Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 313/2014
PDF · 201.2 KB
No categories available
II. ÚS 313/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. P., zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. M. P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2013 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:
2.1 Sťažovateľ bol jedným z účastníkov dohody o osvedčení o dedičstve
z 19. januára 2010, ktorou sa mu jeho brat J. P. zaviazal zaplatiť 3 320 € do jedného roka od
právoplatnosti osvedčenia. Za to zdedil jednu polovicu rodičovskej nehnuteľnosti v k. ú. R.
Keďže J. P. svoju povinnosť nesplnil, podal sťažovateľ 13. septembra 2011 návrh na
vykonanie exekúcie na vymoženie tejto sumy.
2.2 Súdny exekútor po zistení, že J. P. je stále vlastníkom polovice nehnuteľnosti a že
vlastníkom druhej polovice je jeho syn S. P., rozhodol o vykonaní exekúcie predajom
spoluvlastníckeho podielu J. P. Dňa 29. januára 2013 súdny exekútor vydal dražobnú
vyhlášku, ktorou určil termín dražby na 5. marec 2013, v ktorej okrem iného upozornil, že
spoluvlastník nehnuteľnosti „môže zabrániť dražbe, ak najneskôr do začiatku dražby zloží
u exekútora... sumu vo výške podielu, ktorý sa má dražiť“. Dražobná vyhláška bola
doručovaná okrem iného aj J. P. a S. P. J. P. si ju prevzal až 11. februára 2013 po dvoch
neúspešných pokusoch o doručenie. Zásielku adresovanú S. P. pošta 26. februára 2011
expedovala späť súdnemu exekútorovi s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej
lehote“. V danom čase bol J. P. splnomocnencom na doručovanie okrem iného aj zásielok
do vlastných rúk na základe (poštového) splnomocnenia udeleného S. P. z 23. augusta 2010.
Na dražbe, ktorá sa konala v určenom termíne, súdny exekútor udelil príklep
sťažovateľovi, ktorý urobil podanie v sume 9 293 €. V termíne žiadne námietky proti
udeleniu príklepu vznesené neboli a súdny exekútor tak spis 15. marca 2013 predložil
okresnému súdu na schválenie príklepu. Následne 26. apríla 2013 boli okresnému súdu
doručené námietky S. P., ktorý okrem iného uviedol, že mu dražobná vyhláška nebola
riadne doručená, že žije v Taliansku a na adrese doručenia sa nezdržiava.
2.3 Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 námietky proti
príklepu zamietol ako podané oneskorene, no z úradnej moci odoprel schváliť príklep,
čo odôvodnil takto:
„Pri rozhodovaní o schválení príklepu súd posudzuje, či celý proces exekúcie
predajom nehnuteľností prebehol v súlade so zákonom. V predmetnej veci súd zistil, že
súdny exekútor vykonal dražbu nehnuteľností napriek tomu, že dražobná vyhláška nebola
v súlade s § 141 ods. 1 Exekučného poriadku doručená spoluvlastníkovi do vlastných rúk.
Zásielka s dražobnou vyhláškou sa určená spoluvlastníkovi sa súdnemu exekútorovi vrátila
nedoručená a z podania spoluvlastníka draženej nehnuteľnosti vyplýva, že v čase
doručovania dražobnej vyhlášky sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval. Účinky
doručenia dražobnej vyhlášky teda nemohli nastať, pretože fikcia doručenia v zmysle § 47
ods. 2 OSP môže nastať len vtedy, ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržuje.
V spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že súdny exekútor zisťoval, kde sa spoluvlastník
nehnuteľnosti zdržuje. Na základe uvedeného súd predmetný príklep neschválil.“
Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2013.
2.4 Po tomto rozhodnutí súdny exekútor určil nový termín dražby na 18. júl 2013.
S. P. však 1. júla 2013 zložil na účet súdneho exekútora sumu 9 293 €, čo zodpovedalo
vyvolávacej cene, v dôsledku čoho súdny exekútor navrhol okresnému súdu, aby schválil
nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu J. P. S. P. Okresný súd uznesením č. k.
