Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 391/2011
PDF · 234.12 KB
No categories available
III. ÚS 391/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. B., pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 139/2010 a jeho trestným rozkazom z 21. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2011
doručená sťažnosť P. Š., R. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 139/2010 a jeho trestným rozkazom z 21. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Trestným rozkazom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 21. 6. 2010, č. k.
2 T 139/2010 som bol uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1
Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona a bol mi uložený trest odňatia slobody 8 mesiacov, výkon ktorého mi bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu 15 mesiacov.
Prostredníctvom svojho právneho zástupcu, JUDr. M. K., advokáta so sídlom B. som
v stanovenej lehote podal proti uvedenému trestnému rozkazu odpor. Administratívnou
chybou sa stalo, že predmetný odpor bol odoslaný na adresu Okresného súdu v Pezinku. O
tejto skutočnosti som sa dozvedel až po tom, ako bolo podanie z Okresného súdu v Pezinku
vrátené môjmu obhajcovi. Bezprostredne po zistení uvedenej administratívnej chyby bol
odpor odoslaný Okresnému súdu v Prievidzi. Okresný súd v Prievidzi listom zo dňa 18. 11.
2010 zaslal môjmu obhajcovi vyrozumenie k odporu proti trestnému rozkazu sp. zn.
2 T 139/2010, v ktorom sa uvádza, že odpor nebol podaný v lehote na príslušnom súde (do
8. 7. 2010) a dodatočné podanie nemožno považovať za spôsobilé byť dôvodnou žiadosťou
o navrátenie lehoty. Následne môj právny zástupca listom zo dňa 13. 12. 2010 požiadal
Okresný súd v Prievidzi o navrátenie lehoty. O tejto žiadosti rozhodol Okresný súd v
Prievidzi uznesením zo dňa 20. 4. 2011, č. k. 2 T 139/2010, ktorým mi nepovolil navrátenie
lehoty na podanie odporu...
Okresný súd v Prievidzi tým, že neprejednal moju trestnú vec na hlavnom
pojednávaní porušil moje základné právo na súdnu ochranu. Tento zásah zo strany
Okresného súdu v Prievidzi stále trvá. Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 Trestného poriadku
„Podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Možno ho urobiť
písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami
podpísané so zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez
zaručeného elektronického podpisu. Podanie urobené telegraficky, telefaxom alebo
elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu treba potvrdiť
písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná.“
V zmysle tohto ustanovenia sa podanie posudzuje vždy podľa jeho obsahu, i keď je
v rozpore s ním nesprávne označené. Podľa obsahu podania sa určuje príslušnosť orgánu
na jeho vybavenie. Na základe uvedeného mám zato, že i keď bol odpor proti trestnému
rozkazu podaný na nepríslušnom súde lehota na podanie odporu ostala zachovaná
a napadnutý trestný rozkaz nemohol nadobudnúť právoplatnosť tak, ako to uvádza Okresný
súd v Prievidzi.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo (sloboda) P. Š. upravené v čl. čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a 50
ods. 2 Ústavy SR 46 a nas. a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 139/2010
porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 21. 6. 2010, sp. zn. 2 T 139/2010
sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. P. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €, ktoré je Okresný súd v
Prievidzi povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M., s. r. o. č. 292 583 7848/1100
vedený v ... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal postup okresného súdu vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 T 139/2010 a v tejto súvislosti tvrdil, že aj napriek tomu, že prostredníctvom
svojho obhajcu podal odpor proti trestnému rozkazu z 21. júna 2010 v zákonom ustanovenej
lehote, avšak omylom na nepríslušnom súde, mala mu podľa jeho názoru ostať zachovaná
lehota na podanie odporu a okresný súd mal nariadiť hlavné pojednávanie. Tým, že okresný
súd nenariadil hlavné pojednávanie a nepovolil mu navrátenie lehoty na podanie odporu,
porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne uviedol, že namieta postup okresného súdu
v jeho trestnej veci, ale zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil trestný rozkaz okresného
súdu sp. zn. 2 T 139/2010 z 21. júna 2010.
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 2 T 139/2010 z 21. júna 2010, ústavný súd
vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nemá právomoc na
preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ak je proti nemu prípustný opravný
prostriedok. V danom prípade bol proti trestnému rozkazu prípustný opravný prostriedok –
odpor, ktorý je špecifickou formou riadneho opravného prostriedku v tom zmysle, že o ňom
nerozhoduje nadriadený súd, a teda odpor nemá devolutívny účinok. Podaním odporu sa
trestný rozkaz ruší zo zákona a samosudca nariadi hlavné pojednávanie.
