Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., zastúpenej advokátom

JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1, , , a 3, a c

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

, a 3, a c

(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 23. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozhodnutím–

dodatočným platobným výmerom Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn.

/Mar z 22. marca 2010 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „daň“) za zdaňovacie obdobie december 2007 vo výške 2 459,16 €.

Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn.

I/226/10088-80457/2010/990618-r zo 16. júla 2010 bolo rozhodnutie daňového úradu

potvrdené. Ďalším rozhodnutím–dodatočným platobným výmerom daňového úradu sp. zn.

/Mar z 22. marca 2010, bol vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie

november 2007 vo výške 2 500,43 €. Aj toto rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného

sp. zn. I/226/10088-80456/2010/990618-r zo 16. júla 2010 potvrdené. Obe rozhodnutia

žalovaného napadla sťažovateľka žalobou podanou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. -77 z 26. januára 2011 bola

žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -101 z 31. mája 2011

bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa zistenia najvyššieho súdu daňový úrad vykonal u sťažovateľky za rok 2007

daňovú kontrolu zameranú na dodržiavanie o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“).

Kontrola sa ukončila protokolom z 22. februára 2010, ktorého obsah bol so sťažovateľkou

prerokovaný 16. marca 2010. Daňový úrad vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe

ktorého považoval za preukázané, že dodávatelia spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „D.“),

u ktorej si sťažovateľka objednala reklamnú kampaň v médiách, túto reklamnú kampaň pre

sťažovateľku neodvysielali, a preto D. v skutočnosti nedodala objednanú reklamnú kampaň

sťažovateľke. Spoločnosť R., s. r. o., majúca licenciu na vysielanie R. D., ktorá podľa

tvrdenia sťažovateľky mala reklamnú kampaň odvysielať, sa v sídle zapísanom

v obchodnom registri nenachádzala. Konateľ G. F. sa tiež v sídle spoločnosti nenachádzal

a zdržiava sa v B., kde prebýva zrejme ako bezdomovec. Z jeho výpovede získanej

v ďalšom daňovom konaní vyplýva, že podpísal nejaké doklady za odmenu 5 000 Sk, avšak

nikdy nepodnikal a nedisponuje žiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti R., s. r. o.

Aj bývalí zamestnanci potvrdili, že konateľa nikdy nevideli. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že

konateľom a riaditeľom bol I. K., treba uviesť, že v skutočnosti vykonával iba funkciu

riaditeľa. Z výpovede Z. K. vyplýva, že K. mu mal dať na spálenie účtovné doklady a

zmluvy, ku ktorým sa nemá nikto dostať. K. nebolo možné vypočuť na otázku odvysielania

reklamy pre sťažovateľku, lebo po ťažkej chorobe 21. februára 2008 zomrel. Konateľ ďalšej

spoločnosti S., s. r. o., J. V. potvrdil, že jeho spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť

a o sprostredkovaní odvysielania reklamnej kampane pre sťažovateľku nemal žiadnu

vedomosť. Daňový úrad zistil, že J. V. dosiaľ nebol zapísaný ako konateľ v obchodnom

registri, pretože ako konatelia sú stále zapísaní M. M. a P. Ž. Na základe uvedeného sú

faktúry podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti nemá vedomosť a navyše

nie je ani osobou oprávnenou konať v jej mene. Sťažovateľkou označený svedok P. Ž.

uviedol, že reklamnú kampaň realizovalo len R. D. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť

S., s. r. o., ako zmluvný partner R. D. Rozpis spotov v dokumente „Upresnenie realizácie

vysielania reklamných spotov pre firmu T., s. r. o.“, na R. L. a H. F. označil ako chybu,

ku ktorej malo dôjsť čerpaním mylných informácií z notebooku zamestnankyne. Zástupca

R. L. uviedol, že pre sťažovateľku nebol objednaný žiadny reklamný produkt a nebola pre

ňu odvysielaná ani žiadna reklama či spot v uvedenom období. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti daňový úrad vyhodnotil dôkazy predložené sťažovateľkou ako nedôveryhodné,

lebo nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené osobou

uvedenou vo faktúrach.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa v konaní vyskytla zásadná právna otázka

posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa dane a

správcu dane v prípade, že sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým

subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho

zisťovania uviedol spochybnené údaje o subdodávateľoch zdaniteľného plnenia, pričom

rovnako ako daňový subjekt, ani on nevie preukázať dodanie zdaniteľného plnenia

daňovému subjektu ako odberateľovi. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51

ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich

bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za predpokladu

dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (vzhľadom na ľahkú

zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na

odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. Zo zistení daňového úradu je preukázané, že v tvrdeniach

sťažovateľky, ako aj dodávateľa reklamných spotov vznikli nezrovnalosti, keď neboli

uvedené presné údaje o subdodávateľoch reklamných spotov a za subdodávateľov boli

označené firmy, ktoré v miestnom zisťovaní popreli, že by reklamné spoty vyhotovili alebo

odvysielali, ďalej že za subdodávateľa bola označená spoločnosť, ktorá evidentne

nevykonávala žiadnu činnosť (jej zakladateľ a konateľ je bezdomovec, ktorý poprel, že by

