Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., P., Č.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla

2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. februára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je neterou a jedinou

dedičkou po nebohej E. Č., zomrelej ... Sťažovateľka podala 6. marca 2009 na krajskom

súde návrh na vyslovenie súdnej rehabilitácie E. Č. podľa § 33 ods. 2 zákona Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. o súdnej

rehabilitácii (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Svoj návrh odôvodnila tým, že

8. januára 1960 bola u E. Č., vtedy bytom K., vykonaná domová prehliadka kvôli

podozreniu, že menovaná má u seba doma písomnosti ohrozujúce štátnobezpečnostné

záujmy. Pri domovej prehliadke jej bolo odňatých 21 položiek podľa priloženého zoznamu.

Ďalšia domová prehliadka bola u E. Č. nariadená uznesením vyšetrovateľa Krajskej

správy MV v Košiciach z 3. marca 1960. V tejto súvislosti bola E. Č. niekoľko dní vo

väzbe. Odsúdená však nebola. Podľa názoru sťažovateľky boli splnené materiálne aj

formálne predpoklady súdnej rehabilitácie, pretože E. Č. bola zbavená slobody a časti

svojho majetku v súvislosti s podozrením z trestných činov velezrady, sabotáže

a vyzvedačstva podľa č. 86/1950 Sb., ktoré sú vyslovene uvedené v

ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rehabilitácii. Preto sa sťažovateľka domnievala, že na

podanie návrhu na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona

o súdnej rehabilitácii nie je stanovený žiaden termín, podobne ako nie je určený žiaden

termín pre postup podľa § 30 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii.

3. O návrhu sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým návrh sťažovateľky

zamietol. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom návrhu a jeho zhodnotení dospel

k záveru, že na prípad E. Č. je potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona

o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou, t. j.

podanie návrhu do dvoch rokov odo dňa účinnosti zákona o súdnej rehabilitácii. Zákon

o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1. júla 1990, sťažovateľka podala návrh

krajskému súdu až 6. marca 2009, preto bol návrh podľa krajského súdu podaný

oneskorene. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. februára 2011 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd sa

stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať

ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý vyžaduje včasné podanie

návrhu.

4. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, že vo veci

je potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu (§ 6 ods. 1 a 2) zákona o súdnej

rehabilitácii. Sťažovateľka uviedla, že „... aplikace ustanovení § 6 odst. 1 a 2

zákona č. 119/1990 Sb. je v dané veci nepřípadná. Uvedená Ihůta se vztahuje pouze na

přezkumné řízení podlé § 4 cit. zákona. Ustanovení § 33 odst. 2 cit. zákona žádnou Ihůtu

nemá. (Stejně tak nemá žádnou Ihútu ustanovení § 30 odst. 2 cit. zákona.) Jestliže obecné

soudy aplikovaly Ihútu podle § 6 odst. I, 2 cit. zákona neřípadně, zmařily tak věcné

projednání návrhu, a tudiž právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a právo

na soudní ochranu podle Listiny a .“.

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila niekoľko rozhodnutí súdov v Českej republike,

ktorými bola vyslovená účasť osôb na súdnej rehabilitácii bez toho, aby súdy požadovali

zachovanie lehoty podľa § 6 zákona o súdnej rehabilitácii. Podľa sťažovateľky je

neprípustné, aby jeden zákon bol vykladaný v jednej krajine Európskej únie v prospech jeho

občanov a v druhej krajine v ich neprospech. Zároveň sťažovateľka poukázala aj na

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 20. augusta 2009, kde išlo aj o výklad

§ 25 ods. 7 zákona o súdnej rehabilitácii.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„I. Usnesením Krajského soudu Košice ze dne 8. 4. 2009 sp. zn. a

usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. bylo porušená

právo stěžovatelky na

 spravedlivý proces podlé článku 6 odst. 1 Úmluvy,

 soudní ochranu podlé Listiny a SR.

II. Usnesení Krajského soudu Košice ze dne 8. 4. 2009 sp. zn. a usnesení

Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 2. 2011 sp. zn. se zrušují.

III. Stěžovatelce se přiznáva přiměřené zadostiučinění ve výši 200,- Euro, které je

Nejvyšší soud SR povinen vyplatil k rukám stěžovatelky do dvou měsícu od doručení tohoto

nálezu.

IV. Stěžovatelce se podlé advokátního tarifu přiznávají náklady právního

zastupovaní, které je Nejvyšší soud SR povinen vyplatil na účet právního zástupce

stěžovatelky u ... do dvou měsícú od doručení tohoto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8. Ústavný súd považuje v úvode za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ). Preto tvrdenia sťažovateľky

o diskriminácii či nerovnom zaobchádzaní medzi občanmi Českej republiky a Slovenskej

republiky považoval ústavný súd iba za súčasť jej argumentácie.

9. Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala ochrany svojich práv podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

10. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu

a následne aj najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné postupovať pri rozhodovaní

o jej návrhu podľa tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné

podanie návrhu (§ 4 až § 6 zákona o súdnej rehabilitácii). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

podľa sťažovateľky mali súdy aplikovať ustanovenia druhého oddielu zákona o súdnej

rehabilitácii, ktorý neustanovuje žiadnu lehotu na podanie návrhu (§ 2 až § 3 zákona

o súdnej rehabilitácii).

