Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)II. ÚS 359/2011
PDF · 210.97 KB
No categories available
II. ÚS 359/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 252/2010
z 19. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 139/2011
z 23. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 252/2010 z 19. augusta 2010 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 16 CoE 139/2011 z 23. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 26. marca 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla Z. G.,
V. (ďalej len „dlžník“), úver v sume 165,97 €, ktorý sa dlžník spolu s ďalšími poplatkami
zaviazal splácať v desiatich mesačných splátkach v sume 29,87 € počnúc od 9. apríla 2004.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že
splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak
dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o
uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe
idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným.
Dňa 13. augusta 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným
zástupcom dlžníka a následne 27. októbra 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh na
vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného 23. novembra 2004
Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa
28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené
poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2768/2004-21 z 21. apríla 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp.
zn. 12 CoE 252/2010 z 19. augusta 2010 odmietol. Okresný súd následne uznesením č. k. 11
Er 2768/2004-36 zo 7. januára 2011 exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE
139/2011 z 23. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne
správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené
jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo
vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia... zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania... je
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy..., ktoré by zvrátili
jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného
konania pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 365,05 €, ako aj úhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn. 12 CoE 252/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn.
16 CoE 139/2011 z 23. marca 2011.
1. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského
súdu sp. zn. 12 CoE 252/2010 z 19. augusta 2010, ktorým bolo odmietnuté odvolanie
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,
nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2010. Sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému
súdu bola podaná na poštovú prepravu 30. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ju v tejto časti ústavný súd
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
2. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 139/2011 z 23. marca 2011 treba podľa názoru
ústavného súdu považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Krajský súd označeným uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
o zastavení exekúcie po právoplatnosti uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú. Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd označeným uznesením neprípustne
zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že verifikoval zastavenie už
prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu
vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť
sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od
povinného.
2.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená“.
Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia
o neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 51/2004
z 29. septembra 2005).
Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 16 CoE 139/2011 z 23. marca 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2768/2004-36 zo 7. januára 2011 o zastavení
exekúcie ako vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«V danej veci okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú uznesením sp. zn.
11 Er 2768/2004 - 21 zo dňa 21. 04. 2010, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
28. mája 2010. Už v uvedenom uznesení, ktoré je tohto času právoplatné, sa okresný súd
vysporiadal s otázkou „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej
zápisnice, ako aj s námietkou odvolateľa, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol. Okresný súd už pri rozhodovaní, na základe ktorého vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
už v tom čase správny právny záver. Na uvedených skutkových zisteniach sa ani v priebehu
odvolacieho konania nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom a na toto v plnom rozsahu odkazuje. Keďže
exekúcia bola vyhlásená okresným súdom za neprípustnú a uvedené rozhodnutie je
právoplatné, okresný súd postupoval správne i v tej časti exekučného konania, keď exekúciu
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil. Uvedený postup upravuje
Exekučný poriadok.»
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
nadobudlo právoplatnosť, z logického výkladu dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že okresný
súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil. Krajský súd sa preto stotožnil
s právnym názorom okresného súdu a sťažovateľkou napadnuté uznesenie o zastavení
exekúcie ako vecne správne potvrdil.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné
právne normy (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)
a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcie došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,
pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj
keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení
exekúcie, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných
procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy
v zmysle úverovej zmluvy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2011