Aj keď podstata sťažovateľovho problému spočíva práve v tom, že okresný súd
po podaní odporu nenariadil hlavné pojednávanie, ústavný súd nemá právomoc
na preskúmanie samotného trestného rozkazu, a teda nemôže ho v zmysle požiadaviek
sťažovateľa ani zrušiť, pretože taký postup ústavného súdu je viazaný na vyhovenie
sťažnosti (čl. 127 ods. 2 ústavy).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie trestného rozkazu nemá ústavný súd právomoc,
keďže ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré po podaní odporu, nariadení hlavného
pojednávania a rozhodnutia vo veci samej je ešte stále preskúmateľné súdom druhého
stupňa, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť
v časti, ktorá smerovala voči trestnému rozkazu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 2 T 139/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2011,
ktorým mu nebolo povolené navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj
keď je nesprávne označené.
Podľa § 64 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený, jeho obhajca, poškodený alebo
zúčastnená osoba zmešká z dôležitých dôvodov lehotu na podanie opravného prostriedku,
povolí jej orgán, ktorému patrí rozhodovať o opravnom prostriedku, navrátenie lehoty.
O navrátenie lehoty môže oprávnená osoba požiadať do troch dní od odpadnutia prekážky.
Ak nebol opravný prostriedok ešte podaný, je potrebné ho so žiadosťou spojiť. Ak ide
o odvolanie proti rozsudku, možno odvolanie odôvodniť ešte v lehote ôsmich dní od
doručenia uznesenia o povolení navrátenia lehoty.
Podľa § 355 ods. 1 Trestného poriadku obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať
v jeho prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor.
Odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, a to do ôsmich dní od jeho doručenia.
Osobám, ktoré môžu podať odvolanie v prospech obvineného okrem prokurátora, sa lehota
končí tým dňom ako obvinenému. Ak sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a aj jeho
obhajcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané neskôr. Na navrátenie
lehoty sa primerane použije ustanovenie § 64.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že trestným rozkazom okresného
súdu č. k. 2 T 139/2010-164 z 21. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený
podmienečný výkon trestu odňatia slobody v trvaní osem mesiacov a skúšobnou dobou
v trvaní pätnásť mesiacov.
Proti trestnému rozkazu podal sťažovateľ v zákonnej lehote ôsmich dní
prostredníctvom svojho obhajcu odpor z 30. júna 2010, ktorý bol omylom doručený
nepríslušnému Okresnému súdu Pezinok. Až potom, ako Okresný súd Pezinok tento odpor
vrátil obhajcovi sťažovateľa späť, bol opravný prostriedok podaný príslušnému okresnému
súdu.
Na podanie odporu reagoval okresný súd listom sp. zn. 2 T 139/2010 z 18. novembra
2010, v ktorom okrem iného uviedol:
„... Vám oznamujem, že o Vašom odpore proti trestnému rozkazu podanom
12. 07. 2010 došlom 14. 07. 2010 sa konať nebude, pretože bol podaný oneskorene
po uplynutí zákonnej osemdňovej lehoty, a tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť
podľa § 356 písm. a) Tr. por. dňa 09. 07. 2010.
Trestný rozkaz č. k. 2T 139/2010. zo dňa 21. 06. 2010, Vám bol doručený poštou dňa
30. 6. 2010 a obhajcovi 28. 06. 2010, čo vyplýva z poštových doručeniek. Posledný deň na
podanie odporu tak pripadal na deň 08. 07. 2010.
Z vyhlásenia obhajcu, priloženého k odporu vyplýva, že tento bol podaný omylom na
Okresný súd Pezinok v lehote (odoslaný poštou 30. 06. 2010 - došlý 02. 07. 2010 o 09:10 h
v jednom exemplári). Po zistení omylu bol obhajcom zaslaný so sprievodným listom
Okresnému súdu Prievidza dňa 12. 07. 2010...
Po preskúmaní spisu má súd za to, že odpor nebol podaný v lehote na príslušnom
súde (do 08. 07. 2010) a dodatočné podanie nemožno považovať za spôsobilé byť dôvodnou
žiadosťou o navrátenie lehoty.
