Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 321/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,

Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd v spojení so základnými právami na prácu podľa čl. 35 ods. 3,

na odmenu za prácu podľa čl. 36 písm. a) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa ) Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011

doručená sťažnosť Mgr. A. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

21. júna 2011 a 13. júla 2011, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení so základnými

právami na prácu podľa čl. 35 ods. 3, na odmenu za prácu podľa čl. 36 písm. a)

a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní

podľa ) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 4. mája 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnej pozícii navrhovateľa

podal na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s prísl., proti odporcovi R.

Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 2. októbra 2009, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 4. mája

2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že „odvolacie námietky odvolateľa (sťažovateľa, pozn.) nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť rozsudku, lebo súd prvého stupňa vychádzal zo správnych

skutkových zistení a vec aj správne posúdil“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky,

ktoré uplatnil v odvolaní. Sťažovateľ je toho názoru, že „vec nebola prejednaná

spravodlivo, čím sa zasiahlo aj do mojich hospodárskych sociálnych a kultúrnych práv

uvedených v , písm. a,b SR“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd

v napadnutom rozsudku „svojím postupom porušil moje právo na súdnu ochranu zaručené

SR v článku 46“. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd „nerešpektoval konečné

rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej Signatúry vo Vatikáne Prot. N.38743/06 CA

zo dňa 1. 12.2009, ako podkladu na rozhodovanie o pracovnoprávnom vzťahu cirkvi

so mnou, nesprávne ho interpetoval“. Napadnutému rozsudku tiež vyčítal, že „nezohľadnil

Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, “

a že konajúce súdy nesprávne posúdili plynutie jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2

v znení neskorších predpisov („ďalej len

“).

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva Mgr. A. Z. bytom P. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

, či. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom

na hospodárske, sociálne a kultúrne práva, , písm. a, b SR

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.05.2011 pod sp. zn. ,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 02.10.2009 pod spis. zn.

boli porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.05.2011 pod spis. zn.

v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia v sume 154,58,-€ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

a to na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením jeho hmotných práv podľa čl. 35

ods. 3 a ) a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. mája 2011

Ústavný súd berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému rozsudku krajského súdu sa musel zaoberať predovšetkým otázkou

dostatočnosti odôvodnenia tohto rozsudku. Pritom sa sústredil hlavne na tie časti

odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný

význam pre predmet konania.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces, ako aj obsahovo totožné právo

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ,

).

Námietky sťažovateľa smerovali proti a) právnemu posúdeniu otázky plynutia

jednomesačnej lehoty v zmysle , b) nesprávnej interpretácii

rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA

z 1. decembra 2009 a c) nezohľadneniu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou

a Svätou stolicou.

Ad a) K právnemu posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68

ods. 2

Podľa zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite

skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode

na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka

odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí mesačnej lehoty rovnako platia

ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie uvedenej otázky krajským súdom patrí

medzi tie právne závery všeobecných súdov, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Z hľadiska týchto kritérií ústavný súd posúdil riešenie predmetnej právnej

otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku k tejto otázke uviedol, že „ani výhrada

navrhovateľa vznesená v odvolaní, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil splnenie

podmienky dodržania subjektívnej 1-mesačnej lehoty na okamžité skončenie pracovného

pomeru neobstojí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor o tejto

otázke vyslovený v uznesení z 31.3.2009. ktorým bol súd viazaný v zmysle

v ďalšom konaní. Od tohto názoru sa odvolací súd nemá dôvod odkloniť ani

v tomto konaní.“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd v rozsudku

sp. zn. z 2. októbra 2009 rešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený

v zrušujúcom uznesení sp. zn. z 31. marca 2009 (ktorým krajský súd zrušil

uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2007 o zastavení konania), pričom v odôvodnení

svojho rozhodnutia k posúdeniu otázky plynutia jednomesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2

uviedol: „Ako vyplynulo z dokazovania, u navrhovateľa v podstate doteraz

trvajú dôvody, pre ktoré s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Doteraz nenastúpil

na miesto duchovného správcu v H., doteraz neuvoľnil farskú budovu v B., doteraz

neodovzdal správu farnosti určenému administrátorovi a naďalej sa nezdržiava

vykonávania úloh farára.

Súd skúmal okamžité skončenie pracovného pomeru aj z hľadiska dodržania

zákonných prekluzívnych lehôt. V tomto prípade ide o dlhotrvajúce porušovanie pracovnej

disciplíny. Jednomesačná prekluzívna lehota začne plynúť od okamihu, keď zamestnávateľ

zistí, že ide o závažné porušovanie pracovnej disciplíny, avšak najskôr od prvého dňa

nasledujúceho po dni, keď sa upustilo od závažného porušovania pracovnej disciplíny.