spoločnosť odvysielala komukoľvek reklamné spoty). Prevádzkovateľ dodávateľa

reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri, nezdržiava sa tam ani

konateľ, spoločnosť nekomunikuje s daňovým subjektom a neexistujú medzi ním a

dodávateľom žiadne písomné doklady o spolupráci. Ďalej bolo zistené, že spoločnosť

dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho plánu v sieti súkromných

rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas a deň, ale ani rozhlasová

stanica, ktorá by mala reklamnú kampaň vysielať. Na základe týchto skutočností bol záver

o tom, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré si sťažovateľka uplatnila v daňovom priznaní,

neuskutočnilo, dostatočne podložený skutkovými zisteniami a konkrétnymi odkazmi na

vykonané dôkazy a ich obsah. Preto aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné

dospieť k oprávneným pochybnostiam o uskutočnení zdaniteľných plnení. V danom prípade

nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je

potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V tejto súvislosti je

podstatné, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, lebo je jeho povinnosťou

preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti

o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale

daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou

v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej

faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný

v uplatnení nároku na odpočet dane. Sťažovateľka ako podnikateľský subjekt má byť

dostatočne oboznámená so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane,

ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka

vedomosť o tom, že má preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému

plneniu skutočne došlo, a preukázať tiež, kto uvedenú službu skutočne poskytol.

Z technického hľadiska bolo na úvahe sťažovateľky, či mala žiadať dodávateľov

reklamných spotov o poskytnutie záznamov z odvysielania týchto spotov, alebo zabezpečiť

iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne preukázali dodanie objednaných služieb. Nedá

sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej poskytnutie takejto služby nie je možné

preukázať. Najvyšší súd skúmal aj lehotu na vykonanie daňovej kontroly a zistil, že táto

trvala od 16. marca 2009 do 16. marca 2010, pričom pôvodná šesťmesačná lehota bola

riadne predĺžená nadriadeným orgánom.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov

a dohovoru.

Hoci sa sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu domáhala

toho, aby najvyšší súd rozhodol v rámci odvolacieho konania na pojednávaní, nestalo sa tak

a k rozhodnutiu došlo bez pojednávania, neverejne a nespravodlivo.

Daňový úrad a žalovaný získali z jedného obchodného prípadu zaplatením

dodatočného platobného výmeru dvakrát odvedenú a zaplatenú daň, keďže ju zaplatila tak

sťažovateľka, ako aj obchodný partner D.

Sťažovateľke vzniklo zákonné právo odpočítať si daň z reklamnej služby v deň, keď

vznikla daňová povinnosť obchodnému partnerovi D. D. pritom príslušné faktúry, ako aj ich

úhrady riadne eviduje vo svojom účtovníctve a daň aj priznala a vysporiadala. Existencia

nielen účtovného vzťahu, ale aj obchodno-právneho vzťahu a reálnosť obchodov bola

preukázaná už pri daňovej kontrole, a to najmä svedeckou výpoveďou a zmluvou

o mediálnej spolupráci uzavretou medzi sťažovateľkou a D. Najvyšší súd nezodpovedal

základnú otázku, a to, aký konkrétny postup sťažovateľky pri uplatnení nároku na odpočet

dane mal byť porušením zákona, a to vrátane údajného neunesenia dôkazného bremena,

teda nepreukázania skutočností, ktoré majú vplyv na riadne určenie dane.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 31. mája 2011 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.

Napokon požaduje aj odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné sťažovateľkou uplatnený nárok

na odpočet dane považovať za súladný so zákonom. Preto v žiadnom prípade nemožno

považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet

teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že

posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe

porušenie označených práv nezakladá.

Podstatou nespokojnosti sťažovateľky je skutočnosť, že hoci si reklamné služby

objednala a hoci tieto jej boli dodávateľom vyfakturované a ňou uhradené, daňový úrad a

žalovaný napriek tomu tvrdia, že odpočet dane vykonala protiprávne, pretože v skutočnosti

dodávateľ poskytnutie reklamných služieb nezabezpečil (reklamné spoty neboli

v skutočnosti odvysielané), a preto neprávom účtoval za tieto služby cenu vrátane dane.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že nemožno mať výhrady proti

argumentácii najvyššieho súdu, ktorý vychádzajúc z právnej skutočnosti, že dôkazné

bremeno zaťažovalo sťažovateľku, uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala, že platila za

služby naozaj poskytnuté, a preto odpočet dane v tejto súvislosti nemohol obstáť.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľka namieta

porušenie v súvislosti s tým, že napriek jej žiadosti vyslovenej

v odvolaní najvyšší súd rozhodol v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd sa v tejto súvislosti dovoláva ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prerokovanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak

vykonáva dokazovanie.

Treba konštatovať, že hoci sťažovateľka namieta rozhodnutie o odvolaní bez

nariadenia pojednávania, vôbec neuvádza, v čom konkrétne vidí nesúlad tohto postupu

s citovaným ustanovením. Za situácie, keď krajský súd konajúci v prvom stupni rozhodol na

pojednávaní, na ktorom sťažovateľka mala možnosť uplatniť všetky podľa nej podstatné

námietky, resp. v odvolacom konaní sa mohla vyjadriť písomne, pričom k doplneniu

dokazovania v odvolacom konaní nedošlo, nemožno takýto postup najvyššieho súdu

považovať za protiústavný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011