Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 338/2011
PDF · 304.86 KB
No categories available
IV. ÚS 338/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. V., B., a obchodnej spoločnosti A., s. r. o., R.,
zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára
2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010
a jeho rozsudkom z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. V. a obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010
doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a obchodnej spoločnosti A., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez
toho, aby špecifikovali namietané porušenie základného práva konkrétnym odsekom
uvedeného článku a namietané konania bez ďalšieho upresnenia iba označili spisovou
značkou.
Z obsahu odôvodnenia a k sťažnosti pripojených príloh však bolo ústavnému súdu
zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára 2009 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:
„Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 3 C/9/2008-230 zo dňa 15. 1. 2009
bol návrh sťažovateľov 1), 2) [navrhovateľov 1), 2)] zamietnutý v celom rozsahu.
Odporcovi v tomto konaní M., s. r. o... bola priznaná náhrada trov konania vo výške
1.572,74 Eur, ktoré sú mu sťažovateľ 1) [navrhovateľ 1)] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ 2)]
povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu odporcu M., s. r. o., do
troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/64/2010 zo dňa 31. 3. 2010 bol vyššie
uvedený rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Odporcovi M., s. r. o., súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania v sume 393,69 EUR, ktoré sú povinní uhradiť
sťažovateľ 1) [navrhovateľ v 1) rade] a sťažovateľ 2) [navrhovateľ v 2) rade] spoločne
a nerozdielne na účet právneho zástupcu JUDr. L. J., advokáta... v lehote 3 dní.
Sťažovateľ 1) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok dňa 1. 2. 2008
domáhal, aby súd zaviazal odporcu M., s. r. o., zaplatiť mu istinu vo výške 156.000,- Sk
s 10 % úrokom z omeškania od 1. 3. 2005 do zaplatenia, 156.000,- Sk s 10 % úrokom
z omeškania od 1. 4. 2005 do zaplatenia, 156.000,- Sk s 10 % úrokom z omeškania
od 1.5.2005 do zaplatenia, 204.000,- Sk s 10 % úrokom z omeškania od 1. 6. 2005
do zaplatenia, zároveň žiadal uhradiť trovy konania. Sťažovateľ 1) uviedol, že dňa
21. 11. 2003 uzavrel s odporcom M., s. r. o., zmluvu o nájme nebytových priestorov. Touto
zmluvou prenajal odporca M., s. r. o., sťažovateľovi 1) nebytové priestory pozostávajúce
2
z budúcej pizzerie s príslušenstvom a letnej záhrady o výmere 40 m, nehnuteľnosti zapísané
na Správe katastra... na LV č..., k. ú... ako sklad súp. č... na parc. č... vcelosti vedená
na odporcu M., s. r. o... V zmysle čl. 2 tejto zmluvy bol nájom uzavretý na obdobie 9 rokov
počnúc podpísaním nájomnej zmluvy a končiac koncom kalendárneho mesiaca
pripadajúceho na mesiac ukončenia zmluvného obdobia, to znamená, pokiaľ neporušil ust.
čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy (úhrada nájomného a za služby spojené s nájmom v zmysle
nájomnej zmluvy, neposkytnutie prenajatých priestorov tretej osobe, neporušenie
ustanovení domového poriadku) mohol predmet nájmu nerušene užívať do 30. 11. 2002.