3 Er 2321/2011-82 z 13. septembra 2013 toto nadobudnutie schválil napriek odporu
sťažovateľa, ktorý žiadal exekúciu odložiť a preveriť okolnosti doručenia novej dražobnej
vyhlášky S. P.
3. Sťažnosť sťažovateľa smeruje len proti uzneseniu č. k. 3 Er 2321/2011-59
z 15. mája 2013.
3.1 Porušenie práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí
sťažovateľ v tom, že okresný súd nezisťoval všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie,
či dražobná vyhláška z 29. januára 2013 skutočne nebola S. P. doručená fikciou doručenia.
S. P. totiž splnomocnil svojho otca (pozri bod 2.2) na preberanie poštových zásielok. Z toho
sťažovateľ (zrejme) vyvodzuje, že požiadavka „zdržiavania sa“ v mieste doručenia sa mala
posudzovať nie vo vzťahu k S. P., ale vo vzťahu k J. P. Ten sa v mieste doručenia
preukázateľne zdržiaval, lebo si prevzal dražobnú vyhlášku adresovanú jemu osobne, no nie
aj tú, ktorá bola adresovaná S. P., čo sťažovateľ považuje za špekulatívne. Existencia
splnomocnenia na prijímanie zásielok bola zrejmá aj súdnemu exekútorovi a postupoval
správne, keď považoval zásielku za doručenú fikciou. Zároveň mal okresný súd podľa
sťažovateľa pred rozhodnutím vypočuť súdneho exekútora.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na uznesenie ústavného súdu č. k.
II. ÚS 336/2011-8, z ktorého vyplýva, že účastník konania musí sám znášať následky
spojené s tým, že si ustanovil splnomocnenca na preberanie zásielok.
3.2 Podľa sťažovateľa mu okresný súd neschválením príklepu tiež odňal možnosť
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, z čoho (zrejme) vyvodzuje
zásah do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
3.3 Na základe toho sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo J. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu... uznesením Okresného súdu Prešov v konaní spis. zn.: 3Er/2321/2011-59...
zo dňa 15. 05. 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov v konaní spis. zn.: 3Er/2321/2011-59... zo dňa
15. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy...“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením bolo zasiahnuté do jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu
ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému
orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného
znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý
„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,
ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prípade
exekučného konania najmä Exekučný poriadok. Súčasťou základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred
konajúcim orgánom úspešný. Tento orgán nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri
rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky
alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
5.2 Pri schvaľovaní príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku súd skúma dodržanie
zákona v predchádzajúcom exekučnom konaní a môže príklep neschváliť aj vtedy, ak
námietky zamietol (porovnaj Tomašovič, M. In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 366). Preto pokiaľ okresný súd
v prerokúvanej veci napriek oneskoreným námietkam skúmal zákonnosť predchádzajúceho
exekučného konania, nemožno jeho uznesenie považovať za arbitrárne, keďže sa zakladá na
názore všeobecne akceptovanom v doktríne.
Ústavný súd taktiež nemá dôvod považovať za arbitrárny záver, že dražobná
vyhláška z 29. januára 2013 nebola riadne doručená spoluvlastníkovi S. P. napriek tomu, že
to požaduje § 141 ods. 1 Exekučného poriadku. Je pravdou, že okresný súd mohol bližšie
preveriť jeho tvrdenie, či sa skutočne v mieste doručenia nezdržiaval, túto skutočnosť však
ani sťažovateľ nespochybňoval a dosvedčuje ju aj udelené poštové splnomocnenie. Potom je
ale zrejmé, že pri doručovaní sťažovateľovi nemohlo dôjsť k splneniu podmienky
„zdržiavania sa v mieste doručenia“, ktorá je podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) predpokladom fikcie doručenia.
