Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 368/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. M. S., Ž., zastúpeného advokátkou

JUDr. M. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na ochranu vlastníctva podľa , na súdnu

ochranu podľa , na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline z 20. apríla 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. JUDr. M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa ,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) z 20. apríla 2011 v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní

pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bol návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech

sťažovateľa a návrh na vypratanie týchto nehnuteľností. Okresný súd po vykonaní

dokazovania v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. júna 2010,

ktorým návrh sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním okrem iného tvrdiac, že

okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil.

Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 20. apríla 2011 rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že

„z rozboru odvolacích argumentov navrhovateľa a súvisiacich stanovísk odvolacieho súdu

je zrejmé, že odvolanie je ako celok neopodstatnené, preto krajský súd napadnutý rozsudok

vo veci samej potvrdil ako vecne správny“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu

v jeho veci za „nespravodlivý“. Sťažovateľ tvrdí, že „krajský súd zlyhal v oblasti ochrany

subjektívnych práv sťažovateľa, a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej

miery arbitrárnosti a svojvôle a ktoré nemá legitímny základ a súčasne ním neboli chránené

označené základné práva a slobody“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že „krajský súd rozhodol

na podklade záverov, ktoré sú zjavne neopodstatnené“. Tieto svoje výhrady sťažovateľ

konkretizoval skutkovými tvrdeniami a ich právnym hodnotením uvedeným v sťažnosti.

Na tomto podklade potom dospel k záveru, že «výklad súdom aplikovaných zákonných

ustanovení hodnotí ako neodôvodnené či nespravodlivé vybočenia (exces) zo štandardného

výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými

zásadami spravodlivosti. Z hľadiska ľubovôle sťažovateľ namieta ľubovôľu tohto súdu

v zmysle materiálnom, t.j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia

vo veci samej, nakoľko odvolací súd sa takmer vôbec nezaoberal mimoriadne závažnými

a podstatnými argumentami sťažovateľa a jeho dobromyseľnosťou a tým „de facto“

i „de iure“ nechránil jeho vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam».

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. JUDr. M. S., bytom Ž., na súdnu ochranu podľa

a , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. -487 a jeho rozhodnutím zo dňa 20.4.2011 bolo

porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -487 zo dna 20.4.2011 sa

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

sťažnosti), tj. 2xpo 123,50 € + 2x7,41 € režijný paušál bez DPH. Celkovú sumu trov

právneho zastúpenia vo výške 261,82 € bez DPH je súd povinný zaplatiť na účet advokátky

JUDr. M. M. a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd „uznesením rozhodol, že vykonateľnosť

právoplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. -487zo dňa

20.4.2011 sa odkladá“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva (na ochranu vlastníctva

podľa , na súdnu ochranu podľa a )

a práva (na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu) postupom a rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkým vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

1. K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľa, ktorý porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zdôvodňuje zlým vyhodnotením skutkových

okolností, ich nesprávnym právnym hodnotením a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorý nereagoval na „zásadné a podstatné“ argumenty sťažovateľa uvedené

v jeho odvolaní podanom 8. augusta 2010 a jeho doplnením doručeným okresnému súdu

13. augusta 2010, pričom rozsudok okresného súdu mu bol doručený 29. júla 2010. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukazuje najmä na to, že „závery krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže sa vôbec nezaoberal doplnením odvolania sťažovateľa z dôvodu

údajného oneskoreného doručenia po uplynutí odvolacej lehoty“. Inými slovami,

sťažovateľ namieta a) všeobecne arbitrárnosť napadnutého rozsudku a b) arbitrárnosť

rozsudku v tom smere, že sa nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako

účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

a) K námietke sťažovateľa o všeobecnej arbitrárnosti napadnutého rozsudku

respektíve nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku najmä poukázal

na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, a to skutočnosť, že to bol práve sťažovateľ,

ktorý ako konateľ vydražiteľa (spoločnosti G., s. r. o., pozn.) predmetných nehnuteľností,

sa dozvedel o zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 1999 (ktorým zrušil rozhodnutie o príklepe, pozn.) a ktorý

následne previedol tieto nehnuteľnosti na svojho brata s manželkou a následne ich potom

od nich nadobudol už ako fyzická osoba. Tieto skutočnosti potom viedli krajský súd

k záveru, že pri nadobúdaní sporných nehnuteľností už ako fyzická osoba nemohol byť

dobromyseľný. Navyše, 29. mája 2007, teda ešte pred podaním návrhu (25. februára 2008,

pozn.), bola vydražiteľovi (spoločnosti G., s. r. o.) vrátená kúpna cena. Keďže predmetom

konania bol návrh sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, pričom v konaní bolo preukázané, že vzhľadom na všetky okolnosti

sťažovateľ nemohol byť dobromyseľný pri nadobúdaní týchto nehnuteľností, a v konaní

bola dostatočne preukázaná dobromyseľnosť odporcov ako nadobúdateľov predmetných

nehnuteľností, tak je potom odôvodnený záver o nedôvodnosti návrhu sťažovateľa, čo je

dôvodom na zamietnutie žaloby.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ďalej konštatuje, že krajský súd

v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho rozhodnutia poskytol ucelený obraz

rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, pričom zároveň

jednotlivo reagoval na všetky odvolacie námietky sťažovateľa. Závery krajského súdu tak

vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. Takisto miera interpretácie a aplikácie

na vec vzťahujúcich sa predpisov nevykazuje logické chyby ani ich jednostrannosť,

prípadne iné závažné a neprípustné opomenutie, preto závery krajského súdu nemožno

hodnotiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. , , ),

respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

b) K námietke sťažovateľa, že arbitrárnosť rozsudku spočíva v tom, že krajský súd sa

nezaoberal jeho doplnením odvolania, a teda že mu bola ako účastníkovi konania postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že

dovolanie z dôvodu uvedeného v ústavný súd považuje za účinný

právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 aj čl. 48 ods. 2

(postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)

(, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyužil opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na nevyužitie dovolania

z dôvodu uvedeného v , hoci podľa argumentácie sťažovateľa bol daný,

je jeho námietka týkajúca sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu

nevysporiadania sa s argumentmi uvedenými v doplnení odvolania neprípustná (pretože

sťažovateľ nevyužil dovolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho práv, pozn.), preto sa

ňou ústavný súd nemohol zaoberať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej

sťažnosti dospel k záveru o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval

v prospech tvrdenia o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru). V tejto časti je preto

podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia základného

práva podľa , pričom toto porušenie v sťažnosti nijak neodôvodňuje

a nekonkretizuje, v čom by malo spočívať. Ústavný súd aj napriek uvedenému preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska obsahu základných práv upravených v čl. 48

ods. 2 a dospel k záveru, že v postupe krajského súdu a v jeho napadnutom rozsudku

nenašiel nič, čo by naznačovalo porušenie základných práv sťažovateľa garantovaných

v uvedenom článku . Z uvedeného dôvodu, keďže ústavný súd nezistil relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a základným právom obsiahnutým v , sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu k dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,

podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

Keďže ústavný súd nezistil porušenie dohovoru a , nemohlo

dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa a

dodatkového protokolu (obdobne napr. , , ,

). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011