Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 340/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E., B., zastúpených advokátkou

JUDr. D. Š., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 29. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 25. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení navrhovateľov účastníkmi občianskeho súdneho konania o nahradenie prejavu

vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Okresný súd rozsudkom

žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy konania. Na odvolanie

sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal

sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že

odporca (obchodná spoločnosť s jediným spoločníkom – Mestom B.) je vlastníkom bytu, na

ktorého užívanie majú uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporca nadobudol

vlastníctvo nehnuteľnosti (v ktorej sa byt nachádza) ako internátu zmluvným prevodom od

iného podnikateľského subjektu v roku 1997, následne túto nehnuteľnosť prestaval na

bytový dom (kolaudačné rozhodnutie 2. septembra 1998), a uzavrel okrem iného aj so

sťažovateľmi zmluvy o nájme bytov. Listom zo 7. januára 2010 odporca sťažovateľov

vyzval na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za cenu schválenú orgánmi odporcu,

t. j. 23 858,64 €. Sťažovatelia následne listom z 22. januára 2010 odporcovi oznámili, že

chcú uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, avšak za regulovanú cenu v zmysle

ustanovenia o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o bytoch“).

Keďže odporca na list sťažovateľov nereagoval, podali žalobu na príslušnom okresnom

súde. Podstatnou právnou otázkou (z hľadiska sťažnostnej argumentácie) bola otázka, či sa

na odporcu vzťahovala povinnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva

bytu, a ak áno, či za regulovanú cenu v zmysle § 18 a nasl. zákona o bytoch. Keďže

obidva inštančné súdy odpovedali na nastolenú otázku záporne, žalobe sťažovateľov

nevyhoveli.

4. Sťažovatelia v sťažnosti vyjadrili nesúhlas s právnym posúdením veci

všeobecnými súdmi a uviedli: ,,Odporca je obchodnou spoločnosťou v zmysle § 17 ods. 3

písm. c) zákona o bytoch... Podľa názoru navrhovateľov sa na tento predaj vzťahuje zákon

o bytoch... v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý

sa zákon nevzťahuje, a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo

k bytom osobitného určenia, bytom v domoch určených podľa schváleného územného plánu

na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch.

Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu,

ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona a jeho výkladu

nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred účinnosťou tohto zákona kupoval, ako

internát, a na byty bol prestavaný a táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného

rozhodnutia 3.9.1998 nevzťahuje sa na predaj takýchto bytov zákon o bytoch.

Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená

zo štátnych prostriedkov, vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo

vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3. písm. c) cit. zákona, teda obchodnej

spoločnosti s účasťou obce, je nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a

prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B.

Z uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona,

pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. c),

teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má byť

stanovená kúpna cena predmetného bytu. Podľa názoru navrhovateľov nemožno teda

konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon o bytoch nevzťahuje...

V dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už

bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom

tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru

navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon

dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania Pokiaľ sa

mal citovaný zákon vykladať podľa tohto, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom

právneho vzťahu - nájomnej zmluvy potom by predmetný zákon bolo možné v praxi

aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov...

Z týchto uvedených dôvodov nemôžu navrhovatelia súhlasiť s názorom súdov, že na

predaj bytu v tomto súdenom prípade sa zákon o bytoch nevzťahuje len z dôvodu, že

odporca nadobudol bytový dom v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný

nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998...

Navrhovateľom súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd

návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci

( ) a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené.

Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho

názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred

súdom, preto majú navrhovatelia za to, že bolo porušené ich ústavné právo.“

5. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľov bola obmedzená na tieto tvrdenia:

,,Navrhovatelia majú za to, že takýmto konaním súdov bolo porušené ich ústavné právo

zakotvené v , teda im nebola poskytnutá náležitá súdna

ochrana... Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam bolo konaním prvostupňového

a odvolacieho súdu porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvené v . Sťažovatelia svoju sťažnosť podávajú preto, že o ochrane

nimi označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“

6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu

ochranu podľa . Súčasne žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudky

okresného súdu a krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal im

náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, čo odôvodnili

tým, že im vznikli náklady z titulu trov konania a právneho zastúpenia, pričom neustále žijú

v strachu zo straty bývania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané

náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej

prerokovanie má právomoc v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V zmysle

princípu subsidiarity formulovaného v („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“), nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok

okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť

ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe nimi

podaného odvolania. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu teda bola sťažnosť odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

10. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

12. Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi

okresného a krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.

