Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 362/2011
PDF · 221.98 KB
No categories available
I. ÚS 362/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., P., Č.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 T 1/2009 z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla
2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 1/2009
z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je neterou a jedinou
dedičkou po nebohej E. Č., zomrelej ... Sťažovateľka podala 6. marca 2009 na krajskom
súde návrh na vyslovenie súdnej rehabilitácie E. Č. podľa § 33 ods. 2 zákona Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Svoj návrh odôvodnila tým, že
8. januára 1960 bola u E. Č., vtedy bytom K., vykonaná domová prehliadka kvôli
podozreniu, že menovaná má u seba doma písomnosti ohrozujúce štátnobezpečnostné
záujmy. Pri domovej prehliadke jej bolo odňatých 21 položiek podľa priloženého zoznamu.
Ďalšia domová prehliadka bola u E. Č. nariadená uznesením vyšetrovateľa Krajskej
správy MV v Košiciach z 3. marca 1960. V tejto súvislosti bola E. Č. niekoľko dní vo
väzbe. Odsúdená však nebola. Podľa názoru sťažovateľky boli splnené materiálne aj
formálne predpoklady súdnej rehabilitácie, pretože E. Č. bola zbavená slobody a časti
svojho majetku v súvislosti s podozrením z trestných činov velezrady, sabotáže
a vyzvedačstva podľa Trestného zákona č. 86/1950 Sb., ktoré sú vyslovene uvedené v § 2
ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rehabilitácii. Preto sa sťažovateľka domnievala, že na
podanie návrhu na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona
o súdnej rehabilitácii nie je stanovený žiaden termín, podobne ako nie je určený žiaden
termín pre postup podľa § 30 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii.
3. O návrhu sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 T 1/2009
z 8. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým návrh sťažovateľky
zamietol. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom návrhu a jeho zhodnotení dospel
k záveru, že na prípad E. Č. je potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona
o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou, t. j.
podanie návrhu do dvoch rokov odo dňa účinnosti zákona o súdnej rehabilitácii. Zákon
o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1. júla 1990, sťažovateľka podala návrh
krajskému súdu až 6. marca 2009, preto bol návrh podľa krajského súdu podaný
oneskorene. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tor 1/2009 zo 16. februára 2011 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd sa
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať
ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý vyžaduje včasné podanie
návrhu.
4. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, že vo veci
je potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu (§ 6 ods. 1 a 2) zákona o súdnej
rehabilitácii. Sťažovateľka uviedla, že „... aplikace ustanovení § 6 odst. 1 a 2
zákona č. 119/1990 Sb. je v dané veci nepřípadná. Uvedená Ihůta se vztahuje pouze na
přezkumné řízení podlé § 4 cit. zákona. Ustanovení § 33 odst. 2 cit. zákona žádnou Ihůtu
nemá. (Stejně tak nemá žádnou Ihútu ustanovení § 30 odst. 2 cit. zákona.) Jestliže obecné
soudy aplikovaly Ihútu podle § 6 odst. I, 2 cit. zákona neřípadně, zmařily tak věcné
projednání návrhu, a tudiž právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a právo
na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy.“.
Sťažovateľka k sťažnosti pripojila niekoľko rozhodnutí súdov v Českej republike,
ktorými bola vyslovená účasť osôb na súdnej rehabilitácii bez toho, aby súdy požadovali
zachovanie lehoty podľa § 6 zákona o súdnej rehabilitácii. Podľa sťažovateľky je
neprípustné, aby jeden zákon bol vykladaný v jednej krajine Európskej únie v prospech jeho
občanov a v druhej krajine v ich neprospech. Zároveň sťažovateľka poukázala aj na
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 143/2008 z 20. augusta 2009, kde išlo aj o výklad
§ 25 ods. 7 zákona o súdnej rehabilitácii.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„I. Usnesením Krajského soudu Košice ze dne 8. 4. 2009 sp. zn. 4 T1/2009 a
usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. 1 Tor 1/2009 bylo porušená
právo stěžovatelky na
spravedlivý proces podlé článku 6 odst. 1 Úmluvy,
soudní ochranu podlé čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy SR.
II. Usnesení Krajského soudu Košice ze dne 8. 4. 2009 sp. zn. 4 T 1/2009 a usnesení
Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. 1 Tor 1/2009 se zrušují.
III. Stěžovatelce se přiznáva přiměřené zadostiučinění ve výši 200,- Euro, které je
Nejvyšší soud SR povinen vyplatil k rukám stěžovatelky do dvou měsícu od doručení tohoto
nálezu.
IV. Stěžovatelce se podlé advokátního tarifu přiznávají náklady právního
zastupovaní, které je Nejvyšší soud SR povinen vyplatil na účet právního zástupce
stěžovatelky u ... do dvou měsícú od doručení tohoto nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
8. Ústavný súd považuje v úvode za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Preto tvrdenia sťažovateľky
o diskriminácii či nerovnom zaobchádzaní medzi občanmi Českej republiky a Slovenskej
republiky považoval ústavný súd iba za súčasť jej argumentácie.
9. Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala ochrany svojich práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
10. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu
a následne aj najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné postupovať pri rozhodovaní
o jej návrhu podľa tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné
podanie návrhu (§ 4 až § 6 zákona o súdnej rehabilitácii). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
podľa sťažovateľky mali súdy aplikovať ustanovenia druhého oddielu zákona o súdnej
rehabilitácii, ktorý neustanovuje žiadnu lehotu na podanie návrhu (§ 2 až § 3 zákona
o súdnej rehabilitácii).
