Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 292/2011
PDF · 198.12 KB
No categories available
IV. ÚS 292/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 13. mája 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po
sebe idúcich splátok, bola 18. septembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú
podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Následne bol 4. januára 2006
podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný súd“) 16. februára 2006 začal
nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 232/2006-13 z 19. októbra
2010 zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie v časti výroku,
ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil, ako vecne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“,
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného
podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru
sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania
bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára
2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil vyhlásenie
o neprípustnosti exekúcie a zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 Er 232/2006 z 19. októbra 2010 a rozhodol o zrušení výroku
označeného uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd „neprisúdil“ povinnej náhradu
trov exekúcie, a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, aby sa sťažovateľka
mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení
exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 232/2006-13 z 19. októbra 2010, okrem iného uviedol:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1
O. s. p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O. s. p. rozhodnutie
prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora,
zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219
O. s. p.. Výrok o trovách konania v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil
a v tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného
vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd však skonštatoval, že vykonávaná exekúcia je
neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že
v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme
ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr. T. K.) jednostranný právny úkon
uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi
účastníkmi konania. Úverová zmluva tvorí prílohu notárskej zápisnice. Vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie
obsiahnutej v zápisnici, prípadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie.
Vykonateľnosť sa pri notárskych zápisniciach skúma rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach. Je potrebné preskúmať materiálnu, aj formálnu stránku vykonateľnosti.
Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 47
Notárskeho poriadku, Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom
nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.
Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok predstavujúci akýkoľvek
súkromnoprávny záväzok, ktorý sa dá vymedziť ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne
s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol
záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu
nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový, ale zakladá sa nim vyvrátiteľná
právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu
podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd
skúmal jednostranný právny úkon splnomocnenia, t.j. plnomocenstvo. Z predmetného
splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku
(aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa
plnomocenstva sa notárska zápisnica mala stať vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky
alebo jej zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jej príslušenstva. K platnosti
uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný.
Výška uznaného dlhu musí byť určená nepochybným spôsobom. V predmetnom
splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia
obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu
vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa
plnomocenstvo povinného nevzťahovalo). Uznávací prejav dlžníka sa vždy týka dôvodu
dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere,
ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca
bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške
(t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania
dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom
prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu
nároku.
Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynulí ktorého bola daná
vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil
s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005)
bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení
sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice
(a to ani odkazom na podmienky splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, oko aj
plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).
Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva.
Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t. j. záväzku z úveru.
Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady
súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri
tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára
za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ.
V čase uznania dlhu pritom náklady vynaložené v súvislosti s notárskou zápisnicou
neexistovali. Pre splatnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné
uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj
jej príslušenstva (povinný nesplnomocnil splnomocnenca na uznanie dlhu v konkrétnej
výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 OZ).
Keďže vo forme notárskej zápisnice predstavujúcej exekučný titul, bol urobený
jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva,
predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku) bolo posúdenie platnosti uvedených jednostranných právnych
úkonov, keďže nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice sú aj právny dôvod
a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok
materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať.
Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového súdu správny,
keďže konštatoval existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie, pričom možno súhlasiť aj
s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že
uznaním dlhu nevznikol nový záväzok, ale podkladom bola úverová zmluva, ktorá
jednoznačne vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na
skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného
konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia
ďalej prebiehať nemala, pričom udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci
rozhodnutej.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011