Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 294/2011
PDF · 248.06 KB
No categories available
IV. ÚS 294/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1577/2011 a sp. zn. Rvp 1578/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE
65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE
80/2011-79 zo 16. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1577/2011 a
sp. zn. Rvp 1578/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE
65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE
80/2011-79 zo 16. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu júla 2003 až februára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla
fyzickým osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci
povinní vrátiť vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1577/2011 v 12 mesačných splátkach
a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1578/2011 v 13 dvojtýždenných splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,
že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po
sebe idúcich splátok, boli 7. novembra 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1578/2011)
a 5. júna 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1577/2011) notárom spísané notárske zápisnice,
ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1578/2011 bol 12. februára 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2004 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 241/2004-57 z 9. februára 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna
2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením
č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách
exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 tak,
že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1577/2011 bol 5. októbra 2005 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako
vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra
2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34
z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65
z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a potvrdil
zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala
možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1577/2011 a sp. zn. Rvp 1578/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil
uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu
v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34
z 28. mája 2010 a uznesením č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34
z 28. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-22
z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Ďalej sa
domáha aj vyslovenia porušenia týchto svojich práv aj uznesením krajského súdu č. k.
17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 11 Er 241/2004-57 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010
nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2010 a uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-57
z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 120/2010-65
z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2010, pričom sťažnosti sťažovateľky
boli ústavnému súdu doručené 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 120/2010-65
z 28. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 a uznesením č. k.
16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010;
týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.
Ďalej sa domáha tiež vyslovenia porušenia tohto svojho práva aj uznesením krajského súdu
č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného
súdu č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia
zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku.
Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010 o zastavení exekúcie
a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:
«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením
§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení zák. č. 384/2008 Z. z., účinného od 15. 10.
2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.
Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolaním napadnutým uznesením okresný
súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, nakoľko
uznesením č. k. 11Er/2200/2005-22 zo dňa 09. 02. 2010 (proti ktorému sa oprávnený
odvolal) vyhlásil exekúcie za neprípustnú. Uznesením č. k. 17CoE/96/2010-34 zo dňa
28. 05. 2010 Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutie okresného súdu (ktorým
vyhlásil exekúciu za neprípustnú) potvrdil. V odôvodnení uznesenia odvolací súd podrobne
rozobral jednotlivé námietky oprávneného, ktoré opakovane oprávnený uviedol aj
v odvolaní proti uzneseniu, ktorým okresný súd exekúciu zastavil.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz
právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi vydal poverenie na výkon exekúcie,
odvolací súd konštatuje, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí v zmysle § 159
O. s. p. prekážku veci rozsúdenej. Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,
ktorý oprávňuje konkrétneho súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Na základe
uvedených skutočností vyhodnotil odvolací sud námietku oprávneného uvedenú v odvolaní,
že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako
považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva
posúdil notár. JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym
názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.
V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza,
že okresný súd mohol zistiť deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej
zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda
v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu
nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých
rokov.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia okresného súdu, ktorý exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku zastavil, potom, čo ju právoplatným uznesením vyhlásil za neprípustnú.»
Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca
2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-69
z 22. novembra 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, «Krajský súd, ako súd
odvolací, odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP postupom podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a podľa ust. § 219
ods. 1 OSP uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj
bez návrhu.
Po oboznámení sa s predloženým spisom odvolací súd zistil, že odvolanie
oprávneného proti uzneseniu, ktorým bola exekúcia zastavená, sa po obsahovej stránke
zhoduje s odvolaním, ktorým oprávnený napadol uznesenie okresného súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú.
Odvolacími námietkami oprávneného sa tak už zaoberal Krajský súd v Banskej
Bystrici v uznesení č. k. 17CoE/120/2010-65 zo dňa 28. 06. 2010 a vyporiadal sa
so všetkými dôvodmi vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Keďže uznesenie okresného súdu,
ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, nadobudlo účinky právoplatného
rozhodnutia dňom 19. 08. 2010, je akákoľvek polemika ohľadom existencie či neexistencie
spôsobilého exekučného titulu nadbytočná, nakoľko táto otázka už bola vyriešená vo vyššie
uvedených rozhodnutiach. Okresný súd tak postupoval správne, keď v rámci druhej fázy
zastavujúceho konania exekúciu zastavil. ...
V zmysle ust. § 219 ods. 2 OSP, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.»
Z citovaných časti odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v nich v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom
okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010
a uznesení č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010, ktorý svoje rozhodnutia v časti
výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa
ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia
exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého „exekúciu
súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať“, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením
č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského
súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010, a uznesením č. k. 11 Er 241/2004-57
z 9. februára 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k.
17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného
konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 a č. k.
16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by
mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky
exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010 o zastavení exekučného konania
z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, a taktiež keď uznesením č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010 o zastavení
exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 241/2004-57
z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 120/2010-65
z 28. júna 2010 tiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 a uznesením
č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010; týmto
uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie, ako aj
uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011, ktorým bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010; týmto
uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011