Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/141/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany

Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci

ţalobcu M. S., bytom Š., zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, Advokátskej kancelárie so

sídlom F. proti ţalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova

2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. p. SLV-7/PK-2009

z 01. júla 2009 na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 18. februára 2010, č. k. -57, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 18. februára 2010, č. k. -57 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

podľa (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu, ktorou

sa tento domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného

č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe rozhodnutím ţalovaného

č. p. SLV-7/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdený

Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008,

ktorým bol ţalobca podľa o štátnej sluţbe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej

stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka policajného zboru

(ďalej aj „PZ“). Dôvodom jeho prepustenia zo sluţobného pomeru bola skutočnosť, ţe dňa

30.09.2008 počas výkonu eskorty obvineného A.E. po príchode do budovy Okresného súdu

v Nitre ako člen hliadky PZ spoločne s veliteľom hliadky práp. Š.O. nerešpektovali pokyn

sudkyne Okresného súdu v Nitre Mgr. M. F. a neizolovali obvineného v eskortnej miestnosti

v čase, keď uţ rozhodla o jeho vzatí do väzby. O uvedenej skutočnosti boli obidvaja členovia

hliadky PZ riadne upovedomení, a aj napriek tomu obvinenému umoţnili voľne sa pohybovať

po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, a to bez priloţených pút, pričom nezamedzili

iným osobám pri vstupe k obvinenému a umoţnili mu dorozumievať sa najmenej s jednou

osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov. Návrh na prepustenie

ţalobcu zo sluţobného pomeru bol spolu s podkladovým materiálom doručený Ministrovi

vnútra Slovenskej republiky dňa 28.11.2008. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy

spočívalo v tom, ţe ţalobca počas výkonu sluţby pri vykonaní eskorty obvineného tomuto

umoţnil slovnú komunikáciu s inou osobou a nevykonal opatrenie na zabránenie úteku

eskortovanej osoby, a to za pouţitia pút v súlade s

Z.z. o Policajnom zbore. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti spočívalo aj v tom, ţe

ţalobca nevykonával riadne štátnu sluţbu, keď si počas nej neplnil svedomito úlohy na úseku

sluţobného zaradenia uloţené mu najmä nariadením nadriadeného (čl. 28 ods. 1 písm. d/

nariadenia Ministra vnútra SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb), čím zvlášť hrubým spôsobom

porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ citovaného

zákona, pretoţe sa nezdrţal konania, ktoré mohlo narušiť váţnosť PZ, alebo mohlo ohroziť

dôveru v tento zbor a nedodrţal sluţobnú disciplínu. K poţiadavke ujmy dôleţitých záujmov

štátnej sluţby ţalovaný v rozhodnutí uviedol, ţe je nezlučiteľné s dôleţitými záujmami štátnej

sluţby, aby v sluţobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý sa dopustí uvedeného

protiprávneho konania a kaţdý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie

a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným

občanom. Personálny rozkaz o prepustení ţalobcu bol doručený ţalobcovi dňa 02.12.2008,

pričom tento podal dňa 15.12.2008 rozklad.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj postupu správnych orgánov,

ktorý predchádzal ich vydaniu krajský súd konštatoval, ţe správny orgán dostatočne zistil

skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil.

K plynutiu 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie personálneho rozkazu a jeho

doručenie príslušníkovi v lehote ustanovenej v krajský

súd uviedol, ţe podľa ustanovenia , sluţobný pomer

sa zakladá k štátu, pričom tento zákon ďalej vo svojom ustanovení § 3 stanovuje, ţe v mene

štátu v sluţobnom úrade koná a vo veciach sluţobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje

minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“).

Poukázal na to, ţe na základe ustanovenia Minister vnútra

Slovenskej republiky vydal Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003

o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach sluţobného pomeru v štátnej sluţbe

príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov (ďalej

aj len „N MV SR“). Predmetné nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo

účinnosť dňom 01. januára 2004. Uvedeným nariadením je striktne stanovená personálna

pôsobnosť jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom. V čl. 1 bod 3 N MV SR

