Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 321/2011
PDF · 215.74 KB
No categories available
III. ÚS 321/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,
Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v spojení so základnými právami na prácu podľa čl. 35 ods. 3,
na odmenu za prácu podľa čl. 36 písm. a) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 19/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011
doručená sťažnosť Mgr. A. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
21. júna 2011 a 13. júla 2011, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení so základnými
právami na prácu podľa čl. 35 ods. 3, na odmenu za prácu podľa čl. 36 písm. a)
a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní
podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 4. mája 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Co 19/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnej pozícii navrhovateľa
podal na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s prísl., proti odporcovi R.
Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 153/2006
z 2. októbra 2009, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 11 Co 19/2010 zo 4. mája
2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že „odvolacie námietky odvolateľa (sťažovateľa, pozn.) nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku, lebo súd prvého stupňa vychádzal zo správnych
skutkových zistení a vec aj správne posúdil“.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky,
ktoré uplatnil v odvolaní. Sťažovateľ je toho názoru, že „vec nebola prejednaná
spravodlivo, čím sa zasiahlo aj do mojich hospodárskych sociálnych a kultúrnych práv
uvedených v čl. 35 ods.3, čl. 36 písm. a,b Ústavy SR“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd
v napadnutom rozsudku „svojím postupom porušil moje právo na súdnu ochranu zaručené
Ústavou SR v článku 46“. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd „nerešpektoval konečné
rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej Signatúry vo Vatikáne Prot. N.38743/06 CA
zo dňa 1. 12.2009, ako podkladu na rozhodovanie o pracovnoprávnom vzťahu cirkvi
so mnou, nesprávne ho interpetoval“. Napadnutému rozsudku tiež vyčítal, že „nezohľadnil
Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zák. č. 326/2001 Z. z.“
a že konajúce súdy nesprávne posúdili plynutie jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov („ďalej len
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva Mgr. A. Z. bytom P. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, či. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom
na hospodárske, sociálne a kultúrne práva, čl. 35 ods.3, čl. 36 písm. a, b Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.05.2011 pod sp. zn. 11 Co/19/2010,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 02.10.2009 pod spis. zn.
12 C/153/2006 boli porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.05.2011 pod spis. zn.
1lCo/19/2010 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia v sume 154,58,-€ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
a to na účet právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením jeho hmotných práv podľa čl. 35
ods. 3 a čl. 36 písm. a) a b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 19/2010 zo 4. mája 2011
Ústavný súd berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa smerujúcich proti
napadnutému rozsudku krajského súdu sa musel zaoberať predovšetkým otázkou
dostatočnosti odôvodnenia tohto rozsudku. Pritom sa sústredil hlavne na tie časti
odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný
význam pre predmet konania.
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces, ako aj obsahovo totožné právo
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 115/03,
Námietky sťažovateľa smerovali proti a) právnemu posúdeniu otázky plynutia
jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce, b) nesprávnej interpretácii
rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA
z 1. decembra 2009 a c) nezohľadneniu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou
a Svätou stolicou.
Ad a) K právnemu posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68
ods. 2 Zákonníka práce
Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite
skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode
na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka
odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí mesačnej lehoty rovnako platia
ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Podľa názoru ústavného súdu posúdenie uvedenej otázky krajským súdom patrí
medzi tie právne závery všeobecných súdov, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Z hľadiska týchto kritérií ústavný súd posúdil riešenie predmetnej právnej
otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku k tejto otázke uviedol, že „ani výhrada
navrhovateľa vznesená v odvolaní, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil splnenie
podmienky dodržania subjektívnej 1-mesačnej lehoty na okamžité skončenie pracovného
pomeru neobstojí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor o tejto
otázke vyslovený v uznesení 11 Co 157/2008 z 31.3.2009. ktorým bol súd viazaný v zmysle
§ 226 O.s.p. v ďalšom konaní. Od tohto názoru sa odvolací súd nemá dôvod odkloniť ani
v tomto konaní.“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd v rozsudku
sp. zn. 12 C 153/2006 z 2. októbra 2009 rešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený
v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11 Co 157/2008 z 31. marca 2009 (ktorým krajský súd zrušil
uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2007 o zastavení konania), pričom v odôvodnení
svojho rozhodnutia k posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2
Zákonníka práce uviedol: „Ako vyplynulo z dokazovania, u navrhovateľa v podstate doteraz
trvajú dôvody, pre ktoré s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Doteraz nenastúpil
na miesto duchovného správcu v H., doteraz neuvoľnil farskú budovu v B., doteraz
neodovzdal správu farnosti určenému administrátorovi a naďalej sa nezdržiava
vykonávania úloh farára.
Súd skúmal okamžité skončenie pracovného pomeru aj z hľadiska dodržania
zákonných prekluzívnych lehôt. V tomto prípade ide o dlhotrvajúce porušovanie pracovnej
disciplíny. Jednomesačná prekluzívna lehota začne plynúť od okamihu, keď zamestnávateľ
zistí, že ide o závažné porušovanie pracovnej disciplíny, avšak najskôr od prvého dňa
nasledujúceho po dni, keď sa upustilo od závažného porušovania pracovnej disciplíny.
