Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 307/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -23 z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -23 z 27. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 6. februára 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 10

mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo

v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve menovite, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve

po sebe idúce splátky bola 12. septembra 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 26. novembra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Partizánske (ďalej

len ,,okresný súd“) 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -11 z 29. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -23 z 27. apríla 2011 tak,

že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu poukázala na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že

«... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už

vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala

okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do

vykonávacieho konania, tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo

sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -23

z 27. apríla 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania

uznesením okresného súdu č. k. -11 z 29. novembra 2010 bez toho, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť a aby mala možnosť navrhnúť nové dôkazy.

Súčasne tým malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť

z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -23 z 27. apríla 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení č. k. -23 z 27. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -11 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti

exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného v odôvodnení uviedol:

„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a zistil, že uznesenie

okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne

správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa

ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred

vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade,

ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že

exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne.

V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku, ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola

začatá na základe poverenia udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1

Exekučného poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať

prekážku veci rozsúdenej.

V danom prípade okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že notárska

zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy

o úvere, obsahujúcej neprijateľné podmienky, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom.

Zmluvu o úvere je potrebné posudzovať z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1

smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Ide tam o kogentné ustanovenie, ktoré

smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova

zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný stav môže byť

kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom

zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej

podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento

účel. Odvolací súd konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné

ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu

spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Okresný súd v súlade

so skutočnosťou konštatoval, že v zmluve o úvere, ktorá bola uzavretá účastníkmi je

upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich taký podstatný obsah celej

zmluvy o úvere, že nie je možné ich v zmysle oddeliť

od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná v zmysle § 39

. Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie notárskej

zápisnice zakladá nekalú podmienku už vo výške úroku z omeškania, ktorá je tam uvedená

vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje až 91,25 % ročný úrok, pričom

dokonca predložená zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, čím sa

zmluva ex lege považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov,

vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti

notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47

Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré

predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné

označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,

presný rozsah, obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej

zápisnice treba považovať súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože

až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti, uvedenej v jej obsahu. V danej veci

notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom je

uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-

právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda

na ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou

náležitosťou vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku

a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti.

V prejednávanej veci však súhlas povinnej s exekúciou bol zakotvený už v predtlači

zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom

zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť, týkajúcu sa

predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie okresný súd považoval

za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko povinná ako spotrebiteľ zásadným spôsobom

týmto mala zhoršené svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer

v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinnou v neprospech povinnej, bez

akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa. Táto

skutočnosť bola prvotným dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Okresný súd zároveň správne konštatoval, že úverová zmluva ako podklad pre vypracovanie

exekučného titulu – notárskej zápisnice zároveň neobsahoval zákonom požadované

náležitosti o spotrebiteľských úveroch.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -11 z 29. novembra 2010.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného

konania. Krajský súd sa jednoznačne vyjadril k exekučnému titulu. Podľa názoru ústavného

súdu jeho právne závery vyjadrené v uznesení č. k. -23 z 27. apríla 2011

nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie

garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

postupoval ústavne súladným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil označené

uznesenie okresného súdu o neprípustnosti a o zastavení exekúcie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -23 z 27. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je ani taká

príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011