Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 254/2011
PDF · 201.24 KB
No categories available
III. ÚS 254/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti Ing. L. H., B., zastúpenej euroadvokátom JUDr. Z. P., Advokátska
kancelária, Č., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. L. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť Ing. L. H. trovy konania
v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jej
právneho zástupcu euroadvokáta JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, Č., Č., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 254/2011 zo 7. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. L. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je navrhovateľkou v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode
na základe návrhu podaného na okresnom súde 15. júla 2003.
Ústavný súd 19. júla 2011 vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie
k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. septembra 2011.
V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila súdny spis a podrobnú chronológiu
úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto
podstatné skutočnosti zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu:
„Dňa 15.07.2003 bol súdu doručený návrh na začatie konania, ktorý bol pridelený
zákonnej sudkyni JUDr. H. K. do súdneho oddelenia 8C pod sp. zn. 8C/106/2003.
Dňa 27.11.2003 odporca doručil súdu vyjadrenie k návrhu.
Pojednávanie dňa 08.03.2004 bolo odročené na termín 09.06.2004 pre neprítomnosť
odporcu.
Dňa 19.05.2004 navrhovateľka doručila súdu zmenu návrhu na začatie konania.
Pojednávanie dňa 09.06.2004 bolo novým zákonným sudcom odročené na termín
13.09.2004 za účelom doplnenia dôkazov.
Dňa 10.11.2004 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
predvolania navrhovaných svedkov na termín 18.01.2005.
Dňa 03.01.2005 navrhovateľka doručila súdu doplnenie dôkazných návrhov a ďalšiu
zmenu návrhu na začatie konania.
Dňa 09.03.2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
predvolania ďalších svedkov na termín 27.04.2005.
Dňa 27.04.2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
za účelom stanovenia okruhu vecí, ktoré je potrebné vyporiadať a prípadného ustanovenia
znalca.
Dňa 23.08.2005 navrhovateľka doručila súdu návrhy na dokazovanie.
Uznesením zo dňa 16.08.2005 č.k. 8C/106/2003-147 súd ustanovil vo veci znalca
na určenie všeobecnej hodnoty vyporiadavaných nehnuteľností.
Dňa 24.10.2005 ustanovený znalec doručil súdu znalecký posudok.
Dňa 17.02.2006 dal zákonný sudca spisovej kancelárii pokyn, aby účastníkom
doručila znalecký posudok na vyjadrenie.
Dňa 23.04.2008 navrhovateľka doručila súdu návrh na ďalšie znalecké dokazovanie.
Dňa 13.02.2009 súd vyzval navrhovateľku na špecifikáciu majetku patriaceho
do BSM za účelom znaleckého dokazovania.
Dňa 18.03.2009 navrhovateľka doručila odpoveď na výzvu súdu.
Uznesením zo dňa 30.03.2009 č.k. 8C/106/2003-185 súd ustanovil vo vecí celkovo
5 znalcov na určenie všeobecnej hodnoty vecí patriacich do BSM.
Výzvou zo dňa 01.04.2009 súd vyzval navrhovateľku na špecifikáciu podniku
odporcu.
Dňa 08.04.2009 navrhovateľka doručila odpoveď na výzvu súdu.
Dňa 05.05.2009 znalkyňa M. A. doručila súdu znalecký posudok.
Uznesením zo dňa 18.05.2009 č.k. 8C/106/2003-214 súd zmenil znalca ustanoveného
na určenie všeobecnej hodnoty cestných vozidiel.
Dňa 20.07.2009 znalkyňa M. H. doručila súdu znalecký posudok.
Dňa 07.09.2009 znalec J. L. doručil súdu znalecký posudok
Výzvou zo dňa 13.11.2009 súd vyzval účastníkov na súčinnosť za účelom
vypracovania znaleckého posudku a znalca J. N. na vypracovanie znaleckého posudku.
Výzvou zo dňa 18.03.2010 súd urgoval znalkyňu K. K. a znalca J. N. na zaslanie
znaleckých posudkov.
Uznesením zo dňa 12.04.2010 č.k. 8C/106/2003-441 súd zmenil ustanovenú znalkyňu
K. K. za nového znalca z dôvodu zdravotných problémov.
Výzvou zo dňa 12.04.2010 súd opätovne urgoval znalca J. N. na zaslanie znaleckého
posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.
Dňa 15.04.2010 znalec J. N. doručil súdu znalecký posudok.
Uznesením zo dňa 02.06.2010 č.k. 8C/106/2003-502 súd ustanovil vo veci znaleckú
organizáciu na stanovenie hodnoty podniku odporcu.
Dňa 07.07.2010 súd zaslal znaleckej organizácii znalecké posudky potrebné
na vypracovanie jej posudku.
Uznesením zo dňa 11.08.2010 č.k. 8C/106/2003-524 súd zmenil ustanoveného znalca
I. J. za nového znalca z dôvodu nedostatku odbornej spôsobilosti na podanie znaleckého
posudku.
Dňa 07.09.2010 nový znalec doručil súdu znalecký posudok.
Pojednávanie dňa 05.10.2010 bolo odročené na termín 14.12.2010.
Uznesením zo dňa 06.12.2010 č.k. 8C/106/2003-555 súd zmenil ustanovenú znaleckú
organizáciu.
Pojednávanie konané dňa 14.12.2010 bolo odročené za účelom doplnenia
dokazovania na termín 15.02.2011.
