Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 294/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE

65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. -65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE

80/2011-79 zo 16. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE

65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. -65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE

80/2011-79 zo 16. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu júla 2003 až februára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla

fyzickým osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci

povinní vrátiť vo veci vedenej pod sp. zn. v 12 mesačných splátkach

a vo veci vedenej pod sp. zn. v 13 dvojtýždenných splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,

že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po

sebe idúcich splátok, boli 7. novembra 2003 (vec vedená pod sp. zn. )

a 5. júna 2005 (vec vedená pod sp. zn. ) notárom spísané notárske zápisnice,

ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 12. februára 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2004 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -57 z 9. februára 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -65 z 28. júna

2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením

č. k. -69 z 22. novembra 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -79 zo 16. marca 2011 tak,

že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 5. októbra 2005 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-22 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -34 z 28. mája 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako

vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. -40 z 15. novembra

2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-50 z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -34

z 28. mája 2010 a č. k. -50 z 28. februára 2011, č. k. -65

z 28. júna 2010 a č. k. -79 zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru tým, že krajský súd potvrdil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a potvrdil

zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu

v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -34

z 28. mája 2010 a uznesením č. k. -65 z 28. júna 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -34

z 28. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -22

z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Ďalej sa

domáha aj vyslovenia porušenia týchto svojich práv aj uznesením krajského súdu č. k.

-65 z 28. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -57 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -22 z 9. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -34 z 28. mája 2010

nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2010 a uznesenie okresného súdu č. k. -57

z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -65

z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2010, pričom sťažnosti sťažovateľky

boli ústavnému súdu doručené 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu č. k. -34 z 28. mája 2010 a č. k. -65

z 28. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -50 z 28. februára 2011 a uznesením č. k.

-79 zo 16. marca 2011

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -50 z 28. februára 2011, ktorým

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -40 z 15. novembra 2010;

týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Ďalej sa domáha tiež vyslovenia porušenia tohto svojho práva aj uznesením krajského súdu

č. k. -79 zo 16. marca 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného

súdu č. k. -69 z 22. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia

zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení č. k. -50 z 28. februára 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu -40 z 15. novembra 2010 o zastavení exekúcie

a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:

«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením

(ďalej len „“), bez nariadenia

pojednávania podľa (v znení , účinného od 15. 10.

2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa , ako

vecne správne potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolaním napadnutým uznesením okresný

súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, nakoľko

uznesením č. k. -22 zo dňa 09. 02. 2010 (proti ktorému sa oprávnený

odvolal) vyhlásil exekúcie za neprípustnú. Uznesením č. k. -34 zo dňa

28. 05. 2010 Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutie okresného súdu (ktorým

vyhlásil exekúciu za neprípustnú) potvrdil. V odôvodnení uznesenia odvolací súd podrobne

rozobral jednotlivé námietky oprávneného, ktoré opakovane oprávnený uviedol aj

v odvolaní proti uzneseniu, ktorým okresný súd exekúciu zastavil.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz

právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi vydal poverenie na výkon exekúcie,

odvolací súd konštatuje, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí v zmysle § 159

prekážku veci rozsúdenej. Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,

ktorý oprávňuje konkrétneho súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Na základe

uvedených skutočností vyhodnotil odvolací sud námietku oprávneného uvedenú v odvolaní,

že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako

považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva

posúdil notár. JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym

názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza,

že okresný súd mohol zistiť deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej

zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda

v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu

nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých

rokov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu podľa ustanovenia

, ako vecne správne potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia okresného súdu, ktorý exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku zastavil, potom, čo ju právoplatným uznesením vyhlásil za neprípustnú.»

Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -79 zo 16. marca

2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -69

z 22. novembra 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, «Krajský súd, ako súd

odvolací, odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1

postupom podľa bez nariadenia pojednávania a podľa ust.

ods. 1 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj

bez návrhu.

Po oboznámení sa s predloženým spisom odvolací súd zistil, že odvolanie

oprávneného proti uzneseniu, ktorým bola exekúcia zastavená, sa po obsahovej stránke

zhoduje s odvolaním, ktorým oprávnený napadol uznesenie okresného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú.

Odvolacími námietkami oprávneného sa tak už zaoberal Krajský súd v Banskej

Bystrici v uznesení č. k. -65 zo dňa 28. 06. 2010 a vyporiadal sa

so všetkými dôvodmi vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Keďže uznesenie okresného súdu,

ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, nadobudlo účinky právoplatného

rozhodnutia dňom 19. 08. 2010, je akákoľvek polemika ohľadom existencie či neexistencie

spôsobilého exekučného titulu nadbytočná, nakoľko táto otázka už bola vyriešená vo vyššie

uvedených rozhodnutiach. Okresný súd tak postupoval správne, keď v rámci druhej fázy

zastavujúceho konania exekúciu zastavil. ...

V zmysle ust. , odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatoval správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.»

Z citovaných časti odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v nich v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom

okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. -40 z 15. novembra 2010

a uznesení č. k. -69 z 22. novembra 2010, ktorý svoje rozhodnutia v časti

výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa

ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia

exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého „exekúciu

súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať“, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením

č. k. -22 z 9. februára 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského

súdu č. k. -34 z 28. mája 2010, a uznesením č. k. -57

z 9. februára 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k.

-65 z 28. júna 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného

konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -50 z 28. februára 2011 a č. k.

-79 zo 16. marca 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu

príslušných ustanovení a Exekučného poriadku, ktorý by

mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -50 z 28. februára 2011 potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -40 z 15. novembra 2010 o zastavení exekučného konania

z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -22 z 9. februára 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -34 z 28. mája 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú, a taktiež keď uznesením č. k. -79 zo 16. marca 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -69 z 22. novembra 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -57

z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -65

z 28. júna 2010 tiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -50 z 28. februára 2011 a uznesením

č. k. -79 zo 16. marca 2011

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu č. k. -50 z 28. februára 2011, ktorým

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu -40 z 15. novembra 2010; týmto

uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie, ako aj

uznesením krajského súdu č. k. -79 zo 16. marca 2011, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -69 z 22. novembra 2010; týmto

uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011