Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 344/2011
PDF · 288.75 KB
No categories available
I. ÚS 344/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť R., B., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. A., V., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Cb/132/2009 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2010 v spojení
s postupom Krajského súdu v Žiline v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
13 Cob/338/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája
2011 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb/132/2009 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2010 v spojení
s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Cob/338/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tento „skutkový stav“:
«... R. B. (ďalej len „sťažovateľ“) a P. s. r. o., L. dňa 18. 12. 2007 uzatvorili kúpnu
zmluvu predmetom ktorej mala byť predaj a kúpa drevnej hmoty, pozostávajúcej z topoľov.
V článku II v bode 2. zmluvy sa dohodlo, že drevná hmota sa nachádza na korení stromov,
ktoré tvoria stromové rady, ktoré sú vo vlastníctve predávajúceho a v bode 3. že kupujúci
uskutoční výrub stromov, odvoz drevnej hmoty a vyčistenie miesta od uskutočneného
výrubu. Predajná cena sa dohodla v sume 200.000,- Sk a pri podpise zmluvy mala byť
zaplatená záloha 100.000,- Sk a zvyšná suma mala byť vyplatená po dokončení výrubu.
Podľa čl. IV zmluvy kupujúci mal uskutočniť na vlastné náklady výrub stromov, odvoz
drevnej hmoty a vyčistenie miesta, kde sa výrub uskutoční... Zmluva bola uzatvorená v
zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.
... 17. 06. 2009 predávajúci (t. j. sťažovateľ, pozn.) podáva návrh na vydanie
platobného rozkazu na tom skutkovom a právnom základe, že odporca dokončil výrub
31. 03. 2008 t. j. týmto dňom prevzal aj tovar a že týmto dňom zvyšná časť kúpnej ceny bola
v zmysle zmluvy aj splatná. Keďže kupujúci v zmysle kúpnej zmluvy po výrube stromov sa
dostal do omeškania, predávajúci okrem zvyšku kúpnej ceny účtuje mu aj úrok z omeškania
v zmysle § 369 ods. 1 Obchz. vo výške 13,25 % p. a...
Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal dňa 8. 7. 2009 vo veci platobný rozkaz sp. zn.
1 Rob/437/2009-10 a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 319,39 € so 14,25 %
úrokom z omeškania ročne od 1. 4. 2008 do 31. 12. 2008, s 13,25 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 3 319,19 € od 1. 1. 2009 do zaplatenia...
Proti platobnému rozkazu podáva odporca odpor, ktorý doručil súdu dňa 28. 07.
2009 na tom skutkovom a právnom základe, nakoľko žiadnym spôsobom navrhovateľ
nepreukázal oprávnenosť a odôvodnenosť jeho uplatňovanému nároku a síce uznáva
zaplatenie zálohy z kúpnej ceny ale podľa jeho tvrdenia k plneniu predmetu zmluvy nedošlo.
Podľa jeho názoru odporca má voči navrhovateľovi pohľadávku...
Okresný súd Liptovský Mikuláš svojim rozsudkom č. k. 9 Cb/132/2009-97 zo dňa
7. 4. 2010 vo veci rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi priznal aj náhradu trov
konania. Súd prvého stupňa zamietol náš návrh z dôvodu, že na základe vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, že by dňa 18. 12. 2007 prípadne došlo k platnému
uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy, ktorej predmet plnenia by bol riadne určený a písomnú
kúpnu zmluvu považuje za absolútne neplatnú, keďže podľa súdu bližšie predmet kúpy v
zmluve nie je určený... Súd ďalej uviedol, že navrhovateľ ako predávajúci nedodal
odporcovi ako kupujúcemu tovar určený, čo do množstva a druhu a ani nepreviedol na neho
vlastnícke právo k tovaru...
Proti tomuto rozsudku podali sme odvolanie prostredníctvom nášho právneho
zástupcu, v ktorom sme namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie pokiaľ ide o neplatnosť kúpnej zmluvy a nesprávne právne posúdenie
a nesprávne skutkové zistenia pokiaľ ide o záver súdu v tom, že navrhovateľ nedodal
odporcovi tovar určený čo do množstva, druhu a ani nepreviedol na neho vlastnícke právo...
