Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 291/2011
PDF · 196.5 KB
No categories available
IV. ÚS 291/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp
1487/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE
26/2011-38 z 25. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 22. mája 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
298,75 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných
splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,
čím sa dostal do omeškania počnúc 19. marcom 2008, sťažovateľka opakovane vyzvala
dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľka začala
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 5. júna 2008 sa stal rozhodcovský nález
(majúci podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným. Následne bol
4. septembra 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný súd“) 29. októbra
2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. júna 2010 bol okresnému súdu doručený
návrh povinného na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er 378/2008-25
z 23. novembra 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti
tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem „spravodlivosť konania“,
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že... zahájil konanie
na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania... neposkytol priestor
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“.
Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že
exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok
a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 CoE 26/2011-38
z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil
zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť
trovy exekúcie uznesením okresného súdu č. k. 8 Er 378/2008-25 z 23. novembra 2010 bez
toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj
k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení
exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“) a zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o spotrebiteľských úveroch“).
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil uznesenie prvostupňového súdu ako
vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 5 CoE 26/2011-38
z 25. februára 2011 uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového
materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, pre rozhodnutie o trovách, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia
prvostupňového súdu.
Preskúmaním obsahu Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa
22.5.2007, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má povahu
spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené, pričom ich súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet
potencionálnych spotrebiteľov. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že na posúdenie
skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou
sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací
súd preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák.
č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené sa na právny vzťah medzi účastníkmi budú
aplikovať normy spotrebiteľského práva. Odvolací súd potom preskúmaním uvedenej
zmluvy, zhodne s prvostupňovým súdom, zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi
obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné.
Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového súdu, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje
nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania,
pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch
uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda rozhodcovský
súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného
úveru a poplatku za jeho poskytnutie zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.
Zároveň odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že v zmluve o úvere
dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25%, t.j. 91,25% ročne, je vo všeobecnosti
neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná
výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka,
v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená horná hranica výšky
úrokov z omeškania. Ak teda rozhodcovský priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok
z omeškania vo výške 91,25% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský
rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný
titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu.
Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia
úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatnou, a teda akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore
s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovské doložka upravená v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru znemožňuje voľbu zo strany spotrebiteľa, aby
vec bola prejednaná príslušným súdom Slovenskej republiky, nakoľko tým, že zakotvuje, že
ak pred podaním žaloby na súde bude podaná žaloba na rozhodcovskom súde, umožňuje
dodávateľovi podaním návrhu na rozhodcovskom súde založiť prednostne právomoc
rozhodcovského súdu. Dojednanie o rozhodcovskej doložke je tiež súčasťou všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Na rozdiel od ostatných
zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky však dopadá na celé exekučné
konanie.
Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd správne zastavil
exekúciu v celom rozsahu, nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu,
ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ako aj vzhľadom
na ďalšie vyššie uvedené dôvody.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a zákona
o spotrebiteľských úveroch podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, bol
ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom pre to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011