Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 406/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej Mgr. J. H., B.,

vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. augusta 2010, sp. zn.

z 26. mája 2011, sp. zn. z 29. júla 2010, sp. zn.

zo 16. mája 2011, sp. zn. z 19. augusta 2010 a sp. zn.

z 26. mája 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta

2011 a 8. septembra 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE

223/2010 z 31. augusta 2010, sp. zn. z 26. mája 2011, sp. zn. 17 CoE

141/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. zo 16. mája 2011, sp. zn.

221/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. z 26. mája 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

1. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 11. marca 2004 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle

čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 13. augusta 2004 bola notárom spísaná notárska

zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar nad

Hronom (ďalej len „okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd

z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy

na vyjadrenie sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania

uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací

uznesením sp. zn. z 31. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. zo 4. marca 2011 exekučné

konanie zastavil. Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako

súd odvolací uznesením sp. zn. z 26. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne a právne správne.

2. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 9. mája 2003 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 597,49 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 1. augusta 2004 bola notárom spísaná

notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol

podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ bez

akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa účastníkom k návrhu

súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania uznesením sp. zn.

z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka podala proti tomuto

uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

z 29. júla 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu. Okresný súd následne uznesením sp. zn.

z 2. marca 2011 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala aj proti

tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn.

zo 16. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne a právne správne.

3. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 12. januára 2005 poskytla sťažovateľka

fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol

dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 10. júla 2005 bola notárom spísaná

notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde

bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“

bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa účastníkom

k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania uznesením sp. zn.

z 10. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka

podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp.

zn. z 19. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu. Okresný

súd následne uznesením sp. zn. z 2. marca 2011 exekučné konanie

zastavil. Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako

súd odvolací uznesením sp. zn. z 26. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného... zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá poskytuje oprávnenie súdu

zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje

protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, vyplývajúce

z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu

a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu

a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd

nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť... Dokonca samotné vykonanie dokazovania

bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. ...

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy

súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho

vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa

však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné

považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky

v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu

súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok

nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti

s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému

cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu.

V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný

cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,

sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je

opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na

uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho

vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie

vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v

rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu“ uzneseniami krajských súdov, zruší predmetné uznesenia

krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. týkajú tých istých účastníkov konania

(sťažovateľka a krajský súd), pričom navyše sú takmer identické z hľadiska právnej

argumentácie použitej v nich sťažovateľkou, ako aj z hľadiska právneho problému,

ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností

rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa v spojení s

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. K uzneseniam krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2010,

sp. zn. z 29. júla 2010 a sp. zn. zo 19. augusta 2010

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva.

Ústavný súd v spolupráci s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 nadobudlo

právoplatnosť 24. januára 2011, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 29. júla 2010 nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2010 a uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 19. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2010.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začína plynúť dňom, keď

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie

práva, t. j. v danom prípade od 10. a 13. septembra 2010 a 24. januára 2011. Predmetné

sťažnosti boli odovzdané na poštovú prepravu 31. augusta 2011 a 8. septembra 2011, teda

jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania

pred ústavným súdom, preto boli v tejto časti ústavným súdom odmietnuté pre

oneskorenosť.

B. K uzneseniam krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2011,

sp. zn. zo 16. mája 2011 a sp. zn. z 26. mája 2011

Krajský súd napadnutými uzneseniami sp. zn. z 26. mája 2011,

sp. zn. zo 16. mája 2011 a sp. zn. z 26. mája 2011

potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je

tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný

súd uzneseniami sp. zn. z 28. januára 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

24. januára 2011, sp. zn. z 10. februára 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 10. septembra 2010, a sp. zn. z 10. februára 2010, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky

proti uzneseniam okresného súdu o následnom zastavení exekúcie rozhodol tak, že potvrdil

uznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie, keďže podľa už uvedených právoplatných

uznesení okresného súdu bola exekúcia právoplatne vyhlásená za neprípustnú. Napadnutými

uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákonov.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani

taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnené.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011