Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 368/2011
PDF · 191.78 KB
No categories available
III. ÚS 368/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. M. S., Ž., zastúpeného advokátkou
JUDr. M. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline z 20. apríla 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co 316/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. JUDr. M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) z 20. apríla 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 316/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní
pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 33 C 35/2008,
ktorého predmetom bol návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech
sťažovateľa a návrh na vypratanie týchto nehnuteľností. Okresný súd po vykonaní
dokazovania v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 C 35/2008 z 21. júna 2010,
ktorým návrh sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.
Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním okrem iného tvrdiac, že
okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil.
Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 10 C 316/2010 z 20. apríla 2011 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že
„z rozboru odvolacích argumentov navrhovateľa a súvisiacich stanovísk odvolacieho súdu
je zrejmé, že odvolanie je ako celok neopodstatnené, preto krajský súd napadnutý rozsudok
vo veci samej potvrdil ako vecne správny“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu
v jeho veci za „nespravodlivý“. Sťažovateľ tvrdí, že „krajský súd zlyhal v oblasti ochrany
subjektívnych práv sťažovateľa, a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej
miery arbitrárnosti a svojvôle a ktoré nemá legitímny základ a súčasne ním neboli chránené
označené základné práva a slobody“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že „krajský súd rozhodol
na podklade záverov, ktoré sú zjavne neopodstatnené“. Tieto svoje výhrady sťažovateľ
konkretizoval skutkovými tvrdeniami a ich právnym hodnotením uvedeným v sťažnosti.
Na tomto podklade potom dospel k záveru, že «výklad súdom aplikovaných zákonných
ustanovení hodnotí ako neodôvodnené či nespravodlivé vybočenia (exces) zo štandardného
výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými
zásadami spravodlivosti. Z hľadiska ľubovôle sťažovateľ namieta ľubovôľu tohto súdu
v zmysle materiálnom, t.j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia
vo veci samej, nakoľko odvolací súd sa takmer vôbec nezaoberal mimoriadne závažnými
a podstatnými argumentami sťažovateľa a jeho dobromyseľnosťou a tým „de facto“
i „de iure“ nechránil jeho vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam».
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. JUDr. M. S., bytom Ž., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co/316/2010-487 a jeho rozhodnutím zo dňa 20.4.2011 bolo
porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/316/2010-487 zo dna 20.4.2011 sa
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
sťažnosti), tj. 2xpo 123,50 € + 2x7,41 € režijný paušál bez DPH. Celkovú sumu trov
právneho zastúpenia vo výške 261,82 € bez DPH je súd povinný zaplatiť na účet advokátky
JUDr. M. M. a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd „uznesením rozhodol, že vykonateľnosť
právoplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/316/2010-487zo dňa
20.4.2011 sa odkladá“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva (na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy)
a práva (na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu) postupom a rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 316/2010.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkým vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľa, ktorý porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zdôvodňuje zlým vyhodnotením skutkových
okolností, ich nesprávnym právnym hodnotením a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorý nereagoval na „zásadné a podstatné“ argumenty sťažovateľa uvedené
v jeho odvolaní podanom 8. augusta 2010 a jeho doplnením doručeným okresnému súdu
13. augusta 2010, pričom rozsudok okresného súdu mu bol doručený 29. júla 2010. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukazuje najmä na to, že „závery krajského súdu sú zjavne
neopodstatnené, keďže sa vôbec nezaoberal doplnením odvolania sťažovateľa z dôvodu
údajného oneskoreného doručenia po uplynutí odvolacej lehoty“. Inými slovami,
sťažovateľ namieta a) všeobecne arbitrárnosť napadnutého rozsudku a b) arbitrárnosť
rozsudku v tom smere, že sa nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako
účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
a) K námietke sťažovateľa o všeobecnej arbitrárnosti napadnutého rozsudku
respektíve nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku najmä poukázal
na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, a to skutočnosť, že to bol práve sťažovateľ,
ktorý ako konateľ vydražiteľa (spoločnosti G., s. r. o., pozn.) predmetných nehnuteľností,
sa dozvedel o zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Sž 100/98 z 28. januára 1999 (ktorým zrušil rozhodnutie o príklepe, pozn.) a ktorý
následne previedol tieto nehnuteľnosti na svojho brata s manželkou a následne ich potom
od nich nadobudol už ako fyzická osoba. Tieto skutočnosti potom viedli krajský súd
k záveru, že pri nadobúdaní sporných nehnuteľností už ako fyzická osoba nemohol byť
dobromyseľný. Navyše, 29. mája 2007, teda ešte pred podaním návrhu (25. februára 2008,
pozn.), bola vydražiteľovi (spoločnosti G., s. r. o.) vrátená kúpna cena. Keďže predmetom
konania bol návrh sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, pričom v konaní bolo preukázané, že vzhľadom na všetky okolnosti
sťažovateľ nemohol byť dobromyseľný pri nadobúdaní týchto nehnuteľností, a v konaní
bola dostatočne preukázaná dobromyseľnosť odporcov ako nadobúdateľov predmetných
nehnuteľností, tak je potom odôvodnený záver o nedôvodnosti návrhu sťažovateľa, čo je
dôvodom na zamietnutie žaloby.
V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ďalej konštatuje, že krajský súd
v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho rozhodnutia poskytol ucelený obraz
rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, pričom zároveň
jednotlivo reagoval na všetky odvolacie námietky sťažovateľa. Závery krajského súdu tak
vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. Takisto miera interpretácie a aplikácie
na vec vzťahujúcich sa predpisov nevykazuje logické chyby ani ich jednostrannosť,
prípadne iné závažné a neprípustné opomenutie, preto závery krajského súdu nemožno
hodnotiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06),
respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku
za dostatočné a ústavne akceptovateľné.
b) K námietke sťažovateľa, že arbitrárnosť rozsudku spočíva v tom, že krajský súd sa
nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako účastníkovi konania postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že
dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 aj čl. 48 ods. 2
ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)
(II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyužil opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na nevyužitie dovolania
z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP, hoci podľa argumentácie sťažovateľa bol daný,
je jeho námietka týkajúca sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu
nevysporiadania sa s argumentmi uvedenými v doplnení odvolania neprípustná (pretože
sťažovateľ nevyužil dovolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho práv, pozn.), preto sa
ňou ústavný súd nemohol zaoberať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti dospel k záveru o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval
v prospech tvrdenia o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tejto časti je preto
podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
2. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom toto porušenie v sťažnosti nijak neodôvodňuje
a nekonkretizuje, v čom by malo spočívať. Ústavný súd aj napriek uvedenému preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska obsahu základných práv upravených v čl. 48
ods. 2 ústavy a dospel k záveru, že v postupe krajského súdu a v jeho napadnutom rozsudku
nenašiel nič, čo by naznačovalo porušenie základných práv sťažovateľa garantovaných
v uvedenom článku ústavy. Z uvedeného dôvodu, keďže ústavný súd nezistil relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a základným právom obsiahnutým v čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,
podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo
dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,
III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011