5.3 Na tom nič nemení ani okolnosť, že S. P. si ustanovil poštového splnomocnenca.
Pri doručovaní v občianskom súdnom konaní je potrebné rozlišovať medzi troma
osobami zúčastnenými na procese doručovania: 1. ten, pre koho sa doručuje, 2. ten, komu sa
doručuje, 3. ten, do čích rúk možno účinne doručiť. Ani Občiansky súdny poriadok nie je
vždy dôsledný v ich rozlišovaní, no napriek tomu je takéto rozlišovanie dôležité z hľadiska
použitia zákonných ustanovení o doručovaní. Ten, pre koho sa doručuje, je vždy ten, voči
komu má mať doručenie procesné účinky, teda účastník konania (v najširšom zmysle). Ten,
komu sa doručuje, je osoba, ktorej je adresovaná daná písomnosť. Ten, do čích rúk sa môže
doručiť, je osoba, ktorej sa takáto písomnosť môže fyzicky odovzdať. Tieto tri osoby sú
v ideálnom prípade totožné, no táto situácia je skôr výnimočná. Ak má účastník v konaní
advokáta, je prvou osobou účastník, adresátom písomnosti ale splnomocnenec (§ 49 ods. 1
OSP), za ktorého ju môže prevziať jeho pracovník (napr. podľa § 48 ods. 5 OSP).
Ustanovenie § 47 ods. 2 OSP sa potom týka osoby, ktorej je písomnosť adresovaná, nie tej,
pre ktorú sa má doručiť, ani tej, ktorej písomnosť možno vydať. Rozhodujúce je, či sa
v mieste doručenia zdržiava adresát písomnosti alebo nie a či bol voči nemu zachovaný tam
uvedený postup. Podľa ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny záver, že ak má
účastník splnomocnenca pre celé konanie bývajúceho na tej istej adrese ako on sám, ktorý
sa ale v určitom období na tomto mieste nezdržuje, bráni ustanovenie § 47 ods. 2 OSP
účinnému doručeniu tomuto splnomocnencovi, hoci by sa osoba, pre ktorú by sa malo
doručiť (účastník konania), na tejto adrese zdržiavala.
V prerokúvanej veci bola zásielka s dražobnou vyhláškou z 29. januára 2013
adresovaná S. P. Jeho otec J. P. (povinný v danej exekúcii) nebol splnomocnencom
ustanoveným na konanie (§ 49 ods. 1 OSP) prejavom vôle voči súdu (procesné
splnomocnenie), ale len na preberanie poštových zásielok prejavom vôle voči poštovému
podniku (poštové splnomocnenie). Preto nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný
postup okresného súdu, keď skúmal dodržanie podmienok § 47 ods. 2 OSP vo vzťahu
k S. P., nie k jeho poštovému splnomocnencovi. Poštový splnomocnenec je – v už
uvedenom členení – len osobou, do ktorej rúk môže Slovenská pošta, a. s., vydať zásielku
adresovanú inej osobe, teda do ktorej rúk možno účinne doručiť. Z hľadiska súdneho
exekútora a okresného súdu je ale relevantné skúmanie podmienok náhradného doručenia
podľa § 47 ods. 2 OSP len vo vzťahu k adresátovi písomnosti, nie vo vzťahu k jeho
prípadným poštovým splnomocnencom, ktorí nie sú splnomocnencami v konaní.
Splnomocnenie vo všeobecnosti (porov. napr. § 22 ods. 1 a § 31 Občianskeho
zákonníka) splnomocnenca ku konaniu v mene splnomocniteľa len legitimuje (umožňuje
mu ho), no nezaväzuje ho k nemu. Povinnosť splnomocnenca by mohol zakladať iba
konkrétny zmluvný vzťah (príkazná zmluva a pod.). V prerokúvanej veci je zo zisteného
skutkového stavu zrejmé jedine to, že J. P. mal splnomocnenie na preberanie zásielok,
no nie to, že by bol na takéto preberanie zásielok povinný. Občiansky súdny poriadok
navyše ani neukladá účastníkovi, aby v čase svojej neprítomnosti v mieste doručenia
v zmysle § 47 ods. 2 ustanovil kohokoľvek na preberanie zásielok a v prípade
neustanovenia takejto osoby znášal určité právne následky. Je nesporné, že ak by S. P.
na čas svojej neprítomnosti v mieste doručenia splnomocnenca neustanovil, nemalo to by
pre neho žiadne následky a k účinnému doručeniu by podľa § 47 ods. 2 OSP nedošlo. Podľa
ústavného súdu ale nemožno voči nemu postupovať prísnejšie len preto, že si
splnomocnenca (osobu s legitimáciou, nie povinnosťou na preberanie zásielok) na tento čas
ustanovil. Ústavnému súdu pritom neprichodí hodnotiť, či je takéto riešenie aj
právnopoliticky vhodné a rozumné.
