Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 842/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť –

, zastúpeného AK Gavorová a partner, s. r. o.,

Lombardiniho 22b, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Edita Gavorová,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-174 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k.

-156 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť – o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2015 doručená sťažnosť –

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného AK Gavorová a partner, s. r. o.,

Lombardiniho 22b, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Edita Gavorová,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -174

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-156 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Sťažovateľ v podstatnej časti uviedol:

«Okresný súd Považská Bystrica vydal dňa 23.01.2014 rozsudok č. k. -

156, ktorým rozhodol, že:

- návrh navrhovateľa zamieta,

- navrhovateľa zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania a právneho

zastúpenia v sume 3 906,43 eur na účet právneho zástupcu odporcov v lehote do 3 dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Súd vo svojom rozhodnutí vychádzal predovšetkým zo zistenia, že dňa 23.06.2005

uzatvorili účastníci Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej len „Zmluva“) s dobou

nájmu do 15.06.2013, v ktorej si v čl. III, bod 2 okrem iného dohodli, že prenajímateľ môže

písomne odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dojednanej doby resp. zmluvu vypovedať, ak

nájomca využíva priestory v rozpore s touto Zmluvou. V čl. II. bod 2 si účastníci dohodli, že

nájomca bude predmetné priestory užívať za účelom prevádzkovania služieb pre

obyvateľstvo, a to zriadením autorizovanej predajne Doba trvania

nájmu bola dohodnutá na dobu určitú do 15.06.2013.

Dňa 14.04.2011 zaslala odporkyňa navrhovateľovi odstúpenie od zmluvy o nájme

nebytových priestorov s odôvodnením, že po zániku spolupráce medzi navrhovateľom

a spoločnosťou spočívajúcej v obchodnom zastúpení nie je z jeho

strany ako nájomcu využívať predmet nájmu v súlade s dohodnutým účelom uvedeným

v čl.II.ods.2 Zmluvy...

Zároveň mu oznámila, že nájomná zmluva sa zrušuje dňom kedy mu bude odstúpenie

od Zmluvy doručené.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v priebehu trvania nájmu vložil navrhovateľ

do nehnuteľnosti patriacej odporkyni investície, ktoré v priebehu konania podložil dokladmi

a žiadal, aby ju súd zaviazal k jej náhrade.

Keďže navrhovateľ nedodržal podmienky Zmluvy uvedené v čl. II. bod 2 Zmluvy,

odporkyňa využila svoje právo písomne odstúpiť od Zmluvy pred uplynutím dojednanej

doby, resp. Zmluvu vypovedať. V čl. IV. bod 2 Zmluvy si účastníci dohodli, že pre prípad

odstúpenia prenajímateľa od nájomnej zmluvy alebo vypovedania Zmluvy z iného dôvodu,

ako je uvedené v čl. III, bod 2 Zmluvy, má nájomca nárok na refundáciu finančných

nákladov preukázateľne vynaložených na údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti v prípade,

že ich vynaložením došlo k zhodnoteniu predmetu nájmu. Z uvedených dôvodov napriek

tomu, že bolo preukázané, že navrhovateľ investoval do nehnuteľnosti patriacich odporkyni

nebolo možné jeho návrhu vyhovieť, keďže k odstúpeniu od Zmluvy došlo podľa čl. III.

bod 2 Zmluvy

Voči rozhodnutiu Okresného súdu Považská Bystrica podal sťažovateľ listom zo dňa

12.03.2014 odvolanie v celom rozsahu, mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne,

keď jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f) ) a neúplného zistenia skutkového stavu veci ( ).

Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia,

vzniknutým žalovanej po skončení nájmu zhodnotením predmetu nájmu navrhovateľom

(nájomcom) počas trvania nájmu, vykonaného so súhlasom odporkyne...

Mal za to (sťažovateľ, pozn.), že nevyplatením žalovanej sumy po skončení nájmu,

vzniklo odporkyni v zmysle ust. a nasl. bezdôvodné

obohatenie, ktoré je povinná vydať.

Výšku ohodnotenia bolo treba skúmať ako v prípade vydania bezdôvodného

obohatenia podľa s.2 .

Z tohto dôvodu navrhovateľ navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania s cieľom

určiť výšku zhodnotenia (získanej protihodnoty) veci po skončení nájmu. Súd napriek tomu,

že sám uložil povinnosť vykonať takýto dôkaz za účelom preukázania „vykonania

stavebných úprav so súhlasom odporkyne“ (viď zápisnica z pojednávania dňa 01.08.2013),

nenariadil vykonanie znaleckého dokazovania...