Napriek tu uvádzaným skutočnostiam odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) dňa
21. 11. 2003 užívať predmet nájmu v súlade s uzavretou zmluvou, nebytové priestory mu
neodovzdal napriek viacerým žiadostiam zo strany sťažovateľa 1), naposledy žiadosť dňa
6. 4. 2004. Sťažovateľ 1) bol nútený obrátiť sa na súd, aby rozhodol, že odporca je povinný
mu odovzdať predmet nájmu k užívaniu. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa
21. 3. 2005 pod č. k. 5 C/2005/2004 návrh sťažovateľa 1) zamietol, nakoľko predmetnú
zmluvu o nájme nebytových priestorov považoval za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej
uzavretiu nepredchádzal súhlas Mesta R. v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb., pričom
odporca M., s. r. o., o tento súhlas nepožiadal. Krajský súd Žilina tento rozsudok zmenil
a rozsudkom č. k. 9 Co/107/2007 zo dňa 10. 12. 2007, ktorý sa stal právoplatným dňa
14. 2. 2008 a vykonateľným dňa 21. 2. 2008 rozhodol tak, že odporcovia 1) T. M.
a odporca 2) M. F. právni nástupcovia M., s. r. o., sú povinní odovzdať sťažovateľovi 1)
k nerušenému užívaniu nebytové priestory – sklad č..., postavený na parc. č... v kat. ú...
vedený na LV katastrálneho úradu.. č... podľa podmienok dohodnutých v zmluve o nájme
nebytových priestorov uzavretej medzi sťažovateľom 1) ako nájomcom a odporcom M.,
s. r. o. ako prenajímateľom dňa 21. 11. 2003 do troch dní.“
Ďalej sťažovatelia uviedli:
„Odporca M., s. r. o., neumožnil sťažovateľovi 1) prevádzkovať nebytové priestory
v zmysle nájomnej zmluvy uzavretej dňa 23. 11. 2003, preto sa sťažovateľ 1) obrátil na súd
s návrhom na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného, poukázal na ustanovenie § 420
Občianskeho zákonníka a žiadal uhradiť škodu 672.000,- Sk s príslušenstvom v zmysle
podaného návrhu, ktorá pozostávala z ušlého zisku. Sťažovateľ 1) návrhom došlým
na Okresný súd Ružomberok 18. 12. 2008 navrhoval, aby na strane navrhovateľa, ako
navrhovateľ 2) vstúpil ako účastník konania sťažovateľ 2) A., s. r. o. Okresný súd
Ružomberok na pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2009 pripustil vstup sťažovateľa 2)
do konania, taktiež pripustil zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľa 1). Okresný súd
návrh sťažovateľa 1), 2) zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany
odporcu M., s. r. o... Podľa názoru Okresného súdu Ružomberok sťažovatelia si uplatnili
náhradu škody (ušlý zisk) za obdobie 1. 2. 2005 do 30. 5. 2005 teda v tom čase už
sťažovateľ 1) disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých mohol vyvodiť
záver o vzniku škodovej udalosti a o tom, kto za škodu zodpovedá, teda vždy sa o ušlom
zisku dozvedel po ukončení tohto ktorého žalovaného obdobia. Podľa názoru tohto súdu
subjektívna i objektívna premlčacia doba začala plynúť priebežne v mesiacoch február
až máj 2005 samostatne za jednotlivé mesiace, teda nie od právoplatného ukončenia
konania o vydanie nebytových priestorov od 14. 2. 2008. Podľa názoru súdu sťažovateľ 2)
nie je aktívne legitimovaným účastníkom konania nakoľko nebol nositeľom práv
vyplývajúceho z uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 21. 11. 2003. Proti tomuto rozhodnutiu
Okresného súdu Ružomberok podali sťažovatelia 1), 2) odvolanie, kde uviedli, že
prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
premlčanie, pretože o vzniknutej škode sa dozvedeli až dňa 10. 9. 2007, kedy bol vyhlásený
rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/107/2007, ktorým bola právoplatne vyriešená
otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003
uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1). Od tohto dátumu začala plynúť
dvojročná premlčacia lehota, a preto návrh podaný včas. Krajský súd Žilina, ako súd
odvolací sa stotožnil s právnym názorom Okresného súdu Ružomberok.
Sťažovateľ 1), 2) sú toho názoru, že nimi uplatňovaný nárok na súde nebol
premlčaný a k plynutiu premlčacej došlo až po tom, ako sa dňa 10. 9. 2007 vyhlásil
rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/107/2007, ktorým bola právoplatne vyriešená aj
otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 21. 11. 2003, ako
otázka predbežná.