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojim rozsudkom č. k. 13 Cob/338/2010-131,
zo dňa 10. 02. 2011, ktorý nám bol doručený 21. 03. 2011 potvrdil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a nás zaviazal na zaplatenie trov odvolacieho konania. Odvolací súd vo
všetkom sa stotožňuje so súdom prvého stupňa a iba opisuje v odôvodnení rozsudku
argumentáciu súdu prvého stupňa a s našimi argumentáciami sa vôbec nevysporiadal
a nedáva odpovede na relevantné právne otázky. Teda krajský súd sa s odvolacími dôvodmi
vysporiadal tým spôsobom, že sa sústredil na tie otázky, na ktoré súd prvého stupňa určitým
spôsobom odpovedal, ale naopak opomenul reagovať na tie skutkové a právne relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré síce sme v konaní pred súdom prvého
stupňa (a následne v odvolaní) uviedli, avšak z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti
okresného súdu a neskôr aj krajského súdu....»
3. Podľa názoru sťažovateľky „týmto svojvoľným postupom a následným
arbitrárnym rozhodnutím súdov oboch stupňov došlo vlastne aj k oslabeniu zákonnej
ochrany vlastníckeho práva našej cirkvi“, ako aj k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
4. Sťažovateľka odvolaciemu súdu najmä vytýka, že za daných okolností „bolo
ústavnou povinnosťou odvolacieho súdu na nami uvedené žalobné a odvolacie
argumentácie primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Odvolací súd však
odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky...
Odvolací súd rovnako ako aj súd prvého stupňa vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne
a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení a odvolací súd našu
podstatnú argumentáciu právne ani neposúdil ale sa uspokojil s jednostranným
a formalistickým odôvodnením súdu prvého stupňa.
Vychádzajúc z uvedených sme toho názoru, že rozsudkom odvolacieho súdu bolo
porušené naše základné právo na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy a naše právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako aj právo na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy...
Za týchto okolností rozsudok odvolacieho súdu považujeme za arbitrárny
a svojvoľný, a zároveň vychádzajúc z ustanovení o dovolaní za týchto okolností bolo nám
znemožnené sa obrátiť na najvyšší súd.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cb/132/2009 a jeho rozsudkom zo 07. apríla 2010 v spojení s postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/338/20lO a jeho rozsudkom z 10. 02. 2011 vo
veci o zaplatenie 3.319,39 € bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/338/2010-131 zo dňa 10. 02. 2011
sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na
ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj
vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie v petite označených práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.
II.A.
K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn.
9 Cb/132/2009 zo 7. apríla 2010 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
II.B.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 13 Cob/338/2010 z 10. februára 2011
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo...
má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
11. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu
o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol
opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal
a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05,
12. V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za
následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy a dohovoru.
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský súd v podstatnom uviedol:
«Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec
v medziach ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,
3 O. s. p. bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. sa poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Žiline č. k. 13Cob/338/2010-127 zo dňa 22. 12. 2010 a doručenie upovedomenia
o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov
podľa doručeniek na č. l. 126 spisu s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením
v zmysle už citovaného uznesenia krajského súdu, v danom prípade jeho vyvesením na
úradnej tabuli krajského súdu dňa 02. februára 2011, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline bez nariadenia
pojednávania za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia bolo základom aplikovanie vyššie
citovaného zákonného ustanovenia, keď krajský súd sa stotožnil s vysloveným skutkovým
a právnym názorom v rozhodnutí okresného. súdu a na správnosť dôvodov rozhodnutia
viažucich sa k napadnutému výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá odkazuje s tým, že len
na zvýraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody.
