Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 313/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. P., zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. M. P., vo veci namietaného porušenia

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -59 z 15. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2013 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -59 z 15. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ bol jedným z účastníkov dohody o osvedčení o dedičstve

z 19. januára 2010, ktorou sa mu jeho brat J. P. zaviazal zaplatiť 3 320 € do jedného roka od

právoplatnosti osvedčenia. Za to zdedil jednu polovicu rodičovskej nehnuteľnosti v k. ú. R.

Keďže J. P. svoju povinnosť nesplnil, podal sťažovateľ 13. septembra 2011 návrh na

vykonanie exekúcie na vymoženie tejto sumy.

2.2 Súdny exekútor po zistení, že J. P. je stále vlastníkom polovice nehnuteľnosti a že

vlastníkom druhej polovice je jeho syn S. P., rozhodol o vykonaní exekúcie predajom

spoluvlastníckeho podielu J. P. Dňa 29. januára 2013 súdny exekútor vydal dražobnú

vyhlášku, ktorou určil termín dražby na 5. marec 2013, v ktorej okrem iného upozornil, že

spoluvlastník nehnuteľnosti „môže zabrániť dražbe, ak najneskôr do začiatku dražby zloží

u exekútora... sumu vo výške podielu, ktorý sa má dražiť“. Dražobná vyhláška bola

doručovaná okrem iného aj J. P. a S. P. J. P. si ju prevzal až 11. februára 2013 po dvoch

neúspešných pokusoch o doručenie. Zásielku adresovanú S. P. pošta 26. februára 2011

expedovala späť súdnemu exekútorovi s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej

lehote“. V danom čase bol J. P. splnomocnencom na doručovanie okrem iného aj zásielok

do vlastných rúk na základe (poštového) splnomocnenia udeleného S. P. z 23. augusta 2010.

Na dražbe, ktorá sa konala v určenom termíne, súdny exekútor udelil príklep

sťažovateľovi, ktorý urobil podanie v sume 9 293 €. V termíne žiadne námietky proti

udeleniu príklepu vznesené neboli a súdny exekútor tak spis 15. marca 2013 predložil

okresnému súdu na schválenie príklepu. Následne 26. apríla 2013 boli okresnému súdu

doručené námietky S. P., ktorý okrem iného uviedol, že mu dražobná vyhláška nebola

riadne doručená, že žije v Taliansku a na adrese doručenia sa nezdržiava.

2.3 Okresný súd uznesením č. k. -59 z 15. mája 2013 námietky proti

príklepu zamietol ako podané oneskorene, no z úradnej moci odoprel schváliť príklep,

čo odôvodnil takto:

„Pri rozhodovaní o schválení príklepu súd posudzuje, či celý proces exekúcie

predajom nehnuteľností prebehol v súlade so zákonom. V predmetnej veci súd zistil, že

súdny exekútor vykonal dražbu nehnuteľností napriek tomu, že dražobná vyhláška nebola

v súlade s § 141 ods. 1 Exekučného poriadku doručená spoluvlastníkovi do vlastných rúk.

Zásielka s dražobnou vyhláškou sa určená spoluvlastníkovi sa súdnemu exekútorovi vrátila

nedoručená a z podania spoluvlastníka draženej nehnuteľnosti vyplýva, že v čase

doručovania dražobnej vyhlášky sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval. Účinky

doručenia dražobnej vyhlášky teda nemohli nastať, pretože fikcia doručenia v zmysle § 47

ods. 2 môže nastať len vtedy, ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržuje.

V spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že súdny exekútor zisťoval, kde sa spoluvlastník

nehnuteľnosti zdržuje. Na základe uvedeného súd predmetný príklep neschválil.“

Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2013.

2.4 Po tomto rozhodnutí súdny exekútor určil nový termín dražby na 18. júl 2013.

S. P. však 1. júla 2013 zložil na účet súdneho exekútora sumu 9 293 €, čo zodpovedalo

vyvolávacej cene, v dôsledku čoho súdny exekútor navrhol okresnému súdu, aby schválil

nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu J. P. S. P. Okresný súd uznesením č. k.