Právo odporcu okamžite skončiť pracovný pomer s navrhovateľom zanikne uplynutím
jedného roka od posledného dňa závažného porušenie pracovnej disciplíny. Pretože
navrhovateľ v podstate doteraz porušuje pracovnú disciplínu závažným spôsobom,
odporcovi jednomesačná prekluzívna doba ako aj jednoročná prekluzívna doba ešte
nezačala plynúť.“
Okresný súd rešpektujúc názor krajského súdu tak zaujal k riešeniu spornej právnej
otázky jednoznačný postoj. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver
okresného súdu netrpí žiadnymi zjavnými chybami v logike jeho tvorby ani akýmikoľvek
náznakmi svojvôle. Tento jeho postup a miera interpretácie relevantnej právnej úpravy
nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na poskytnutie
súdnej ochrany v kvalite požadovanej Občianskym súdnym poriadkom a v konečnom
dôsledku aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. l listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto, ak
krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len poukázal na správnosť aplikácie tohto
právneho posúdenia vysloveného v jeho skoršom uznesení sp. zn. 11 Co 157/2008
z 31. marca 2009, v podstate súhlasil so závermi okresného súdu v tejto otázke. Na základe
uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani závery krajského súdu v tejto otázke nie sú zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, preto túto námietku sťažovateľa považoval za nedôvodnú.
Ad b) K nesprávnej interpretácii rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej
signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009
Neobstojí ani tento argument sťažovateľa, pretože z dokazovania (vrátane
znaleckého, pozn.) vyplynul jednoznačný záver uvedený v rozhodnutí Najvyššieho
tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne, ktorý zopakoval aj krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia, kde ho najprv citoval a následne aj právne vyhodnotil: „V konaní bolo
tiež zistené, že Dekrét o suspenzií navrhovateľa (ako to odporca uviedol v liste o okamžitom
skončení pracovného pomeru), bol potvrdený Kongregáciou pre klerikov a za taký treba
považovať aj Dekrét Prot. č. 642/05b zo 17.6.2005. Ako to vyplynulo z Konečného
rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry zo 4.1.2010, v zmysle jeho záveru,
že Odpovedajú ZÁPORNE, čiže: popierajú, že by rozhodnutím Kongregácie pre klerikov
zo dňa 12. júna 2006 boli porušené cirkevné zákony pri akte rozhodovania. Berúc do úvahy
vyššie uvedené, keďže cirkevné právo pri rozhodovaní v občiansko-súdnom konaní môže byť
iba súčasťou skutkovej stránky veci, nie právnej (vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR),
tak po skutkovej stránke veci možno uzavrieť, že skutočnosť zavineného porušenia
pracovnej disciplíny navrhovateľom bola preukázaná týmito rozhodnutiami (ich vecnú
správnosť súd nemohol skúmať), ktoré navrhovateľ ako to sám potvrdil, nerešpektoval,
poukazujúc iba na porušenie cirkevných predpisov zo strany odporcu.“
Ústavný súd v súvislosti s interpretáciou už uvedeného rozhodnutia Najvyššieho
tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009
v rozsudku krajského súdu nenašiel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že pri jeho interpretácii
došlo k popretiu zmyslu obsahu tohto dôkazu (tak ako to naznačoval sťažovateľ, pozn.),
preto aj túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú. Navyše táto námietka ani
nesignalizuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorou by sa mal ústavný súd zaoberať.
Ad c) K námietke nezohľadnenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a
Svätou stolicou (oznámená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 326/2001 Z. z.).
Sťažovateľ ďalej napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkal, že „nezohľadnil
Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a svätou stolicou, zák. č. 326/2001 Z. z.,
z ktorej ako dôsledok malo byť zohľadnené konečné rozhodnutie Najvyššieho tribunálu
Apoštolskej Signatúry vo Vatikáne Prot. N.38743/06 CA zo dňa 1. 12.2009“. Inými
slovami, sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nerešpektoval uvedené rozhodnutie Najvyššieho
tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne (ktoré sťažovateľ interpetoval vo svoj
prospech, pozn.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva opak.
Krajský súd nielenže zohľadnil uvedené rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej
signatúry vo Vatikáne, ale zahrnul ho aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia a vyvodil
z neho aj právny záver.
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd primeraným
spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa a právne závery, ktoré
krajský súd zaujal, v tomto smere nie sú zjavne neopodstatnené alebo svojvoľné.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu tak poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd vyhodnotil tieto sťažnostné námietky sťažovateľa ako nedôvodné
a nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru
o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľovým
základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a jeho
právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3
ústavy, na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy a na ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36
písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Základné právo na prácu, na odmenu za vykonanú prácu i na ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva
podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. a) a b) ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že realizáciou svojej súdnej právomoci
v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ako aj požiadavkami v tomto smere
vyplývajúcimi z listiny a dohovoru krajský súd ako súd odvolací rozhodujúc o návrhu
sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohol
zároveň porušiť jeho základné práva na prácu, na odmenu za vykonávanú prácu
a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Medzi rozhodovaním
krajského súdu a možným porušením týchto základných práv sťažovateľa v daných
okolnostiach nie je žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
odmietnuť (m. m. IV. ÚS 287/04).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už nezaoberal ďalšími jeho návrhmi (zrušenie rozsudku krajského súdu a náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011