Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 189/2011
PDF · 154 KB
No categories available
I. ÚS 189/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Ing. arch. L. S., G., zastúpeného advokátom JUDr. P. C.
P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. arch. L. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb
47/2000 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. arch. L. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ing. arch. L. S. priznáva náhradu trov konania v sume 310,02 € (slovom tristodesať
eur a dva centy), ktoré j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. P. C. P. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 189/2011-18 z 9. júna
2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000.
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného je účastníkom preskúmavaného konania o zaplatenie sumy 29.456,85 €
s príslušenstvom, ktoré začalo 12. júla 2000 podaním žalobného návrhu na okresnom súde.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
právoplatne skončené, napriek ním podanej sťažnosti na prieťahy adresovanej
predsedníčke okresného súdu. Sťažovateľ porušenie označených základných práv podľa
ústavy a dohovoru videl vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd buď
vôbec nekonal alebo konal neefektívne, najmä v súvislosti so znaleckým dokazovaním
a v celkovej dobe doterajšieho konania, ktoré do podania ústavnej sťažnosti dosiahlo dobu
takmer 11 rokov.
3. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní
porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu
finančné zadosťučinenie v sume 33 300 € a náhradu trov konania k rukám jeho advokáta.
4. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že v dôsledku
dlhotrvajúceho súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty. Zároveň sťažovateľ
poukázal na to, že v priebehu konania podal voči žalobcovi protinávrh na zaplatenie sumy
42 384,45 € s príslušenstvom, ktorý bol rozhodnutím okresného súdu vylúčený na
samostatné konanie, a to sa prerušilo až do právoplatného skončenia preskúmavaného
konania. Ústavný súd by podľa názoru sťažovateľa mal pri rozhodovaní o primeranom
zadosťučinení prihliadať aj na túto skutočnosť.
5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 21. februára 2011 zhrnula
doterajší priebeh konania s konštatovaním, že vec nie je právoplatne skončená ani po 10
rokoch. Celkovú dobu konania odôvodnila najmä zdĺhavým postupom viacerých znalcov,
ktorí boli v konaní ustanovení, keďže si ani v jednom prípade nesplnili svoju povinnosť
vyplývajúcu z právoplatných uznesení okresného súdu a v stanovenom čase nevypracovali
znalecký posudok. Spisy spolu so znaleckými posudkami vrátili až po urgenciách, uložení
poriadkovej pokuty a dokonca po signalizácii adresovanej na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Zároveň však predsedníčka okresného súdu priznala čiastočnú
nečinnosť súdu, a to v čase od 28. novembra 2001 do 13. marca 2003. V závere
predsedníčka okresného súdu uviedla, že vo veci rozhodovali síce až traja sudcovia, ale táto
skutočnosť nemala vplyv na dĺžku konania, keďže sudcovia potom, ako im bola vec
pridelená, začali vo veci konať.
6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným
prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených
porušení ústavne zaručených práv sťažovateľa.
7. Vo vzťahu k namietaným základným právam podľa ústavy a dohovoru ústavný
súd konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno
primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej
trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez
ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe
porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné
skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností
prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno
posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide
o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť,
rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu
v priebehu konania či posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť
prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre,
resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999;
I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08, I. ÚS 317/2010 alebo I. ÚS 322/2010).
8. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná
vec sa po skutkovej stránke javí zložitejšou, keď rozhodovanie o žalobnom návrhu môže
predstavovať vyšší stupeň zložitosti súvisiaci so znaleckým dokazovaním opodstatnenosti
nároku, ako aj určovaním jeho výšky, avšak zároveň podotýka, že ani charakter
prerokovávanej veci nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku konania (takmer 11
rokov) len v jednom stupni pred okresným súdom.
9. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe
celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní napadnutého konania ústavný súd
ďalej konštatuje, že okresný súd v priebehu celého konania nepostupoval dôsledne,
neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných
dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. V Občianskom súdnom poriadku (ďalej
len „OSP“) je dosť procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo
rozhodnuté bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114,
§ 117, § 119 a pod. OSP). Totiž požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej
dobe, netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv
môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale
aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na
ostatných občanov.