-82 z 13. septembra 2013 toto nadobudnutie schválil napriek odporu

sťažovateľa, ktorý žiadal exekúciu odložiť a preveriť okolnosti doručenia novej dražobnej

vyhlášky S. P.

3. Sťažnosť sťažovateľa smeruje len proti uzneseniu č. k. -59

z 15. mája 2013.

3.1 Porušenie práva zaručeného v a dohovoru vidí

sťažovateľ v tom, že okresný súd nezisťoval všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie,

či dražobná vyhláška z 29. januára 2013 skutočne nebola S. P. doručená fikciou doručenia.

S. P. totiž splnomocnil svojho otca (pozri bod 2.2) na preberanie poštových zásielok. Z toho

sťažovateľ (zrejme) vyvodzuje, že požiadavka „zdržiavania sa“ v mieste doručenia sa mala

posudzovať nie vo vzťahu k S. P., ale vo vzťahu k J. P. Ten sa v mieste doručenia

preukázateľne zdržiaval, lebo si prevzal dražobnú vyhlášku adresovanú jemu osobne, no nie

aj tú, ktorá bola adresovaná S. P., čo sťažovateľ považuje za špekulatívne. Existencia

splnomocnenia na prijímanie zásielok bola zrejmá aj súdnemu exekútorovi a postupoval

správne, keď považoval zásielku za doručenú fikciou. Zároveň mal okresný súd podľa

sťažovateľa pred rozhodnutím vypočuť súdneho exekútora.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na uznesenie ústavného súdu č. k.

-8, z ktorého vyplýva, že účastník konania musí sám znášať následky

spojené s tým, že si ustanovil splnomocnenca na preberanie zásielok.

3.2 Podľa sťažovateľa mu okresný súd neschválením príklepu tiež odňal možnosť

nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, z čoho (zrejme) vyvodzuje

zásah do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3.3 Na základe toho sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo J. P... na súdnu ochranu podľa ... a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Dodatkového

protokolu... uznesením Okresného súdu Prešov v konaní spis. zn.: -59...

zo dňa 15. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov v konaní spis. zn.: -59... zo dňa

15. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy...“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

5. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením bolo zasiahnuté do jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v .

5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu

ochranu upraveného v zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému

orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (). Z doslovného

znenia ustanovenia vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý

„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prípade

exekučného konania najmä Exekučný poriadok. Súčasťou základného práva zaručeného

v nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred

konajúcim orgánom úspešný. Tento orgán nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri

rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. , , ,

).

5.2 Pri schvaľovaní príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku súd skúma dodržanie

zákona v predchádzajúcom exekučnom konaní a môže príklep neschváliť aj vtedy, ak

námietky zamietol (porovnaj Tomašovič, M. In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 366). Preto pokiaľ okresný súd

v prerokúvanej veci napriek oneskoreným námietkam skúmal zákonnosť predchádzajúceho

exekučného konania, nemožno jeho uznesenie považovať za arbitrárne, keďže sa zakladá na

názore všeobecne akceptovanom v doktríne.

Ústavný súd taktiež nemá dôvod považovať za arbitrárny záver, že dražobná

vyhláška z 29. januára 2013 nebola riadne doručená spoluvlastníkovi S. P. napriek tomu, že

to požaduje § 141 ods. 1 Exekučného poriadku. Je pravdou, že okresný súd mohol bližšie

preveriť jeho tvrdenie, či sa skutočne v mieste doručenia nezdržiaval, túto skutočnosť však

ani sťažovateľ nespochybňoval a dosvedčuje ju aj udelené poštové splnomocnenie. Potom je

ale zrejmé, že pri doručovaní sťažovateľovi nemohlo dôjsť k splneniu podmienky

„zdržiavania sa v mieste doručenia“, ktorá je podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) predpokladom fikcie doručenia.

