Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 338/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. V., B., a obchodnej spoločnosti A., s. r. o., R.,

zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podľa postupom Okresného súdu

Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára

2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. V. a obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010

doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a obchodnej spoločnosti A., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia bez

toho, aby špecifikovali namietané porušenie základného práva konkrétnym odsekom

uvedeného článku a namietané konania bez ďalšieho upresnenia iba označili spisovou

značkou.

Z obsahu odôvodnenia a k sťažnosti pripojených príloh však bolo ústavnému súdu

zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. januára 2009 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

„Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. -230 zo dňa 15. 1. 2009

bol návrh sťažovateľov 1), 2) [navrhovateľov 1), 2)] zamietnutý v celom rozsahu.

Odporcovi v tomto konaní M., s. r. o... bola priznaná náhrada trov konania vo výške

1.572,74 Eur, ktoré sú mu sťažovateľ 1) [navrhovateľ 1)] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ 2)]

povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu odporcu M., s. r. o., do

troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 31. 3. 2010 bol vyššie

uvedený rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Odporcovi M., s. r. o., súd priznal

náhradu trov odvolacieho konania v sume 393,69 EUR, ktoré sú povinní uhradiť

sťažovateľ 1) [navrhovateľ v 1) rade] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ v 2) rade] spoločne

a nerozdielne na účet právneho zástupcu JUDr. L. J., advokáta... v lehote 3 dní.

Sťažovateľ 1) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok dňa 1. 2. 2008

domáhal, aby súd zaviazal odporcu M., s. r. o., zaplatiť mu istinu vo výške 156.000,- Sk

s 10 % úrokom z omeškania od 1. 3. 2005 do zaplatenia, 156.000,- Sk s 10 % úrokom

z omeškania od 1. 4. 2005 do zaplatenia, 156.000,- Sk s 10 % úrokom z omeškania

od 1.5.2005 do zaplatenia, 204.000,- Sk s 10 % úrokom z omeškania od 1. 6. 2005

do zaplatenia, zároveň žiadal uhradiť trovy konania. Sťažovateľ 1) uviedol, že dňa

21. 11. 2003 uzavrel s odporcom M., s. r. o., zmluvu o nájme nebytových priestorov. Touto

zmluvou prenajal odporca M., s. r. o., sťažovateľovi 1) nebytové priestory pozostávajúce

2

z budúcej pizzerie s príslušenstvom a letnej záhrady o výmere 40 m, nehnuteľnosti zapísané

na Správe katastra... na LV č..., k. ú... ako sklad súp. č... na parc. č... vcelosti vedená

na odporcu M., s. r. o... V zmysle čl. 2 tejto zmluvy bol nájom uzavretý na obdobie 9 rokov

počnúc podpísaním nájomnej zmluvy a končiac koncom kalendárneho mesiaca

pripadajúceho na mesiac ukončenia zmluvného obdobia, to znamená, pokiaľ neporušil ust.

čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy (úhrada nájomného a za služby spojené s nájmom v zmysle

nájomnej zmluvy, neposkytnutie prenajatých priestorov tretej osobe, neporušenie

ustanovení domového poriadku) mohol predmet nájmu nerušene užívať do 30. 11. 2002.

Napriek tu uvádzaným skutočnostiam odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) dňa

21. 11. 2003 užívať predmet nájmu v súlade s uzavretou zmluvou, nebytové priestory mu

neodovzdal napriek viacerým žiadostiam zo strany sťažovateľa 1), naposledy žiadosť dňa

6. 4. 2004. Sťažovateľ 1) bol nútený obrátiť sa na súd, aby rozhodol, že odporca je povinný

mu odovzdať predmet nájmu k užívaniu. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa

21. 3. 2005 pod č. k. návrh sťažovateľa 1) zamietol, nakoľko predmetnú

zmluvu o nájme nebytových priestorov považoval za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej

uzavretiu nepredchádzal súhlas Mesta R. v zmysle , pričom

odporca M., s. r. o., o tento súhlas nepožiadal. Krajský súd Žilina tento rozsudok zmenil

a rozsudkom č. k. zo dňa 10. 12. 2007, ktorý sa stal právoplatným dňa

14. 2. 2008 a vykonateľným dňa 21. 2. 2008 rozhodol tak, že odporcovia 1) T. M.

a odporca 2) M. F. právni nástupcovia M., s. r. o., sú povinní odovzdať sťažovateľovi 1)

k nerušenému užívaniu nebytové priestory – sklad č..., postavený na parc. č... v kat. ú...

vedený na LV katastrálneho úradu.. č... podľa podmienok dohodnutých v zmluve o nájme

nebytových priestorov uzavretej medzi sťažovateľom 1) ako nájomcom a odporcom M.,

s. r. o. ako prenajímateľom dňa 21. 11. 2003 do troch dní.“

Ďalej sťažovatelia uviedli:

„Odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) prevádzkovať nebytové priestory

v zmysle nájomnej zmluvy uzavretej dňa 23. 11. 2003, preto sa sťažovateľ 1) obrátil na súd

s návrhom na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného, poukázal na ustanovenie § 420

a žiadal uhradiť škodu 672.000,- Sk s príslušenstvom v zmysle

podaného návrhu, ktorá pozostávala z ušlého zisku. Sťažovateľ 1) návrhom došlým

na Okresný súd Ružomberok 18. 12. 2008 navrhoval, aby na strane navrhovateľa, ako

navrhovateľ 2) vstúpil ako účastník konania sťažovateľ 2) A., s. r. o. Okresný súd

Ružomberok na pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2009 pripustil vstup sťažovateľa 2)

do konania, taktiež pripustil zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľa 1). Okresný súd

návrh sťažovateľa 1), 2) zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany

odporcu M., s. r. o... Podľa názoru Okresného súdu Ružomberok sťažovatelia si uplatnili

náhradu škody (ušlý zisk) za obdobie 1. 2. 2005 do 30. 5. 2005 teda v tom čase už

sťažovateľ 1) disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých mohol vyvodiť

záver o vzniku škodovej udalosti a o tom, kto za škodu zodpovedá, teda vždy sa o ušlom

zisku dozvedel po ukončení tohto ktorého žalovaného obdobia. Podľa názoru tohto súdu

subjektívna i objektívna premlčacia doba začala plynúť priebežne v mesiacoch február

až máj 2005 samostatne za jednotlivé mesiace, teda nie od právoplatného ukončenia

konania o vydanie nebytových priestorov od 14. 2. 2008. Podľa názoru súdu sťažovateľ 2)

nie je aktívne legitimovaným účastníkom konania nakoľko nebol nositeľom práv

vyplývajúceho z uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 21. 11. 2003. Proti tomuto rozhodnutiu

Okresného súdu Ružomberok podali sťažovatelia 1), 2) odvolanie, kde uviedli, že

prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenia upravujúce

premlčanie, pretože o vzniknutej škode sa dozvedeli až dňa 10. 9. 2007, kedy bol vyhlásený

rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. , ktorým bola právoplatne vyriešená

otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003

uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1). Od tohto dátumu začala plynúť

dvojročná premlčacia lehota, a preto návrh podaný včas. Krajský súd Žilina, ako súd

odvolací sa stotožnil s právnym názorom Okresného súdu Ružomberok.

Sťažovateľ 1), 2) sú toho názoru, že nimi uplatňovaný nárok na súde nebol

premlčaný a k plynutiu premlčacej došlo až po tom, ako sa dňa 10. 9. 2007 vyhlásil

rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. , ktorým bola právoplatne vyriešená aj

otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003, ako

otázka predbežná.

Podľa názoru sťažovateľov 1), 2) vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené

právo sťažovateľa 1), 2) na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v

Slovenskej republiky.“

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1) Základné právo 1) P. V. a 2) A., s. r. o., upravené v Slovenskej

republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok v konaní č.

a v konaní na Krajskom súde Žilina v konaní porušené bolo.

2) P. V. a A., s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 44.561,97 EUR, ktoré sú

Okresný súd Ružomberok a Krajský súd Žilina povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne

do 15 dní od právoplatnosti nálezu...“

Ďalej sa sťažovatelia domáhali priznania úhrady trov konania v celkovej sume

413,56 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že

podľa je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva

alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. januára 2009

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia v ich sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. januára 2009.

Ochrany svojho základného práva zaručeného v sa sťažovatelia mohli

domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovatelia v danej veci aj urobili. Ústavný

súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku

okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci podľa prvej vety .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. marca 2010

Podľa sťažovateľov krajský súd v namietanom rozsudku (ako aj v rozsudku

prvostupňového súdu) vychádzal z nesprávnej aplikácie „ustanovenia Občianskeho

zákonníka upravujúce premlčanie, pretože o vzniknutej škode sa dozvedeli až dňa

10. 9. 2007, kedy bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. ,

ktorým bola právoplatne vyriešená otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových

priestorov zo dňa 21. 11. 2003 uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1)“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného v spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného

práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi (napr. ) dosiahne

takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd upravených alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(m. m. , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku

okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Ružomberku zamietol návrh navrhovateľov

v rade 1/ a 2/, ktorým sa domáhali, aby im odporca spoločne a nerozdielne uhradil sumu

22.306,31 eur (672.000,- Sk) spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania

z jednotlivých čiastkových plnení vo výške 10 % ročne. Požadovaný nárok mal predstavovať

škodu spôsobenú neumožnením užívať nebytové priestory, ktoré získal navrhovateľ v rade 1/

do nájmu na základe zmluvy zo dňa 21. 11. 2003 a ktoré mali byť prevádzkované

prostredníctvom navrhovateľa v rade 2/. Pretože odporca neumožnil prenajaté priestory

riadne užívať, vznikol navrhovateľom za obdobie od 1. 2. 2005 do 30. 5. 2005 nárok na ušlý

zisk v žalovanej sume.