K námietke, nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, stotožňuje sa krajský súd so záverom prvostupňového
súdu, ktorý vyhodnotil úkon Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2007 (č. l. 6 spisu) uzavretej
medzi účastníkmi sporu ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle ust. § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zvýrazňuje, že kúpna zmluva v zmysle ust. § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom, a ako taký musí spĺňať
požiadavky stanovené všeobecnou časťou Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 263
ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa znenia ktorého strany sa nemôžu odchýliť od
základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení,
ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu. Zo základného ustanovenia
§ 409 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje
dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu
a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
Predmetný dvojstranný hmotnoprávny úkon však okrem uvedených základných náležitostí
musí spĺňať i požiadavky stanovené všeobecnou časťou Občianskeho zákonníka, menovite
ustanovení § 37 a nasl. pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov obchodno-právnych
vzťahov, aplikovateľného cez ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Právny úkon musí byť
okrem iného určitý a zrozumiteľný; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Len pri dodržaní predmetnej požiadavky je právny úkon platný, pričom tieto požiadavky sa
musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka, a to prioritne určenie predmetu zmluvy s uvedením množstva
a druhu (tovar) ako i určenie ceny takto špecifikovaného tovaru k momentu uzavretia tohto
dvojstranného právneho úkonu. Pri požiadavkách kladených na platnosť kúpnej zmluvy
z hľadiska jej určitosti okresný súd precízne skúmal obsah písomnej dohody medzi
účastníkmi a vykonal dokazovanie. Stotožňuje sa krajský súd so záverom okresného súdu, že
medzi účastníkmi sporu nebol jednoznačne a určito vymedzený predmet zmluvy. Pokiaľ
žalobca odvodzoval svoj nárok z písomne uzavretej kúpnej zmluvy a poukazoval na výpis
z Lesného hospodárskeho plánu, výpis z plochovej tabuľky, výrez z porastovej mapy
vypracovaný národným lesníckym centrom – Ústav pre hospodársku úpravu lesov,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že platnosť Lesného hospodárskeho plánu (LHP) je od roku
2000 do roku 2009, t. z. na desať rokov s tvrdením, že boli podkladom pre uzavretie kúpnej
zmluvy, tak krajský súd konštatuje, že z celého znenia dojednaní právneho úkonu kúpnej
zmluvy nevyplynul odkaz na lesný hospodársky plán, resp. dojednanie, že neoddeliteľnú
prílohu kúpnej zmluvy tvorí lesný hospodársky plán, resp. výpis z plochovej tabuľky, výrez
z porastovej mapy, ktorý by tak špecifikoval množstvo a druh predmetu kúpnej zmluvy.
Pristupuje k tomu i osobitná právna úprava, na ktorú odkázal okresný súd vzhľadom na
charakter tovaru – drevná hmota, a to konkrétne zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení
vyhlášky č. 232/2006 Z. z., § 3 vyhlášky č. 31/1999 Z. z. o lesnej hospodárskej evidencii
upravujúca spôsob vykonávania ťažby, zásady vykonávania ťažby. Zvýrazňuje krajský súd,
že ani s použitím výkladových pravidiel podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka nebolo
možné z rokovaní o uzavretí zmluvy produkovaných účastníkmi pred prvostupňovým súdom,
vyvodiť jasnosť a určitosť predmetu kúpnej zmluvy, pričom ani následné správanie sa strán
túto jasnosť do vymedzenia predmetu nevnieslo. Súhlasí preto krajský súd s vysloveným
záverom okresného súdu o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Rovnako súhlasí odvolací súd, že ani samotné vyplatenie zálohy
podľa listinného dôkazu, a to príjmového pokladničného dokladu č. 09/2008 vo väzbe na
výdavkový pokladničný doklad zo dňa 18. 12. 2007 (č. l. 8 spisu) v deň podpisu zmluvy dňa
18. 12. 2007 neurčitosť predmetu zmluvy sám osebe neodstránil. V tejto súvislosti
poukazuje krajský súd i na znenie ust. § 43 Občianskeho zákonníka, podľa znenia ktorého
účastníci sú povinný dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by
mohlo viesť k vzniku rozporov. Práve vada neurčitosti prejavu vôle zmluvných strán vo
vymedzení predmetu tak spôsobila absolútnu neplatnosť právneho úkonu zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k druhej odvolacej námietke nesprávneho skutkového zistenia
a nesprávneho právneho posúdenia okresným súdom, ktorý uzavrel, že žalobca nepreukázal
dodanie tovaru žalovanému a prevod vlastníckeho práva, súhlasí krajský súd so záverom
prvostupňového súdu v celom rozsahu. Odvolací súd dodáva a poukazuje na samotné
tvrdenia účastníkov viažuce sa k rokovaniam o uzavretí kúpnej zmluvy a následnej ťažbe
drevnej hmoty, ktorú mal vykonať žalovaný – kupujúci, a to rozpor ohľadne vykonanej
ťažby, keď zástupca žalobcu uvádzal ako osobu splnomocnenú žalovaným na vykonanie
ťažby p. P., pričom žalovaný tvrdil vo vzťahu k osobe p. P. len jeho postavenie ako
sprostredkovateľa obchodu, ale vykonanie ťažby touto osobou a dodanie drevnej hmoty,
popieral. Svedok Ing. J. L. – odborný lesný hospodár, ktorý na základe zmluvy o dielo
uzavretej so žalobcom, vykonával funkciu odborného lesného hospodára a v písomnom
vyjadrení zo dňa 23. 09. 2009 (č. l. 25 spisu) uviedol, že vykonal vyznačenie rubnej ťažby
v JPRL č. 473b na lesnom majetku a zároveň vydal súhlas na vykonanie ťažby č. 1/2008 zo
dňa 1. 2. 2008 v rozsahu 410 ks stromov v drevine a v množstve 326m3 topoľ a 4 m3 vŕba.