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil, cit.: „hoci mal

za preukázané, že žalobca vložil v priebehu nájmu investície do nehnuteľností patriacej

žalovanej, vzhľadom k tomu, že k odstúpeniu od zmluvy došlo podľa čl. III bod 2 Zmluvy,

žalobca v súlade so zmluvou nemá právo na to, aby mu žalovaná uvedené investície

zaplatila. Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

Podľa ust. „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé.“

Navrhovateľ mal za to, že horeuvedené odôvodnenie rozsudku nezodpovedá

požiadavkám ust. , absentuje najmä odôvodnenie akými úvahami sa pri

hodnotení skutkového a právneho stavu veci súd riadil, keď vec posúdil iba s odkazom na

čl. III bod 2 zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 6.5.2006, prečo nevykonal

navrhovateľom navrhnutý dôkaz...

Súd sa nevysporiadal s právnou otázkou vzniku nároku podľa § 667 ods. 1 v spojení

s ust. - teda bezdôvodným obohatením vzniknutým plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol. Podľa : „Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou

na veci, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu

protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci“.

Rovnako sa súd nevysporiadal s právnou otázkou či uzavretím zmluvy v znení čl. IV

bodu 2...

Máme za to, že je neprípustné vykladať znenie čl. IV bodu 2 inak ako pripúšťa zákon.

S odvolaním sa na ust. má navrhovateľ za to, že je nesporné, že

navrhovateľovi vznikol nárok požadovať od odporkyne protihodnotu toho , o čo sa zvýšila

hodnota veci...

Krajský súd Trenčín, č.k.6Co392/2014, rozsudkom zo dňa 28.04.2015 rozhodol tak,

že:

- rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje,

- v časti týkajúcej sa náhrady trov odvolacieho konania zaviazal navrhovateľa

zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 907,63 eur na účet právneho

zástupcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku...

Postupom a právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa

23.01.2014, č. k. -156 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín, č. k.

-174, zo dňa 28.4.2015, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa

zaručované SR:

Čl. 1 - právna istota a spravodlivosť,

Čl.46 ods. 1 - právo na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu.

Postupom a právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa

23.01.2014 č.k.6C 219/2012-156, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č. k.

-174, zo dňa 28.4.2015, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa

vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy – Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd vyhlásený pod č...

Súdy sú povinné zmluvu ako dvojstranný právny úkon vykladať v súlade s princípmi

právneho štátu tak, aby sa naplnil skutočný obsah zmluvy a princíp spravodlivosti

a dobrých mravov. Za tým účelom je potrebné pri výklade zmluvy z interpretačných

pravidiel, ktoré sú zakotvené v článku 5 PECL (Princípy Európskeho Zmluvného práva).

Podstatné okolnosti pri uzavretí zmluvy:

- okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá vrátane predbežných dohôd

- správanie sa strán, vrátane správania sa po uzavretá zmluvy

- povaha a účel zmluvy

- zvyklosti

- dobrá viera a poctivosť.

Ust. Vznik, zmenu alebo zánik práva č povinnosti možno viazať

na splnenie podmienky.

Ust. Na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie spôsobí

zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a ktoré je splnenie na prospech...

Sťažovateľ má za to, že zo znenia Zmluvy o nájme nemôže byť určité a zrozumiteľné,

že jeho vôľa ani vôľa odporcu by smerovala k vylúčeniu aplikácie ust. § 667 ods. 1

poslednej vety v nadväznosti na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa

.

Preto odôvodnenie Krajského súdu Trenčín je v tejto časti v rozpore so zákonom,

lebo i keď je ust. dispozitívne, ust. je kogentné a nemožno jeho

aplikáciu vylúčiť.

Rovnako nie je možné vylúčiť , ani obísť ust. ...

Preferovať v tomto prípade literu zákona a nezohľadniť pri jeho aplikácii „ducha

zákona“, teda zmysel (odporkyňa by mala podľa spravodlivosti zaplatiť za náklady

vynaložené navrhovateľom na zveľadenie jej majetku) sa môže javiť ako interpretácia

a aplikácia zákona formálno-právna, čo nemá na mysli ust. ..

Scire leges non hoc est verba corum tenere, sed vim ac potestatem. Poznať zákony

neznamená poznať ich slová, ale pochopiť ich význam a pôsobenie (Publius Iuventius

Celsus)

Na základe uvedených skutočností máme za to, že malo byť vyhovené žalobnému

návrhu navrhovateľa v celom rozsahu, čo by bolo spravodlivé...