Podľa § 5 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii konanie sa začína na návrh
odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca,
manžela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli
rozhodnutím dotknuté.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii návrh možno podať najneskôr
do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ak oprávnená osoba z dôležitých
dôvodov zmešká lehotu na podanie návrhu na začatie konania, môže požiadať o navrátenie
lehoty do jedného mesiaca od pominutia prekážky, najneskôr však do troch rokov
od účinnosti tohto zákona.
Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú
obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo
majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 v období od 25.2.1948
do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu
podľa prv platných predpisov.
Podľa § 36 zákona o súdnej rehabilitácii tento zákon nadobúda účinnosť 1. júlom
1990.
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00,
I. ÚS 93/08). Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole uznesenie
krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd a následne aj najvyšší súd konali v medziach
svojej právomoci, príslušné ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii správne interpretovali
a aplikovali. Ústavný súd považuje názor krajského súdu a najvyššieho súdu, že
v prerokúvanej veci bolo potrebné postupovať podľa tretej hlavy zákona o súdnej
rehabilitácii, za legitímny a právne akceptovateľný. Ústavný súd poukazuje na to, že zákon
o súdnej rehabilitácii v druhom oddiele určoval podmienky na rehabilitáciu a odškodnenie
osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené súdnymi rozhodnutiami za najťažšie trestné činy, kde
preto bolo možné predpokladať aj prísne tresty či iné postihy. Keďže v takýchto prípadoch
boli vydané odsudzujúce rozsudky, súdy o nich mali vedomosť, a preto sa konanie o súdnej
rehabilitácii mohlo začať ex lege, z úradnej povinnosti, a teda aj bez návrhu. Zákonodarca
v záujme zabezpečenia spravodlivej rehabilitácie čo najväčšieho rozsahu takto protiprávne
odsúdených osôb neustanovil lehotu, ktorá by podmieňovala včasnosť takejto súdnej
rehabilitácie. Navyše, zákon o súdnej rehabilitácii bol prijatý len krátko po zmene
spoločensko-politickej situácie (apríl 1990), kedy ešte nebol zrejmý rozsah a množstvo
rozhodnutí, na ktoré sa zákon o súdnej rehabilitácii vzťahoval.
V prípade E. Č., ktorej súdnu rehabilitáciu navrhovala sťažovateľka, nebol vydaný
odsudzujúci rozsudok. Súdy tak nemali vedomosť o postihu a zásahu do jej práv. Preto bolo
potrebné podať návrh na súdnu rehabilitáciu, ktorý podala sťažovateľka ako neter nebohej
E. Č. Takáto situácia, ako aj postup presne zodpovedá ustanoveniam tretieho oddielu
zákona o súdnej rehabilitácii (§ 5), ktorý sťažovateľka aj sama realizovala. Zákon o súdnej
rehabilitácii však v tejto často požaduje aj včasnosť návrhu na súdnu rehabilitáciu – do
dvoch rokov odo dňa jeho účinnosti. Zákon o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1.
júla 1990, sťažovateľka podala návrh na súdnu rehabilitáciu až 6. marca 2009, čo je zjavne
po uplynutí tejto lehoty. Z uvedeného dôvodu potom dospel krajský súd k záveru, že návrh
bol podaný oneskorene. Krajský súd odôvodnil postup pri rozhodovaní o návrhu
sťažovateľky takto:
„Zhodnotiac obsah podaného návrhu, konkrétne charakter a intenzitu zásahu do
osobnej slobody a majetku, a výklad citovaných ustanovení senát krajského súdu dospel
k záveru, že na preskúmavaný prípad bude potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu
zákona o súdnych rehabilitáciách, ktorý na začatie konania o vyslovenie súdnej
rehabilitácie predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou.“
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v konaní o návrhu
sťažovateľky bolo potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej
rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou. K požiadavke
sťažovateľky, že vo veci bolo potrebné postupovať podľa druhého oddielu zákona o súdnej
rehabilitácii, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 16. februára 2011 uviedol, že: „... bez
návrhu sa začne konanie ex lege len v prípade odsudzujúcich rozsudkov, pretože len
o týchto môžu mať súdy vedomosť“.
12. Po oboznámení sa so sťažnosťou, obsahom uznesenia krajského súdu
a najvyššieho súdu, ako aj príslušnou právnou úpravou dospel ústavný súd k záveru, že
postup krajského súdu a ani najvyššieho súdu pri odôvodňovaní ich právneho názoru
nemožno hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený či arbitrárny. Skutočnosť, že sa
sťažovateľka nestotožňuje s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, čo sa týka
aplikácie tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, nie je dôkazom o jeho neústavnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
všeobecných súdov, by bolo možné realizovať len v prípade ich nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecných súdov iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd však takýto
nedostatok v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil.
13. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na niekoľko rozsudkov všeobecných súdov,
ktoré sa týkali obdobných prípadov súdnej rehabilitácie. Ústavný súd zastáva v tejto
súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08).
14. Ústavný súd preto nezistil v uznesení krajského súdu a ani uznesení najvyššieho
súdu žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o možnom porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
15. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajského súdu a najvyššieho
súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania), keďže
tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011