Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
076/362583.b37c1f.pdf
PDF · 185.71 KB
No categories available
5Sžo/141/2010
Najvyšší súd 5Sžo/141/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany
Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
ţalobcu M. S., bytom Š., zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, Advokátskej kancelárie so
sídlom F. proti ţalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. p. SLV-7/PK-2009
z 01. júla 2009 na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 18. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 18. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu, ktorou
sa tento domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného
č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe rozhodnutím ţalovaného
č. p. SLV-7/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdený
Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008,
ktorým bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej
stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka policajného zboru
(ďalej aj „PZ“). Dôvodom jeho prepustenia zo sluţobného pomeru bola skutočnosť, ţe dňa
30.09.2008 počas výkonu eskorty obvineného A.E. po príchode do budovy Okresného súdu
v Nitre ako člen hliadky PZ spoločne s veliteľom hliadky práp. Š.O. nerešpektovali pokyn
sudkyne Okresného súdu v Nitre Mgr. M. F. a neizolovali obvineného v eskortnej miestnosti
v čase, keď uţ rozhodla o jeho vzatí do väzby. O uvedenej skutočnosti boli obidvaja členovia
hliadky PZ riadne upovedomení, a aj napriek tomu obvinenému umoţnili voľne sa pohybovať
po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, a to bez priloţených pút, pričom nezamedzili
iným osobám pri vstupe k obvinenému a umoţnili mu dorozumievať sa najmenej s jednou
osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov. Návrh na prepustenie
ţalobcu zo sluţobného pomeru bol spolu s podkladovým materiálom doručený Ministrovi
vnútra Slovenskej republiky dňa 28.11.2008. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy
spočívalo v tom, ţe ţalobca počas výkonu sluţby pri vykonaní eskorty obvineného tomuto
umoţnil slovnú komunikáciu s inou osobou a nevykonal opatrenie na zabránenie úteku
eskortovanej osoby, a to za pouţitia pút v súlade s § 52 ods. 1 písm. c/ zákona č. 171/1993
Z.z. o Policajnom zbore. Zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti spočívalo aj v tom, ţe
ţalobca nevykonával riadne štátnu sluţbu, keď si počas nej neplnil svedomito úlohy na úseku
sluţobného zaradenia uloţené mu najmä nariadením nadriadeného (čl. 28 ods. 1 písm. d/
nariadenia Ministra vnútra SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb), čím zvlášť hrubým spôsobom
porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ citovaného
zákona, pretoţe sa nezdrţal konania, ktoré mohlo narušiť váţnosť PZ, alebo mohlo ohroziť
dôveru v tento zbor a nedodrţal sluţobnú disciplínu. K poţiadavke ujmy dôleţitých záujmov
štátnej sluţby ţalovaný v rozhodnutí uviedol, ţe je nezlučiteľné s dôleţitými záujmami štátnej
sluţby, aby v sluţobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý sa dopustí uvedeného
protiprávneho konania a kaţdý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie
a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným
občanom. Personálny rozkaz o prepustení ţalobcu bol doručený ţalobcovi dňa 02.12.2008,
pričom tento podal dňa 15.12.2008 rozklad.
Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj postupu správnych orgánov,
ktorý predchádzal ich vydaniu krajský súd konštatoval, ţe správny orgán dostatočne zistil
skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil.
K plynutiu 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie personálneho rozkazu a jeho
doručenie príslušníkovi v lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský
súd uviedol, ţe podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., sluţobný pomer
sa zakladá k štátu, pričom tento zákon ďalej vo svojom ustanovení § 3 stanovuje, ţe v mene
štátu v sluţobnom úrade koná a vo veciach sluţobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje
minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“).