Porušovatelia (Krajský súd Trenčín, Okresný súd Považská Bystrica) postupovali

v rozpore s SR, keďže navrhovateľovi - sťažovateľovi bolo narušené aj právo

na právnu istotu konajúc podľa platného znenia právneho predpisu.

Závery súdu sú preto v rozpore s právnym poriadkom a sú zjavne neodôvodnené,

pričom majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo – právo na právnu istotu a spravodlivosť a právo

na súdnu právnu ochranu podľa článkov 1, 20, 23 a 46 ods. 1 SR, a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, konaním a rozhodnutím

Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn -174 v spojitosti

s rozhodnutím Okresného súdu Považská Bystrica pod sp. zn. -156 porušené

bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

174 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000.- eur

4) Nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...

897.-eur, na účet právneho zástupcu JUDr. Edita Gavorová...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa sloboda pohybu sa zaručuje...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstatou námietok sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. je

jeho tvrdenie, že krajský súd, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí jeho návrhu na zaplatenie sumy 20 928,88 € z titulu zhodnotenia predmetu

nehnuteľnosti odporkyne, ktorá mu prenajala nebytový priestor na podnikateľské účely, je,

že pri rozhodovaní viac preferoval „literu zákona“, ale nezohľadnil pritom „ducha

zákona“. Tým, že interpretácia a aplikácia zákona všeobecnými súdmi v namietaných

konaniach bola formálno-právna, rozhodli tieto súdy podľa sťažovateľa nespravodlivo.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ namieta rozsudok z 23. januára 2014)

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi

ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ namieta rozsudok z 28. apríla 2015)

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol najmä:

«Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v rozsahu dostatočnom pre správne zistenie skutkového stavu, vychádzajúc z ktorého dospel

k správnym skutkovým záverom a vec aj správne právne posúdil. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa je dostatočne odôvodnené, okrem skutočností uvádzaných účastníkmi v priebehu

konania a popisu zisteného skutkového stavu, obsahuje aj uvedenie rozhodujúcej právne

významnej skutočnosti, vychádzajúc z ktorej, považoval súd prvého stupňa za potrebné

navrhovateľom uplatnený nárok zamietnuť ako nedôvodný (, ods.2 )...

Predmetom konania a rozhodovania súdu prvého stupňa v danej veci, bol nárok

navrhovateľa uplatnený voči odporkyni na zaplatenie sumy 20.928,88 eur s prísl., ktorá

čiastka má zodpovedať nákladom, ním vynaloženým počas doby trvania nájmu

na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne, ktorých bol nájomcom na základe

medzi nimi uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorý nárok mu podľa neho

vyplýva z ust. ...

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že účastníci konania

dňa 23.06.2005 uzatvorili, (a to odporkyňa v postavení výlučnej vlastnícky a prenajímateľky

a navrhovateľ v postavení nájomcu), zmluvu o nájme nebytových priestorov, podľa zákona

č. 116/90 Zbierky, vychádzajúc z obsahu ktorej, prenajala odporkyňa navrhovateľovi

nebytové priestory. ...

V siedmej hlave, v jej ôsmej časti, v ust. § 663 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka, je upravená nájomná zmluva ako najrozšírenejší zmluvný typ, na základe ktorej

dochádza k odovzdaniu individuálne určenej hnuteľnej veci, alebo nehnuteľnosti

do dočasného užívania, ktoré ustanovenia obsahujú predovšetkým všeobecnú úpravu

nájomnej zmluvy, nájomného a skončenia nájmu, v ktorej všeobecnej úprave má osobitnú

povahu nájom a podnájom nebytových priestorov podľa zák. č. 116/90 Zb. o nájme

a podnájme nebytových priestorov, ktorému právnemu režimu je podriadený aj právny

vzťah založený medzi účastníkmi konania zmluvou zo dňa 23.06.2005.

Z obsahu nájomnej zmluvy je zrejmé, že účastníci zmluvy sa dohodli, že prenajímateľ

môže kedykoľvek písomne odstúpiť od zmluvy, pred uplynutím dojednanej doby nájmu pre

prípad (čl. III. bod 2.), ak nájomca využíva priestory v rozpore so zmluvou.

