Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 325/2011
PDF · 182.45 KB
No categories available
II. ÚS 325/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE 78/2010-47
z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE
78/2010-47 z 23. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa okrem iného v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá aj „poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“. Na základe
zmluvy o úvere uzavretej 11. februára 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnuté priamo v zmluve
o úvere, že v prípade ak dlžník nebude plniť svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy vyplývajú, je
dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku zápisnicu o uznaní
dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite splatným.
Dňa 16. júna 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným
zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) bol podaný
návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 22 Er 34/2004-27 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie. Krajský
súd ako odvolací súd uznesením z 23. februára 2011 uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na
ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka interpretovala čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. V tomto ohľade namietala, že
„okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného,
zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol
priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení
exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z
účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istou
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil, aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie...
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora
v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoje
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalostí vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.
V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkom sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomil právnu istou
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený...
Sťažovateľ má za to, že má vlastníctvo..., ktoré mu vyplýva z titulu existujúcej
pohľadávky a postupom súdov došlo k zásahu do jeho ekonomickej hodnoty, t. j.
znemožneniu núteného výkonu práva pod dohľadom súdu...
Sťažovateľ má legitímne očakávania... na to, aby mohol svoj majetok užívať...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
41 CoE 78/2010-47 zo dňa 23. 02. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 CoE 78/2010-47 zo dňa
23. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4610,19 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 380,56 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu J. H... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 41 CoE 78/2010-47 z 23. februára 2011
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekúcie. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným
uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.
3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná
súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne
neopodstatnená.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011