5.3 Na tom nič nemení ani okolnosť, že S. P. si ustanovil poštového splnomocnenca.

Pri doručovaní v občianskom súdnom konaní je potrebné rozlišovať medzi troma

osobami zúčastnenými na procese doručovania: 1. ten, pre koho sa doručuje, 2. ten, komu sa

doručuje, 3. ten, do čích rúk možno účinne doručiť. Ani nie je

vždy dôsledný v ich rozlišovaní, no napriek tomu je takéto rozlišovanie dôležité z hľadiska

použitia zákonných ustanovení o doručovaní. Ten, pre koho sa doručuje, je vždy ten, voči

komu má mať doručenie procesné účinky, teda účastník konania (v najširšom zmysle). Ten,

komu sa doručuje, je osoba, ktorej je adresovaná daná písomnosť. Ten, do čích rúk sa môže

doručiť, je osoba, ktorej sa takáto písomnosť môže fyzicky odovzdať. Tieto tri osoby sú

v ideálnom prípade totožné, no táto situácia je skôr výnimočná. Ak má účastník v konaní

advokáta, je prvou osobou účastník, adresátom písomnosti ale splnomocnenec (§ 49 ods. 1

), za ktorého ju môže prevziať jeho pracovník (napr. podľa ).

Ustanovenie sa potom týka osoby, ktorej je písomnosť adresovaná, nie tej,

pre ktorú sa má doručiť, ani tej, ktorej písomnosť možno vydať. Rozhodujúce je, či sa

v mieste doručenia zdržiava adresát písomnosti alebo nie a či bol voči nemu zachovaný tam

uvedený postup. Podľa ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny záver, že ak má

účastník splnomocnenca pre celé konanie bývajúceho na tej istej adrese ako on sám, ktorý

sa ale v určitom období na tomto mieste nezdržuje, bráni ustanovenie

účinnému doručeniu tomuto splnomocnencovi, hoci by sa osoba, pre ktorú by sa malo

doručiť (účastník konania), na tejto adrese zdržiavala.

V prerokúvanej veci bola zásielka s dražobnou vyhláškou z 29. januára 2013

adresovaná S. P. Jeho otec J. P. (povinný v danej exekúcii) nebol splnomocnencom

ustanoveným na konanie ( ) prejavom vôle voči súdu (procesné

splnomocnenie), ale len na preberanie poštových zásielok prejavom vôle voči poštovému

podniku (poštové splnomocnenie). Preto nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný

postup okresného súdu, keď skúmal dodržanie podmienok vo vzťahu

k S. P., nie k jeho poštovému splnomocnencovi. Poštový splnomocnenec je – v už

uvedenom členení – len osobou, do ktorej rúk môže Slovenská pošta, a. s., vydať zásielku

adresovanú inej osobe, teda do ktorej rúk možno účinne doručiť. Z hľadiska súdneho

exekútora a okresného súdu je ale relevantné skúmanie podmienok náhradného doručenia

podľa len vo vzťahu k adresátovi písomnosti, nie vo vzťahu k jeho

prípadným poštovým splnomocnencom, ktorí nie sú splnomocnencami v konaní.

Splnomocnenie vo všeobecnosti (porov. napr. § 22 ods. 1 a § 31 Občianskeho

zákonníka) splnomocnenca ku konaniu v mene splnomocniteľa len legitimuje (umožňuje

mu ho), no nezaväzuje ho k nemu. Povinnosť splnomocnenca by mohol zakladať iba

konkrétny zmluvný vzťah (príkazná zmluva a pod.). V prerokúvanej veci je zo zisteného

skutkového stavu zrejmé jedine to, že J. P. mal splnomocnenie na preberanie zásielok,

no nie to, že by bol na takéto preberanie zásielok povinný.

navyše ani neukladá účastníkovi, aby v čase svojej neprítomnosti v mieste doručenia

v zmysle § 47 ods. 2 ustanovil kohokoľvek na preberanie zásielok a v prípade

neustanovenia takejto osoby znášal určité právne následky. Je nesporné, že ak by S. P.

na čas svojej neprítomnosti v mieste doručenia splnomocnenca neustanovil, nemalo to by

pre neho žiadne následky a k účinnému doručeniu by podľa nedošlo. Podľa

ústavného súdu ale nemožno voči nemu postupovať prísnejšie len preto, že si

splnomocnenca (osobu s legitimáciou, nie povinnosťou na preberanie zásielok) na tento čas

ustanovil. Ústavnému súdu pritom neprichodí hodnotiť, či je takéto riešenie aj

právnopoliticky vhodné a rozumné.