č. 62/2003 sa uvádza: „Ustanovuje sa päť stupňov personálnej pôsobnosti, v ktorých

nadriadení vykonávajú personálnu pôsobnosť voči podriadeným policajtom. Tým

nie je dotknutá personálna pôsobnosť Ministra vnútra Slovenskej republiky vyplývajúca z § 3

zákona.“. Pre Ministra vnútra Slovenskej republiky bol ustanovený v čl. 2 uvedeného

nariadenia prvý stupeň personálnej pôsobnosti. Podľa čl. 2 písm. o/ bod 2 tohto nariadenia

len Minister vnútra Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka PZ

zo sluţobného pomeru podľa

Krajský súd na základe týchto ustanovení uzavrel, ţe pokiaľ ide o legislatívnu skratku,

ktorá bola zavedená v ustanovení a s poukázaním na /

bod 2 nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003 za nadriadeného, ktorý

je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1

písm. e/ cit. zákona, sa povaţuje len Minister vnútra Slovenskej republiky, pretoţe túto

právomoc prepustiť zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona nedelegoval

na ţiadneho z ostatných nadriadených ţalobcu (npor. M. T. mal predmetným nariadením

ustanovený 5 stupeň personálnej pôsobnosti a pplk. Ing. J.A. 3 stupeň. Ani jeden z nich však

v zmysle citovaného nariadenia, ktoré konkretizuje nemôţe

rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

citovaného zákona).

Návrh na prepustenie ţalobcu bol doručený na Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky dňa 28.11.2008 a aţ od tohto dátumu začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej

republiky, ako jedinému oprávnenému prijať rozhodnutie o prepustení ţalobcu zo sluţobného

pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia ods. l písm. e/ ,

subjektívna dvojmesačná lehota na rozhodnutie, pričom v tejto lehote‚ rozhodnutie aj bolo

vydané a ţalobcovi doručené. V súvislosti s uvedeným, krajský súd poukázal na právny názor

vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

a č. k. , , č. k. , č. k. .

K porušeniu ustanovenia a a

ţalovaným v predmetnom konaní krajský súd konštatoval, ţe skutkový stav bol zistený

dostatočne pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Ţalobcom navrhované dôkazy – vypočutie

eskortovaného obvineného, jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval,

by nebolo moţné brať ako hodnoverné dôkazy, keďţe je nepochybné, ţe uvedené osoby

by pre svoju vlastnú ochranu vypovedali v prospech ţalobcu. Bez ohľadu na uvedenú

skutočnosť, teda ţe ţalovaný nevykonal dôkazy navrhnuté ţalobcom, ţalobca sám vo svojej

výpovedi priznal, ţe ponechal eskortovanú osobu bez pút na chodbe Okresného súdu v Nitre

a neodviedol ju podľa pokynu konajúcej sudkyne do eskortnej miestnosti. A práve uvedené

konanie ţalobcu je v rozpore s pokynom konajúcej sudkyne,

(konkrétne § 52 ods. 1 písm. c/), N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb (čl. 28 ods. 1

písm. d/) a bolo dôvodom na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru, a to bez ohľadu

na tú skutočnosť, ţe by ku kontaktu eskortovaného obvineného s inými osobami v priestoroch

súdu ani nedošlo. Ţalované správne orgány zadováţili dostatočné mnoţstvo rôznych dôkazov,

ktoré sa veci týkali, tieto boli zhromaţďované a vyhodnotené v súlade so zákonom a hlavne

postačovali na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie konania ţalobcu.

Krajský súd sa ďalej stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, pokiaľ ide

o konštatovanie, ţe uvedenie v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí dôvodu

na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru ustanoveného v N MV SR 18/2008

bez bliţšieho odôvodnenia a preukázania, nie je podkladom pre tvrdenie, ţe nedošlo

k naplneniu skutkovej podstaty Predmetné

nariadenie predstavuje interný predpis, bliţšie konkretizujúci pre potreby PZ jednotlivé

prípady uvedeného zákonného ustanovenia, pričom je podstatné, ţe ţalovaný odôvodnil,

preukázal porušenie sluţobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, a to s odkazom

na príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia interných predpisov týkajúcich

sa eskortovania osôb.

