Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 340/2011
PDF · 213.21 KB
No categories available
II. ÚS 340/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 74/2011
z 24. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 74/2011 z 24. februára 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 14. februára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla M.
N., I. (ďalej len „dlžník“), úver v sume 464,71 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti zo
zmluvy, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do
omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným. Dňa 27. augusta 2005 bola
notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka
a následne 28. novembra 2005 bol sťažovateľkou podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného 28. decembra 2005 Okresným súdom Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd
uznesením č. k. 11 Er 2557/2005-17 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 74/2011 z 24. februára 2011 tak, že
rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej
právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo vplývajúce
z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania... je
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“.
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na
ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod
dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 074,50 €, ako aj úhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením sp. zn. 15 CoE 74/2011 z 24. februára 2011, ktorým
krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a o zastavení exekúcie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
1. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
11 Er 2557/2005-17 z 18. novembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavení ako vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom
uviedol:
„... Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K.
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená
podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo medzi účastníkmi
zmluvy dohodnuté, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom... . Z
notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná 27.08.2005 po tom, ako sa na notársky úrad
dostavil Mgr T. K., konajúci na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie
notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase
s vykonateľnosťou... Splnomocnený advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe
v celkovej výške 977,- EUR a ďalej vyhlásil, že dlh opísaný v notárskej zápisnici... povinný
splatí v lehote do 30.09.2005, keď v opačnom prípade súhlasil s použitím notárskej
zápisnice ako exekučného titulu.
... krajský súd zaoberal sa jednak tým, či advokát Mgr. T. K. bol splnomocnený na
úkony v takom rozsahu, ako ich vykonal, a či zmluvné zastúpenie medzi ním a povinným
podľa § 31 OZ nie je absolútne neplatné. Uvedenú skutočnosť skúmal, keďže dvojstranný
právny úkon zastúpenia vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere v čase, keď
žiadny dlh neexistoval...
Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale
aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z citovaného
ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,
ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom na
ustanovenie § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase
uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak teda v čase
uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný
potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh... Z tohto dôvodu potom
nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.
Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom
prípade je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nemal možnosť voľby právneho
zástupcu, pretože... zmluva o úvere ako predtlač... obsahuje už meno splnomocnenca
Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil
osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný
predpoklad udelenia plnej moci v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže
ide o osobu, ktorá pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a
mala zastávať jeho záujem. Z tohto dôvodu ak zmluvne zastúpenie v danom prípade je
neplatný právny úkon, nemohol potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného čo
do dôvodu aj jeho výšky a ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne
a materiálne náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom...
V prejednávanej veci oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice,
z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinný zastúpený advokátom Mgr. T. K. Obsahom
uvedeného zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu... a vyhlásenie povinného o
priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice. ...
Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej
stránke. Ustanovenie § 46 nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti
notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie § 41 ods. písm. c) EP
určuje ... predpoklady materiálnej vykonateľnosti. Jedným z predpokladov je aby išlo o
notársku zápisnicu, ktorá obsahuje právny záväzok. ... Notárska zápisnica so súhlasom
k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej
podklade vymožená, ktorá vyplýva zo záväzku.
Ustanovenie § 41 ods. 2 psím. c) EP okruh účastníkov notárskej zápisnice, ako titulu
pre exekúciu výslovne neoznačuje. Z tohto však vyplýva, že prejav vôle len povinnej osoby
je požadovaný len vo vzťahu k súhlasom s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných
náležitostí môže byť vykonané len na základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej
osoby.
V danom prípade krajský súd vychádzal najmä z toho, že notárska zápisnica
so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru
medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach,
ktorým môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti cestou exekúcie, bez toho, aby
musel mať iný titul.
Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom
k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná
s osobou povinnou aj osobou oprávnenou. ... V tomto kontexte krajský súd poukazuje tiež na
nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13.07.2000, v ktorom sa ústavný súd
uvedenú otázku riešil.
V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.
Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie
ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi
povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný
ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a
to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval nadriadený súd za opodstatnené.
Poukazuje na skutočnosť, že predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný
titul. Exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúma exekučný titul
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
na námietku povinného proti exekúcii, na návrh povinného na zastavanie exekúcie. Súd
môže zároveň v danom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,
teda v každom štádiu exekučného konania na návrh účastníka alebo aj bez návrhu.
V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti,
exekúcie môže aj bez návrhu zastaviť. Z tohto pohľadu odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.“
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa
v ňom stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa
ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Ústavný súd s prihliadnutím na svoje postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné
právne normy (predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle
ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto konštatuje, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je
taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011