Podľa § 5 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii konanie sa začína na návrh

odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca,

manžela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli

rozhodnutím dotknuté.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii návrh možno podať najneskôr

do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ak oprávnená osoba z dôležitých

dôvodov zmešká lehotu na podanie návrhu na začatie konania, môže požiadať o navrátenie

lehoty do jedného mesiaca od pominutia prekážky, najneskôr však do troch rokov

od účinnosti tohto zákona.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa použijú

obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo

majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 v období od 25.2.1948

do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu

podľa prv platných predpisov.

Podľa § 36 zákona o súdnej rehabilitácii tento zákon nadobúda účinnosť 1. júlom

1990.

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných

súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne ,

). Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole uznesenie

krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd a následne aj najvyšší súd konali v medziach

svojej právomoci, príslušné ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii správne interpretovali

a aplikovali. Ústavný súd považuje názor krajského súdu a najvyššieho súdu, že

v prerokúvanej veci bolo potrebné postupovať podľa tretej hlavy zákona o súdnej

rehabilitácii, za legitímny a právne akceptovateľný. Ústavný súd poukazuje na to, že zákon

o súdnej rehabilitácii v druhom oddiele určoval podmienky na rehabilitáciu a odškodnenie

osôb, ktoré boli právoplatne odsúdené súdnymi rozhodnutiami za najťažšie trestné činy, kde

preto bolo možné predpokladať aj prísne tresty či iné postihy. Keďže v takýchto prípadoch

boli vydané odsudzujúce rozsudky, súdy o nich mali vedomosť, a preto sa konanie o súdnej

rehabilitácii mohlo začať ex lege, z úradnej povinnosti, a teda aj bez návrhu. Zákonodarca

v záujme zabezpečenia spravodlivej rehabilitácie čo najväčšieho rozsahu takto protiprávne

odsúdených osôb neustanovil lehotu, ktorá by podmieňovala včasnosť takejto súdnej

rehabilitácie. Navyše, zákon o súdnej rehabilitácii bol prijatý len krátko po zmene

spoločensko-politickej situácie (apríl 1990), kedy ešte nebol zrejmý rozsah a množstvo

rozhodnutí, na ktoré sa zákon o súdnej rehabilitácii vzťahoval.

V prípade E. Č., ktorej súdnu rehabilitáciu navrhovala sťažovateľka, nebol vydaný

odsudzujúci rozsudok. Súdy tak nemali vedomosť o postihu a zásahu do jej práv. Preto bolo

potrebné podať návrh na súdnu rehabilitáciu, ktorý podala sťažovateľka ako neter nebohej

E. Č. Takáto situácia, ako aj postup presne zodpovedá ustanoveniam tretieho oddielu

zákona o súdnej rehabilitácii (§ 5), ktorý sťažovateľka aj sama realizovala. Zákon o súdnej

rehabilitácii však v tejto často požaduje aj včasnosť návrhu na súdnu rehabilitáciu – do

dvoch rokov odo dňa jeho účinnosti. Zákon o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1.

júla 1990, sťažovateľka podala návrh na súdnu rehabilitáciu až 6. marca 2009, čo je zjavne

po uplynutí tejto lehoty. Z uvedeného dôvodu potom dospel krajský súd k záveru, že návrh

bol podaný oneskorene. Krajský súd odôvodnil postup pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľky takto:

„Zhodnotiac obsah podaného návrhu, konkrétne charakter a intenzitu zásahu do

osobnej slobody a majetku, a výklad citovaných ustanovení senát krajského súdu dospel

k záveru, že na preskúmavaný prípad bude potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu

zákona o súdnych rehabilitáciách, ktorý na začatie konania o vyslovenie súdnej

rehabilitácie predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou.“

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v konaní o návrhu

sťažovateľky bolo potrebné aplikovať ustanovenia tretieho oddielu zákona o súdnej

rehabilitácii, ktorý predpokladá včasné podanie návrhu oprávnenou osobou. K požiadavke

sťažovateľky, že vo veci bolo potrebné postupovať podľa druhého oddielu zákona o súdnej

rehabilitácii, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 16. februára 2011 uviedol, že: „... bez

návrhu sa začne konanie ex lege len v prípade odsudzujúcich rozsudkov, pretože len

o týchto môžu mať súdy vedomosť“.

12. Po oboznámení sa so sťažnosťou, obsahom uznesenia krajského súdu

a najvyššieho súdu, ako aj príslušnou právnou úpravou dospel ústavný súd k záveru, že

postup krajského súdu a ani najvyššieho súdu pri odôvodňovaní ich právneho názoru

nemožno hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený či arbitrárny. Skutočnosť, že sa

sťažovateľka nestotožňuje s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, čo sa týka

aplikácie tretieho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii, nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov

svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru

všeobecných súdov, by bolo možné realizovať len v prípade ich nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor všeobecných súdov iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd však takýto

nedostatok v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil.

13. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na niekoľko rozsudkov všeobecných súdov,

ktoré sa týkali obdobných prípadov súdnej rehabilitácie. Ústavný súd zastáva v tejto

súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(, , ).

14. Ústavný súd preto nezistil v uznesení krajského súdu a ani uznesení najvyššieho

súdu žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o možnom porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp.

listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajského súdu a najvyššieho

súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania), keďže

tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011