Obvinený prostredníctvom obhajcu len oznamuje, že došlo k zaslaniu odporu na
nepríslušný súd omylom, nežiada o navrátenie lehoty, neuvádza kedy a ako sa dozvedel, že
odpor bol podaný na nepríslušný súd, nedoložil podací lístok resp. obálku z pôvodnej
zásielky (súdu nie je zrejmé ako sa jediné podanie, ktoré mal prevziať Okresný súd Pezinok,
dostalo opäť do dispozície advokáta - a bolo následne priložené k odporu adresovanému
tunajšiemu súdu).“
Následne sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu listom z 13. decembra 2010
žiadal o navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu. V žiadosti uviedol,
že on samotný nezavinil, aby bol odpor podaný na nepríslušnom Okresnom súde Pezinok,
a podľa jeho vyjadrenia ani jeho obhajca nemal v úmysle podať odpor na nepríslušnom
súde. V tejto súvislosti dodal, že hneď potom, ako vyšla táto skutočnosť najavo, pracovníčka
advokátskej kancelárie jeho obhajcu zaslala odpor príslušnému okresnému súdu aj so
sprievodným listom. Sťažovateľ súčasne uviedol, že o vzniknutej situácii sa dozvedel 10.
decembra 2010 v kancelárii svojho obhajcu, a preto žiadal, aby mu bol umožnený
spravodlivý proces a aby okresný súd považoval podaný odpor za odpor podaný v zákonom
ustanovenej lehote.
O žiadosti sťažovateľa o navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému
rozkazu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 T 139/2010-180 z 20. apríla 2011 tak, že
navrátenie lehoty nepovolil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
«Trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza č. 2 T 139/2010 zo dňa 21.6.2010
bol obvinený Š. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví...
Trestný rozkaz prevzal dňa 30. 6. 2010 obvinený Š. Trestný rozkaz nadobudol
právoplatnosť dňa 9. 7. 2010. Podaním zo dňa 12. 7. 2010, ktoré bolo doručené Okresnému
súdu Prievidza dňa 14. 7. 2010, podal obvinený Š. prostredníctvom obhajcu odpor voči
uvedenému trestnému rozkazu, pričom súčasťou predloženého materiálu bol aj odpor
z 30. 6. 2010, doručený dňa 2. 7. 2010 omylom Okresnému súdu Pezinok a tiež odpor voči
trestnému rozkazu z 30. 6. 2010 doručený dňa 14. 7. 2010 Okresnému súdu Prievidza.
V podaní zo dňa 12. 7. 2010, doručené Okresnému súdu Prievidza dňa 14. 7. 2010 obvinený
Š. prostredníctvom obhajcu nežiadal o navrátenie lehoty na podanie odporu voči trestnému
rozkazu podľa § 64 ods. 1 Tr. poriadku. Urobil tak až v podaní zo dňa 13. 12. 2010, ktoré
bolo doručené Okresnému súdu Prievidza faxom 13. 12. 2010 a poštou 16. 12. 2010...
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žiadosť o navrátenie
lehoty na podanie odporu, ktorá bola podaná až dňa 13. 12. 2010 bola podaná po lehote
uvedenej v § 64 ods. 1 Tr. poriadku a tiež podľa názoru súdu skutočnosť, že odpor bol
pôvodne podaný na nepríslušnom súde, nie je možné považovať za „dôležitý dôvod“
odôvodňujúci povolenie navrátenia lehoty, nakoľko z citácie § 355 ods. 1 Tr. poriadku jasne
vyplýva, že odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal. Preto súd nepovolil
obvinenému Š. navrátenie lehoty na podanie odporu voči trestnému rozkazu Okresného
súdu Prievidza č. 2 T 139/2010 zo dňa 21. 6. 2010, právoplatným dňa 9. 7. 2010.»
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd, pokiaľ ide o proces, v rámci ktorého
sťažovateľ žiadal o navrátenie lehoty, postupoval spôsobom súladným so zákonom.
Vo svojom rozhodnutí veľmi presne opísal okolnosti súvisiace s tým, že sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu nepodal odpor proti trestnému rozkazu príslušnému súdu.
Okresný súd sa vysporiadal s tým, z akého dôvodu nepovolil sťažovateľovi navrátenie
lehoty. V tejto súvislosti argumentoval tým, že sťažovateľ nepožiadal o navrátenie lehoty do
troch dní od odpadnutia prekážky tak, ako to ustanovuje § 64 ods. 1 Trestného poriadku,
keďže o navrátenie lehoty požiadal až listom z 13. decembra 2010, a o tom, že odpor nebol
podaný príslušnému súdu v zákonnej lehote, vedel minimálne už 12. júla 2010, keď bol
odpor zaslaný príslušnému okresnému súdu.
Ustanovenie § 64 ods. 1 Trestného poriadku ustanovuje, za akých okolností
všeobecný súd povolí navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku. Musí ísť
o kumulatívne splnenie týchto predpokladov, a teda, že musí nastať dôležitý dôvod, na
základe ktorého oprávnené osoby zmeškajú lehotu, tieto musia o navrátenie lehoty požiadať
a ak opravný prostriedok ešte nepodali, musia ho k žiadosti o navrátenie lehoty pripojiť.
Ústavný súd zastáva názor, že žiadosť o navrátenie lehoty na podanie opravného
prostriedku je výslovným právnym úkonom, z ktorého musí byť zjavné, že sťažovateľ žiada
o navrátenie takejto lehoty. Podľa názoru ústavného súdu v tomto smere nemôže stačiť, že
sťažovateľ sa odvoláva na § 62 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého podanie sa
posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Tento argument je vo vzťahu
k zisteniam ústavného súdu úplne irelevantný, pretože v tomto smere ani nezáleží na tom,
ako bola daná písomnosť sťažovateľa, ktorú doručil okresnému súdu spolu s odporom hneď
potom, ako sa jeho obhajca dozvedel, že odpor bol podaný nepríslušnému Okresnému súdu
Pezinok, označená. Podstatné je, že podľa posúdenia okresného súdu sťažovateľ ani jeho
obhajca v tejto písomnosti nepožiadali o navrátenie lehoty. Učinili tak až neskôr.
Okresný súd dôvod svojho rozhodnutia, ktorým nepovolil navrátenie lehoty
na podanie odporu, neodôvodnil len tým, že sťažovateľ tak nespravil do troch dní
od odpadnutia prekážky, ale zároveň vyslovil názor, že za „dôležitý dôvod“, aký má
na mysli § 64 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno považovať skutočnosť, že odpor bol
omylom zaslaný na nepríslušný súd, navyše ak § 355 ods. 1 Trestného poriadku explicitne
ustanovuje, že odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal. Ústavný súd sa
stotožňuje s vysloveným názorom okresného súdu a k uvedenému považuje za potrebné
poznamenať, že takýmto dôležitým dôvodom je objektívna situácia, ktorá môže byť
vyvolaná rôznymi nepredvídanými okolnosťami, ktoré nezávisia od vôle sťažovateľa či jeho
obhajcu (napr. choroba, úmrtie v rodine a podobne). Podanie odporu omylom
na nepríslušnom súde takýmto objektívnym a dôležitým dôvodom nie je.
V tomto kontexte považuje ústavný súd za potrebné poukázať na ustanovenia
Trestného poriadku, ktoré upravujú práva a povinnosti obhajcu. V zmysle § 44 ods. 1 a 2
Trestného poriadku je obhajca povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc,
na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené
v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti,
ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú. Okrem toho je obhajca
oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene
žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto
zákona v konaní pred súdom úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený,
a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci tohto konania nebolo
jeho úlohou posúdiť, či sa sťažovateľovi v rámci trestného procesu dostalo poskytnutia
právnej pomoci v požadovanej kvalite.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 170/2011) zahŕňa
zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok konfrontácie medzi
námietkami sťažovateľa a postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 2 T 139/2010
z hľadiska namietaného porušenia práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) dospel ústavný súd k záveru, že postup okresného
súdu bol konformný so zákonom. Zároveň jeho rozhodnutie, ktorým nebolo sťažovateľovi
povolané navrátenie lehoty na podanie odporu, považuje ústavný súd za dôvodné,
odôvodnené a v žiadnom ohľade nevykazujúce prejavy svojvôle. Taktiež nebolo zistené,
aby sa označeným postupom a rozhodnutím okresný súd dopustil porušenia zásady
prezumpcie neviny, a tým aj porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom
okresného súdu vo veci sp. zn. 2 T 139/2010 (ani jeho uznesením z 20. apríla 2011)
a namietaným porušením označených práv sťažovateľa, sťažnosť v tejto časti už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011