Už vzhľadom na to sa netreba zaoberať ďalšími otázkami spojenými s doručovaním
do rúk J. P., akou je napríklad otázka prípadného rozporu záujmov medzi ním ako
povinným v danej exekúcii a S. P. (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 46 ods. 3
OSP per analogiam).
Sťažovateľom citované uznesenie č. k. II. ÚS 336/2011-18 sa na prerokúvanú vec
vôbec nevzťahuje, pretože v ňom išlo o opačnú situáciu: poštový splnomocnenec prevzal
zásielku, no účastníkovi konania ju odovzdal oneskorene. V danej veci tak išlo
o zodpovednosť splnomocniteľa za to, že splnomocnenie udelil a že jeho splnomocnenec
konal v medziach udeleného splnomocnenia. Vyslovené závery však nemožno automaticky
aplikovať na opačnú situáciu, teda na zodpovednosť splnomocniteľa za to, že ním
ustanovený splnomocnenec v medziach udeleného splnomocnenia nekonal.
5.4 Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.
3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami
tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry,
na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za
zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06),
čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Podobné úvahy sa týkajú aj sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 1
dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej
veci a o každej otázke, ale len v prípadoch trestných obvinení a občianskych práv
a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo záväzok“ (angl. „civil rights and
obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“) je predmetom rozsiahlej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. prehľad u Kmeca, J. v diele Kmec, J.,
Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.). V prerokúvanej veci je predmetom konania len
čiastkové rozhodnutie v exekučnom konaní. Odhliadnuc vôbec od otázky, do akej miery sa
záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajú exekučného konania ako takého [porov. napr.
Freilingerová proti Rakúsku, sťažnosť č. 4533/02, rozhodnutie z 9. 2. 2006, časť „Právo“
a tam citovaná prejudikatúra, a to aj v súvislosti so závermi vo veci Micallef proti Malte,
sťažnosť č. 17056/06, rozsudok Veľkého senátu z 15. 10. 2009, a so závermi týkajúcimi sa
podobných incidenčných otázok, napr. Indrová a Indra proti Slovensku, sťažnosť
č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 5. 2004, bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu
k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05,
rozhodnutie o prijateľnosti z 22. 11. 2011, ods. 12, vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu
na obnovu konania], je z pohľadu ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatné, či konanie
ako celok bolo spravodlivé (porov. napríklad rozsudok zo 6. 12. 2011 Popivčák proti
Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, ods. 56). Keďže uvedené princípy sa zhodujú
s judikatúrou ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy, je možné odkázať na odôvodnenie
v bodoch 5.2 a 5.3. Za týchto okolností ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie
nemožno považovať za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v zmysle už uvedeného
(pozri bod 5.4) robí sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnenou.
7. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 1 dodatkového protokolu
zdôrazňuje, že toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú vec do vlastníctva,
avšak také právo (pohľadávka) môže byť predmetom ochrany, ak je dostatočne určité a ak
ho možno považovať za legitímny nárok na získanie vlastníctva (porov. napr. rozsudok
Veľkej komory z 28. 9. 2004, Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, ods. 35).
Podľa názoru ústavného súdu bol však sťažovateľov nárok na udelenie príklepu príliš
hypotetický na to, aby mohol požívať takúto ochranu. Ustanovenia § 148 a § 150
Exekučného poriadku totiž jednoznačne ustanovujú, že vlastnícke právo sa síce nadobúda
ku dňu udelenia príklepu, ale až po schválení súdom. V prerokúvanej veci však okresný súd
uzavrel, že sťažovateľ nesplnil predpoklady vyžadované právnym poriadkom na
nadobudnutie vlastníckeho práva, a ústavný súd tento záver nepovažoval za ústavne
neakceptovateľný. Potom ale treba vychádzať z toho, že sťažovateľov nárok nemožno
považovať za dostatočne určitý a legitímny na to, aby mohol požívať ochranu dodatkového
protokolu.
8. Možno teda uzavrieť, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú,
a preto ju bolo treba pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014