Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 396/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., N.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -57 z 18. februára 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011

doručená sťažnosť M. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -57 z 18. februára 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 570 z 2. decembra 2008 podľa § 192 ods. 1

písm. e) o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“)

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 15. decembra 2008 opravný prostriedok –

rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra sp. zn. SLV-7/PK-2009 z 1. júla 2009 podľa § 243

ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ zamietnutý, a tým došlo k potvrdeniu

personálneho rozkazu ministra z 2. decembra 2008.

Vzhľadom na výsledok správneho konania sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 1. júla 2009, ktorú krajský súd rozsudkom

č. k. -57 z 18. februára 2010 zamietol.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2011 rozhodnutie krajského súdu z 18. februára 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a svoje

presvedčenie odôvodnil takto:

«... súdy... uskutočnili svojvoľný, arbitrárny, absolútne anomálny, doterajšej praxi sa

vymykajúci výklad policajného zákona a to jeho § 192 ods. 5 v súvislosti s počítaním

a plynutím subjektívnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty a so svojvoľným výkladom pojmu

„nadriadený“, ktorý sa v tomto zákonnom ustanovení nachádza...

Konkrétne § 192 ods. 5 policajného zákona stanovuje, že o prepustení policajta z

dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo

dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď

tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj

doručiť...

Prepustenie zo služobného pomeru mi bolo jednoznačne uložené po dvojmesačnej

subjektívnej lehote.

Je totiž nesporné, že predmetný skutok, pre ktorý som bol prepustený zo služobného

pomeru sa stal dňa 30. 9. 2008 a v tento deň sa aj hneď zo strany mojich nadriadených

začal skutok vyšetrovať, o čom svedčí jednak môj úradný záznam zo dňa 30. 9. 2008, ktorým

som sa musel môjmu priamemu nadriadenému npor. M... T... vyjadriť k tomuto skutku, čo je

zadokumentované v protokole neutajovaných registratúrnych záznamov roku 2008 pod

číslom 255 zo dňa 30. 9. 2008.

V tento istý deň t. j. 30. 9. 2008 sa o dôvode na moje prepustenie dozvedel jednak

môj priamy nadriadený npor. T..., ale - čo považujem za podstatné vzhľadom aj na dôvody,

ktoré obsahuje rozhodnutie ministra o rozklade - aj pplk. Ing. J... A..., ktorý bol prvým

zástupcom riaditeľa a súčasne riaditeľom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, t. j. nadriadený služobný funkcionár, ktorý je

oprávnený voči policajtovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia.

Zo súdneho spisu vyplýva, že rozhodnutie o mojom prepustení mi bolo doručené dňa

2. 12. 2008, t. z. jasne a jednoznačne po dvojmesačnej lehote uvedenej v citovanom § 192

ods. 5 policajného zákona.

Túto moju argumentáciu, ktorú som podrobne rozviedol vo svojej žalobe a ešte

podrobnejšie vo svojom stanovisku zo dňa 21. 10. 2009..., súdy vôbec nerešpektovali

a uskutočnili podľa mňa jednoznačne protizákonný, protiústavný a svojvoľný výklad jednak

plynutia a počítania subjektívnej dvojmesačnej lehoty a jednak protiústavný a svojvoľný

výklad pojmu nadriadený uvedený v spomínanom § 192 ods. 5 policajného zákona, čím

porušili moje základné právo na spravodlivý súdny proces a nato, aby bola moja vec

spravodlivo a nestranne prejednaná a rozhodnutá.

Podľa názoru Krajského súdu Bratislava vyslovený v jeho rozsudku, ako i podľa

názoru Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku, totiž podľa týchto súdov je potrebné

pojem „nadriadený“ uvedený v § 192 ods. 5 vykladať tak, že za tohto nadriadeného je

možné považovať len ministra vnútra SR, pričom tam súdy poukazujú na predpisy nižšej

právnej sily, napr. nariadenie ministra vnútra SR č. 62/2003, ktoré ustanovuje päť stupňov

personálnej pôsobností, podľa ktorého len minister vnútra je oprávnený rozhodnúť o

prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) policajného

zákona.

K tejto argumentácii v zásade nemám námietky a aj som si vedomý, že o prepustení z

policajného zboru má právo rozhodnúť minister vnútra.

Otázka zásadného významu je však tá, v akej lehote to môže minister urobiť; a tu sme

pri podstate celej protiústavnosti a svojvoľnosti výkladu súdov pojmu „nadriadený“ a z

toho vyplývajúceho svojvoľného výkladu plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty.

Zákonné ustanovenie § 192 ods. 5 totiž používa všeobecný pojem „nadriadený“. V

tomto zákonnom ustanovení sa nenachádza žiadna bližšia špecifikácia koho má zákon na

mysli pod pojmom „nadriadený“, preto je potrebné v súlade so zásadou právnej istoty,

zákonnosti, ústavnosti a v neposlednom rade i zdravého rozumu ako i gramatického výkladu

rozumieť a vykladať ho tak, že sa jedná o ktoréhokoľvek nadriadeného. Policajný zákon

totiž sám vo svojich iných viacerých ustanoveniach obsahuje aj špecifikáciu nadriadeného

slovami „bezprostredne nadriadený“, alebo „nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o

prepustení policajta zo služobného pomeru“ (pozri § 193), „nadriadený, ktorý policajta

ustanovuje do funkcie“ (§ 28 ods. 1), „príslušný nadriadený“ (§ 33 ods. 2) a vo viacerých

ustanoveniach používal aj konkrétne pojem „minister“ (§ 33 ods. 5).