Právo odporcu okamžite skončiť pracovný pomer s navrhovateľom zanikne uplynutím

jedného roka od posledného dňa závažného porušenie pracovnej disciplíny. Pretože

navrhovateľ v podstate doteraz porušuje pracovnú disciplínu závažným spôsobom,

odporcovi jednomesačná prekluzívna doba ako aj jednoročná prekluzívna doba ešte

nezačala plynúť.“

Okresný súd rešpektujúc názor krajského súdu tak zaujal k riešeniu spornej právnej

otázky jednoznačný postoj. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver

okresného súdu netrpí žiadnymi zjavnými chybami v logike jeho tvorby ani akýmikoľvek

náznakmi svojvôle. Tento jeho postup a miera interpretácie relevantnej právnej úpravy

nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na poskytnutie

súdnej ochrany v kvalite požadovanej a v konečnom

dôsledku aj , ods. l listiny a dohovoru. Preto, ak

krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len poukázal na správnosť aplikácie tohto

právneho posúdenia vysloveného v jeho skoršom uznesení sp. zn.

z 31. marca 2009, v podstate súhlasil so závermi okresného súdu v tejto otázke. Na základe

uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani závery krajského súdu v tejto otázke nie sú zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, preto túto námietku sťažovateľa považoval za nedôvodnú.

Ad b) K nesprávnej interpretácii rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej

signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009

Neobstojí ani tento argument sťažovateľa, pretože z dokazovania (vrátane

znaleckého, pozn.) vyplynul jednoznačný záver uvedený v rozhodnutí Najvyššieho

tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne, ktorý zopakoval aj krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia, kde ho najprv citoval a následne aj právne vyhodnotil: „V konaní bolo

tiež zistené, že Dekrét o suspenzií navrhovateľa (ako to odporca uviedol v liste o okamžitom

skončení pracovného pomeru), bol potvrdený Kongregáciou pre klerikov a za taký treba

považovať aj Dekrét Prot. č. 642/05b zo 17.6.2005. Ako to vyplynulo z Konečného

rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry zo 4.1.2010, v zmysle jeho záveru,

že Odpovedajú ZÁPORNE, čiže: popierajú, že by rozhodnutím Kongregácie pre klerikov

zo dňa 12. júna 2006 boli porušené cirkevné zákony pri akte rozhodovania. Berúc do úvahy

vyššie uvedené, keďže cirkevné právo pri rozhodovaní v občiansko-súdnom konaní môže byť

iba súčasťou skutkovej stránky veci, nie právnej (vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR),

tak po skutkovej stránke veci možno uzavrieť, že skutočnosť zavineného porušenia

pracovnej disciplíny navrhovateľom bola preukázaná týmito rozhodnutiami (ich vecnú

správnosť súd nemohol skúmať), ktoré navrhovateľ ako to sám potvrdil, nerešpektoval,

poukazujúc iba na porušenie cirkevných predpisov zo strany odporcu.“

Ústavný súd v súvislosti s interpretáciou už uvedeného rozhodnutia Najvyššieho

tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne Prot. N. 38743/06 CA z 1. decembra 2009

v rozsudku krajského súdu nenašiel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že pri jeho interpretácii

došlo k popretiu zmyslu obsahu tohto dôkazu (tak ako to naznačoval sťažovateľ, pozn.),

preto aj túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú. Navyše táto námietka ani

nesignalizuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorou by sa mal ústavný súd zaoberať.

Ad c) K námietke nezohľadnenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a

Svätou stolicou (oznámená v Zbierke ).

Sťažovateľ ďalej napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkal, že „nezohľadnil

Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a svätou stolicou, ,

z ktorej ako dôsledok malo byť zohľadnené konečné rozhodnutie Najvyššieho tribunálu

Apoštolskej Signatúry vo Vatikáne Prot. N.38743/06 CA zo dňa 1. 12.2009“. Inými

slovami, sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nerešpektoval uvedené rozhodnutie Najvyššieho

tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne (ktoré sťažovateľ interpetoval vo svoj

prospech, pozn.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva opak.

Krajský súd nielenže zohľadnil uvedené rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej

signatúry vo Vatikáne, ale zahrnul ho aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia a vyvodil

z neho aj právny záver.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd primeraným

spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa a právne závery, ktoré

krajský súd zaujal, v tomto smere nie sú zjavne neopodstatnené alebo svojvoľné.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu tak poskytuje dostatočný základ

pre jeho výrok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd vyhodnotil tieto sťažnostné námietky sťažovateľa ako nedôvodné

a nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru

o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľovým

základným právom na súdnu ochranu ( a listiny) a jeho

právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3

, na odmenu za vykonanú prácu podľa ) a na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36

písm. b) napadnutým rozsudkom krajského súdu

Základné právo na prácu, na odmenu za vykonanú prácu i na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa , listiny a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva

podľa a ) a , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že realizáciou svojej súdnej právomoci

v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ako aj požiadavkami v tomto smere

vyplývajúcimi z listiny a dohovoru krajský súd ako súd odvolací rozhodujúc o návrhu

sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohol

zároveň porušiť jeho základné práva na prácu, na odmenu za vykonávanú prácu

a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Medzi rozhodovaním

krajského súdu a možným porušením týchto základných práv sťažovateľa v daných

okolnostiach nie je žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal ďalšími jeho návrhmi (zrušenie rozsudku krajského súdu a náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011