Podľa názoru sťažovateľov 1), 2) vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené
právo sťažovateľa 1), 2) na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1) Základné právo 1) P. V. a 2) A., s. r. o., upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok v konaní č. 3 C 9/2008
a v konaní na Krajskom súde Žilina v konaní 9 Co 64/2010 porušené bolo.
2) P. V. a A., s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 44.561,97 EUR, ktoré sú
Okresný súd Ružomberok a Krajský súd Žilina povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne
do 15 dní od právoplatnosti nálezu...“
Ďalej sa sťažovatelia domáhali priznania úhrady trov konania v celkovej sume
413,56 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva
alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom
z 15. januára 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach
porušenia v ich sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/9/2008 a jeho rozsudkom z 15. januára 2009.
Ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa sťažovatelia mohli
domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovatelia v danej veci aj urobili. Ústavný
súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku
okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho
rozsudkom z 31. marca 2010
Podľa sťažovateľov krajský súd v namietanom rozsudku (ako aj v rozsudku
prvostupňového súdu) vychádzal z nesprávnej aplikácie „ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujúce premlčanie, pretože o vzniknutej škode sa dozvedeli až dňa
10. 9. 2007, kedy bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9 Co/107/2007,
ktorým bola právoplatne vyriešená otázka platnosti nájomnej zmluvy o nájme nebytových
priestorov zo dňa 21. 11. 2003 uzavretej medzi odporcom M., s. r. o., a sťažovateľom 1)“.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata
základného práva priznaného v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,
a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného
práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný
súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne
takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných
práv alebo slobôd upravených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.
V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co/64/2010
z 31. marca 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku
okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Ružomberku zamietol návrh navrhovateľov
v rade 1/ a 2/, ktorým sa domáhali, aby im odporca spoločne a nerozdielne uhradil sumu
22.306,31 eur (672.000,- Sk) spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania
z jednotlivých čiastkových plnení vo výške 10 % ročne. Požadovaný nárok mal predstavovať
škodu spôsobenú neumožnením užívať nebytové priestory, ktoré získal navrhovateľ v rade 1/
do nájmu na základe zmluvy zo dňa 21. 11. 2003 a ktoré mali byť prevádzkované
prostredníctvom navrhovateľa v rade 2/. Pretože odporca neumožnil prenajaté priestory
riadne užívať, vznikol navrhovateľom za obdobie od 1. 2. 2005 do 30. 5. 2005 nárok na ušlý
zisk v žalovanej sume.
Prvostupňový súd zamietnutie návrhu zdôvodnil tým, že odporca úspešne vzniesol
námietku premlčania, keď za začiatok premlčacej doby považoval deň 22. 11. 2003, teda
nasledujúci po dni, kedy mali byť nebytové priestory odovzdané do užívania. Pretože
navrhovatelia žalovali ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, dospel súd k záveru, že
poškodený sa o výške ušlého zisku dozvedel vždy po skončení toho-ktorého mesiaca, a preto
ku skončeniu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby došlo postupne v priebehu mesiacov
februára až máj 2007. Pretože návrh bol uplatnený až 1. 2. 2008, prvostupňový súd
považoval uplatnený nárok za premlčaný. Navyše pri navrhovateľovi v rade 2/ konštatoval,
že nie je aktívne vecne legitimovaným účastníkom, nakoľko nebol nositeľom práva
vyplývajúceho z uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý úspešne bránil svoje práva
priznal náhradu vo výške 1.572,74 eur, k náhrade ktorých zaviazal spoločne a nerozdielne
navrhovateľov.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že:
„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom z návrhu, ako aj prednesov
účastníkov mal i odvolací súd preukázané, že navrhovatelia sa domáhali zaplatenia sumy
22.306,31 eur z titulu škody predstavujúcej ušlý zisk za obdobie február až máj 2005,
pričom vznik škody odvíjali od podpisu zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa
21. 11. 2003, ktorou odporca navrhovateľovi v rade 1/ prenajal nebytové priestory
2
pozostávajúce z budúcej pizzerie s príslušenstvom a letnej záhrady o výmere 40 m,
označené ako nehnuteľnosti na LV č... v kat. úz... ako sklad č. súp... na parcele... v celosti.