Poukázal na to, ţe na základe ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Minister vnútra
Slovenskej republiky vydal Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003
o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach sluţobného pomeru v štátnej sluţbe
príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „N MV SR“). Predmetné nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo
účinnosť dňom 01. januára 2004. Uvedeným nariadením je striktne stanovená personálna
pôsobnosť jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom. V čl. 1 bod 3 N MV SR
č. 62/2003 sa uvádza: „Ustanovuje sa päť stupňov personálnej pôsobnosti, v ktorých
nadriadení vykonávajú personálnu pôsobnosť voči podriadeným policajtom. Tým
nie je dotknutá personálna pôsobnosť Ministra vnútra Slovenskej republiky vyplývajúca z § 3
zákona.“. Pre Ministra vnútra Slovenskej republiky bol ustanovený v čl. 2 uvedeného
nariadenia prvý stupeň personálnej pôsobnosti. Podľa čl. 2 písm. o/ bod 2 tohto nariadenia
len Minister vnútra Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka PZ
zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Krajský súd na základe týchto ustanovení uzavrel, ţe pokiaľ ide o legislatívnu skratku,
ktorá bola zavedená v ustanovení § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a s poukázaním na čl. 2 písm. o/
bod 2 nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003 za nadriadeného, ktorý
je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1
písm. e/ cit. zákona, sa povaţuje len Minister vnútra Slovenskej republiky, pretoţe túto
právomoc prepustiť zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona nedelegoval
na ţiadneho z ostatných nadriadených ţalobcu (npor. M. T. mal predmetným nariadením
ustanovený 5 stupeň personálnej pôsobnosti a pplk. Ing. J.A. 3 stupeň. Ani jeden z nich však
v zmysle citovaného nariadenia, ktoré konkretizuje § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nemôţe
rozhodnúť o prepustení policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/
citovaného zákona).
Návrh na prepustenie ţalobcu bol doručený na Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky dňa 28.11.2008 a aţ od tohto dátumu začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej
republiky, ako jedinému oprávnenému prijať rozhodnutie o prepustení ţalobcu zo sluţobného
pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. l písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.,
subjektívna dvojmesačná lehota na rozhodnutie, pričom v tejto lehote‚ rozhodnutie aj bolo
vydané a ţalobcovi doručené. V súvislosti s uvedeným, krajský súd poukázal na právny názor
vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sţ/152/00
a č. k. 4Sţ/117/03, 6Sţ/69/95, č. k. 6Sţ/13/01, č. k. 6Sţ/127/03.
K porušeniu ustanovenia § 233 ods. 1 a 2 a § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.
ţalovaným v predmetnom konaní krajský súd konštatoval, ţe skutkový stav bol zistený
dostatočne pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Ţalobcom navrhované dôkazy – vypočutie
eskortovaného obvineného, jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval,
by nebolo moţné brať ako hodnoverné dôkazy, keďţe je nepochybné, ţe uvedené osoby
by pre svoju vlastnú ochranu vypovedali v prospech ţalobcu. Bez ohľadu na uvedenú
skutočnosť, teda ţe ţalovaný nevykonal dôkazy navrhnuté ţalobcom, ţalobca sám vo svojej
výpovedi priznal, ţe ponechal eskortovanú osobu bez pút na chodbe Okresného súdu v Nitre
a neodviedol ju podľa pokynu konajúcej sudkyne do eskortnej miestnosti. A práve uvedené
konanie ţalobcu je v rozpore s pokynom konajúcej sudkyne, zákonom č. 171/1993 Z.z.
(konkrétne § 52 ods. 1 písm. c/), N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb (čl. 28 ods. 1
písm. d/) a bolo dôvodom na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru, a to bez ohľadu
na tú skutočnosť, ţe by ku kontaktu eskortovaného obvineného s inými osobami v priestoroch
súdu ani nedošlo. Ţalované správne orgány zadováţili dostatočné mnoţstvo rôznych dôkazov,
ktoré sa veci týkali, tieto boli zhromaţďované a vyhodnotené v súlade so zákonom a hlavne
postačovali na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie konania ţalobcu.
Krajský súd sa ďalej stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, pokiaľ ide
o konštatovanie, ţe uvedenie v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí dôvodu
na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru ustanoveného v N MV SR 18/2008
bez bliţšieho odôvodnenia a preukázania, nie je podkladom pre tvrdenie, ţe nedošlo
k naplneniu skutkovej podstaty § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Predmetné
nariadenie predstavuje interný predpis, bliţšie konkretizujúci pre potreby PZ jednotlivé
prípady uvedeného zákonného ustanovenia, pričom je podstatné, ţe ţalovaný odôvodnil,
preukázal porušenie sluţobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, a to s odkazom
na príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia interných predpisov týkajúcich
sa eskortovania osôb.