Prvostupňový súd zamietnutie návrhu zdôvodnil tým, že odporca úspešne vzniesol

námietku premlčania, keď za začiatok premlčacej doby považoval deň 22. 11. 2003, teda

nasledujúci po dni, kedy mali byť nebytové priestory odovzdané do užívania. Pretože

navrhovatelia žalovali ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, dospel súd k záveru, že

poškodený sa o výške ušlého zisku dozvedel vždy po skončení toho-ktorého mesiaca, a preto

ku skončeniu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby došlo postupne v priebehu mesiacov

februára až máj 2007. Pretože návrh bol uplatnený až 1. 2. 2008, prvostupňový súd

považoval uplatnený nárok za premlčaný. Navyše pri navrhovateľovi v rade 2/ konštatoval,

že nie je aktívne vecne legitimovaným účastníkom, nakoľko nebol nositeľom práva

vyplývajúceho z uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. O trovách konania

rozhodol súd podľa a odporcovi, ktorý úspešne bránil svoje práva

priznal náhradu vo výške 1.572,74 eur, k náhrade ktorých zaviazal spoločne a nerozdielne

navrhovateľov.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že:

„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom z návrhu, ako aj prednesov

účastníkov mal i odvolací súd preukázané, že navrhovatelia sa domáhali zaplatenia sumy

22.306,31 eur z titulu škody predstavujúcej ušlý zisk za obdobie február až máj 2005,

pričom vznik škody odvíjali od podpisu zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa

21. 11. 2003, ktorou odporca navrhovateľovi v rade 1/ prenajal nebytové priestory

2

pozostávajúce z budúcej pizzerie s príslušenstvom a letnej záhrady o výmere 40 m,

označené ako nehnuteľnosti na LV č... v kat. úz... ako sklad č. súp... na parcele... v celosti.

Podľa tejto zmluvy bol nájom uzatvorený na dobu 9 rokov, počnúc podpísaním nájomnej

zmluvy. Napriek uzatvorenej zmluve odporca neumožnil predmet nájmu užívať, preto bola

podaná žaloba o vydanie nebytových priestorov do užívania. Spor bol ukončený vyhlásením

rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 10. 12. 2007 (v tomto

konaní odporcovia boli právni nástupcovia M., s. r. o., T. M. a M. F.). Navrhovateľ

v rade 1/ a neskôr aj navrhovateľ v rade 2/, ktorý vstúpil do konania, požadovali zaplatiť

škodu predstavujúcu ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, tvrdiac, že prevádzkovaním

pizzerie, ktorá mala vzniknúť v prenajatých priestoroch, by dosiahli zisk, o ktorý ich

odporca nevydaním týchto priestorov ukrátil. Odporcom bola v priebehu konania vznesená

námietka premlčania uplatneného nároku.

Vychádzajúc z takto zistených skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď

skúmal, či došlo k vzniku škody a kto za ňu zodpovedá. Po vznesení námietky premlčania

bol taktiež jeho postup správny, keď najprv posúdil, či právo na náhradu škody je súdne

vynutiteľné. Zásada hospodárnosti konania musí viesť v takomto prípade súd k tomu, aby sa

prednostne zaoberal otázku premlčania práva, pokiaľ to vedie rýchlejšie a účinnejšie

k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Ak sa dovolá účastník premlčania, právo (nárok)

na náhradu škody, nemôže teda súd priznať. V danom prípade navrhovatelia žiadali posúdiť

náhradu škody v zmysle ust. , resp. rozsah náhrady v zmysle

.

Podľa , právo sa premlčaní, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len

na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je

dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená

pohľadávka. Podľa , , právo na náhradu škody sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu

spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.

To neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Prvostupňový súd po vznesení námietky premlčania, vzhľadom na zistené

skutočnosti, postupoval v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami. Je nesporné,

že navrhovateľ v rade 1/ a odporca uzatvorili dňa 21. 11. 2003 zmluvu o nájme nebytových

priestorov, pričom nájom mal začať dňom podpísania nájomnej zmluvy. Pretože odporca

predmet nájmu nevydal a nájomca ho tak nemohol používať na dohodnutý účel, je možné

predpokladať, že nasledujúci deň mohla takýmto konaním odporcu vzniknúť škoda.

Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu za obdobie február až máj 2005. Tvrdil, že

v tomto období mohol prevádzkovať v nebytových priestoroch (ktoré mal na základe

nájomnej zmluvy dať do užívania odporca) pizzeriu a prevádzkovaním tejto by dosiahol

takto ním vyčíslený predpokladaný zisk. Nároky na náhradu škôd vznikajúcich

a narastajúcich pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti nemožno z hľadiska

premlčania považovať za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý by vznikol

najskôr po skončení porušovania právnej povinnosti alebo po zavŕšení celkovej škody, ale

za samostatné nároky na uplatnenie ktorých začína plynúť premlčacia doba, len čo sa

poškodený o vzniknutých škodách dozvedel. Navrhovatelia v rade 1/, 2/ vyčíslili jednotlivé

nároky za uplatňované kalendárne mesiace, pričom posledný bol uplatnený za máj 2005.

Najneskôr po uplynutí tejto doby navrhovatelia vedeli, aká škoda im vznikla a kto za ňu

zodpovedá. U každého takto čiastočne uplatneného nároku za uplynutý kalendárny mesiac

začala plynúť osobitne trojročná premlčacia lehota a v rámci nej subjektívna premlčacia

lehota (dvojročná). Táto by uplynula od 1. 6. 2005 do 1. 6. 2007. Ak bol teda návrh

na náhradu škody podaný na súde dňa 1. 2. 2008, správne dospel prvostupňový súd

k záveru, že odporca dôvodne vzniesol námietku premlčania takto uplatneného nároku.

Navrhovatelia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že o vzniku škody a o tom, kto

za ňu zodpovedá, sa dozvedeli až z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.

, ktorý rozhodol o povinnosti voči tam žalovaným odporcom odovzdať

nebytové priestory – sklad č. súp... do užívania navrhovateľovi v rade 1/. Týmto

rozhodnutím však súd potvrdil oprávnenosť navrhovateľa v rade 1/ žiadať vydanie

predmetných nebytových priestorov do jeho užívania. Dátum vyhlásenia tohto rozhodnutia

nemožno stotožňovať s dátumom, kedy sa mal navrhovateľ v rade 1/ dozvedieť o výške

škody a o tom, kto za ňu zodpovedá. Tento poznatok navrhovateľa v rade 1/ vyplýva aj z ním

podaného návrhu Okresnému súdu v Ružomberku dňa 21. 12. 2006, kde sa začalo konanie

sp. zn. , pričom predmetom bolo zaplatenie sumy 2.990.323,- Sk voči

spoločnosti M., s. r. o., a predmetom konania bolo uhradenie ušlého zisku prevádzkovaním

nebytových priestorov zo zmluvy zo dňa 21. 11. 2003 a to za obdobie od 21. 12. 2003

do 31. 5. 2005 (konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku). Vzhľadom

na takto zistené skutočnosti nepovažoval odvolací súd odvolanie za dôvodné a pretože

navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne iné skutočnosti, ktorými by sa prvostupňový súd

nezaoberal a na základe ktorých by bolo možné posúdiť vec odlišne od prvostupňového

súdu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí

byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnych noriem aplikovaných v konkrétnych okolnostiach prípadu

[v danej veci ] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Rozsudok odvolacieho krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2010,

ako aj rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. januára 2009 vychádzajú pri

aplikácii a o premlčaní práva na náhradu škody

zo skutočnosti, že sťažovateľ 1 mal vedomosť o škode uplatnenej formou ušlého zisku

za február až máj 2005 vždy už druhý deň príslušného mesiaca, kedy mu neboli

sprístupnené priestory na podnikanie, na ktoré mal nárok na základe nájomnej zmluvy

uzavretej s odporcom ešte 21. novembra 2003.

Ústavný súd sa s uvedeným názorom, ktorý určuje aj začiatok plynutia premlčacej

lehoty podľa a , stotožňuje, a rovnako tak podľa neho

nevybočuje z medzí zákona, je zrozumiteľný a tiež je ústavne konformný jeho názor, že

dátum vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu vo veci odovzdania nebytových priestorov

sťažovateľovi 1 (10. september 2007) v konaní vedenom pod sp. zn. nie je

identický s dátumom, keď sa sťažovateľ mal dozvedieť o výške škody a o tom, kto za ňu

zodpovedá.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu

a v ňom vyslovené právne názory sú vo vzťahu k námietkam uvedeným v odvolaní

sťažovateľov ústavne akceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to,

akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli

k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej

sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho

zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom .

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah

rozhodol.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté

rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj z právnych východísk a záverov, na ktorých je toto

rozhodnutie založené, odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 31. marca

2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011