Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 292/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 13. mája 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po

sebe idúcich splátok, bola 18. septembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Následne bol 4. januára 2006

podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný súd“) 16. februára 2006 začal

nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -13 z 19. októbra

2010 zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za

neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 31. januára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie v časti výroku,

ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil, ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“,

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného

podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru

sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania

bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 31. januára

2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil vyhlásenie

o neprípustnosti exekúcie a zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania uznesením

okresného súdu sp. zn. z 19. októbra 2010 a rozhodol o zrušení výroku

označeného uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd „neprisúdil“ povinnej náhradu

trov exekúcie, a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 31. januára 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -13 z 19. októbra 2010, okrem iného uviedol:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1

a postupom bez nariadenia pojednávania podľa rozhodnutie

prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora,

zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219

. Výrok o trovách konania v súlade s ust. zrušil

a v tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného

vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd však skonštatoval, že vykonávaná exekúcia je

neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že

v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme

ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr. T. K.) jednostranný právny úkon

uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi

účastníkmi konania. Úverová zmluva tvorí prílohu notárskej zápisnice. Vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie

obsiahnutej v zápisnici, prípadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie.

Vykonateľnosť sa pri notárskych zápisniciach skúma rovnako ako pri vykonateľných

rozhodnutiach. Je potrebné preskúmať materiálnu, aj formálnu stránku vykonateľnosti.

Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 47

Notárskeho poriadku, Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom

nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.

Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok predstavujúci akýkoľvek

súkromnoprávny záväzok, ktorý sa dá vymedziť ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi

vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne

s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol

záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu

nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový, ale zakladá sa nim vyvrátiteľná

právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu

podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd

skúmal jednostranný právny úkon splnomocnenia, t.j. plnomocenstvo. Z predmetného

splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku

(aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa

plnomocenstva sa notárska zápisnica mala stať vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky

alebo jej zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jej príslušenstva. K platnosti

uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný.

Výška uznaného dlhu musí byť určená nepochybným spôsobom. V predmetnom

splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia

obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu

vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa

plnomocenstvo povinného nevzťahovalo). Uznávací prejav dlžníka sa vždy týka dôvodu

dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere,

ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca

bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške

(t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania

dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom

prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu

nároku.

Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynulí ktorého bola daná

vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil

s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005)

bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení

sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice

(a to ani odkazom na podmienky splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, oko aj

plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).

Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva.

Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t. j. záväzku z úveru.

Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady

súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri

tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára

za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ.

V čase uznania dlhu pritom náklady vynaložené v súvislosti s notárskou zápisnicou

neexistovali. Pre splatnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné

uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj

jej príslušenstva (povinný nesplnomocnil splnomocnenca na uznanie dlhu v konkrétnej

výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle ).

Keďže vo forme notárskej zápisnice predstavujúcej exekučný titul, bol urobený

jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva,

predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c)

Exekučného poriadku) bolo posúdenie platnosti uvedených jednostranných právnych

úkonov, keďže nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice sú aj právny dôvod

a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok

materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať.

Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového súdu správny,

keďže konštatoval existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie, pričom možno súhlasiť aj

s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že

uznaním dlhu nevznikol nový záväzok, ale podkladom bola úverová zmluva, ktorá

jednoznačne vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na

skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného

konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia

ďalej prebiehať nemala, pričom udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci

rozhodnutej.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia Exekučného poriadku a v znení

neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011