Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 346/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 3. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. M., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011

doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na ochranu majetku podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 3. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2008 bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa, ktorou sa domáhal proti odporcom náhrady škody s prísl. z toho dôvodu, že

sťažovateľ nepreukázal už prvý „zákonný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, a to

porušenie právnej povinnosti odporcom..., a naopak odporca sa úspešne ubránil jeho

tvrdeniu, že si odmietol splniť svoju zákonnú povinnosť a sporný byt mu podľa § 29a

odpredať“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) rozhodol 4. marca 2010 rozsudkom sp. zn. tak, že

rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Dospel pritom k zhodnému právnemu záveru, že

„v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za

škodu, ktorú mal spôsobiť“ sťažovateľovi.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 3. mája 2011 odmietol.

Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy nevysporiadali „zo základným právnym

aspektom, či mal alebo nemal právo nadobudnúť vlastnícke právo k bytu a (spolu)vlastnícke

právo k nebytovým priestorom, k spoločných častiach bytového domu, k spoločným

zariadeniam bytového domu, k príslušenstvu bytového domu a k pozemku na ktorom je

postavený bytový dom... s právnymi následkami porušenia tohto práva konaním mestskej

časti B. proti kogentným ustanoveniam o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov...“, a tiež sa nezaoberali „vznikom a

existenciou vecného (zákonného) práva“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne opisuje skutkový stav veci, ktorý predchádzal

súdnemu sporu s odporcom, ktorý ako užívateľ bytu písomne požiadal o prevod

vlastníckeho práva k bytu, ale do dnešného dňa tento byt a jeho podiely na nebytových

priestoroch, spoločných častiach bytového domu, spoločných zariadeniach bytového domu,

príslušenstve bytového domu a pozemku nie sú v jeho vlastníctve.

Poukazuje tiež na to, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2010 dopustil viacerých procesných

pochybení, ktoré sú dokonca v rozpore s , pričom ako navrhovateľ sa „nemal

možnosť obhajovať“ pred krajským súdom a ani pred najvyšším súdom, pretože

pojednávania jednoducho neboli.

Najvyšší súd porušil aj jeho právo vyjadriť sa k stanovisku odporcu k podanému

dovolaniu sťažovateľa, pretože mu jeho stanovisko nezaslal, čím porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti komentuje právne závery najvyššieho súdu k aplikácii

, dodatkového protokolu a listiny a tvrdí, že sú zmätočné a

neprijateľné v danej veci.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„a) bolo porušené základné právo sťažovateľa

aa) vlastniť majetok podľa či. 20 ..., Listiny... a Dodatkového

protokolu...,

ab) na súdnu ochranu podľa ... a Listiny... a na spravodlivé

prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru...;

b) prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby opäť konal v kauze náhrady škody

c) priznal sťažovateľovi v súlade

ca) s ... a .. finančné

zadosťučinenie 1.500,- euro;

cb) s .. úplnú náhradu trov konania pred

Ústavným súdom...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

Ústavný súd považuje najprv za nevyhnutné poukázať na viaceré nedostatky

sťažnosti, konkrétne to, že k sťažnosti bolo pripojené iba nekvalifikované splnomocnenie na

právne zastúpenie sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ osvedčuje, že jeho právnym zástupcom

je advokát JUDr. M. A., B., bez toho, aby na splnomocnení bol uvedený výslovný súhlas

advokáta s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. V petite sťažnosti nie je

uvedená ani identifikácia porušovateľa a špecifikácia konania (spisová značka), v ktorom

mali byť porušené jeho základné práva, a hoci z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že

sťažnosť smeruje najmä proti najvyššiemu súdu a jeho uzneseniu, v návrhu na rozhodnutie

sťažovateľ už nenamietal (z hľadiska porušenia jeho práv) postup najvyššieho súdu v

napadnutom konaní, ale iba žiadal ústavný súd prikázať krajskému súdu, aby vo veci opäť

konal, bez toho, aby požadoval zrušenie konkrétnych rozhodnutí najvyššieho súdu a

krajského súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia

vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3

), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby

mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd

preto mohol jeho sťažnosť odmietnuť už pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

podľa .

Na druhej strane tieto nedostatky však nemohli výrazným spôsobom ovplyvniť

prípadný názor ústavného súdu po preskúmaní postupov a rozhodnutí najvyššieho súdu a

krajského súdu a vyžiadaní spisu okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v celom

rozsahu aj zjavne neopodstatnená.

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ namieta najmä zmätočnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, čím

mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pričom najvyššiemu súdu vyčíta, že sa

nevysporiadal s viacerými jeho námietkami v dovolaní.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje

hlavne na to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa pre jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie tohto uznesenia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo zmätočnosti jeho uznesenia, keď navyše sťažovateľ

odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne svojimi polemickými názormi na

právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jeho veci. Najvyšší súd okrem jasne

a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré považoval dovolanie za procesne

neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté v podanom dovolaní

týkajúce sa odopretia súdnej ochrany jeho základnému právu vlastniť majetok, vysporiadal

sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí

vyplývajúcich z i dohovoru, takže odôvodnenie jeho

uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej

súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu ( a

listiny) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež

základným právom na ochranu vlastníctva podľa ( listiny) a

právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť

porušenie práva sťažovateľa v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3

).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. , IV. ÚS

170/08).

Čo sa týka namietaného porušenia práv postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

spočívajúcim v tom, že sa neuskutočnili pojednávania na krajskom súde, resp. dovolacom

súde a sťažovateľ sa nemohol obhajovať alebo vecne vyjadriť k veci, ústavný súd

konštatuje, že je to síce čiastočne pravdivé tvrdenie, ale na druhej strane sa sťažovateľ

k veci vecne vyjadril v písomnom odvolaní z 12. januára 2009 proti rozhodnutiu okresného

súdu, ktoré bolo doručené krajskému súdu 13. januára 2009, a tiež krajský súd pri

vyhlasovaní rozsudku využil inú zákonnú možnosť postupu upravenú v § 156 ods. 3

, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje

rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením,

a 2. februára 2010 vydal oznámenie, že bude 4. marca 2010 verejne vyhlásený rozsudok,

zverejnil ho na úradnej tabuli súdu a obdobne tak urobil aj najvyšší súd, ktorý oznámenie

o pojednávaní 3. mája 2011 zverejnil aj na svojej internetovej stránke.

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že túto námietku sťažovateľ vzniesol

prvýkrát až v konaní podľa na ústavnom súde, a nie už v dovolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu, preto ju ústavný súd považoval vo vzťahu ku krajskému súdu

za neprípustnú.

Takisto v okolnostiach danej veci ústavný súd odmietol aj námietku sťažovateľa

(ktorou poukazoval na to, že sa nemal možnosť vyjadriť k stanovisku odporcu k dovolaniu)

preto, že po preskúmaní spisu a vyjadrenia odporcu z 25. augusta 2010 (č. l. 296 súdneho

spisu) nezistil na strane najvyššieho súdu také závažné pochybenia, ktorým by bolo možné

pripísať ústavnoprávny rozmer. Jeho procesný postup síce nebol celkom v súlade s

procesným kódexom (), ale táto okolnosť nemala zásadný

vplyv na výsledok konania, pretože dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre

neprípustnosť a dôvody neprípustnosti dovolania odôvodnil z ústavnoprávneho hľadiska

akceptovateľným spôsobom; túto skutočnosť už ústavný súd hodnotil (pozri s. 6 uznesenia).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

). Preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011