Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 346/2011
PDF · 154.45 KB
No categories available
III. ÚS 346/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 a čl. 36
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. M., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011
doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 C 38/1999 z 26. novembra 2008 bola zamietnutá žaloba
sťažovateľa, ktorou sa domáhal proti odporcom náhrady škody s prísl. z toho dôvodu, že
sťažovateľ nepreukázal už prvý „zákonný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, a to
porušenie právnej povinnosti odporcom..., a naopak odporca sa úspešne ubránil jeho
tvrdeniu, že si odmietol splniť svoju zákonnú povinnosť a sporný byt mu podľa § 29a
zákona č. 182/1993 Z. z. odpredať“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) rozhodol 4. marca 2010 rozsudkom sp. zn. 9 Co 76/2009 tak, že
rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Dospel pritom k zhodnému právnemu záveru, že
„v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za
škodu, ktorú mal spôsobiť“ sťažovateľovi.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011 odmietol.
Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy nevysporiadali „zo základným právnym
aspektom, či mal alebo nemal právo nadobudnúť vlastnícke právo k bytu a (spolu)vlastnícke
právo k nebytovým priestorom, k spoločných častiach bytového domu, k spoločným
zariadeniam bytového domu, k príslušenstvu bytového domu a k pozemku na ktorom je
postavený bytový dom... s právnymi následkami porušenia tohto práva konaním mestskej
časti B. proti kogentným ustanoveniam zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov...“, a tiež sa nezaoberali „vznikom a
existenciou vecného (zákonného) práva“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne opisuje skutkový stav veci, ktorý predchádzal
súdnemu sporu s odporcom, ktorý ako užívateľ bytu písomne požiadal o prevod
vlastníckeho práva k bytu, ale do dnešného dňa tento byt a jeho podiely na nebytových
priestoroch, spoločných častiach bytového domu, spoločných zariadeniach bytového domu,
príslušenstve bytového domu a pozemku nie sú v jeho vlastníctve.
Poukazuje tiež na to, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 9 Co 76/2009 zo 4. marca 2010 dopustil viacerých procesných
pochybení, ktoré sú dokonca v rozpore s ústavou, pričom ako navrhovateľ sa „nemal
možnosť obhajovať“ pred krajským súdom a ani pred najvyšším súdom, pretože
pojednávania jednoducho neboli.
Najvyšší súd porušil aj jeho právo vyjadriť sa k stanovisku odporcu k podanému
dovolaniu sťažovateľa, pretože mu jeho stanovisko nezaslal, čím porušil jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti komentuje právne závery najvyššieho súdu k aplikácii
čl. 20 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 11 listiny a tvrdí, že sú zmätočné a
neprijateľné v danej veci.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:
„a) bolo porušené základné právo sťažovateľa
aa) vlastniť majetok podľa či. 20 Ústavy..., čl. 11 Listiny... a čl. 1 Dodatkového
protokolu...,
ab) na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a čl. 36 Listiny... a na spravodlivé
prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru...;
b) prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby opäť konal v kauze náhrady škody
c) priznal sťažovateľovi v súlade
ca) s čl. 127 ods. 3 Ústavy... a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z... finančné
zadosťučinenie 1.500,- euro;
cb) s § 38 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... úplnú náhradu trov konania pred
Ústavným súdom...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd považuje najprv za nevyhnutné poukázať na viaceré nedostatky
sťažnosti, konkrétne to, že k sťažnosti bolo pripojené iba nekvalifikované splnomocnenie na
právne zastúpenie sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ osvedčuje, že jeho právnym zástupcom
je advokát JUDr. M. A., B., bez toho, aby na splnomocnení bol uvedený výslovný súhlas
advokáta s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. V petite sťažnosti nie je
uvedená ani identifikácia porušovateľa a špecifikácia konania (spisová značka), v ktorom
mali byť porušené jeho základné práva, a hoci z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že
sťažnosť smeruje najmä proti najvyššiemu súdu a jeho uzneseniu, v návrhu na rozhodnutie
sťažovateľ už nenamietal (z hľadiska porušenia jeho práv) postup najvyššieho súdu v
napadnutom konaní, ale iba žiadal ústavný súd prikázať krajskému súdu, aby vo veci opäť
konal, bez toho, aby požadoval zrušenie konkrétnych rozhodnutí najvyššieho súdu a
krajského súdu.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia
vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby
mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd
preto mohol jeho sťažnosť odmietnuť už pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na druhej strane tieto nedostatky však nemohli výrazným spôsobom ovplyvniť
prípadný názor ústavného súdu po preskúmaní postupov a rozhodnutí najvyššieho súdu a
krajského súdu a vyžiadaní spisu okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v celom
rozsahu aj zjavne neopodstatnená.
Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ namieta najmä zmätočnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, čím
mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pričom najvyššiemu súdu vyčíta, že sa
nevysporiadal s viacerými jeho námietkami v dovolaní.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje
hlavne na to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa pre jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie tohto uznesenia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo zmätočnosti jeho uznesenia, keď navyše sťažovateľ
odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne svojimi polemickými názormi na
právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jeho veci. Najvyšší súd okrem jasne
a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré považoval dovolanie za procesne
neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté v podanom dovolaní
týkajúce sa odopretia súdnej ochrany jeho základnému právu vlastniť majetok, vysporiadal
sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí
vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže odôvodnenie jeho
uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej
súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež
základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a
právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť
porušenie práva sťažovateľa v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS
170/08).
Čo sa týka namietaného porušenia práv postupom krajského súdu a najvyššieho súdu
spočívajúcim v tom, že sa neuskutočnili pojednávania na krajskom súde, resp. dovolacom
súde a sťažovateľ sa nemohol obhajovať alebo vecne vyjadriť k veci, ústavný súd
konštatuje, že je to síce čiastočne pravdivé tvrdenie, ale na druhej strane sa sťažovateľ
k veci vecne vyjadril v písomnom odvolaní z 12. januára 2009 proti rozhodnutiu okresného
súdu, ktoré bolo doručené krajskému súdu 13. januára 2009, a tiež krajský súd pri
vyhlasovaní rozsudku využil inú zákonnú možnosť postupu upravenú v § 156 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením,
a 2. februára 2010 vydal oznámenie, že bude 4. marca 2010 verejne vyhlásený rozsudok,
zverejnil ho na úradnej tabuli súdu a obdobne tak urobil aj najvyšší súd, ktorý oznámenie
o pojednávaní 3. mája 2011 zverejnil aj na svojej internetovej stránke.
Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že túto námietku sťažovateľ vzniesol
prvýkrát až v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde, a nie už v dovolaní proti
rozhodnutiu krajského súdu, preto ju ústavný súd považoval vo vzťahu ku krajskému súdu
za neprípustnú.
Takisto v okolnostiach danej veci ústavný súd odmietol aj námietku sťažovateľa
(ktorou poukazoval na to, že sa nemal možnosť vyjadriť k stanovisku odporcu k dovolaniu)
preto, že po preskúmaní spisu a vyjadrenia odporcu z 25. augusta 2010 (č. l. 296 súdneho
spisu) nezistil na strane najvyššieho súdu také závažné pochybenia, ktorým by bolo možné
pripísať ústavnoprávny rozmer. Jeho procesný postup síce nebol celkom v súlade s
procesným kódexom (Občianskym súdnym poriadkom), ale táto okolnosť nemala zásadný
vplyv na výsledok konania, pretože dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre
neprípustnosť a dôvody neprípustnosti dovolania odôvodnil z ústavnoprávneho hľadiska
akceptovateľným spôsobom; túto skutočnosť už ústavný súd hodnotil (pozri s. 6 uznesenia).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05). Preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011