Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 411/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Z., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. F.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na odmenu

za vykonanú prácu zaručenú v ) postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. E. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2011 doručená sťažnosť MUDr. E. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na odmenu za vykonanú prácu zaručeného v čl. 36 písm. a)

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 1. marca 2011 zaviazaná zaplatiť 599,06 € spolu s príslušenstvom, a to z dôvodu, že

Nemocnica s poliklinikou P. (ďalej len „navrhovateľka“) si uplatnila právo na vrátenie

náhrady mzdy poskytnutej sťažovateľke za mesiace október a november 2006, pretože

sťažovateľka porušila dohodu o zvýšení kvalifikácie z 3. októbra 2005 (ďalej len „dohoda“)

tým, že nesplnila povinnosť zotrvať po skončení štúdia v odbore geriatria v pracovnom

pomere u navrhovateľky po dobu piatich rokov. Okresný súd uplatnený nárok

navrhovateľky posúdil v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinného

v rozhodnom období, podľa ktorého ak zamestnanec (sťažovateľka, pozn.) nezotrvá

po skončení štúdia u zamestnávateľa (navrhovateľky, pozn.) určitý čas v pracovnom

pomere, je zamestnanec povinný mu uhradiť náklady spojené so štúdiom. V zmysle čl. II

dohody pod týmito nákladmi bolo treba rozumieť aj náhradu mzdy, a to v rozsahu 3/4

celkovej sumy vynaložených nákladov.

Sťažovateľka nesúhlasiac s rozsudkom okresného súdu podala odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. mája 2011 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

sťažovateľka v rozhodnom období vykonávala prax v súvislosti so svojím špecializačným

štúdiom vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Ž., preto sťažovateľka v tomto období prácu

pre navrhovateľku nevykonávala. Vzhľadom na uvedené jej preto ani za toto obdobie

nevznikol nárok na mzdu.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, bolo porušené jej

základné právo na odmenu za vykonanú prácu, pretože krajský súd ako súd odvolací dospel

k nesprávnym záverom, čo sa týka právneho a skutkového posúdenia toho, či výkon

špecializovanej praxe pre iného zamestnávateľa možno považovať za výkon práce, alebo

nie, ktoré spochybňovala viacerými skutkovými tvrdeniami.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný

súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo MUDr. E. P. na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky, a to právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby umožnila

dôstojnú životnú úroveň postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25.05.2011 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. MUDr. E. Z., bytom Ž., priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00

EUR (slovom päť sto eur), ktoréje Krajský súd Žilina povinný MUDr. E. Z. vyplatiť

do 15 dní od právoplatností tohto rozhodnutia (nálezu).

4. MUDr. E. Z. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške

314,18 Eur, a to za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava a spísanie

sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 123,50 + paušál 2 x 7,41 Eur + 20% DPH, ktoré je Krajský

súd Žilina povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F. do 15 dni od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).“

K takto formulovanému zneniu petitu ústavný súd poznamenáva, že rozdielne

priezvisko v 1. bode považuje za pisársku chybu, pretože sťažovateľka sa v sťažnosti

identifikovala ako „MUDr. E. Z.“ s rovnakým dátumom narodenia ako „MUDr. E. P.“

označená v záhlaví napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo a odmenu za vykonanú prácu,

dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná

sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozsudkom krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva

na odmenu za vykonanú prácu [) ], ktorého sa mal dopustiť krajský súd

svojím postupom a napadnutým rozsudkom, ktoré sťažovateľka považuje za vecne

nesprávne rozhodnutie.

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa ) je podľa

názoru ústavného súdu právom hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť

v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných

princípov vyplývajúcich z až (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla),

sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala výlučne porušenie základného práva podľa čl. 36

písm a) , bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia, predovšetkým majúc na zreteli

požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta

v znení neskorších predpisov), ústavný

súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu predloženej sťažnosti.

Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu, ktoré mali spočívať v tom, že

tento nesprávne posúdil charakter výkonu špecializovanej praxe vo Fakultnej nemocnici

s poliklinikou Žilina, ktorý sťažovateľka považovala za výkon práce.

Ústavný súd vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka zotrváva

na svojom právnom názore, že výkon špecializovanej praxe je potrebné považovať za výkon

práce, a teda že navrhovateľka bola povinná jej vyplácať mzdu, a nie náhradu mzdy

v spojitosti s výkonom špecializovanej praxe. Vo veci konajúce súdy pritom zastávali

právny názor, že v posudzovanom prípade sťažovateľka, ktorá na základe dohody bola

povinná absolvovať špecializačné štúdium v odbore geriatria pre účely zvýšenia

kvalifikácie, nevykonávala v rozhodnom období prácu pre zamestnávateľa – navrhovateľku.

V konaní bolo preukázané, že sťažovateľka v rozhodnom období vykonávala prax

v súvislosti so svojím špecializačným štúdiom so súhlasom navrhovateľky. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal pritom tiež na to, že zvyšovanie kvalifikácie je

podľa potrebné považovať za prekážku v práci na strane

zamestnanca (teda sťažovateľky, pozn.), počas trvania ktorej má zamestnanec nárok na

pracovné voľno a fakultatívne (na zmluvnom základe, pozn.) aj poskytovanie náhrady

mzdy.

Preto, ak krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal

z toho, že sťažovateľka so súhlasom zamestnávateľky vykonávala prax v súvislosti

so zvyšovaním kvalifikácie na základe uzatvorenej dohody, čo nemožno považovať

za výkon práce, peňažné plnenie, ktoré sťažovateľka dostala v rozhodnom období

od navrhovateľky, malo charakter náhrady mzdy, ktorú sťažovateľka vzhľadom na

porušenie dohody navrhovateľke bola povinná vrátiť v stanovenom rozsahu (3/4, pozn.), je

tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by

sťažovateľka bola petit svojej sťažnosti formulovala spôsobom umožňujúcim meritórny

prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011