K námietke ţalobcu, ţe nie je mu jasné, aký právny predpis mal svojim konaním

porušiť, keď ţiadne ustanovenie zákona mu neukladá povinnosť eskortovanú osobu drţať

v putách, prípadne stráţiť ju v eskortnej miestnosti, krajský súd uviedol, ţe je pravdou,

ţe policajt je iba oprávnený pouţiť putá pri vykonávaní úkonov.... (§ 52 ods. 1 písm. e/

), avšak podľa N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní

osôb, je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným

osobám a v dorozumievaniu s nimi, pričom z ďalších ustanovení

ako aj vyplýva policajtovi všeobecne mnoţstvo povinností, ako

sa správať a predovšetkým dodrţiavať a plniť pokyny pri vykonávaní sluţby. V danom

prípade nebolo v právomoci ţalobcu posudzovať, či eskortovaná osoba môţe byť bez pút,

či je pokojná a či ju treba odviesť do eskortnej miestnosti. Túto skutočnosť posúdila

na to kompetentná osoba, a to konajúca sudkyňa, ktorej pokyn mal ţalobca bez ďalšieho

splniť.

Ohľadne námietky ţalobcu na nedodrţanie zásady materiálnej rovnosti, nie je moţné

v tomto súdnom konaní posúdiť dodrţanie predmetnej zásady, keďţe súd nepreskúmaval

postup a rozhodnutie správneho orgánu voči kpt. Mgr. M. G. a nemá teda zistené, ţe by

ţalovaný postupoval rozdielne v skutkovo zhodnom prípade. Len odkazom na zastavujúce

rozhodnutie nie je moţné konštatovať, ţe ţalovaný postupoval rozdielne voči ţalobcovi.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný

a prvostupňový správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, a preto nebolo moţné ţalobe ţalobcu vyhovieť.

O trovách konania rozhodol podľa tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo

na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie. Navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v súlade s

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vec vráti

ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, pretoţe rozhodnutie správneho orgánu

nie je v súlade so zákonom, alebo aby v súlade s z dôvodov

ods. 2 písm. c/, d/, f/ napadnutý rozsudok zrušil a v súlade s vrátil vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, ţe všetky právne a skutkové

argumenty, ktoré svedčia v prospech ţalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej

ţalobe, a to vrátane pouţitia príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako

i literatúry a názorov právnej vedy a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne

rozvedené v stanovisku ţalobcu zo dňa 21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu ţalovaného

k podanej ţalobe. Týmto stanoviskom sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal

ani jedinou vetou. V ţalobe a stanovisku zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné

rozbory k dodrţaniu, resp. nedodrţaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia

o prepustení policajta z policajného zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade

so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený uvedený v ,

sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu,

či došlo k porušeniu sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé

porušenie, či ponechanie policajta v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov

štátnej sluţby, vysvetlená forma zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej

rovnosti. V stanovisku podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius

v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý

nezákonný postup ţalovaného. Na tieto písomné podania v plnom rozsahu v odvolaní

poukázal, týchto sa naďalej pridrţiaval a ţiadal, aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval

podané odvolanie, pretoţe krajský súd v rozpore so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1

a v ako i v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania uvedenej v

prvá veta , jeho ţalobu prejednal arbitrárnym spôsobom s tým, ţe do svojho rozhodnutia

jednoznačne zobral iba argumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí ţalovaného a v jeho

vyjadrení k podanej ţalobe, pričom všetky ţalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď

nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal. Poukázal na nerovné postavenie

účastníkov konania, keď na jednej strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré

sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom – zamestnávateľom, ale aj protistranou

a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí ako bezprávny subjekt. V konečnom

efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorý si v zásade môţe svojim

spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem ponechanie v sluţobnom pomere na ujmu

dôleţitých záujmov štátnej sluţby ako chce s tým, ţe súdy alibisticky k tomu poznamenávajú,

ţe im neprináleţí preskúmavať takýto právne neurčitý pojem, a teda sám súd nemôţe dospieť

k záveru, ţe vytýkané konanie dosahuje takú alebo onakú intenzitu, pretoţe by tým vstupoval

do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleţí (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci ). Výkladom súdu bolo znegovane

zaručene pravo na spravodlivý súdny proces.

Ţalobca si uplatnil aj náhradu trov konania.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridrţal vyjadrenia,

ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave pod č.p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa

18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré

v podanej ţalobe ţalobca poukazoval. Vyslovil názor, ţe v samostatnom personálnom konaní

postupoval dôsledne v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou,

judikatúrou, a to či uţ Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

prípadne Ústavného súdu SR, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov ţalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa ustanovenia

Skutočnosť, ţe ţalobca vo veci praktickej

aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor, ako ustálená súdna

prax, s ktorou sa ţalovaný stotoţnil a vo svojej činnosti túto v plnom rozsahu aplikuje,

nemôţe ţalovaný v ţiadnom smere ovplyvniť.

