Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 340/2011
PDF · 270.23 KB
No categories available
I. ÚS 340/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E., B., zastúpených advokátkou
JUDr. D. Š., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 7 C 25/2010 z 29. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14 Co 8/2011 z 25. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011
doručená sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 7 C 25/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 14 Co 8/2011 z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení navrhovateľov účastníkmi občianskeho súdneho konania o nahradenie prejavu
vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Okresný súd rozsudkom
žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy konania. Na odvolanie
sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal
sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.
3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že
odporca (obchodná spoločnosť s jediným spoločníkom – Mestom B.) je vlastníkom bytu, na
ktorého užívanie majú uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporca nadobudol
vlastníctvo nehnuteľnosti (v ktorej sa byt nachádza) ako internátu zmluvným prevodom od
iného podnikateľského subjektu v roku 1997, následne túto nehnuteľnosť prestaval na
bytový dom (kolaudačné rozhodnutie 2. septembra 1998), a uzavrel okrem iného aj so
sťažovateľmi zmluvy o nájme bytov. Listom zo 7. januára 2010 odporca sťažovateľov
vyzval na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za cenu schválenú orgánmi odporcu,
t. j. 23 858,64 €. Sťažovatelia následne listom z 22. januára 2010 odporcovi oznámili, že
chcú uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, avšak za regulovanú cenu v zmysle
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o bytoch“).
Keďže odporca na list sťažovateľov nereagoval, podali žalobu na príslušnom okresnom
súde. Podstatnou právnou otázkou (z hľadiska sťažnostnej argumentácie) bola otázka, či sa
na odporcu vzťahovala povinnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva
bytu, a ak áno, či za regulovanú cenu v zmysle § 18 a nasl. zákona o bytoch. Keďže
obidva inštančné súdy odpovedali na nastolenú otázku záporne, žalobe sťažovateľov
nevyhoveli.
4. Sťažovatelia v sťažnosti vyjadrili nesúhlas s právnym posúdením veci
všeobecnými súdmi a uviedli: ,,Odporca je obchodnou spoločnosťou v zmysle § 17 ods. 3
písm. c) zákona o bytoch... Podľa názoru navrhovateľov sa na tento predaj vzťahuje zákon
o bytoch... v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý
sa zákon nevzťahuje, a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo
k bytom osobitného určenia, bytom v domoch určených podľa schváleného územného plánu
na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch.
Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu,
ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona a jeho výkladu
nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred účinnosťou tohto zákona kupoval, ako
internát, a na byty bol prestavaný a táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného
rozhodnutia 3.9.1998 nevzťahuje sa na predaj takýchto bytov zákon o bytoch.
Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená
zo štátnych prostriedkov, vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo
vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3. písm. c) cit. zákona, teda obchodnej
spoločnosti s účasťou obce, je nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a
prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B.
Z uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona,
pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. c),
teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má byť
stanovená kúpna cena predmetného bytu. Podľa názoru navrhovateľov nemožno teda
konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon o bytoch nevzťahuje...
V dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už
bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom
tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru
navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon
dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania Pokiaľ sa
mal citovaný zákon vykladať podľa tohto, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom
právneho vzťahu - nájomnej zmluvy potom by predmetný zákon bolo možné v praxi
aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov...
Z týchto uvedených dôvodov nemôžu navrhovatelia súhlasiť s názorom súdov, že na
predaj bytu v tomto súdenom prípade sa zákon o bytoch nevzťahuje len z dôvodu, že
odporca nadobudol bytový dom v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný
nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998...
Navrhovateľom súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd
návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci
( § 241 ods. 2 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené.
Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho
názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred
súdom, preto majú navrhovatelia za to, že bolo porušené ich ústavné právo.“
5. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľov bola obmedzená na tieto tvrdenia:
,,Navrhovatelia majú za to, že takýmto konaním súdov bolo porušené ich ústavné právo
zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, teda im nebola poskytnutá náležitá súdna
ochrana... Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam bolo konaním prvostupňového
a odvolacieho súdu porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia svoju sťažnosť podávajú preto, že o ochrane
nimi označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“
6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasne žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudky
okresného súdu a krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal im
náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, čo odôvodnili
tým, že im vznikli náklady z titulu trov konania a právneho zastúpenia, pričom neustále žijú
v strachu zo straty bývania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri
predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané
náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej
prerokovanie má právomoc v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V zmysle
princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“), nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok
okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť
ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe nimi
podaného odvolania. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu teda bola sťažnosť odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
10. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.
Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného
súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi
okresného a krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.
Argumentačná pozícia sťažovateľov totiž spočíva výlučne v rovine podústavného práva
a tvrdenému zásahu do ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v podstate
nevenuje, a keď, tak absolútne vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv
a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom
porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.
13. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky
v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku
uviedol:
,,V zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie vo veci, vykonané dôkazy
správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa
§ 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa preto stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu a na tieto odkazuje.
Spornou otázkou v konaní vo vzťahu k predmetu sporu bolo, či žalovaný voči
žalobcom ako nájomcom bytu mal povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva
bytu za cenu podľa § 18 ods. 1 písm. a/,b/ zák. č. 182/1993 Z.z. teda za regulovanú cenu
bytu.
V tejto súvislosti treba uviesť, že kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.1997 uzavretou medzi
predávajúcim B. spol. s. r. o. a žalovaným ako kupujúcim, kúpil žalovaný do výlučného
vlastníctva nehnuteľnosti a to pozemok a budovu internátu. V predmetnej zmluve je
uvedené, že ide o budovu internátnu vrátane zastavaných pozemkov. Bližší opis
predávaných nehnuteľností bol uvedený v znaleckom posudku firmy B. a.s. B. č. 241-
66/1997 zo dňa 17.8.1997. Predávajúci predmetné nehnuteľnosti nadobudol do svojho
vlastníctva dražbou. Žalovaný získal predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva za
dohodnutú kúpnu cenu 14 944 000,-Sk.
V predmetnej budove vykonal žalovaný prestavbu z vlastných finančných
prostriedkov, na základe stavebného povolenia. Prestavbou objektu vytvoril žalovaný 36
bytových jednotiek, pričom užívanie stavby mu bolo povolené rozhodnutím Okresného
úradu v Banskej Bystrici zo dňa 2.9.1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.1998.
Bolo teda preukázané, že žalovaný kupoval budovu, ktorá bola internátom, teda nie
obytným domom, v trhovom prostredí za dohodnutú kúpnu cenu, do tejto budovy investoval
a pretvoril ju vykonanými investíciami na obytný dom, v ktorom nadobudol byty
originálnym spôsobom, vytvorením z miestností neslúžiacich na trvalé bývanie na byty.
Obstarávacou cenou bytového domu v prípade žalovaného je potom cena stavby internátu s
pozemkom a vložených investícii na prestavbu na byty.
Vzhľadom na to, že žalovaný nehnuteľnosť, ktorá bola internátom nenadobudol
podľa zák. č.182/1993 Z. z. a túto až následne pretvoril na obytný dom, správne okresný súd
vyvodil záver, že na žalovaného sa nevzťahuje obmedzenie dané zákonom 182/1993 Z. z..
Žalovaný je síce obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak ako vlastník obytného
domu aj predmetného bytu, ktorého sa predmet sporu týka nie je obmedzený v nakladaní
s bytom, ktorý sa nachádza v dome, ktorého je vlastníkom.
Z uvedených dôvodov preto považoval krajský súd záver okresného súdu za vecne
správny a preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. l, 2, .O.s.p. potvrdil.“
Keďže sa krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku stotožnil
s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na ktoré zároveň odkázal, ústavný súd sa oboznámil aj
s týmito. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie rozsudku uviedol:
„V konaní mal súd preukázané, že keď žalovaný v roku 1997 nadobúdal kúpnou
zmluvou nehnuteľnosť táto bola internátom, nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi.
Žalovaný nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 02. 09. 1998 podľa
§ 29a ods. 3 zákona a ani ho nenadobudol prevodom od štátneho podniku, štátnej
rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie podľa § 29 ods. 6 zákona
č. 182/1993 Z. z. Budovu kupoval v podmienkach trhového prostredia, za cenu prevyšujúcu
znaleckú cenu od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou a až v roku 1998 ju
realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.
Stavba - budova, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s predmetným bytom s
príslušenstvom, ktorého prevodu vlastníctva sa žalobcovia domáhajú, bola až do
nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (do 03. 09. 1998) internátom. Až
do toho času išlo o budovu, na ktorej právny režim sa nemohol vzťahovať a ani nevzťahoval
zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom
(§ 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.).
Išlo o budovu internátu, ktorá mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek obmedzení
určených zákonom o vlastníctve bytov. Ako k budove, ktorá nebola bytovým domom,
nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých predmetom by
boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné ubytovanie, ktorej
účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných. Predmetná nehnuteľnosť
sa stala obytným domom až na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia dňom
03.09.1998, a teda ani žalovaný predmetnú nehnuteľnosť nenadobúdal podľa už vtedy
účinného zákona č. 182/1993 Z. z.
