Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 305/2011
PDF · 214.92 KB
No categories available
IV. ÚS 305/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp
1486/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE
15/2011 z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P.,, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 28. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12
mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe
idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania, sťažovateľka ho opakovane vyzvala na úhradu
úveru. Pretože dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie
pred rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi
sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 12. októbra 2006 sa stal rozhodcovský nález (majúci podľa
názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným.
Následne bol 5. januára 2007 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný
súd“) 26. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 16. septembra 2010 bol
okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd
uznesením č. k. 3 Er 72/2007-11 z 15. októbra 2010 návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho
exekútora nevyhovel, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj
o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára
2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu poukázala na konkrétne
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že
«... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už
vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala
okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do
vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo
sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára
2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé
súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného
konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť a aby mala možnosť
navrhnúť nové dôkazy. Súčasne tým malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia
exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 72/2007-11 z 15. októbra 2010 o neprípustnosti
exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného v odôvodnení uviedol:
„Krajský súd, ako sud odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1
O. s. p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O. s. p. rozhodnutie
prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora,
zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219
O. s. p. Výrok o trovách konania v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a v
tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného
vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd však skonštatoval, že vykonávaná exekúcia je
neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že
v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme
ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr. T. K.) jednostranný právny úkon
uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi
účastníkmi konania. Úverová zmluva tvorí prílohu notárskej zápisnice. Vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie
obsiahnutej v zápisnici, pripadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie.
Vykonateľnosť sa pri notárskych zápisniciach skúma rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach. Je potrebné preskúmať materiálnu, aj formálnu stránku vykonateľnosti.
Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránku je priamo predpísaná zákonom, pričom
nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.
Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok predstavujúci akýkoľvek
súkromnoprávny záväzok, ktorý sa dá vymedziť ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne
s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol
záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu
nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový, ale zakladá sa ním vyvrátiteľná
právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu
podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd
skúmal jednostranný právny úkon splnomocnenie, t. j. plnomocenstvo. Z predmetného
splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku
(aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa
plnomocenstva sa notárska zápisnica mala stať vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky
alebo jej zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jej príslušenstva. K platnosti
uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný.
Výška uznaného dlhu musí byť určená nepochybným spôsobom. V predmetnom
splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia
obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu
vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa
plnomocenstvo povinného nevzťahovalo). Uznávací prejav dlžníka sa vždy týka dôvodu
dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere,
ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca
bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške
(t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania
dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom
prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu
nároku.
Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynutí ktorého bola daná
vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil
s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005)
bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení
sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice
(a to ani odkazom na podmienky, splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, ako aj
plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).
Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva.
Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t j. záväzku z úveru.
Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady
súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri
tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára
za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ.
V čase uznania dlhu pritom náklady vynaložené v súvislosti s notárskou zápisnicou
neexistovali. Pre platnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné
uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj
jej príslušenstva (povinný nesplnomocnil splnomocnenca na uznanie dlhu v konkrétnej
výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 OZ).
Keďže vo forme notárskej zápisnice predstavujúcej exekučný titul, bol urobený
jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva,
predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) bolo posúdenie platnosti uvedených jednostranných právnych
úkonov, keďže nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice sú aj právny dôvod
a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok
materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať.
Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového sudu správny,
keďže konštatoval existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie, pričom možno súhlasiť aj
s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že
uznaním dlhu nevznikol nový záväzok, ale podkladom bola úverová zmluva, ktorá
jednoznačne vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na
skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného
konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia
ďalej prebiehať nemala, pričom udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci
rozhodnutej.
V nadväznosti na zastavenie exekúcie a exekučného konania je správny aj výrok
prvostupňového súdu, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Rozhodovať
o zmene exekútora po tom, čo exekúcia bola zastavená, by oprávneného nemalo žiadny
význam.
Odvolací súd však zrušil výrok o trovách exekúcie, resp. exekučného konania.
Prvostupňový súd vo výroku o trovách vyslovil, že oprávnenému, ani povinnému náhradu
trov konania nepriznáva a poukázal na ust. § 150 ods. 1 O. s. p.. V zmysle § 251 ods. 4
O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 233/1995 Z. z., ktorý v § 200 a nasl.
upravuje rozhodovanie o trovách exekúcie. Podľa § 200 ods. 1, 2 trovami exekúcie sú
odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní
exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné
vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie rozhodne aj o tom, kto a v akej
výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu
exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie. Exekučný poriadok teda obsahuje ustanovenia o trovách exekúcie, a preto tieto
ustanovenia sa prednostne použijú pred všeobecnými ustanoveniami obsiahnutými
v O. s. p.. Ak teda prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekučné
konanie, mal rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (Exekučný poriadok
pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli
povinnému). V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že trovami exekúcie
sú aj odmena exekútora (špecifikovaná v § 196 Exekučného poriadku).
Keďže prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil
exekučné konanie, odvolací súd má za to, že mal v zmysle § 200 ods. 2 rozhodnúť aj
o trovách exekúcie (to znamená, aj o odmene exekútora). Keďže osobitne vo výroku
uznesenia si rozhodnutie o trovách exekúcie, resp. exekučného konania nevyhradil
na osobitné uznesenie (aj keď by z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že tak mal v úmysle
vo vzťahu k exekútorovi), nemohol by tak po právoplatnosti uznesenia vykonať ani
dopĺňacím rozsudkom, resp. uznesením v zmysle § 166 O. s. p. Z týchto dôvodov preto
odvolací súd výrok o trovách exekúcie zrušil s tým, že prvostupňový súd rozhodne
o všetkých trovách exekúcie, resp. exekučného konania a to aj vo vzťahu k odmene súdneho
exekútora. Ako vyplynulo z odôvodnenia výroku, ktorým súd rozhodoval o trovách
oprávneného a povinného, má za to, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený tým, že
predložil exekučný titul, ktorý nemá všetky náležitosti. Takúto situáciu rieši ust. § 203 ods. 1
Exekučného poriadku.“
Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uznesení č. k. 3 Er 72/2007-11 z 15. októbra 2010.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného
konania. Krajský súd sa jednoznačne vyjadril k exekučnému titulu. Podľa názoru ústavného
súdu jeho právne závery vyjadrené v uznesení sp. zn. 9 CoE 15/2001 z 31. januára 2011
nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie
ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
postupoval ústavne súladným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil označené
uznesenie okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je ani taká
príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011