Podľa tejto zmluvy bol nájom uzatvorený na dobu 9 rokov, počnúc podpísaním nájomnej
zmluvy. Napriek uzatvorenej zmluve odporca neumožnil predmet nájmu užívať, preto bola
podaná žaloba o vydanie nebytových priestorov do užívania. Spor bol ukončený vyhlásením
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/107/2007s zo dňa 10. 12. 2007 (v tomto
konaní odporcovia boli právni nástupcovia M., s. r. o., T. M. a M. F.). Navrhovateľ
v rade 1/ a neskôr aj navrhovateľ v rade 2/, ktorý vstúpil do konania, požadovali zaplatiť
škodu predstavujúcu ušlý zisk za obdobie február až máj 2005, tvrdiac, že prevádzkovaním
pizzerie, ktorá mala vzniknúť v prenajatých priestoroch, by dosiahli zisk, o ktorý ich
odporca nevydaním týchto priestorov ukrátil. Odporcom bola v priebehu konania vznesená
námietka premlčania uplatneného nároku.
Vychádzajúc z takto zistených skutočností prvostupňový súd postupoval správne, keď
skúmal, či došlo k vzniku škody a kto za ňu zodpovedá. Po vznesení námietky premlčania
bol taktiež jeho postup správny, keď najprv posúdil, či právo na náhradu škody je súdne
vynutiteľné. Zásada hospodárnosti konania musí viesť v takomto prípade súd k tomu, aby sa
prednostne zaoberal otázku premlčania práva, pokiaľ to vedie rýchlejšie a účinnejšie
k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Ak sa dovolá účastník premlčania, právo (nárok)
na náhradu škody, nemôže teda súd priznať. V danom prípade navrhovatelia žiadali posúdiť
náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, resp. rozsah náhrady v zmysle
Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčaní, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je
dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka. Podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá.
Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.
To neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Prvostupňový súd po vznesení námietky premlčania, vzhľadom na zistené
skutočnosti, postupoval v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami. Je nesporné,
že navrhovateľ v rade 1/ a odporca uzatvorili dňa 21. 11. 2003 zmluvu o nájme nebytových
priestorov, pričom nájom mal začať dňom podpísania nájomnej zmluvy. Pretože odporca
predmet nájmu nevydal a nájomca ho tak nemohol používať na dohodnutý účel, je možné
predpokladať, že nasledujúci deň mohla takýmto konaním odporcu vzniknúť škoda.
Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu za obdobie február až máj 2005. Tvrdil, že
v tomto období mohol prevádzkovať v nebytových priestoroch (ktoré mal na základe
nájomnej zmluvy dať do užívania odporca) pizzeriu a prevádzkovaním tejto by dosiahol
takto ním vyčíslený predpokladaný zisk. Nároky na náhradu škôd vznikajúcich
a narastajúcich pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti nemožno z hľadiska
premlčania považovať za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý by vznikol
najskôr po skončení porušovania právnej povinnosti alebo po zavŕšení celkovej škody, ale
za samostatné nároky na uplatnenie ktorých začína plynúť premlčacia doba, len čo sa
poškodený o vzniknutých škodách dozvedel. Navrhovatelia v rade 1/, 2/ vyčíslili jednotlivé
nároky za uplatňované kalendárne mesiace, pričom posledný bol uplatnený za máj 2005.