K námietke ţalobcu, ţe nie je mu jasné, aký právny predpis mal svojim konaním
porušiť, keď ţiadne ustanovenie zákona mu neukladá povinnosť eskortovanú osobu drţať
v putách, prípadne stráţiť ju v eskortnej miestnosti, krajský súd uviedol, ţe je pravdou,
ţe policajt je iba oprávnený pouţiť putá pri vykonávaní úkonov.... (§ 52 ods. 1 písm. e/
zákona č. 171/1993), avšak podľa čl. 28 ods. 1 písm. d/ N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní
osôb, je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným
osobám a v dorozumievaniu s nimi, pričom z ďalších ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z.
ako aj zákona č. 171/1993 Z. z. vyplýva policajtovi všeobecne mnoţstvo povinností, ako
sa správať a predovšetkým dodrţiavať a plniť pokyny pri vykonávaní sluţby. V danom
prípade nebolo v právomoci ţalobcu posudzovať, či eskortovaná osoba môţe byť bez pút,
či je pokojná a či ju treba odviesť do eskortnej miestnosti. Túto skutočnosť posúdila
na to kompetentná osoba, a to konajúca sudkyňa, ktorej pokyn mal ţalobca bez ďalšieho
splniť.
Ohľadne námietky ţalobcu na nedodrţanie zásady materiálnej rovnosti, nie je moţné
v tomto súdnom konaní posúdiť dodrţanie predmetnej zásady, keďţe súd nepreskúmaval
postup a rozhodnutie správneho orgánu voči kpt. Mgr. M. G. a nemá teda zistené, ţe by
ţalovaný postupoval rozdielne v skutkovo zhodnom prípade. Len odkazom na zastavujúce
rozhodnutie nie je moţné konštatovať, ţe ţalovaný postupoval rozdielne voči ţalobcovi.
Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný
a prvostupňový správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, a preto nebolo moţné ţalobe ţalobcu vyhovieť.
O trovách konania rozhodol podľa § 250k OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo
na náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie. Navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v súlade s § 250ja ods. 3 OSP
rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vec vráti
ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, pretoţe rozhodnutie správneho orgánu
nie je v súlade so zákonom, alebo aby v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodov § 205
ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP napadnutý rozsudok zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, ţe všetky právne a skutkové
argumenty, ktoré svedčia v prospech ţalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej
ţalobe, a to vrátane pouţitia príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako
i literatúry a názorov právnej vedy a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne
rozvedené v stanovisku ţalobcu zo dňa 21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu ţalovaného
k podanej ţalobe. Týmto stanoviskom sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal
ani jedinou vetou. V ţalobe a stanovisku zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné
rozbory k dodrţaniu, resp. nedodrţaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia
o prepustení policajta z policajného zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade
so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený uvedený v § 192 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z.,
sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu,
či došlo k porušeniu sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé
porušenie, či ponechanie policajta v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov
štátnej sluţby, vysvetlená forma zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej
rovnosti. V stanovisku podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius
v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý
nezákonný postup ţalovaného. Na tieto písomné podania v plnom rozsahu v odvolaní
poukázal, týchto sa naďalej pridrţiaval a ţiadal, aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval
podané odvolanie, pretoţe krajský súd v rozpore so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1
a v §117 ods. 1 OSP ako i v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania uvedenej v § 18
prvá veta OSP, jeho ţalobu prejednal arbitrárnym spôsobom s tým, ţe do svojho rozhodnutia
jednoznačne zobral iba argumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí ţalovaného a v jeho
vyjadrení k podanej ţalobe, pričom všetky ţalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď
nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal. Poukázal na nerovné postavenie
účastníkov konania, keď na jednej strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré
sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom – zamestnávateľom, ale aj protistranou
a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí ako bezprávny subjekt. V konečnom
efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorý si v zásade môţe svojim
spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem ponechanie v sluţobnom pomere na ujmu
dôleţitých záujmov štátnej sluţby ako chce s tým, ţe súdy alibisticky k tomu poznamenávajú,
ţe im neprináleţí preskúmavať takýto právne neurčitý pojem, a teda sám súd nemôţe dospieť
k záveru, ţe vytýkané konanie dosahuje takú alebo onakú intenzitu, pretoţe by tým vstupoval
do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleţí (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci 1Sţo/23/2008). Výkladom súdu bolo znegovane ústavou
zaručene pravo na spravodlivý súdny proces.
