Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 411/2011
PDF · 166.98 KB
No categories available
III. ÚS 411/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Z., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. F.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na odmenu
za vykonanú prácu zaručenú v čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 152/2011 a jeho rozsudkom
z 25. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. E. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2011 doručená sťažnosť MUDr. E. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na odmenu za vykonanú prácu zaručeného v čl. 36 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 152/2011 a jeho rozsudkom
z 25. mája 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 223/2008
z 1. marca 2011 zaviazaná zaplatiť 599,06 € spolu s príslušenstvom, a to z dôvodu, že
Nemocnica s poliklinikou P. (ďalej len „navrhovateľka“) si uplatnila právo na vrátenie
náhrady mzdy poskytnutej sťažovateľke za mesiace október a november 2006, pretože
sťažovateľka porušila dohodu o zvýšení kvalifikácie z 3. októbra 2005 (ďalej len „dohoda“)
tým, že nesplnila povinnosť zotrvať po skončení štúdia v odbore geriatria v pracovnom
pomere u navrhovateľky po dobu piatich rokov. Okresný súd uplatnený nárok
navrhovateľky posúdil v zmysle ustanovenia § 155 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) účinného
v rozhodnom období, podľa ktorého ak zamestnanec (sťažovateľka, pozn.) nezotrvá
po skončení štúdia u zamestnávateľa (navrhovateľky, pozn.) určitý čas v pracovnom
pomere, je zamestnanec povinný mu uhradiť náklady spojené so štúdiom. V zmysle čl. II
dohody pod týmito nákladmi bolo treba rozumieť aj náhradu mzdy, a to v rozsahu 3/4
celkovej sumy vynaložených nákladov.
Sťažovateľka nesúhlasiac s rozsudkom okresného súdu podala odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 152/2011 z 25. mája 2011 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
sťažovateľka v rozhodnom období vykonávala prax v súvislosti so svojím špecializačným
štúdiom vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Ž., preto sťažovateľka v tomto období prácu
pre navrhovateľku nevykonávala. Vzhľadom na uvedené jej preto ani za toto obdobie
nevznikol nárok na mzdu.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, bolo porušené jej
základné právo na odmenu za vykonanú prácu, pretože krajský súd ako súd odvolací dospel
k nesprávnym záverom, čo sa týka právneho a skutkového posúdenia toho, či výkon
špecializovanej praxe pre iného zamestnávateľa možno považovať za výkon práce, alebo
nie, ktoré spochybňovala viacerými skutkovými tvrdeniami.
Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný
súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo MUDr. E. P. na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky, a to právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby umožnila
dôstojnú životnú úroveň postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 7Co/152/2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/152/2011 z 25.05.2011 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. MUDr. E. Z., bytom Ž., priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00
EUR (slovom päť sto eur), ktoréje Krajský súd Žilina povinný MUDr. E. Z. vyplatiť
do 15 dní od právoplatností tohto rozhodnutia (nálezu).
4. MUDr. E. Z. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške
314,18 Eur, a to za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava a spísanie
sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 123,50 + paušál 2 x 7,41 Eur + 20% DPH, ktoré je Krajský
súd Žilina povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F. do 15 dni od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).“
K takto formulovanému zneniu petitu ústavný súd poznamenáva, že rozdielne
priezvisko v 1. bode považuje za pisársku chybu, pretože sťažovateľka sa v sťažnosti
identifikovala ako „MUDr. E. Z.“ s rovnakým dátumom narodenia ako „MUDr. E. P.“
označená v záhlaví napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo a odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná
sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutým rozsudkom krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva
na odmenu za vykonanú prácu [čl. 36 písm. a) ústavy], ktorého sa mal dopustiť krajský súd
svojím postupom a napadnutým rozsudkom, ktoré sťažovateľka považuje za vecne
nesprávne rozhodnutie.
Základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy je podľa
názoru ústavného súdu právom hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť
v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla),
sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala výlučne porušenie základného práva podľa čl. 36
písm a) ústavy, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia, predovšetkým majúc na zreteli
požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ústavný
súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu predloženej sťažnosti.
Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu, ktoré mali spočívať v tom, že
tento nesprávne posúdil charakter výkonu špecializovanej praxe vo Fakultnej nemocnici
s poliklinikou Žilina, ktorý sťažovateľka považovala za výkon práce.
Ústavný súd vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka zotrváva
na svojom právnom názore, že výkon špecializovanej praxe je potrebné považovať za výkon
práce, a teda že navrhovateľka bola povinná jej vyplácať mzdu, a nie náhradu mzdy
v spojitosti s výkonom špecializovanej praxe. Vo veci konajúce súdy pritom zastávali
právny názor, že v posudzovanom prípade sťažovateľka, ktorá na základe dohody bola
povinná absolvovať špecializačné štúdium v odbore geriatria pre účely zvýšenia
kvalifikácie, nevykonávala v rozhodnom období prácu pre zamestnávateľa – navrhovateľku.
V konaní bolo preukázané, že sťažovateľka v rozhodnom období vykonávala prax
v súvislosti so svojím špecializačným štúdiom so súhlasom navrhovateľky. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal pritom tiež na to, že zvyšovanie kvalifikácie je
podľa § 140 ods. 1 Zákonníka práce potrebné považovať za prekážku v práci na strane
zamestnanca (teda sťažovateľky, pozn.), počas trvania ktorej má zamestnanec nárok na
pracovné voľno a fakultatívne (na zmluvnom základe, pozn.) aj poskytovanie náhrady
mzdy.
Preto, ak krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal
z toho, že sťažovateľka so súhlasom zamestnávateľky vykonávala prax v súvislosti
so zvyšovaním kvalifikácie na základe uzatvorenej dohody, čo nemožno považovať
za výkon práce, peňažné plnenie, ktoré sťažovateľka dostala v rozhodnom období
od navrhovateľky, malo charakter náhrady mzdy, ktorú sťažovateľka vzhľadom na
porušenie dohody navrhovateľke bola povinná vrátiť v stanovenom rozsahu (3/4, pozn.), je
tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by
sťažovateľka bola petit svojej sťažnosti formulovala spôsobom umožňujúcim meritórny
prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011