Argumentačná pozícia sťažovateľov totiž spočíva výlučne v rovine podústavného práva

a tvrdenému zásahu do ich základného práva podľa sa v podstate

nevenuje, a keď, tak absolútne vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv

a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom

porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

13. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky

v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

uviedol:

,,V zmysle , odvolací súd rozhodnutie potvrdí ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie vo veci, vykonané dôkazy

správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa

. Odvolací súd sa preto stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného

súdu a na tieto odkazuje.

Spornou otázkou v konaní vo vzťahu k predmetu sporu bolo, či žalovaný voči

žalobcom ako nájomcom bytu mal povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva

bytu za cenu podľa , teda za regulovanú cenu

bytu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.1997 uzavretou medzi

predávajúcim B. spol. s. r. o. a žalovaným ako kupujúcim, kúpil žalovaný do výlučného

vlastníctva nehnuteľnosti a to pozemok a budovu internátu. V predmetnej zmluve je

uvedené, že ide o budovu internátnu vrátane zastavaných pozemkov. Bližší opis

predávaných nehnuteľností bol uvedený v znaleckom posudku firmy B. a.s. B. č. 241-

66/1997 zo dňa 17.8.1997. Predávajúci predmetné nehnuteľnosti nadobudol do svojho

vlastníctva dražbou. Žalovaný získal predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva za

dohodnutú kúpnu cenu 14 944 000,-Sk.

V predmetnej budove vykonal žalovaný prestavbu z vlastných finančných

prostriedkov, na základe stavebného povolenia. Prestavbou objektu vytvoril žalovaný 36

bytových jednotiek, pričom užívanie stavby mu bolo povolené rozhodnutím Okresného

úradu v Banskej Bystrici zo dňa 2.9.1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.1998.

Bolo teda preukázané, že žalovaný kupoval budovu, ktorá bola internátom, teda nie

obytným domom, v trhovom prostredí za dohodnutú kúpnu cenu, do tejto budovy investoval

a pretvoril ju vykonanými investíciami na obytný dom, v ktorom nadobudol byty

originálnym spôsobom, vytvorením z miestností neslúžiacich na trvalé bývanie na byty.

Obstarávacou cenou bytového domu v prípade žalovaného je potom cena stavby internátu s

pozemkom a vložených investícii na prestavbu na byty.

Vzhľadom na to, že žalovaný nehnuteľnosť, ktorá bola internátom nenadobudol

podľa a túto až následne pretvoril na obytný dom, správne okresný súd

vyvodil záver, že na žalovaného sa nevzťahuje obmedzenie dané zákonom .

Žalovaný je síce obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak ako vlastník obytného

domu aj predmetného bytu, ktorého sa predmet sporu týka nie je obmedzený v nakladaní

s bytom, ktorý sa nachádza v dome, ktorého je vlastníkom.

Z uvedených dôvodov preto považoval krajský súd záver okresného súdu za vecne

správny a preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust. ods. l, 2, . potvrdil.“

Keďže sa krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku stotožnil

s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na ktoré zároveň odkázal, ústavný súd sa oboznámil aj

s týmito. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie rozsudku uviedol:

„V konaní mal súd preukázané, že keď žalovaný v roku 1997 nadobúdal kúpnou

zmluvou nehnuteľnosť táto bola internátom, nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi.

Žalovaný nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 02. 09. 1998 podľa

§ 29a ods. 3 zákona a ani ho nenadobudol prevodom od štátneho podniku, štátnej

rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie podľa § 29 ods. 6 zákona

č. Budovu kupoval v podmienkach trhového prostredia, za cenu prevyšujúcu

znaleckú cenu od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou a až v roku 1998 ju

realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.

Stavba - budova, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s predmetným bytom s

príslušenstvom, ktorého prevodu vlastníctva sa žalobcovia domáhajú, bola až do

nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (do 03. 09. 1998) internátom. Až

do toho času išlo o budovu, na ktorej právny režim sa nemohol vzťahovať a ani nevzťahoval

zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom

( ).

Išlo o budovu internátu, ktorá mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek obmedzení

určených zákonom o vlastníctve bytov. Ako k budove, ktorá nebola bytovým domom,

nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých predmetom by

boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné ubytovanie, ktorej

účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných. Predmetná nehnuteľnosť

sa stala obytným domom až na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia dňom

03.09.1998, a teda ani žalovaný predmetnú nehnuteľnosť nenadobúdal podľa už vtedy

účinného

Žalovaný v tomto prípade nenadobudol vlastníctvo k bytovému domu na základe

privatizácie bytového fondu, ktorá prebiehala v spoločnosti v rokoch 1993 až 1995, a v

ktorej jednotlivé subjekty uvedené v ust. 17 ods. 3 predmetného zákona nadobudli byty a

celé bytové domy za veľmi výhodných podmienok spravidla za cenu, či už objektívne

posudzovanú, nepatrnú alebo celkom bezodplatne, a na čo vzhľadom na chýbajúcu právnu

úpravu zareagoval , ale až v roku 1997 na

základe kúpno-predajnej zmluvy za cenu trhovú podloženú znaleckým posudkom.