Pojednávanie dňa 29.03.2011 bolo odročené na termín 17.05.2011 za účelom
zabezpečenia vypracovania znaleckého posudku ustanovenou znaleckou organizáciou.
Uznesením zo dňa 29.04.2011 č. k 8C/106/2003-576 súd vyplatil znaleckej
organizácii preddavok na znalečné, ktorým znalecká organizácia podmienila podanie
znaleckého posudku.
Výzvou zo dňa 11.05.2011 súd požiadal príslušný daňový úrad o súčinnosť. Dňa
26.05.2011 príslušný daňový úrad poskytol súdu žiadanú súčinnosť.
Dňa 11.07.2011 navrhovateľka doručila súdu listinné dôkazy.
Pojednávanie dňa 19.07.2011 bolo odročené na termín 24.08.2011 pre neprítomnosť
účastníkov.
Výzvou zo dňa 25.07.2011 súd urgoval u odporcu poskytnutie súčinnosti znaleckej
organizácii potrebnej na podanie znaleckého posudku, a to pod hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty.“
K obsahu sťažnosti predsedníčka okresného súdu uviedla, že „konanie
v prejednávanej veci bolo poznačené prieťahmi, na ktorých sa podieľala jednak samotná
sťažovateľka a aj konajúci súd, čo nemožno poprieť“.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal právny zástupca sťažovateľky
stanovisko doručené ústavnému súdu 19. septembra 2011, v ktorom poukázal na oneskorené
znalecké dokazovanie, ku ktorému okresný súd pristúpil (5 znalcov) až v roku 2009,
a vyvracal objektívnosť tvrdení predsedníčky okresného súdu týkajúcich sa odročovania
niektorých pojednávaní z dôvodov na strane sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu.
Okresný súd, ako aj sťažovateľka vo svojich vyjadreniach súhlasili s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla
a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania je vyporiadanie BSM. Tento druh konania je bežnou agendou
všeobecných súdov a nemožno ho považovať za právne zložitý vzhľadom na existenciu
početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov tohto charakteru. Konanie
o vyporiadanie BSM sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou
zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie. V prevažnej
väčšine prípadov sa v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané
na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich BSM. Aj v danom
prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania
týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty prostredníctvom
viacerých znaleckých posudkov.
Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla
vyznačujú spory o vyporiadanie BSM, nemôže ospravedlniť, že po viac ako ôsmych rokoch
od podania návrhu nebola vec sťažovateľky právoplatne skončená.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať, že sťažovateľka podstatne prispela k predĺženiu konania v predmetnej
veci, hoci na jej vrub možno pripočítať fakt, že dvakrát zmenila návrh na začatie konania
v otázke rozsahu a spôsobu vyporiadania BSM (19. mája 2004, 3. januára 2005) a viackrát
v priebehu konania podávala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a dôkazy predkladala
postupne (naposledy sťažovateľka doručila listinné dôkazy 11. júla 2011). Aj keď
sťažovateľka v týchto prípadoch iba využívala svoje práva ako účastníčky konania, ktoré jej
nemožno uprieť, nepochybne tým tiež objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania, na čo
ústavný súd prihliadol pri určení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z predloženého súdneho spisu identifikoval dlhšie obdobie
nečinnosti od 27. marca 2006, keď sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie
k znaleckému posudku, do 13. februára 2009, keď okresný súd vyzval sťažovateľku
na špecifikáciu majetku patriaceho do BSM na účely ďalšieho znaleckého dokazovania
(v trvaní takmer 3 roky). V posudzovanom konaní ústavný súd ďalej identifikoval aj kratšie
obdobie nečinnosti od 24. októbra 2005 (keď ustanovený znalec doručil okresnému súdu
znalecký posudok) do 17. februára 2006 (keď okresný súd rozposlal účastníkom konania
znalecký posudok), teda v trvaní takmer štyri mesiace.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd považuje jeho postup
spočívajúci v nariadení znaleckého dokazovania uznesením z 2. júna 2010 (na ocenenie a
hodnotenie podniku žalovaného) po takmer piatich rokoch od doručenia návrhu
sťažovateľky na ocenenie podniku žalovaného ako súčasť BSM (20. augusta 2005).
Obdobne za nesústredenú činnosť vyhodnotil ústavný súd aj postup okresného súdu, keď
uznesením 16. augusta 2005 ustanovil znalca z odboru oceňovania nehnuteľností a ďalších
piatich znalcov na ocenenie majetku patriaceho do BSM až uznesením z 30. marca 2009,
pričom majetok, ktorý sťažovateľka navrhla zahrnúť do BSM a oceniť, bol špecifikovaný už
v samotnom návrhu žaloby.
Vychádzajúc z uvedených zistení, najmä zaznamenanej nečinnosti okresného súdu
v trvaní tri roky a tri mesiace v posudzovanom 8-ročnom súdnom konaní prebiehajúcom
na jednom stupni, ako aj s prihliadnutím na jeho nesústredený a neefektívny postup
v konaní ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v tomto
konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 106/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 800 €,
ktoré konkrétne odôvodnila v sťažnosti.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde
a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania sťažovateľky ako účastníčky konania
ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 1 449,80 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010, t. j.
741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov
konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci,
písomné vyhotovenie a podanie sťažnosti a ďalšie písomné podanie vo veci samej)
po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu
7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal
sťažovateľke spolu predstavuje sumu 392,73 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011