Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 325/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -47

z 23. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE

78/2010-47 z 23. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa okrem iného v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá aj „poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“. Na základe

zmluvy o úvere uzavretej 11. februára 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnuté priamo v zmluve

o úvere, že v prípade ak dlžník nebude plniť svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy vyplývajú, je

dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku zápisnicu o uznaní

dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce

splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite splatným.

Dňa 16. júna 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným

zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) bol podaný

návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -27 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie. Krajský

súd ako odvolací súd uznesením z 23. februára 2011 uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na

ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka interpretovala čl. 6

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. V tomto ohľade namietala, že

„okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného,

zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol

priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení

exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z

účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istou

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil, aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora

v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoje

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalostí vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkom sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomil právnu istou

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený...

Sťažovateľ má za to, že má vlastníctvo..., ktoré mu vyplýva z titulu existujúcej

pohľadávky a postupom súdov došlo k zásahu do jeho ekonomickej hodnoty, t. j.

znemožneniu núteného výkonu práva pod dohľadom súdu...

Sťažovateľ má legitímne očakávania... na to, aby mohol svoj majetok užívať...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-47 zo dňa 23. 02. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -47 zo dňa

23. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4610,19 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 380,56 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu J. H... do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -47 z 23. februára 2011

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení

exekúcie. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným

uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná

súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011