Žalovaný v tomto prípade nenadobudol vlastníctvo k bytovému domu na základe
privatizácie bytového fondu, ktorá prebiehala v spoločnosti v rokoch 1993 až 1995, a v
ktorej jednotlivé subjekty uvedené v ust. 17 ods. 3 predmetného zákona nadobudli byty a
celé bytové domy za veľmi výhodných podmienok spravidla za cenu, či už objektívne
posudzovanú, nepatrnú alebo celkom bezodplatne, a na čo vzhľadom na chýbajúcu právnu
úpravu zareagoval zákonodarca prijatím zákona č. 182/1993 Zb., ale až v roku 1997 na
základe kúpno-predajnej zmluvy za cenu trhovú podloženú znaleckým posudkom.
Z čl. 20 ods. 4 Ústavy okrem iného vyplýva, že nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
V tomto prípade nemožno hovoriť o verejnom záujme, ktorý by mohol obmedziť
vlastnícke právo obchodnej spoločnosti, ktorá vlastníctvo k veci nadobudla v trhovom
prostredí. Išlo by totiž o taký zásah do vlastníckych vzťahov, ktorý by bol právne
neudržateľný, v príkrom rozpore s Ústavou a to nielen s článkom 20 ods. 4, ale aj s článkom
20 ods. 1. Uvedené obmedzenie sa netýka obchodnej spoločnosti s účasťou obce vo
všeobecnosti, ale len takej obchodnej spoločnosti s účasťou obce, ktorá vlastníctvo k domu
alebo jeho časti nadobudla od štátnych podnikov, štátnych rozpočtových organizácií alebo
štátnych príspevkových organizácií. Ako je však uvedené, žalovaný je síce obchodnou
spoločnosťou s účasťou obce avšak vlastníctvo k domu nenadobudol vyššie naznačeným
spôsobom, teda v rámci privatizácie, ale na základe kúpno-predajnej zmluvy od inej
spoločnosti a to spoločnosti B. spol. s r.o. Ak teda vlastník domu nie je obmedzený vo
voľnom nakladaní s bytom, ktorý sa v jeho dome nachádza, logicky nemôže byť obmedzený
ani určením ceny, za ktorú má záujem predmetný byt predať. To znamená, že cenu bytu
môže stanoviť podľa aktuálnych pomerov existujúcich na relevantnom trhu.“
14. Jadro právneho problému v tejto právnej veci takto spočívalo v právnom
posúdení povinnosti odporcu odpredať byt sťažovateľom za regulovanú cenu podľa § 18
a nasl. zákona o bytoch. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je
ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite
odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel
príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení
s dôvodmi rozsudku okresného súdu) podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne
vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení napadnutého
rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to,
prečo odporcovi nevznikla povinnosť odpredať im byt za regulovanú cenu. V okolnostiach
prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Je faktom, že všeobecné súdy sa neriadili
len doslovným či gramatickým výkladom zákona o bytoch, ale pri hľadaní odpovede na
otázku „čo je právo“ v prejednávanej veci argumentovali aj zmyslom a účelom tých
ustanovení zákona o bytoch, ktorých doslovnej aplikácie sa sťažovatelia dovolávali, a to aj
vo väzbe na právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ústavné kautely jeho
možného obmedzenia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.
16. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu
práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol,
že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať
prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v
takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad eratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom
náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (kde nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že
všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich
argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej
kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom
modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo
pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na
právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia. V tomto smere možno
poukázať aj na známu judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej
„Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející
pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si,
a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva
nástroj odcizení a absurdity“ (Pl. ÚS 33/97).
17. Zohľadňujúc citovanú judikatúru ústavný súd v tejto sťažnostnej veci dospel
k záveru, že krajský súd sa síce nedržal doslovného znenia aplikovaných ustanovení zákona
o bytoch, ale v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) uprednostnil
výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich
povinnosť vymedzených osôb uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším
nájomcom za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje tento prístup
krajského súdu za akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý
rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa
sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.
18. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že
rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
(skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je
arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-
právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia
je zhrnutá v troch všeobecných vetách (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia). V súvislosti
s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
19. Ústavný súd o v podstate identickej sťažnosti iných sťažovateľov rozhodoval aj
v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 334/2011, kde rovnako odmietol sťažnosť smerujúcu
proti rozsudku okresného súdu a krajského súdu (sp. zn. 15 Co 188/2010 z 8. decembra
2010) rozhodujúcich o totožnej právnej veci (rovnaký odporca, rovnaký predmet konania vo
vzťahu k inému bytu). Aj v tomto odmietajúcom uznesení teda ústavný súd nepovažoval
rozsudok krajského súdu založený na obdobných (do istej miery precizovaných) dôvodoch
za ústavne neakceptovateľný.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku
krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia
označeného práva sťažovateľov, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných
súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania a primerané finančné
zadosťučinenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011