Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 305/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp

1486/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE

15/2011 z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P.,, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 28. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12

mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe

idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania, sťažovateľka ho opakovane vyzvala na úhradu

úveru. Pretože dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie

pred rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 12. októbra 2006 sa stal rozhodcovský nález (majúci podľa

názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným.

Následne bol 5. januára 2007 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len ,,okresný

súd“) 26. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 16. septembra 2010 bol

okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd

uznesením č. k. -11 z 15. októbra 2010 návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora nevyhovel, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj

o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára

2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu poukázala na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že

«... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už

vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala

okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do

vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo

sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 31. januára

2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé

súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného

konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť a aby mala možnosť

navrhnúť nové dôkazy. Súčasne tým malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia

exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 31. januára 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -11 z 15. októbra 2010 o neprípustnosti

exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného v odôvodnení uviedol:

„Krajský súd, ako sud odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1

a postupom bez nariadenia pojednávania podľa rozhodnutie

prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora,

zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219

Výrok o trovách konania v súlade s ust. zrušil a v

tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného

vykonaním exekúcie. Prvostupňový súd však skonštatoval, že vykonávaná exekúcia je

neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že

v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme

ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr. T. K.) jednostranný právny úkon

uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi

účastníkmi konania. Úverová zmluva tvorí prílohu notárskej zápisnice. Vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie

obsiahnutej v zápisnici, pripadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie.

Vykonateľnosť sa pri notárskych zápisniciach skúma rovnako ako pri vykonateľných

rozhodnutiach. Je potrebné preskúmať materiálnu, aj formálnu stránku vykonateľnosti.

Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránku je priamo predpísaná zákonom, pričom

nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.

Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok predstavujúci akýkoľvek

súkromnoprávny záväzok, ktorý sa dá vymedziť ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi

vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne

s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol

záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu

nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový, ale zakladá sa ním vyvrátiteľná

právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu

podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd

skúmal jednostranný právny úkon splnomocnenie, t. j. plnomocenstvo. Z predmetného

splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku

(aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa

plnomocenstva sa notárska zápisnica mala stať vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky

alebo jej zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jej príslušenstva. K platnosti

uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný.

Výška uznaného dlhu musí byť určená nepochybným spôsobom. V predmetnom

splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia

obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu

vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa

plnomocenstvo povinného nevzťahovalo). Uznávací prejav dlžníka sa vždy týka dôvodu

dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere,

ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca

bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške

(t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania

dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom

prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu

nároku.

Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynutí ktorého bola daná

vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil

s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005)

bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení

sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice

(a to ani odkazom na podmienky, splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, ako aj

plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).

Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva.

Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t j. záväzku z úveru.

Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady

súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri

tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára

za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ.

V čase uznania dlhu pritom náklady vynaložené v súvislosti s notárskou zápisnicou

neexistovali. Pre platnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné

uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj

jej príslušenstva (povinný nesplnomocnil splnomocnenca na uznanie dlhu v konkrétnej

výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle ).

Keďže vo forme notárskej zápisnice predstavujúcej exekučný titul, bol urobený

jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva,

predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) bolo posúdenie platnosti uvedených jednostranných právnych

úkonov, keďže nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice sú aj právny dôvod

a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok

materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať.

Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového sudu správny,

keďže konštatoval existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie, pričom možno súhlasiť aj

s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že

uznaním dlhu nevznikol nový záväzok, ale podkladom bola úverová zmluva, ktorá

jednoznačne vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na

skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného

konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia

ďalej prebiehať nemala, pričom udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci

rozhodnutej.

V nadväznosti na zastavenie exekúcie a exekučného konania je správny aj výrok

prvostupňového súdu, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Rozhodovať

o zmene exekútora po tom, čo exekúcia bola zastavená, by oprávneného nemalo žiadny

význam.

Odvolací súd však zrušil výrok o trovách exekúcie, resp. exekučného konania.

Prvostupňový súd vo výroku o trovách vyslovil, že oprávnenému, ani povinnému náhradu

trov konania nepriznáva a poukázal na ust. . V zmysle

na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Osobitným predpisom je v tomto prípade , ktorý v a nasl.

upravuje rozhodovanie o trovách exekúcie. Podľa § 200 ods. 1, 2 trovami exekúcie sú

odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní

exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné

vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie rozhodne aj o tom, kto a v akej

výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Exekučný poriadok teda obsahuje ustanovenia o trovách exekúcie, a preto tieto

ustanovenia sa prednostne použijú pred všeobecnými ustanoveniami obsiahnutými

v . Ak teda prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekučné

konanie, mal rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (Exekučný poriadok

pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli

povinnému). V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že trovami exekúcie

sú aj odmena exekútora (špecifikovaná v § 196 Exekučného poriadku).

Keďže prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil

exekučné konanie, odvolací súd má za to, že mal v zmysle § 200 ods. 2 rozhodnúť aj

o trovách exekúcie (to znamená, aj o odmene exekútora). Keďže osobitne vo výroku

uznesenia si rozhodnutie o trovách exekúcie, resp. exekučného konania nevyhradil

na osobitné uznesenie (aj keď by z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že tak mal v úmysle

vo vzťahu k exekútorovi), nemohol by tak po právoplatnosti uznesenia vykonať ani

dopĺňacím rozsudkom, resp. uznesením v zmysle Z týchto dôvodov preto

odvolací súd výrok o trovách exekúcie zrušil s tým, že prvostupňový súd rozhodne

o všetkých trovách exekúcie, resp. exekučného konania a to aj vo vzťahu k odmene súdneho

exekútora. Ako vyplynulo z odôvodnenia výroku, ktorým súd rozhodoval o trovách

oprávneného a povinného, má za to, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený tým, že

predložil exekučný titul, ktorý nemá všetky náležitosti. Takúto situáciu rieši ust. § 203 ods. 1

Exekučného poriadku.“

Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -11 z 15. októbra 2010.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného

konania. Krajský súd sa jednoznačne vyjadril k exekučnému titulu. Podľa názoru ústavného

súdu jeho právne závery vyjadrené v uznesení sp. zn. z 31. januára 2011

nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie

garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

postupoval ústavne súladným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil označené

uznesenie okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je ani taká

príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011