Z okrem iného vyplýva, že nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

V tomto prípade nemožno hovoriť o verejnom záujme, ktorý by mohol obmedziť

vlastnícke právo obchodnej spoločnosti, ktorá vlastníctvo k veci nadobudla v trhovom

prostredí. Išlo by totiž o taký zásah do vlastníckych vzťahov, ktorý by bol právne

neudržateľný, v príkrom rozpore s a to nielen s článkom 20 ods. 4, ale aj s článkom

20 ods. 1. Uvedené obmedzenie sa netýka obchodnej spoločnosti s účasťou obce vo

všeobecnosti, ale len takej obchodnej spoločnosti s účasťou obce, ktorá vlastníctvo k domu

alebo jeho časti nadobudla od štátnych podnikov, štátnych rozpočtových organizácií alebo

štátnych príspevkových organizácií. Ako je však uvedené, žalovaný je síce obchodnou

spoločnosťou s účasťou obce avšak vlastníctvo k domu nenadobudol vyššie naznačeným

spôsobom, teda v rámci privatizácie, ale na základe kúpno-predajnej zmluvy od inej

spoločnosti a to spoločnosti B. spol. s r.o. Ak teda vlastník domu nie je obmedzený vo

voľnom nakladaní s bytom, ktorý sa v jeho dome nachádza, logicky nemôže byť obmedzený

ani určením ceny, za ktorú má záujem predmetný byt predať. To znamená, že cenu bytu

môže stanoviť podľa aktuálnych pomerov existujúcich na relevantnom trhu.“

14. Jadro právneho problému v tejto právnej veci takto spočívalo v právnom

posúdení povinnosti odporcu odpredať byt sťažovateľom za regulovanú cenu podľa § 18

a nasl. zákona o bytoch. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je

ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite

odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel

príslušných zákonných noriem (m. m. ).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení

s dôvodmi rozsudku okresného súdu) podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne

vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení napadnutého

rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to,

prečo odporcovi nevznikla povinnosť odpredať im byt za regulovanú cenu. V okolnostiach

prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Je faktom, že všeobecné súdy sa neriadili

len doslovným či gramatickým výkladom zákona o bytoch, ale pri hľadaní odpovede na

otázku „čo je právo“ v prejednávanej veci argumentovali aj zmyslom a účelom tých

ustanovení zákona o bytoch, ktorých doslovnej aplikácie sa sťažovatelia dovolávali, a to aj

vo väzbe na právo vlastniť majetok podľa a ústavné kautely jeho

možného obmedzenia podľa .

16. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu

práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol,

že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v

takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad eratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom

náleze sp. zn. (kde nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že

všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich

argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej

kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom

modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo

pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na

právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia. V tomto smere možno

poukázať aj na známu judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej

„Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející

pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si,

a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva

nástroj odcizení a absurdity“ ().

17. Zohľadňujúc citovanú judikatúru ústavný súd v tejto sťažnostnej veci dospel

k záveru, že krajský súd sa síce nedržal doslovného znenia aplikovaných ustanovení zákona

o bytoch, ale v záujme ústavne konformného výkladu ( ) uprednostnil

výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich

povinnosť vymedzených osôb uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším

nájomcom za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje tento prístup

krajského súdu za akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý

rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa

sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.

, ).

18. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľov podľa , ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je

arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia

je zhrnutá v troch všeobecných vetách (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia). V súvislosti

s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

19. Ústavný súd o v podstate identickej sťažnosti iných sťažovateľov rozhodoval aj

v konaní vedenom pod sp. zn. , kde rovnako odmietol sťažnosť smerujúcu

proti rozsudku okresného súdu a krajského súdu (sp. zn. z 8. decembra

2010) rozhodujúcich o totožnej právnej veci (rovnaký odporca, rovnaký predmet konania vo

vzťahu k inému bytu). Aj v tomto odmietajúcom uznesení teda ústavný súd nepovažoval

rozsudok krajského súdu založený na obdobných (do istej miery precizovaných) dôvodoch

za ústavne neakceptovateľný.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia

označeného práva sťažovateľov, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných

súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania a primerané finančné

zadosťučinenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011