Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 352/2011
PDF · 197.32 KB
No categories available
IV. ÚS 352/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 a
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14
Co 172/2010, 14 Co 173/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2011 doručená sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 (ďalej aj „namietané konanie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010 (ďalej aj „namietané konanie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu sp. zn. 15 Ct 1/03 vyplýva, že sťažovateľ
sa žalobou podanou okresnému súdu 2. januára 2003 (doplnenou podaním z 5. marca 2003)
domáhal určenia, „... že u neho ide o chorobu z povolania, a povinnosti zaplatiť mu z titulu
bolestného 5 400 Sk, z titulu sťaženého spoločenského uplatnenia 12 000 Sk a z titulu
náhrady na zárobku po skončení práceneschopnosti 216 000 Sk“.
Podľa sťažovateľa: „Prvostupňový súd v konaní nepostupoval v súlade s
povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 O. s. p., teda tak, aby vec bola čo najrýchlejšie, bez
zbytočných prieťahov prejednaná a rozhodnutá. Túto skutočnosť konštatoval Ústavný súd
SR vo svojom náleze zo dňa 7. 11. 2007, č. k. IV. ÚS 197/07, ktorým súčasne prikázal
Okresnému súdu Bratislava I konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Napriek výslovnému príkazu Ústavného súdu, všeobecné súdy, predovšetkým
Okresný súd Bratislava I vo veci konali opäť v rozpore s § 100 ods. 1 O. s. p. a svojím
postupom opätovne spôsobili zbytočné prieťahy v konaní.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na konkrétne obdobia nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti okresného súdu v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 197/07 zo 7. novembra 2007, t. j. od 27. decembra 2007, a to
najmä v súvislosti so zabezpečovaním vypracovania kontrolného znaleckého posudku (ním
tvrdené prieťahy pri nariaďovaní kontrolného znaleckého dokazovania a predkladaním
kontrolného znaleckého posudku na vyjadrenie jeho právnemu zástupcovi) a tiež
v súvislosti s predkladaním spisu krajskému súdu na rozhodnutie o jeho odvolaní proti
meritórnemu rozsudku okresného súdu z 26. októbra 2009. V tejto súvislosti sťažovateľ
uvádza, že „Po podaní odvolania... dňa 11. 12. 2009 bol... spisový materiál zo súdu prvého
stupňa doručený na odvolací súd až dňa 6. 5. 2010, čo je v príkrom rozpore s povinnosťou
uloženou súdu ust. § 209a ods. 1 a 2 O. s. p.“.
Vo vzťahu k postupu krajskému súdu sťažovateľ namieta „... Najmä skutočnosť, že
do dnešného dňa, t. j. viac ako rok po podaní odvolania, Krajský súd v Bratislave vo veci
nerozhodol, nevytýčil pojednávanie ani neurobil žiadny iný úkon, preukazuje uvedený názor
sťažovateľa. Sťažovateľ má za to, že doba 6 mesiacov je príliš dlhým obdobím nečinnosti
súdu nekorešpondujúcim s povinnosťou súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Hoci
z vyjadrenia podpredsedu Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že za prieťahy v tomto
období zodpovedá predovšetkým Okresný súd Bratislava I, skutočnosť, že odvolací súd od
6. 5. 2010 do dnešného dňa, teda takmer po 3 mesiacoch nebol schopný rozhodnúť ani
o odvolaniach voči uzneseniam Okresného súdu Bratislava I, ktoré boli postúpené
odvolaciemu súdu spolu s odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej, preukazuje, že ani
odvolací súd nepostupuje v konaní v súlade s povinnosťou vec prejednať a rozhodnúť čo
najrýchlejšie (§ 101 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že konania
jednotlivých súdov nemožno z hľadiska jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov považovať za dve samostatné, nesúvisiace konania, ale za jeden súvisiaci práva
sťažovateľa porušujúci postup všeobecného súdnictva SR.“.
Sťažovateľ navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc
z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a rozhodol, že
1) Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu na určenie, že
u navrhovateľa ide o chorobu z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín
z dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia, a povinnosti odporcu zaplatiť mu
z titulu bolestného 5.400,- Sk, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 12.000,- Sk
a z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti 216.000,- Sk,
podaného na Okresnom súde Bratislava I porušili právo sťažovateľa V. T., aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010,
14 Co 172/2010 a 14 Co 173/2010 vo veci návrhu na určenie, že u navrhovateľa ide
o chorobu z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z dlhodobého
nadmerného a jednostranného zaťaženia, a povinnosti odporcu zaplatiť mu z titulu
bolestného 5.400,- Sk, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 12.000,- Sk a z titulu
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti 216.000,- Sk prikazuje konať
bez zbytočných prieťahov.