Z povahy zák. č. 116/90 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ako normy

lex specialis vo vzťahu k , ako normy lex generalis vyplýva, že

nemožno vylúčiť dôvody zániku nájomného vzťahu, upravené v rámci všeobecných

ustanovení o nájomnej zmluve, resp. všeobecné dôvody zániku záväzku ako napríklad

odstúpenie od zmluvy ( , v zmysle ktorého môže účastník

od zmluvy odstúpiť, ak je to v tomto, alebo v inom zákone ustanovené, alebo účastníkmi

dohodnuté). Účastníkom právneho úkonu, ktorý rešpektuje dôsledky plynúce z kogentnej

špeciálnej úpravy, nemožno totiž uprieť, aby si v medziach daných všeobecnými

ustanoveniami dohodli aj taký spôsob zániku ich zmluvného

záväzku, ktorý má oporu v platnom práve. Pokiaľ účastníci takúto možnosť využili, je

potrebné dôsledok z toho plynúci rešpektovať. V danom prípade teda nepochybne došlo

k zániku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, založeného zmluvou o nájme

nebytových priestorov zo dňa 23.06.2005 v dôsledku odstúpenia od zmluvy ako

jednostranného právneho úkonu adresovaného zo strany odporkyne ako prenajímateľky,

navrhovateľovi ako nájomcovi, ktorého účinky nastali dňom 15.04.2011, teda v deň kedy sa

v písomnej forme, toto odstúpenie od zmluvy dostalo preukázateľne do dispozičnej sféry

nájomcu, teda navrhovateľa. Odporkyňou uplatnené dôvody odstúpenia od zmluvy, platnosť

tohto jednostranného právneho úkonu ako ani účinky z neho plynúce, pokiaľ ide o samotný

zánik zmluvného vzťahu, v priebehu konania medzi účastníkmi sporné neboli (ako už bolo

vyššie uvedené, navrhovateľ v priebehu konania vzal späť svoju žalobu vedenú pred

OS Žilina, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, ktoré

konanie bolo právoplatne zastavené).

Navrhovateľ sa v konaní ako sám uvádzal najskôr domáhal náhrady nákladov

vynaložených na prenajatú vec, v priebehu konania uvádzal, že žiada náhradu toho, o čo

bol predmet nájmu ním zhodnotený...

Z ust. poslednej vety teda vyplýva, že ak dal prenajímateľ súhlas

so zmenou, ale nezaviazal sa k úhrade nákladov, môže nájomca požadovať po skončení

nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Strany sa však v nájomnej zmluve

dohodli, že pre prípad ukončenia nájmu podľa čl. III. bod 2. Zmluvy, nemá nájomca právo

na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu v prípade ak

vynaloženými nákladmi došlo k jej zhodnoteniu. Vôľa zmluvných strán teda pre tento prípad

smerovala k vylúčeniu aplikácie ust. poslednej vety (v nadväznosti tiež

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. ku ktorému obsahovo

tiež takýto nárok smeruje), na daný právny vzťah. v právnej rovine

rozlišuje dve kategórie náhrady toho, čo na úpravu predmetu nájmu nájomca vynaložil, a to

náklady spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa hodnota veci

zvýšila. Pokiaľ vychádzame z predpokladu, že pojem „zhodnotenie“ je významovo totožný

s pojmom „zvýšenie hodnoty“ , ak je v nájomnej zmluve uvedené a účastníci sa tak dohodli,

že nájomca pre prípad odstúpenia od zmluvy podľa čl. III. bod 2., nemá právo na náhradu

nákladov, ktorými došlo k zhodnoteniu predmetu nájmu, možno uzavrieť, že nájomca sa

vzdal aj protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnoty veci, pretože vychádzajúc z obsahu

dotknutého článku nájomnej zmluvy, samotnými účastníkmi takto bola vyjadrená ich zhodná

vôľa v tom zmysle, že po skončení nájomného vzťahu, nájomca nemá právo požadovať

protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci.

Pokiaľ napriek vyššie uvedenému záveru, takýto nárok navrhovateľ v tomto konaní

uplatňuje, nemožno považovať záver súdu prvého stupňa o jeho neopodstatnenosti za iný,

ako vecne správny.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa spočívajúcu v

tom, že zmluvné dojednanie, ktorým sa týmto spôsobom navrhovateľ vopred vzdal práva

na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci, je vychádzajúc z ust. § 574

ods. 2 neplatné. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa ust.