Už vzhľadom na to sa netreba zaoberať ďalšími otázkami spojenými s doručovaním

do rúk J. P., akou je napríklad otázka prípadného rozporu záujmov medzi ním ako

povinným v danej exekúcii a S. P. ( , resp.

per analogiam).

Sťažovateľom citované uznesenie č. k. -18 sa na prerokúvanú vec

vôbec nevzťahuje, pretože v ňom išlo o opačnú situáciu: poštový splnomocnenec prevzal

zásielku, no účastníkovi konania ju odovzdal oneskorene. V danej veci tak išlo

o zodpovednosť splnomocniteľa za to, že splnomocnenie udelil a že jeho splnomocnenec

konal v medziach udeleného splnomocnenia. Vyslovené závery však nemožno automaticky

aplikovať na opačnú situáciu, teda na zodpovednosť splnomocniteľa za to, že ním

ustanovený splnomocnenec v medziach udeleného splnomocnenia nekonal.

5.4 Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.

-59 z 15. mája 2013 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami

tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry,

na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za

zjavne neopodstatnenú (napr. , , , ),

čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa .

6. Podobné úvahy sa týkajú aj sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 1

dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej

veci a o každej otázke, ale len v prípadoch trestných obvinení a občianskych práv

a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo záväzok“ (angl. „civil rights and

obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“) je predmetom rozsiahlej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. prehľad u Kmeca, J. v diele Kmec, J.,

Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.

Praha : C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.). V prerokúvanej veci je predmetom konania len

čiastkové rozhodnutie v exekučnom konaní. Odhliadnuc vôbec od otázky, do akej miery sa

záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajú exekučného konania ako takého [porov. napr.

Freilingerová proti Rakúsku, sťažnosť č. 4533/02, rozhodnutie z 9. 2. 2006, časť „Právo“

a tam citovaná prejudikatúra, a to aj v súvislosti so závermi vo veci Micallef proti Malte,

sťažnosť č. 17056/06, rozsudok Veľkého senátu z 15. 10. 2009, a so závermi týkajúcimi sa

podobných incidenčných otázok, napr. Indrová a Indra proti Slovensku, sťažnosť

č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 5. 2004, bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu

k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05,

rozhodnutie o prijateľnosti z 22. 11. 2011, ods. 12, vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu

na obnovu konania], je z pohľadu ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatné, či konanie

ako celok bolo spravodlivé (porov. napríklad rozsudok zo 6. 12. 2011 Popivčák proti

Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, ods. 56). Keďže uvedené princípy sa zhodujú

s judikatúrou ústavného súdu k , je možné odkázať na odôvodnenie

v bodoch 5.2 a 5.3. Za týchto okolností ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie

nemožno považovať za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v zmysle už uvedeného

(pozri bod 5.4) robí sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnenou.

7. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 1 dodatkového protokolu

zdôrazňuje, že toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú vec do vlastníctva,

avšak také právo (pohľadávka) môže byť predmetom ochrany, ak je dostatočne určité a ak

ho možno považovať za legitímny nárok na získanie vlastníctva (porov. napr. rozsudok

Veľkej komory z 28. 9. 2004, Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, ods. 35).

Podľa názoru ústavného súdu bol však sťažovateľov nárok na udelenie príklepu príliš

hypotetický na to, aby mohol požívať takúto ochranu. Ustanovenia § 148 a § 150

Exekučného poriadku totiž jednoznačne ustanovujú, že vlastnícke právo sa síce nadobúda

ku dňu udelenia príklepu, ale až po schválení súdom. V prerokúvanej veci však okresný súd

uzavrel, že sťažovateľ nesplnil predpoklady vyžadované právnym poriadkom na

nadobudnutie vlastníckeho práva, a ústavný súd tento záver nepovažoval za ústavne

neakceptovateľný. Potom ale treba vychádzať z toho, že sťažovateľov nárok nemožno

považovať za dostatočne určitý a legitímny na to, aby mohol požívať ochranu dodatkového

protokolu.

8. Možno teda uzavrieť, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú,

a preto ju bolo treba pri predbežnom prerokovaní podľa

odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014