3) V. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je Okresný súd
Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Ct 1/03 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Ct 1/03
Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti (podrobnejšie pozri časť I tohto
uznesenia, pozn.) vyplýva, že namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 v období od podania žaloby (2. januára 2003) s osobitným
zreteľom na obdobie po doručení nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 197/07 zo
7. novembra 2007, t. j. od decembra 2007 do 6. mája 2010, keď okresný súd predložil spis
krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní proti jeho rozsudku z 26. októbra 2009.
Z registra podaní ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu 31. júla 2007 namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom
konaní. O tejto v poradí prvej sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom
č. k. IV. ÚS 197/07-18 zo 7. novembra 2007, v ktorom vyslovil porušenie označených práv
sťažovateľa, prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných
prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, ako aj úhradu
trov konania. Následne sťažovateľ podal v uvedenej veci ústavnému súdu 20. septembra
2010 ďalšiu sťažnosť (ďalej len „predchádzajúca sťažnosť“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v namietanom konaní, ako aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 434/2010 zo 6. októbra 2010 predchádzajúcu
sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú; označené uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 25. októbra 2010 a týmto dňom nadobudlo
právoplatnosť. V časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 ústavný súd predchádzajúcu
sťažnosť sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou judikatúrou odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti s poukazom na svoje zistenie, že „Okresný súd v označenom konaní
meritórne rozhodol rozsudkom 26. októbra 2009 a na základe odvolania sťažovateľa proti
predmetnému rozsudku bol 6. mája 2010 spis postúpený krajskému súdu na prerokovanie
o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 20. septembra
2010, t. j. v čase, keď namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Ct 1/03 už netrvalo a keď konanie o ňom pred ústavným súdom nie je spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
V danom prípade ústavný súd odmietol predchádzajúcu sťažnosť z dôvodu, ktorý
nemožno kvalifikovať ako rozhodovanie „len o podmienkach konania“ v zmysle citovaného
§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, ale z dôvodu zistenia, že v čase jej doručenia
okresný súd svojím postupom v namietanom konaní už nemohol porušovať sťažovateľom
označené práva, keďže vo veci meritórne rozhodol a spis bol pre účely rozhodnutia
v dispozícii krajského súdu od 6. mája 2010. Navyše ústavný súd zdôrazňuje, že aj
v posudzovanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušovanie svojich práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 v rovnakom období ako pri predchádzajúcej
sťažnosti (obdobie od 2. januára 2003 do 6. mája 2010, pozn.).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti
s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu, z ktorého
zistil:
Sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote odvolania
a) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-299 z 26. januára 2010, ktorým
prvostupňový súd priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov znalkyni,
b) proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-242 z 8. októbra 2009, ktorým
prvostupňový súd priznal (ďalšiemu) znalcovi odmenu,
c) proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-263 z 26. októbra 2009, pričom
súčasťou odvolania bol aj návrh podľa § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na
pripustenie zmeny návrhu na začatie konania.
Spis bol krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaniach predložený 6. mája 2010.
O odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu o priznaní odmeny znalkyni
a znalcovi rozhodol krajský súd uzneseniami č. k. 14 Co 173/2010-314 z 19. októbra 2010
a č. k. 172/2010-312 z 19. októbra 2010, ktoré nadobudli právoplatnosť 29. novembra, resp.
30. novembra 2010.
Dňa 16. marca 2010 nariadil krajský súd pojednávanie na 10. máj 2010 a zároveň
rozhodol samostatným uznesením č. k. 14 Co 168/2010-318 zo 16. marca 2010 o časti
odvolania, ktorou sa sťažovateľ domáhal pripustenia zmeny návrhu na začatie konania tak,
že zmenu návrhu na začatie konania nepripustil.
Dňa 10. mája 2011 sa uskutočnilo vo veci samej pojednávanie, ktoré bolo pre účely
vyhlásenia rozsudku odročené na 31. máj 2011; na tomto pojednávaní krajský súd
rozsudkom č. k. 14 Co 168/2010-341 z 31. mája 2011 potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu (týmto dňom nadobudol tento rozsudok aj právoplatnosť).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo
svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj
v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 42/01).
V danom prípade krajský súd ako odvolací súd meritórne rozhodol o odvolaní
necelých 13. mesiacov od doručenia spisu, pričom v rámci tohto obdobia dvoma
uzneseniami rozhodoval aj o odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu
týkajúcim sa priznania odmien znalcom (19. októbra 2010) a samostatným uznesením
rozhodol tiež o časti odvolania sťažovateľa, ktorým sa domáhal pripustenia zmeny návrhu
na začatie konania (16. marec 2011). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že
postup krajského súdu v namietanom konaní síce nemožno považovať za optimálny, ale
zároveň sa nevyznačoval takými obdobiami nečinnosti, príp. neefektívnej činnosti
odvolacieho súdu, na základe ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
bolo možné reálne dospieť k záveru, že sťažovateľom označené práva boli porušené.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa (napr. finančným zadosťučinením, trovami konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011