Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 301/2011
PDF · 133.44 KB
No categories available
I. ÚS 301/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť H. B. a D. B., obaja bytom L., zastúpených advokátkou
JUDr. K. M., Ž., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6
ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš
1/2009 z 13. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. B. a D. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20.
apríla 2011 doručená sťažnosť H. B. a D. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods.
2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Toš 1/2009 z 13. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovatelia boli
rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko B. (ďalej len ,,prvostupňový súd“), č. k.
BB-3Tš/25/2006 z 22. októbra 2008 uznaní za vinných z trestného činu podplácania
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 161a ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do
31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to boli obaja sťažovatelia
odsúdení podľa § 161a ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 k trestu
odňatia slobody v trvaní 2 rokov, na výkon ktorého boli zaradení do prvej
nápravnovýchovnej skupiny.
3. Najvyšší súd na podklade odvolania sťažovateľov preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, zistil, že odvolania sťažovateľov
nie sú dôvodné, a preto ich napadnutým uznesením zamietol.
4. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, pričom sťažnostnú argumentáciu rozdelili do piatich bodov:
(i) uzneseniu najvyššieho súdu vytýkajú absenciu riadneho odôvodnenia, z čoho
vyvodzujú zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
(ii) namietajú porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru vychádzajúc z toho, že najvyšší súd zamietnutím ich
odvolania aproboval záver prvostupňového súdu o ich vine vychádzajúc z výpovede
utajeného svedka, ktorý nebol vypočutý v prítomnosti sudcu a obhajcov sťažovateľov,
(iii) namietajú porušenie ústavného princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru v súvislosti s nerešpektovaním pravidla in dubio pro reo,
(iv) namietajú nesprávne právne posúdenie zisteného skutku vo väzbe na právo na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru,
(v) napokon namietajú, že uložené tresty sú neľudské a ich uloženie je v rozpore
s čl. 3 dohovoru.
5. Súčasťou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že proti uzneseniu najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu podali dovolanie, pričom ako dovolacie dôvody uplatnili zásadné
porušenie práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].
6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
porušil ich označené práva, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. Žiadali priznať aj primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 €
z dôvodu „emocionálnych útrap, ktoré ich sprevádzajú pri myšlienke naplnenia justičného
omylu, ktorého sa dopustili všeobecné súdy výkonom trestu odňatia slobody“, ako
aj náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
10. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie uznesenia najvyššieho
súdu ako odvolacieho súdu, pričom sa domáhali ochrany ako v konaní pred ústavným
súdom, tak aj podaním dovolania, o ktorom bude v inom senáte rozhodovať najvyšší súd
(§ 377 Trestného poriadku). Podanie dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu ústavný
súd verifikoval aj na prvostupňovom súde, kde bolo potvrdené, že sťažovatelia dovolanie
podali.
11. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010,
I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľov. Pritom
lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého dovolaním sťažovateľov
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím
až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovatelia môžu podať ústavnú
sťažnosť až po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku
(dovolaní).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na
odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené
(zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné
zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011