Ţalobca si uplatnil aj náhradu trov konania.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridrţal vyjadrenia,
ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave pod č.p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa
18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré
v podanej ţalobe ţalobca poukazoval. Vyslovil názor, ţe v samostatnom personálnom konaní
postupoval dôsledne v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou,
judikatúrou, a to či uţ Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prípadne Ústavného súdu SR, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí a postupov ţalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa ustanovenia
§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Skutočnosť, ţe ţalobca vo veci praktickej
aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor, ako ustálená súdna
prax, s ktorou sa ţalovaný stotoţnil a vo svojej činnosti túto v plnom rozsahu aplikuje,
nemôţe ţalovaný v ţiadnom smere ovplyvniť.
K poukazu ţalobcu v odvolaní na to, ţe krajský súd sa v napadnutom rozsudku
nezaoberal jeho stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu ţalovaného uviedol,
ţe podľa § 250h ods. 1 OSP aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b OSP.
V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu „nadriadený“ s odkazom
na príslušné platné predpisy, poukázal, ţe pokiaľ ide o otázku zavinenia, zákon č. 73/1998
Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyţaduje, aby k porušeniu sluţobnej prísahy alebo
sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za porušenie sluţobnej prísahy alebo
sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa nemôţe vyţadovať porušenie takej
intenzity, ktorá by bola charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002).
Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré
zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo sluţobného pomeru, sa povaţuje za interný
predpis, stanovujúci len niektoré druhy protiprávnych konaní, ktoré môţu zakladať dôvod
na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998
Z.z., ide tu však len o demonštratívny výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ
zo sluţobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona sa predovšetkým vyţaduje
naplnenie zákonných podmienok tam stanovených. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, ţe porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti sa môţe policajt
dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie. V konaní o prepustení
zo sluţobného pomeru zákon vyţaduje preukázanie porušenia sluţobnej prísahy alebo
sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie príslušníka PZ
v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Protiprávne
konanie, ktorého sa ţalobca dopustil, je potrebné povaţovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné
s postavením príslušníka PZ ohrozujúce váţnosť PZ a dôveru v tento zbor. Ţalovaný
nie je povinný preukazovať ţalobcovi úmyselné konanie, resp. akú konkrétnu výhodu z tohto
konania mohol mať, a to či uţ eskortovaný alebo iné osoby, ktorým ţalobca svojím
protiprávnym konaním umoţnil komunikovať s obvineným, ale v zmysle ustanovenia § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. je povinný ţalobcovi preukázať naplnenie všetkých
zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona.
Ţalovaný mal za to, ţe v čase rozhodovania o prepustení ţalobcu v medziach zákona
v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváţenie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil
intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti ţalobcu a v súlade so zákonom
aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo ţalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení
zo sluţobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi
obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal moţnosť oboznámiť aj ţalobca. Vykonanými dôkazmi
tak, ako to uţ bolo uvedené, je protiprávne konanie ţalobcovi v dostatočnom rozsahu
preukázané. Práve zadováţené dôkazy podľa názoru ţalovaného usvedčujú ţalobcu
zo spáchania protiprávneho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného
odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať
úspech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje úvodom za potrebné uviesť,
a to v súvislosti s námietkou ţalobcu týkajúcej sa postavenia ţalobcu a ţalovaného v tomto
konaní, ţe podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika
zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu
je aj správne súdnictvo.
Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány
verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo
ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo
k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo právnická
osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného
a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich
kontroly nezávislou súdnou mocou.
Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje
podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe ţaloby podanej podľa
§ 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad ţalobcu a potvrdilo Personálny
rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe
ktorého bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený
zo sluţobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd ţalobu zamietol.
Ţalobca svoju ţalobu odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané
po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúţenému výkladu pojmu „nadriadený“,
nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia)
a taktieţ nebolo preukázané, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.; bola porušená zásada materiálnej
rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.
Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, ţe rozhodnutie
o jeho prepustenie zo sluţobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou,
nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané,
ţe sa dopustil konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.,
ţe jeho zotrvanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
Ďalej neboli vypočutí ţalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodrţaná zásada materiálnej
rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo sluţobného pomeru
a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho
stanovisko z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio
in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne
zhodnotil celý nezákonný postup ţalovaného.
Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,
ţe krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
ţalobcu, na ktoré poukazoval v podanej ţalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym
poriadkom, keď ţalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení
skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náleţitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom
rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
a zdôrazňuje, ţe podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky
úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov,
ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemoţno
vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci
konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia
umoţňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné
na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé
rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiţ potrebné, aby sa v ňom
uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo
návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,
ţe účastník sa s názorom súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tieţ názor, podľa ktorého nemoţno právo
na súdnu ochranu stotoţňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, ţe všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ ide o ţalobcom namietané nedodrţanie zákonnej prekluzívnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z.
z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, ţe dôvod
prepustenia ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa
02.10.2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie -
sťaţnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie sluţobných povinností
príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A.E. a P.D. na
Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie – personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej
republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň ţalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal.
Z uvedeného nesporne vyplýva, ţe rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade
pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Dodrţanie jednoročnej
objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie sluţobnej povinnosti
došlo 30.09.2008.
Ţalovaný posúdil intenzitu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti
ţalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí
Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha skúmať (§ 245 ods. 2 OSP), či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje
rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umoţnil vec
správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore.
Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu ţalovaného bolo posúdenie,
či správanie ţalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závaţného porušenia sluţobnej
prísahy alebo sluţobnej povinnosti a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu
dôleţitých záujmov štátnej sluţby podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Ako uţ najvyšší súd uviedol, námietky ţalobcu uvedené v ţalobe a v odvolaní
nepovaţuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány
obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,
výpovedí svedkov. Ţalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193
ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. moţnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo sluţobného
pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Ţalobcom navrhnutých svedkov – obvineného,
jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako uţ bolo
v rozhodnutiach konštatované, nemoţno povaţovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho
správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností
zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca počas výkonu eskorty
obvinenému umoţnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom
nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umoţnil mu dorozumievať sa najmenej
s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie ţalobcu je v hrubom rozpore
so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorú ţalobca zloţil
a ktorou sa zaviazal, ţe bude čestný, statočný a disciplinovaný, ţe svoje sily a schopnosti
vynaloţí na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to
aj s nasadením vlastného ţivota, ţe sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tieţ porušením čl. 28 ods. 1
písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci
policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám
a v dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a/, g/, h/ zákona č. 73/1998 Z. z.
v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uloţené ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako
aj úlohy uloţené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi
riadne oboznámený, v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo
narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodrţiavať sluţobnú
disciplínu. Obrana ţalobcu, ţe obvinený bol v útekovej väzbe nemôţe zvrátiť napadnuté
rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov ţalobca svojim ľahkováţnym konaním zaloţil
kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu ţalobcovo konanie malo vysoko
negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky
a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky
na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných
veciach, preto konanie ţalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie
v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov sluţby. Ţalobca s ohľadom
na svoje sluţobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý
dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím
porušil sluţobný prísahu.
Podľa § 250h ods. 1 OSP, aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b. Ţalobca
v stanovisku rozšíril svoju ţalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril
sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.
Keďţe uvedené rozšírenie ţaloby ţalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi.
Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo moţné prihliadnuť ani v odvolacom
konaní.
Krajský súd svoj názor k námietke ţalobcu, ţe v prípade Mgr. M.. G. ţalovaný, ako
v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2
OSP. Ţalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti
povaţuje za potrebné doplniť, ţe voči Mgr M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo
sluţby príslušníka PZ za skutok, ţe 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ
Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S. S. vykonával eskortu obvineného P. D. a
nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím
z 27.11.2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie
sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M.G.
nepovaţoval za ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. V danej prejednávanej veci na
základe iného skutkového stavu bolo ţalobcovi preukázané, ţe svojím konaním na rozdiel od
Mgr. M.G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z.z.
V súvislosti s dodatočne zaslaným uznesením prokurátorky vojenskej obvodnej
prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti
obvinenému ţalobcovi za prečin zneuţívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné
uviesť, ţe sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo sluţobného
pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania ţalobcu
nemá na posúdenia danej veci ţiaden vplyv. Napriek tomu, ţe konanie ţalobcu, pre ktoré bol
prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej takým
konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci bola
vyriešená len otázka trestno - právnej zodpovednosti ţalobcu, čo v danom prípade nemôţe
ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo sluţobného pomeru, nakoľko
otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad
pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od rozhodnutí
orgánov činných v trestnom konaní. Napokon aj v uvedenom uznesení prokurátorka
v poslednom odseku zdôraznila, ţe príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej
sluţby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať
v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti
a dodrţiavať ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.
Ţalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré
by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský
súd, ak ţalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP
v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca v tomto konaní
nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
P. Slezáková