Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 394/2011
PDF · 144.99 KB
No categories available
II. ÚS 394/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a J. G., obidvaja bytom K., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 118/2010 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. a J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2011
doručená sťažnosť M. G. a J. G., obidvaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 118/2010 z 28. apríla 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03 sa sťažovatelia od žalovaných domáhali, aby sa
títo zdržali všetkého, čo by nad mieru primeranú pomerom ohrozovalo výkon ich
vlastníckych práv, najmä aby sa zdržali obťažovania hlukom, špinou, aby sa im uložilo
zabezpečiť zvod vody z hospodárskej budovy, aby sa im dal príkaz na zastavenie voľného
odtekania hnojovky, odstránenie holubníka a aby im bol zakázaný chov hydiny a dobytka.
Okresný súd 18. marca 2010 vydal rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Sťažovatelia podali
proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol v odvolacom konaní krajský súd
28. apríla 2011 tak, že nepripustil zmenu žaloby a rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia uviedli, že porušenie svojich základných práv vidia v tom, že súdy nenariadili
znalecké dokazovanie, že nedostatočne vyhodnotili zistený skutkový stav vo veci, že
krajský súd odignoroval nimi navrhnuté dôkazy, že stav, ktorý vyvolávajú žalovaní,
pretrváva a vyvoláva u nich zdravotné problémy. Na základe toho žiadali, aby ústavný súd
vo veci vydal tento nález:
„... 2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8 Co 118/2011 zo dňa 28.4.2011
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré je
Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní na OS Prešov
vo výške 1.340,- EUR, keďže sme od roku 2003 do roku 2009 mali v tomto súdnom spore
právnych zástupcov. Vzhľadom na našu ťažkú finančnú situáciu a vážne zdravotné
problémy nás sťažovateľov sme boli nútení právneho zástupcu zo súdneho sporu odvolať,
keďže ukončenie toho sporu sa javilo v nedohľadne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie ich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávnený, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov že rozsudkom krajského súdu
z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 118/2011 došlo k porušeniu ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne
oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/00).
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Podľa ust. § 219 ods. 2
O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.
Aj právne posúdenie odvolací súd považuje za správne a preto dôvody uvedené
v rozsudku súdu prvého stupňa kladie ako základ aj pre svoje rozhodnutie .
K odvolacím námietkam žalobcov sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal. Čo sa týka návrhu na
zabránenie zatekania dažďovej vody z hospodárskej budovy a zabránenia voľnému
vytekaniu močovky poukázal na to, že žalovaní majú vybudované žľaby a žumpu v súlade
s technickými normami a nezodpovedajú za zamáčanie múrika žalobcov ani za zamákanie
pozemku.
Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že znečisťovanie
strechy holubmi žalovaných žalobcovia nepreukázali žiadnym relevantným dôkazom.
Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom, že nemožno vyhovieť žalobe v časti zdržania sa
chovu akýkoľvek hospodárskych zvierat, hydiny a holubov, keďže tento chov žalovaným
umožňujú súdom prvého stupňa citované zákonné ustanovenia, ako aj všeobecné záväzné
nariadenie Obce L. o verejnom poriadku v obci.
Čo sa týka úpravy petitu žaloby v podanom odvolaní odvolací súd zmenu žaloby
nepripustil, pretože ide o uplatnenie už nového nároku. Výsledky doterajšieho konania
nedávajú možnosť rozhodovať o takomto návrhu žalobcov.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vo veci tak rozhodol. V každom
prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd
v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením práv sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2011