Je potrebné z tohto pohľadu považovať za dostatočné, keď § 192 ods. 5 používa

všeobecný pojem „nadriadený“, že táto zákonná podmienka bola naplnená tým, že dňa

30. 9. 2008 dôvod môjho prepustenia zistil jednak priamy nadriadený npor. T..., ale aj

personálny nadriadený pplk. A... ako prvý zástupca riaditeľa KR PZ Nitra.

Je právne neudržateľný výklad uvedený v rozsudkoch súdov, že takýmto nadriadeným

je až samotný minister vnútra SR a až keď sa jemu doručí návrh na prepustenie policajta zo

služobného pomeru, týmto dňom ministrovi začína plynúť dvojmesačná subjektívna lehota

podľa § 192 ods. 5 policajného zákona...

Je úplne anomálny výklad oboch súdov, ktoré vo svojich rozsudkoch prijali právny

názor, že dvojmesačná subjektívna lehota na rozhodnutie plynie len od vtedy, keď dôvod na

prepustenie policajta zistí ten personálne nadriadený policajný funkcionár, ktorý je

oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru, a to konkrétne až

minister vnútra, keď mu je daný na posúdenie celý dôkazový materiál a spis, pretože tu by

práve nastal ten zásadný problém a bezprávny stav, že začatie plynutia zákonom stanovenej

subjektívnej dvojmesačnej lehoty by bolo ponechané na svojvoľné uváženie ktoréhokoľvek

policajného funkcionára, vrátane ministra...

Preto zastávam jednoznačný názor, že rozhodnutie o mojom prepustení z policajného

zboru mi bolo doručené po zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej subjektívnej

lehote...

Ďalšieho nezákonného, protiústavného, svojvoľného, arbitrárneho výkladu zákona sa

súdy dopustili pri posudzovaní môjho dôvodu na prepustenie z policajného pomeru, kedy z

jednoznačného nedbanlivostného konania svojvoľne toto posúdili ako úmyselné a ponechali

kvalifikáciu, ktorú nezákonne uskutočnil rozhodujúci správny orgán a v rámci rozhodovania

o rozklade si ju prispôsoboval ako im v danom okamihu vyhovovala...

V správnom ani súdnom konaní mi žiadne úmyselné konanie preukázané nebolo a

súdy pochybili, keď sa stotožnili so svojvoľným výkladom správneho orgánu...

V podanom rozklade, ako i podanej žalobe a celom súdnom konaní namietam

skutočnosť, že... je povinnosťou správneho orgánu mi preukázať nad akúkoľvek pochybnosť,

že som konal úmyselne, pretože tento dôvod a jeho intenzita bol vzatý do rozhodnutia o

mojom prepustení.

Oba rozhodujúce súdy moje argumenty nezobrali do úvahy a v dôvodoch svojich

rozsudkov uvádzajú, že na zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti

stačí aj nedbanlivostné konanie.

Takýto výklad a takéto použitie práva nemá obdobu a je prejavom jasnej svojvôle vo

výklade dôležitých pojmov zo strany jednak rozhodujúceho správneho orgánu, ale najmä zo

strany súdov, ktoré mali túto nezákonnosť a svojvôľu napraviť...»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. S... na spravodlivý súdny proces pred

nestranným a nezávislým súdom podľa a na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 28. 4. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 5. 2011, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa M. S... na spravodlivý súdny proces pred nestranným

a nezávislým súdom podľa a na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. -57 zo dňa 18. 2. 2010, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 20. 5. 2011, porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 28. 4. 2011 zrušuje spolu s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.

k. -57 zo dňa 18. 2. 2010 a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

4. M. S... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR..., ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. P. K... trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -57 z 18. februára 2010

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku krajského súdu č. k. -57 z 18. februára 2010 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním

podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho

oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského

súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

, ústavný súd konštatuje, že túto treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnom zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2011 napadnutý

rozsudok krajského súdu č. k. -57 z 18. februára 2010 potvrdil a v odôvodnení

rozhodnutia uviedol:

«V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa

a nasl. zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo

Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02. 12. 2008,

na základe ktorého bol žalobca podľa

prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po

zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“,

nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia)

a taktiež nebolo preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu

ustanovenia ; bola porušená zásada

materiálnej rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.

Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, že rozhodnutie

o jeho prepustenie zo služobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou,

nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, že sa

dopustil konania uvedeného v ustanovení , že

jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Ďalej neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej

rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru

a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho

stanovisko z 21. 10. 2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in

peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil

celý nezákonný postup žalovaného.

Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,

že krajsky súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení

skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom

rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia ( v spojení s veta prvá ) a

zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky

úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a

procesnoprávne predpisy. Z ustanovení a Slovenskej

republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno

vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci

konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia

umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné

na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé

rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom

uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo

návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,

že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty na

vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia

z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, že dôvod

prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr

dňa 02. 10. 2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie -

sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností

príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A. E. a P. D. na

Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie - personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej

republiky dňa 02. 12. 2008 a ten istý deň žalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade

pojmu „nadriadený“ v ustanovení . Dodržanie

jednoročnej objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie služobnej

povinnosti došlo 30. 09. 2008.

Žalovaný posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti

žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí

Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha skúmať ( ), či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje

rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec

správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore.

Podstatou sporu pri preskumávaní zákonnosti postupu žalovaného bolo posúdenie, či

správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej

prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby podľa .

Ako už najvyšší súd uviedol, námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní

nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány

obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,

výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193

ods. 2 možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného

pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcom navrhnutých svedkov - obvineného,

jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako už bolo v

rozhodnutiach konštatované, nemožno považovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho

správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností

zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty

obvinenému umožnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom

nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej

s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore so

služobnou prísahou uvedenou v , ktorú žalobca zložil a

ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti

vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s

nasadením vlastného života, že sa bude riadiť , ústavnými zákonmi, zákonmi a

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež porušením čl. 28 ods. 1 písm. d)

nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt

povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaniu s

nimi, ako aj ustanovenie a, , v zmysle ktorého

policajt je povinný plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené , ústavnými zákonmi,

zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené

rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne

oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo

narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú

disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté

rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil

kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko

negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky a na

verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky na

verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných

veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom na

svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý

dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím

porušil služobný prísahu.

Podľa , až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca v

stanovisku rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril sa k

zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.

Keďže uvedené rozšírenie žaloby žalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi.

Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo možné prihliadnuť ani v odvolacom

konaní.

Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M... G... žalovaný, ako

v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2

. Žalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti

považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr. M... G... bolo začaté konanie vo veci prepustenia

zo služby príslušníka PZ za skutok, že 30. 09. 2008 ako veliteľ hliadky Obvodného

oddelenia PZ Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S... S... vykonával eskortu

obvineného P. D. a nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny

orgán rozhodnutím z 27. 11. 2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil,

nakoľko nezistil porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom a ponechanie Mgr. M... G... nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej

služby. V danej prejednávanej veci na základe iného skutkového stavu bolo žalobcovi

preukázané, že svojím konaním na rozdiel od Mgr. M... G... naplnil skutkovú podstatu

ustanovenia podľa .

V súvislosti s dodatočne zaslaným uznesením prokurátorky vojenskej obvodnej

prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti

obvinenému žalobcovi za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné

uviesť, že sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného

pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania žalobcu

nemá na posúdenia danej veci žiaden vplyv. Napriek tomu, že konanie žalobcu, pre ktoré

bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej

takým konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci

bola vyriešená len otázka trestno-právnej zodpovednosti žalobcu, čo v danom prípade

nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo služobného pomeru,

nakoľko otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria

podklad pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od

rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Napokon aj v uvedenom uznesení

prokurátorka v poslednom odseku zdôraznila, že príslušník Policajného zboru pri

vykonávaní štátnej služby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu,

musí postupovať v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami

morálky, slušnosti a dodržiavať ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného

zboru.

Žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by

spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský súd,

ak žalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa veta druhá a potvrdil.»

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré sú v podstate

totožné so sťažnostnými námietkami. V žiadnom prípade nemožno preto považovať

rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani

príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasiahol. Skutočnosť, že

posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe

porušenie označených práv nezakladá.

Najvyšší súd sa jasne a presvedčivo vysporiadal s otázkou včasnosti vydania

a doručenia personálneho rozkazu sťažovateľovi, ktorým bol prepustený zo služobného

pomeru. Svoje závery pritom oprel o konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu.

Uviedol, ktorý moment považoval za zistenie príslušného nadriadeného o dôvode

prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru a prečo.

Rovnako ústavne konformným spôsobom najvyšší súd vyhodnotil naplnenie

zákonných znakov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov

PZ. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého služobnú prísahu a služobné povinnosti neporušil,

vyvrátil najvyšší súd tým, že poukázal na porušenie čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia

ministra č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný

zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaní s nimi,

pričom zo skutkového hľadiska považoval komunikáciu medzi eskortovaným obvineným

a ďalšou osobou za preukázanú. Najvyšší súd sa teda zaoberal podmienkou splnenia

všetkých znakov porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom sťažovateľom a tieto považoval za naplnené. Uviedol pritom dostatok dôvodov,

ktoré takému záveru jednoznačne nasvedčujú. Na základe týchto skutočností nemožno

rozhodnutie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené alebo za arbitrárne.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu ( ),

resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a označeným rozsudkom

najvyššieho súdu.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, a rozhodovanie o ďalších

požiadavkách sťažovateľa (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) je podmienené vyslovením

porušenia základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011