Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 291/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp

1487/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE

26/2011-38 z 25. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -38 z 25. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 22. mája 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

298,75 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných

splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok,

čím sa dostal do omeškania počnúc 19. marcom 2008, sťažovateľka opakovane vyzvala

dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľka začala

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 5. júna 2008 sa stal rozhodcovský nález

(majúci podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným. Následne bol

4. septembra 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný súd“) 29. októbra

2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. júna 2010 bol okresnému súdu doručený

návrh povinného na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -25

z 23. novembra 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -38 z 25. februára 2011 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem „spravodlivosť konania“,

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že... zahájil konanie

na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania... neposkytol priestor

účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“.

Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že

exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok

a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -38

z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť

trovy exekúcie uznesením okresného súdu č. k. -25 z 23. novembra 2010 bez

toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj

k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -38 z 25. februára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“) a

Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o spotrebiteľských úveroch“).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil uznesenie prvostupňového súdu ako

vecne správne v súlade s a .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -38

z 25. februára 2011 uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového

materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že

prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, pre rozhodnutie o trovách, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia

prvostupňového súdu.

Preskúmaním obsahu Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa

22.5.2007, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má povahu

spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa , aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust.

a nasl. . Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sú pre

spotrebiteľa vopred pripravené, pričom ich súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet

potencionálnych spotrebiteľov. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že na posúdenie

skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou

sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných

prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací

súd preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák.

č. Vzhľadom na uvedené sa na právny vzťah medzi účastníkmi budú

aplikovať normy spotrebiteľského práva. Odvolací súd potom preskúmaním uvedenej

zmluvy, zhodne s prvostupňovým súdom, zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi

obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového súdu, že

zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere

nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje

nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania,

pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch

uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda rozhodcovský

súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného

úveru a poplatku za jeho poskytnutie zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že v zmluve o úvere

dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25%, t.j. 91,25% ročne, je vo všeobecnosti

neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná

výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu ,

v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovia , a v ktorom je určená horná hranica výšky

úrokov z omeškania. Ak teda rozhodcovský priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok

z omeškania vo výške 91,25% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie

právom nedovolené.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský

rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný

titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na

vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie

exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

v zmysle Z ust. Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka

konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že

rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia

úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatnou, a teda akékoľvek plnenie

priznané rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore

s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovské doložka upravená v čl. 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru znemožňuje voľbu zo strany spotrebiteľa, aby

vec bola prejednaná príslušným súdom Slovenskej republiky, nakoľko tým, že zakotvuje, že

ak pred podaním žaloby na súde bude podaná žaloba na rozhodcovskom súde, umožňuje

dodávateľovi podaním návrhu na rozhodcovskom súde založiť prednostne právomoc

rozhodcovského súdu. Dojednanie o rozhodcovskej doložke je tiež súčasťou všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Na rozdiel od ostatných

zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky však dopadá na celé exekučné

konanie.

Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd správne zastavil

exekúciu v celom rozsahu, nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu,

ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ako aj vzhľadom

na ďalšie vyššie uvedené dôvody.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a zákona

o spotrebiteľských úveroch podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, bol

ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -38 z 25. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom pre to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011