Súhlas bol vydaný na meno D. P., ktorá mala prostredníctvom svojej spoločnosti vykonať
ťažbu dreva pre kupujúceho a to spoločnosť P., s. r. o., pričom uviedol, že: „Na
zaevidovanie ťažby dreva som požiadal p. P., manžela p. P.“. Do zápisnice o pojednávaní
pred okresným súdom dňa 27. 1. 2010 (č. l. 73-76 spisu) Ing. J. L. po zákonnom poučení
podľa § 126 O. s. p. okrem iného uviedol:
... „Ja som sa koncom januára 2008 stretol v B. s pánom farárom, doviedol ma tam
p. P. a bol účastný toho rozhovoru. Dozvedel som sa tam, že odporca kúpil drevo na koreni.
Ťažbu má vykonať p. P., resp. firma jeho manželky. Tam sme sa potom s navrhovateľom
dohodli na uzavretí zmluvy medzi mnou a navrhovateľom o výkone odborného lesného
hospodára“. Na otázku samosudkyne, či sa niekedy svedok stretol s odporcom alebo jeho
pracovníkom, uviedol: ... „Myslím, že nie. Nespomínam si“. Ďalej uviedol: ... ,,Ja som
komunikoval so štatutárom navrhovateľa a p. P.“. Svedok vo svojej výpovedi potvrdil, že
vydal potvrdenie, ako je v spise na č. l. 26 a že sa s kupujúcim nestretol. Konštatoval, že
nevie, kým bolo drevo navozené, fyzicky pri tom nebol, keďže nebolo jeho povinnosťou byť
fyzicky pri výrube a odvoze dreva. Z listinného dôkazu Súhlas na ťažbu dreva zo dňa 16. 1.
2008 s platnosťou do dňa 28. 2. 2008 (č. l. 30 v spojení s č. l. 74 spisu) bolo nepochybné, že
ťažbu mal vykonať subjekt D. P. Výpovede svedkov Ing. J. L. a J. K. nepreukázali existenciu
zmluvného vzťahu medzi žalovaným a p. P., tvrdeného žalobcom, predmetom ktorého bola
ťažba dreva. Je nepochybné, že na to, aby mohol žalovaný ťažiť, musel disponovať
písomným súhlasom odborného lesného hospodára v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 326/2005
Z. z. vo väzby na ust. § 412 Obchodného zákonníka, na ktorý poukazoval odvolateľ, pričom
takýto súhlas viažuci sa k žalovanému však preukázaný nebol. Naopak, práve žalovaný
tvrdenia žalobcu vyvracal i s poukazom na e-mailovú komunikáciu zo dňa 15. 12. 2008 (č. l.
66 spisu) so žalobcom, v ktorom sa sám žalobca vyjadril, že vec s p. P. dá do poriadku,
ktorú žalobca nevyvrátil. Sám žalobca nespochybnil skutočnosť, že tovar sa do dispozície
žalovaného nedostal, keďže po uzavretí kúpnej zmluvy komunikoval len s p. P. Pokiaľ
v konaní pred prvostupňovým súdom nebolo tvrdené a ani preukázané udelené
plnomocenstvo žalovaným p. P. v zmysle ust. § 31 Občianskeho zákonníka, nie je možné
jeho samotnú prítomnosť pri rokovaní o uzavretí kúpnej zmluvy bez ďalšieho vyhodnocovať
v rovine oprávnenia vystupovať v mene žalovaného. Dotvrdzuje to i výpoveď svedka Ing. L.,
ktorý potvrdil, že práve p. P. sa ústne hlásil, že uskutoční aj zalesnenie na mieste výrubu.
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo preukázané konanie p. P. v zmysle § 31
a nasl. Občianskeho zákonníka, potom nebolo možné ustáliť, že konal v mene žalovaného.
V konaní tak žalobcom nebolo preukázané, že dodal a reálne previedol vlastnícke právo
k bližšie neurčenému vymedzenému predmetu kúpnej zmluvy na žalovaného. Z vyššie
uvedených dôvodov bolo potrebné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne
správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s tým, že v podrobnostiach krajský úd na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu odkazuje...»
16. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.C.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy
19. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011