K poukazu ţalobcu v odvolaní na to, ţe krajský súd sa v napadnutom rozsudku

nezaoberal jeho stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu ţalovaného uviedol,

ţe podľa aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa .

V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu „nadriadený“ s odkazom

na príslušné platné predpisy, poukázal, ţe pokiaľ ide o otázku zavinenia,

Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyţaduje, aby k porušeniu sluţobnej prísahy alebo

sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za porušenie sluţobnej prísahy alebo

sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa nemôţe vyţadovať porušenie takej

intenzity, ktorá by bola charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002).

Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré

zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo sluţobného pomeru, sa povaţuje za interný

predpis, stanovujúci len niektoré druhy protiprávnych konaní, ktoré môţu zakladať dôvod

na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa

Z.z., ide tu však len o demonštratívny výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ

zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona sa predovšetkým vyţaduje

naplnenie zákonných podmienok tam stanovených. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí

konštatoval, ţe porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti sa môţe policajt

dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie. V konaní o prepustení

zo sluţobného pomeru zákon vyţaduje preukázanie porušenia sluţobnej prísahy alebo

sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie príslušníka PZ

v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Protiprávne

konanie, ktorého sa ţalobca dopustil, je potrebné povaţovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné

s postavením príslušníka PZ ohrozujúce váţnosť PZ a dôveru v tento zbor. Ţalovaný

nie je povinný preukazovať ţalobcovi úmyselné konanie, resp. akú konkrétnu výhodu z tohto

konania mohol mať, a to či uţ eskortovaný alebo iné osoby, ktorým ţalobca svojím

protiprávnym konaním umoţnil komunikovať s obvineným, ale v zmysle ustanovenia § 192

ods. 1 písm. e/ je povinný ţalobcovi preukázať naplnenie všetkých

zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona.

Ţalovaný mal za to, ţe v čase rozhodovania o prepustení ţalobcu v medziach zákona

v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváţenie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil

intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti ţalobcu a v súlade so zákonom

aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo ţalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení

zo sluţobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi

obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal moţnosť oboznámiť aj ţalobca. Vykonanými dôkazmi

tak, ako to uţ bolo uvedené, je protiprávne konanie ţalobcovi v dostatočnom rozsahu

preukázané. Práve zadováţené dôkazy podľa názoru ţalovaného usvedčujú ţalobcu

zo spáchania protiprávneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného

odvolania ( veta prvá a ) odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať

úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje úvodom za potrebné uviesť,

a to v súvislosti s námietkou ţalobcu týkajúcej sa postavenia ţalobcu a ţalovaného v tomto

konaní, ţe podľa veta prvá je Slovenská republika

zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu

je aj správne súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo

k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo právnická

osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného

a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich

kontroly nezávislou súdnou mocou.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 sa uskutočňuje

podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti .

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe ţaloby podanej podľa

a nasl. zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad ţalobcu a potvrdilo Personálny

rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe

ktorého bol ţalobca podľa prepustený

zo sluţobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd ţalobu zamietol.

Ţalobca svoju ţalobu odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané

po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúţenému výkladu pojmu „nadriadený“,

nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia)

a taktieţ nebolo preukázané, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu

ustanovenia ; bola porušená zásada materiálnej

rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.

Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, ţe rozhodnutie

o jeho prepustenie zo sluţobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou,

nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané,

ţe sa dopustil konania uvedeného v ustanovení ,

ţe jeho zotrvanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Ďalej neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodrţaná zásada materiálnej

rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo sluţobného pomeru

a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho

stanovisko z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio

in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne

zhodnotil celý nezákonný postup ţalovaného.

Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,

ţe krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

ţalobcu, na ktoré poukazoval v podanej ţalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, keď ţalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení

skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náleţitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom

rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia ( v spojení s veta prvá )

a zdôrazňuje, ţe podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky

úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov,

ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení a Slovenskej

republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemoţno

vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci

konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia

umoţňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné

na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé

rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiţ potrebné, aby sa v ňom

uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo

návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,

ţe účastník sa s názorom súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tieţ názor, podľa ktorého nemoţno právo

na súdnu ochranu stotoţňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, ţe všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ ide o ţalobcom namietané nedodrţanie zákonnej prekluzívnej lehoty

na vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia

z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, ţe dôvod

prepustenia ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa

02.10.2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie -

sťaţnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie sluţobných povinností

príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A.E. a P.D. na

Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie – personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej

republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň ţalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal.

