Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 359/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 19. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 23. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. augusta 2010 a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 26. marca 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla Z. G.,

V. (ďalej len „dlžník“), úver v sume 165,97 €, ktorý sa dlžník spolu s ďalšími poplatkami

zaviazal splácať v desiatich mesačných splátkach v sume 29,87 € počnúc od 9. apríla 2004.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak

dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o

uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe

idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným.

Dňa 13. augusta 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným

zástupcom dlžníka a následne 27. októbra 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh na

vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného 23. novembra 2004

Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa

28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené

poverenie. Okresný súd uznesením č. k. -21 z 21. apríla 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp.

zn. z 19. augusta 2010 odmietol. Okresný súd následne uznesením č. k. 11

Er -36 zo 7. januára 2011 exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE

139/2011 z 23. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne

správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené

jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo

vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia... zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto

konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania... je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy..., ktoré by zvrátili

jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného

konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 365,05 €, ako aj úhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 19. augusta 2010 a sp. zn.

z 23. marca 2011.

1. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

( ).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 19. augusta 2010, ktorým bolo odmietnuté odvolanie

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,

nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2010. Sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému

súdu bola podaná na poštovú prepravu 30. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , preto ju v tejto časti ústavný súd

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

2. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2011 treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Krajský súd označeným uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

o zastavení exekúcie po právoplatnosti uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú. Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd označeným uznesením neprípustne

zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že verifikoval zastavenie už

prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu

vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť

sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od

povinného.

2.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená“.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia

o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005).

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 23. marca 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -36 zo 7. januára 2011 o zastavení

exekúcie ako vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«V danej veci okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú uznesením sp. zn.

- 21 zo dňa 21. 04. 2010, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

28. mája 2010. Už v uvedenom uznesení, ktoré je tohto času právoplatné, sa okresný súd

vysporiadal s otázkou „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej

zápisnice, ako aj s námietkou odvolateľa, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne

rozhodol. Okresný súd už pri rozhodovaní, na základe ktorého vyhlásil exekúciu za

neprípustnú, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

už v tom čase správny právny záver. Na uvedených skutkových zisteniach sa ani v priebehu

odvolacieho konania nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom a na toto v plnom rozsahu odkazuje. Keďže

exekúcia bola vyhlásená okresným súdom za neprípustnú a uvedené rozhodnutie je

právoplatné, okresný súd postupoval správne i v tej časti exekučného konania, keď exekúciu

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil. Uvedený postup upravuje

Exekučný poriadok.»

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku

nadobudlo právoplatnosť, z logického výkladu dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že okresný

súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil. Krajský súd sa preto stotožnil

s právnym názorom okresného súdu a sťažovateľkou napadnuté uznesenie o zastavení

exekúcie ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd

ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu

sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo

vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou

formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)

a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcie došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,

pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj

keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení

exekúcie, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných

procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy

v zmysle úverovej zmluvy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011