, môže nastať len ohľadne tých práv (budúcich nárokov), ktoré vzniknú na

základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočností, pričom vznik týchto

nárokov je založený obligatórne, na rozdiel od prípadu, kde zákon umožňuje odchylnú

úpravu t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo aj

vylúčiť, ktorú dohodu nemožno potom kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv,

a teda ako dohodu neplatnú. Pokiaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej

slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú (pacta sunt servanda), a to aj vtedy, ak

by bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná. Uvedenú problematiku je potrebné

posudzovať z hľadiska rozhodujúcej zásady, ktorou je súkromné právo ovládané, a to

zásady autonómie vôle – teda možnosti osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje

postavenie v právnych vzťahoch, pričom jedným z jej prejavov je aj sloboda určenia obsahu

právneho úkonu, pretože len pri jej rešpektovaní, je možné realizovať spoločenské

a ekonomické záujmy subjektov práva. Obmedzenie autonómie vôle (obsiahnuté práve

v kogentnom ust. ) prichádza v právnom poriadku demokratického

a právneho štátu s garantovanou slobodou jednotlivca štátom, do úvahy len vtedy, keď by

jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu, teda

napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu prirodzenej nerovnosti

medzi subjektmi právnych vzťahov (napríklad pri spotrebiteľských zmluvách), za ktorý

verejný záujem však nie je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným

nerozvážnym konaním, spočívajúcim v tom, že pri uzatváraní zmluvných vzťahov,

podmienky zmluvy dôkladne nezvažoval so všetkou starostlivosťou a odbornosťou a

ochrana vyplývajúca z by tu tak zakladala nerovnosť medzi subjektmi

súkromnoprávneho vzťahu. Ust. je ustanovením dispozitívneho charakteru,

a teda pripúšťa odchylné dojednanie v zmluve, preto je potrebné slobodnú vôľu účastníkov

súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak, rešpektovať.

Z pohľadu vyššie uvedeného výkladu, teda odvolací súd dospel k záveru, že

dojednanie medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že nájomca po skončení nájmu

nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu,

a to ani v prípade jeho zhodnotenia nemožno považovať za neplatné a to z dôvodu

rešpektovania autonómnej vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu, pretože inak by bola

do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektov v právnych vzťahoch,

garantovaná ústavným poriadkom.

Vo svetle vyššie uvedených záverov, ako nedôvodnú v konečnom dôsledku odvolací

súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku navrhovateľa spočívajúcu v tom, že súd prvého

stupňa nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, potrebné pre zistenie úplného skutkového

stavu veci, a to konkrétne, že nevykonal znalecké dokazovanie, ani výsluch znalca Ing.

Bachratého za účelom zistenia, o čo sa v dôsledku navrhovateľom vynaložených nákladov

počas nájmu, predmet nájmu zhodnotil.

Účastníci majú povinnosť tvrdenia, t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti

a súčasne majú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky

na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa

vykonajú, rozhodne súd ( ). Súd teda nemá povinnosť vykonať všetky

navrhnuté dôkazné prostriedky ale len tie, vykonaním ktorých bude úplne zistený skutkový

stav, potrebný pre rozhodnutie v danej veci. V tomto prípade, však v dôsledku záveru súdu

prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, spočívajúceho v tom, že navrhovateľovi

neprináleží právo na náhradu nákladov ním vynaložených na rekonštrukciu prenajatej veci,

ani toho o čo sa prenajatá vec zhodnotila, by bolo nadbytočným, rozporným so zásadou

hospodárnosti konania, vykonávať navrhovateľom žiadané znalecké dokazovanie, či výsluch

znalca, pretože akýkoľvek výsledok takéhoto dokazovania, nie je spôsobilým vzhľadom na

vyvodený skutkový a právny záver oboch súdov, privodiť v prospech navrhovateľa

priaznivejšie rozhodnutie vo veci Pravdou je, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevyjadril k tomu, prečo tento navrhovateľom žiadaný dôkaz nevykoná, čo však

za daného skutkového a právneho stavu, nie je možné považovať za takú vadu konania,

ktorá by bola spôsobilá mať akýkoľvek dopad na vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia krajského súdu dospel k záveru,

že rozsudok, ktorým sa krajský súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,

vo svojom výroku je dostatočným spôsobom odôvodnený, krajský súd zrozumiteľne

odôvodnil svoje úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a jeho právne závery,

na ktorých je založený, nemožno hodnotiť ako arbitrárne, a preto je z tohto dôvodu sťažnosť

vo vzťahu ku krajskému súdu zjavne neopodstatnená.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento do napadnutého

rozsudku uviedol podrobne postup, akým dospel k záverom. Odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu obsahuje výklad právnych noriem, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu,

ktorý nemožno považovať za svojvoľný alebo popierajúci zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu rozsudkom

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa a základného práva na slobodu pohybu podľa

, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných

práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo

garantujúce ochranu majetku a slobodu pohybu (m. m. , ),

zvlášť, ak sťažovateľ namietané porušenie práv nijako neodôvodnil.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2015 odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015