Najneskôr po uplynutí tejto doby navrhovatelia vedeli, aká škoda im vznikla a kto za ňu
zodpovedá. U každého takto čiastočne uplatneného nároku za uplynutý kalendárny mesiac
začala plynúť osobitne trojročná premlčacia lehota a v rámci nej subjektívna premlčacia
lehota (dvojročná). Táto by uplynula od 1. 6. 2005 do 1. 6. 2007. Ak bol teda návrh
na náhradu škody podaný na súde dňa 1. 2. 2008, správne dospel prvostupňový súd
k záveru, že odporca dôvodne vzniesol námietku premlčania takto uplatneného nároku.
Navrhovatelia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že o vzniku škody a o tom, kto
za ňu zodpovedá, sa dozvedeli až z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 Co/107/2007, ktorý rozhodol o povinnosti voči tam žalovaným odporcom odovzdať
nebytové priestory – sklad č. súp... do užívania navrhovateľovi v rade 1/. Týmto
rozhodnutím však súd potvrdil oprávnenosť navrhovateľa v rade 1/ žiadať vydanie
predmetných nebytových priestorov do jeho užívania. Dátum vyhlásenia tohto rozhodnutia
nemožno stotožňovať s dátumom, kedy sa mal navrhovateľ v rade 1/ dozvedieť o výške
škody a o tom, kto za ňu zodpovedá. Tento poznatok navrhovateľa v rade 1/ vyplýva aj z ním
podaného návrhu Okresnému súdu v Ružomberku dňa 21. 12. 2006, kde sa začalo konanie
sp. zn. 3 C 151/2006, pričom predmetom bolo zaplatenie sumy 2.990.323,- Sk voči
spoločnosti M., s. r. o., a predmetom konania bolo uhradenie ušlého zisku prevádzkovaním
nebytových priestorov zo zmluvy zo dňa 21. 11. 2003 a to za obdobie od 21. 12. 2003
do 31. 5. 2005 (konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku). Vzhľadom
na takto zistené skutočnosti nepovažoval odvolací súd odvolanie za dôvodné a pretože
navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne iné skutočnosti, ktorými by sa prvostupňový súd
nezaoberal a na základe ktorých by bolo možné posúdiť vec odlišne od prvostupňového
súdu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný
súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí
byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnych noriem aplikovaných v konkrétnych okolnostiach prípadu
[v danej veci Občianskeho zákonníka] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu.
Rozsudok odvolacieho krajského súdu sp. zn. 9 Co/64/2010 z 31. marca 2010,
ako aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C/9/2008 z 15. januára 2009 vychádzajú pri
aplikácii § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na náhradu škody
zo skutočnosti, že sťažovateľ 1 mal vedomosť o škode uplatnenej formou ušlého zisku
za február až máj 2005 vždy už druhý deň príslušného mesiaca, kedy mu neboli
sprístupnené priestory na podnikanie, na ktoré mal nárok na základe nájomnej zmluvy
uzavretej s odporcom ešte 21. novembra 2003.
Ústavný súd sa s uvedeným názorom, ktorý určuje aj začiatok plynutia premlčacej
lehoty podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, stotožňuje, a rovnako tak podľa neho
nevybočuje z medzí zákona, je zrozumiteľný a tiež je ústavne konformný jeho názor, že
dátum vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu vo veci odovzdania nebytových priestorov
sťažovateľovi 1 (10. september 2007) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/107/2007 nie je
identický s dátumom, keď sa sťažovateľ mal dozvedieť o výške škody a o tom, kto za ňu
zodpovedá.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu
a v ňom vyslovené právne názory sú vo vzťahu k námietkam uvedeným v odvolaní
sťažovateľov ústavne akceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to,
akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli
k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej
sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah
rozhodol.
Ústavný súd poukazuje aj na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté
rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj z právnych východísk a záverov, na ktorých je toto
rozhodnutie založené, odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/64/2010 a jeho rozsudku z 31. marca
2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011