Z uvedeného nesporne vyplýva, ţe rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade

pojmu „nadriadený“ v ustanovení Dodrţanie jednoročnej

objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti

došlo 30.09.2008.

Ţalovaný posúdil intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti

ţalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí

Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha skúmať ( ), či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje

rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umoţnil vec

správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore.

Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu ţalovaného bolo posúdenie,

či správanie ţalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závaţného porušenia sluţobnej

prísahy alebo sluţobnej povinnosti a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu

dôleţitých záujmov štátnej sluţby podľa

Ako uţ najvyšší súd uviedol, námietky ţalobcu uvedené v ţalobe a v odvolaní

nepovaţuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány

obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,

výpovedí svedkov. Ţalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193

ods. 2 moţnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo sluţobného

pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Ţalobcom navrhnutých svedkov – obvineného,

jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako uţ bolo

v rozhodnutiach konštatované, nemoţno povaţovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho

správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností

zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca počas výkonu eskorty

obvinenému umoţnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom

nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umoţnil mu dorozumievať sa najmenej

s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie ţalobcu je v hrubom rozpore

so služobnou prísahou uvedenou v , ktorú ţalobca zloţil

a ktorou sa zaviazal, ţe bude čestný, statočný a disciplinovaný, ţe svoje sily a schopnosti

vynaloţí na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to

aj s nasadením vlastného ţivota, ţe sa bude riadiť , ústavnými zákonmi, zákonmi

a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tieţ porušením čl. 28 ods. 1

písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci

policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám

a v dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie a, ,

v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uloţené ,

ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako

aj úlohy uloţené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi

riadne oboznámený, v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo

narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodrţiavať sluţobnú

disciplínu. Obrana ţalobcu, ţe obvinený bol v útekovej väzbe nemôţe zvrátiť napadnuté

rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov ţalobca svojim ľahkováţnym konaním zaloţil

kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu ţalobcovo konanie malo vysoko

negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky

a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky

na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných

veciach, preto konanie ţalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie

v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov sluţby. Ţalobca s ohľadom

na svoje sluţobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý

dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím

porušil sluţobný prísahu.

Podľa , aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b. Ţalobca

v stanovisku rozšíril svoju ţalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril

sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.

Keďţe uvedené rozšírenie ţaloby ţalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi.

Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo moţné prihliadnuť ani v odvolacom

konaní.

Krajský súd svoj názor k námietke ţalobcu, ţe v prípade Mgr. M.. G. ţalovaný, ako

v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2

. Ţalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti

povaţuje za potrebné doplniť, ţe voči Mgr M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo

sluţby príslušníka PZ za skutok, ţe 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ

Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S. S. vykonával eskortu obvineného P. D. a

nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím

z 27.11.2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie

sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M.G.

nepovaţoval za ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. V danej prejednávanej veci na

základe iného skutkového stavu bolo ţalobcovi preukázané, ţe svojím konaním na rozdiel od

Mgr. M.G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č.

V súvislosti s dodatočne zaslaným uznesením prokurátorky vojenskej obvodnej

prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti

obvinenému ţalobcovi za prečin zneuţívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné

uviesť, ţe sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo sluţobného

pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania ţalobcu

nemá na posúdenia danej veci ţiaden vplyv. Napriek tomu, ţe konanie ţalobcu, pre ktoré bol

prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej takým

konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci bola

vyriešená len otázka trestno - právnej zodpovednosti ţalobcu, čo v danom prípade nemôţe

ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo sluţobného pomeru, nakoľko

otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad

pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od rozhodnutí

orgánov činných v trestnom konaní. Napokon aj v uvedenom uznesení prokurátorka

v poslednom odseku zdôraznila, ţe príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej

sluţby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať

v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti

a dodrţiavať ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.

Ţalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré

by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský

súd, ak ţalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa veta druhá a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s 246c ods. 1 veta prvá a , nakoľko ţalobca v tomto konaní

nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková