Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 334/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. F. a M. F., obaja bytom B., zastúpených

advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 26. apríla 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. F. a M. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2011 doručená sťažnosť Mgr. I. F. a M. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení navrhovateľov účastníkmi občianskeho súdneho konania o nahradenie prejavu

vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Okresný súd rozsudkom

žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy konania. Na odvolanie

sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal

sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že

odporca (obchodná spoločnosť s jediným spoločníkom – Mestom B.) je vlastníkom bytu, na

ktorého užívanie majú uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporca nadobudol

vlastníctvo nehnuteľnosti (v ktorej sa byt nachádza) ako internátu zmluvným prevodom od

iného podnikateľského subjektu v roku 1997, následne túto nehnuteľnosť prestaval na

bytový dom (kolaudačné rozhodnutie 2. septembra 1998) a uzavrel okrem iného aj so

sťažovateľmi zmluvy o nájme bytov. Listom z 15. júna 2009 odporca sťažovateľov vyzval

na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za cenu schválenú orgánmi odporcu, t. j.

531,12 € za m2. Sťažovatelia následne listom z 21. júla 2009 oznámili odporcovi, že chcú

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, avšak za regulovanú cenu v zmysle

ustanovenia o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“).

Keďže odporca na list sťažovateľov nereagoval, podali žalobu na príslušnom okresnom

súde. Podstatnou právnou otázkou (z hľadiska sťažnostnej argumentácie) bola otázka, či sa

na odporcu vzťahovala povinnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva

bytu, a ak áno, či za regulovanú cenu v zmysle § 18 a nasl. zákona o bytoch. Keďže obidva

inštančné súdy odpovedali na nastolenú otázku záporne, žalobu sťažovateľov zamietli.

4. Sťažovatelia v sťažnosti vyjadrili nesúhlas s právnym posúdením veci

všeobecnými súdmi a uviedli: „Odporca je obchodnou spoločnosťou v zmysle §17 ods. 3

písm. c) zákona o bytoch... Podľa názoru navrhovateľov sa na tento predaj vzťahuje zákon

o bytoch... v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa

zákon nevzťahuje, a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom

osobitného určenia, bytom v domoch určených podľa schváleného územného plánu na

asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch.

Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu,

ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona a jeho výkladu

nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred účinnosťou tohto zákona kupoval, ako

internát, a na byty bol prestavaný a táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného

rozhodnutia 3.9.1998 nevzťahuje sa na predaj takýchto bytov zákon o bytoch.

Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená

zo štátnych prostriedkov, vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo

vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3. písm. c) cit. zákona, teda obchodnej

spoločnosti s účasťou obce, je nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a

prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B.

Z uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona,

pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. c),

teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má byť

stanovená kúpna cena predmetného bytu. Podľa názoru navrhovateľov nemožno teda

konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon o bytoch nevzťahuje...

V dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už

bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom

tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru

navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon

dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania Pokiaľ sa

mal citovaný zákon vykladať podľa tohto, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom

právneho vzťahu - nájomnej zmluvy potom by predmetný zákon bolo možné v praxi

aplikovať len s veľkými, ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov...

Z týchto uvedených dôvodov nemôžu navrhovatelia súhlasiť s názorom súdov, že na

predaj bytu v tomto súdenom prípade sa zákon o bytoch nevzťahuje len z dôvodu, že

odporca nadobudol bytový dom v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný

nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998...

Navrhovateľom súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd

návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci

( ) a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené.

Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho

názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred

súdom, preto majú navrhovatelia za to, že bolo porušené ich ústavné právo.“

5. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľov bola obmedzená na tieto tvrdenia:

„Navrhovatelia majú za to, že takýmto konaním súdov bolo porušené ich ústavné právo

zakotvené v , teda im nebola poskytnutá náležitá súdna

ochrana... Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam bolo konaním prvostupňového

a odvolacieho súdu porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvené v . Sťažovatelia svoju sťažnosť podávajú preto, že o ochrane

nimi označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“

6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu

ochranu podľa . Súčasne žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudky

okresného súdu a krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal im

náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, čo odôvodnili

tým, že im vznikli náklady z titulu trov konania a právneho zastúpenia, pričom neustále žijú

v strachu zo straty bývania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

so zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že má predpísané

náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej

prerokovanie má právomoc v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V zmysle

princípu subsidiarity formulovanom v („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“), nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok

okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť

ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe nimi

podaného odvolania. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu teda bola sťažnosť odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

10. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je

zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

12. Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi

okresného a krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.

Argumentačná pozícia sťažovateľov totiž spočíva výlučne v rovine podústavného práva

a tvrdenému zásahu do ich základného práva podľa sa v podstate

nevenuje, a keď, tak absolútne vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv

a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom

porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

13. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky

v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

nasledujúcej po stručnom historickom exkurze (vývoj a premeny bytového vlastníctva)

uviedol:

,,V rozhodovanom prípade je dôležité posúdenie, akým spôsobom odporca

nadobudol nehnuteľnosť. Podľa § 17 ods. 3 písm. c/ zákona o vlastníctve bytov platí, že

dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa ods. 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18,

18a, 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva obchodnej

spoločnosti súčasťou štátu alebo obce. V danom prípade je zrejmé, že odporca je

obchodnou spoločnosťou s účasťou obce - Mesta B...

Odvolací súd považuje za dôležitú otázku to, že odporca nadobudol danú

nehnuteľnosť za dohodnutú cenu v trhovom hospodárstve. Aj keď zákon odporcu vymenúva

v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 písm. c/ ako subjekt, ktorý je pri prevádzaní bytu

obmedzený cenou, odvolací súd túto skutočnosť považuje za čisté náhodný a nedomyslený

fakt, ktorý, zhodou okolností možno aplikovať na danú vec, avšak keď súd pri výklade

aplikuje zákon v jeho celom rozsahu, prihliada na účel ako aj na Ústavu SR, musí zákonite

dospieť k záveru, že tento výklad je neprípustný a v rozpore s SR. Odporca, aj keď

je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, má právo, ako každá iná obchodná spoločnosť,

vyvíjať podnikateľské aktivity. Nehnuteľnosť táto spoločnosť nenadobudla ako bytový dom,

ale ako nehnuteľnosť, ktorá nespadá pod zákon o vlastníctve bytov.

V tomto prípade treba prihliadnuť aj účel a znenie o majetku

obcí. Na základe tohto zákona do vlastníctva obce prešli aj nehnuteľnosti, bytové domy.

V rozhodovanom prípade však internát, ktorý bol následne prebudovaný, neprešiel do

vlastníctva obce, resp. vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa nestal ani odporca v zmysle

citovaného zákona, ale ho nadobudol v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo je

dovoleným konaním.

Povinnosť predať byt za cenu regulovanú v zmysle § 18 a nasl. vychádza z

predpokladu, že z obstarávacej ceny domu sa odpočíta základný štátny príspevok

poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu. Následne sa

vypočíta opotrebenie...

Ustanovenie § 18 v ods. 5 upravuje, že ods. 1 až 4 sa nepoužijú na zistenie ceny bytu,

ak vlastník uvedený v ods. 1 nadobudol byt do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/ za cenu

dohodou. V týchto prípadoch pri prevode vlastníctva bytu na nájomca nemôže byť

dohodnutá cena bytu nižšia, než za akú ju vlastník uvedený v ods. 1 nadobudol do

vlastníctva. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ platí, že vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v

dome sa nadobúda na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového

priestoru v dome s vlastníkom domu alebo s právnickou osobou, ktorá má právo

hospodárenia k domu, s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru. Z citovaných

ustanovení vyplýva, že regulovaná cena sa neaplikuje v prípade, ak došlo k nadobudnutiu

vlastníckeho práva k bytu dohodou, a to na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Citované ustanovenia majú na mysli prípad, kedy došlo k nadobudnutiu vlastníctva bytu v

podmienkach trhového hospodárstva. To znamená, že ak vlastník podľa ods. 1, teda

odporca nadobudol byt do svojho vlastníctva, cena by nemohla byť nižšia, teda regulovaná

v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Zákon upravuje prípad, keď dochádza k

nadobudnutiu vlastníctva bytu na základe kúpnej zmluvy. V rozhodovanom prípade však

odporca nenadobudol do vlastníctva byt, ale len nehnuteľnosť, internát, ktorý následne bol

prestavaný v rámci podnikateľskej činnosti odporcu na byty. Treba preto uviesť, že ak zákon

počíta s tým, že v prípade získania bytu v trhových podmienkach nemožno predať byt za inú

cenu, ako je upravené v § 18 ods. 5, teda nie za regulovanú cenu, o to viac nemožno predať

sporné byty v dome, v ktorom boli až následne vytvorené bytové jednotky. Pri prestavbe

bolo potrebné vynaložiť ďalšie finančné čiastky.

Z článku 55 ods. 1 SR vyplýva, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa

zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Z ods. 2

vyplýva, že Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž.

Podľa článku 20 ods. 1 SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa ods. 3 vlastníctvo

zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými

záujmami chránenými zákonom.

Ak odporca ako podnikateľský subjekt v trhovom hospodárstve nadobudol

nehnuteľnosť, ktorú následne z ním získaných finančných prostriedkov prerobil na byty,

nemožno zasiahnuť do jeho práv tak, že mu súd uloží tieto nehnuteľnosti odpredať za iných

podmienok, ako dovoľuje zákon, pretože by tým zákonite poškodil práva odporcu. Z ničoho

nevyplýva skutočnosť, že by odporca mal znášať z nejakého dôvodu rozdiel medzi skutočne

investovanými finančnými prostriedkami a sumou, za ktorú by musel odpredať sporné byty

nájomcom...

Ustanovenie § 29 v ods. 8 ukladá vlastníkovi domu podľa § 17 ods. 3 písm. c/

povinnosť uzatvoriť s nájomcom bytu zmluvu o prevode vlastníctva. Ods. 9 však ustanovuje,

že ustanovenie ods. 8 sa nevzťahuje na byty nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1

písm. a/. Aj keď zákon explicitne neuvádza rozdielnosť medzi nadobudnutím nehnuteľnosti,

ktorá neslúži na bývanie, prípadne následne jeho prestavbou, aj v takomto prípade by súd

musel vychádzať z citovaného ods. 9, pretože v konečnom dôsledku odporca aj keď ide o

subjekt podľa § 17 ods. 3 písm. c/ nadobudol byt do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/,

keď získal vlastníctvo pôvodne k nehnuteľnosti na základe zmluvy o prevode vlastníctva,

ktoré následne prerobil na byt. To znamená, že analogicky možno dospieť k záveru, že

vlastníci domov uvedení v § 18 ods. 3 písm. c/ nemajú povinnosť s nájomcom bytu takúto

zmluvu uzavrieť. Na tomto mieste opakovane odvolací súd zdôrazňuje, že zákon

predpokladá nadobudnutie vlastníctva bytu. Ak teda odporca získal nehnuteľnosť, a to v

podmienkach trhového hospodárstva, do nehnuteľnosti investoval svoje finančné

prostriedky a nehnuteľnosť prerobil na bytové jednotky, pričom došlo k zmene účelu stavby,

analogicky možno použiť citované ustanovenie aj na danú nehnuteľnosť.

Za účelom výstavby týchto bytov, resp. prestavby z internátu neboli použité

prostriedky štátu, ale prostriedky získané v podmienkach trhového hospodárstva odporcom.

Nič na tom nemení ani to, že ide o obchodnú spoločnosť s účasťou obce. Povinnosť, ktorá

by zaťažila odporcu previesť takéto nehnuteľnosti za regulovanú cenu do vlastníctva

nájomcov, by v konečnom dôsledku znamenala vznik škody na strane odporcu, čo by bolo v

rozpore s SR, zvlášť s článkom 20 ods. 1, článkom 20 ods. 4. Závery okresného

súdu sú preto správne, keď povinnosťou odporcu nie je odpredať byty navrhovateľom,

pretože byty odporca získal originárnym spôsobom, t.j. ich vybudovaním s tým, že

nehnuteľnosť - internát nadobudol v podmienkach trhového hospodárstva. Potom možno

analogicky na daný prípad o to viac aplikovať ustanovenie § 29 ods. 8 a 9 zákona o

vlastníctve bytov. Zákon totiž vychádza z predpokladu, že pokiaľ na získanie bytu kúpou boli

vynaložené prostriedky v trhovom hospodárstve, nie je uložená povinnosť odpredať takýto

byt. Ak potom odporca v trhových podmienkach získal internát za trhovú cenu, tento

prerobil uložením svojich investícií na byty, analogicky možno aplikovať citované

ustanovenie na daný prípad. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že

rozhodnutie okresného súdu je správne.“

14. Jadro právneho problému v tejto právnej veci takto spočívalo v právnom

posúdení povinnosti odporcu odpredať byt sťažovateľom za regulovanú cenu podľa § 18

a nasl. zákona o bytoch. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je

ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite

odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel

príslušných zákonných noriem (m. m. ).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo odporcovi nevznikla povinnosť

odpredať im byt za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že

právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Je faktom (a vyplýva to aj z vlastného argumentačného postoja krajského súdu), že

všeobecné súdy sa neriadili len doslovným či gramatickým výkladom zákona o bytoch, ale

pri hľadaní odpovede na otázku „čo je právo“ v prerokúvanej veci argumentovali aj

zmyslom a účelom tých ustanovení zákona o bytoch, ktorých doslovnej aplikácie sa

sťažovatelia dovolávali.

16. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu

práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol,

že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v

takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom náleze

sp. zn. (kde nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že

všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich

argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej

kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom

modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo

pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď

na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia. V tomto smere možno

poukázať aj na známu judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej

„Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející

pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si,

a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva

nástroj odcizení a absurdity ().“.

17. Zohľadňujúc citovanú judikatúru ústavný súd v tejto sťažnostnej veci dospel

k záveru, že krajský súd sa síce nedržal doslovného znenia aplikovaných ustanovení zákona

o bytoch, ale v záujme ústavne konformného výkladu ( ) uprednostnil

výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich

povinnosť vymedzených osôb uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším

nájomcom za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje tento prístup

krajského súdu za akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý

rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa

sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.

, ).

18. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľov podľa , ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je

arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia

je zhrnutá v troch všeobecných vetách (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia). V súvislosti

s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia

označeného práva sťažovateľov, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných

súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania a primerané finančné

zadosťučinenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011