10. Ústavný súd reagujúc na argumentáciu predsedníčky okresného súdu uvádza, že
všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie
efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku. Je pravdou, že konajúci
súd využil niektoré poriadkové opatrenia vo vzťahu k ustanoveným znalcom na účely
zabezpečenia adekvátnej dĺžky konania, avšak prihliadajúc na celkový priebeh konania
ústavný súd vyhodnotil využitie zákonných poriadkových opatrení okresným súdom za
nedostatočné. Na ťarchu okresného súdu bolo okrem iného posúdené najmä obdobie
nečinnosti od 28. novembra 2001 do 13. marca 2003, keď sa spis nachádzal u znalca bez
toho, aby okresný súd konal a využil relevantný procesný prostriedok smerujúci
k vypracovaniu znaleckého posudku v určenej dobe, a tým aj k zabezpečeniu rýchlosti
konania. Ďalšia neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že na
základe námietky znalca, že nie je v jeho kompetencii vypracovať dodatok k znaleckému
posudku, ktorý sám nevyhotovil, okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 47/00-423
z 11. októbra 2010 zmenil svoje predošlé uznesenie č. k. 11 Cb 47/00-392 zo 7. novembra
2008 tak, že ustanovený znalec nie je už povinný vypracovať dodatok k pôvodnému
znaleckému posudku iného znalca, ale je povinný vypracovať nový znalecký posudok.
Ústavný súd hodnotí tento postup okresného súdu ako nesústredenú činnosť, ktorá taktiež
prispela k celkovej neúmernej dĺžke konania. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní
môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho
neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho
konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby súd vec len
prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale
je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
11. Pri posudzovaní správania sťažovateľa v priebehu konania ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa nedostavili na nariadené
pojednávania 27. februára 2006 a 12. apríla 2006, svoju neúčasť však náležite ospravedlnili
a s prihliadnutím na celkový priebeh konania nemožno túto neúčasť považovať za zásadnú
pre vplyv na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľa možno inak hodnotiť ako
aktívne a súčinné.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani
k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký
význam má pre sťažovateľa predmetné konanie. V daných okolnostiach prípadu ústavný súd
prihliadol aj na to, že na okresnom súde je začaté iné konanie, ktoré bolo prerušené do
právoplatného skončenia preskúmavaného konania a v ktorom sa sťažovateľ v procesnom
postavení žalobcu domáha zaplatenia sumy 42 384,45 € s príslušenstvom, ktorá je potrebná
na výkon jeho ďalšej podnikateľskej činnosti. Preto sťažovateľ právom žiadal o urýchlené
skončenie veci a nastolenie právnej istoty.
13. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd dospel k záveru, že
doterajším neefektívnym postupom okresného súdu a celkovou dĺžkou konania došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
14. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej
ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd dospel k záveru, že iba
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Vzhľadom na povahu
veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd považuje v danom prípade sumu 3 000 € za
zodpovedajúcu primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú zatiaľ
utrpel; nad túto sumu návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku).
16. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa.
Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 012,42 €, keď za základ
pre výpočet tarifnej odmeny považoval hodnotu sporu v namietanom konaní pred okresným
súdom. Ústavný súd k tomu uvádza, že konanie pred ústavným súdom vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno stotožniť s predmetom konania na okresnom súde, tak ako to učinil sťažovateľ pri
výpočte náhrady trov konania, a nemožno ho ani oceniť peniazmi. S poukazom na § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 310,02 € (1 úkon právnej pomoci v roku 2010 - prevzatie
a príprava zastúpenia podľa plnej moci z 11. novembra 2010 po 120,23 € + 7,21 € paušálna
náhrada hotových výdavkov a 1 úkon v roku 2011 - spísanie ústavnej sťažnosti po 123,50 €
+ 7,41 € paušálna náhrada hotových výdavkov, spolu 258,35 € + 51,67 € DPH). Priznanú
náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011