Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky v spojení s a 2 a

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-20 zo 6. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) v spojení s a 2 a

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -20 zo 6. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným 28. mája

2010 Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporcovi

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, ochrany

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. -12 z 29. septembra 2010 vyslovil podľa

v spojení s a jeho vecnú nepríslušnosť a vec

postúpil najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému na konanie a rozhodovanie.

Najvyšší súd uznesením č. k. -20 zo 6. júla 2011 konanie zastavil

z dôvodu nesplnenia podmienok na pokračovanie v konaní, keďže sťažovateľ nebol

v konaní zastúpený advokátom a splnomocnenie na svoje zastupovanie nepredložil ani na

výzvu najvyššieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a 2 v spojení s a 2 a

ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru. Svoje

presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie by mohlo byť protiústavné

z dôvodu nesprávnej aplikácie ust. a , pričom toto malo za

následok nesprávne určenie procesných podmienok konania a svojvoľné zastavenie

konania... V danej veci je pomerne nejednotná prax jednotlivých senátov NS SR, pričom iba

senát č. 2 S požaduje povinné právne zastúpenie v konaniach podľa štvrtej a piatej hlavy

piatej časti ... preto sa obraciam na ÚS SR, aby preskúmal postup a rozhodnutie NS SR

a určil (ne)správnosť toho-ktorého postupu a rozhodnutia, resp. aplikácie relevantných

ustanovení . Argumentovať možno len tým, že zákonodarca vecne oslobodil od súdneho

poplatku dotknuté konania..., aby umožnil účinný a reálny prístup k súdnej ochrane

každému a požadovať povinné právne zastúpenie v zmysle je pomerne

obmedzujúce a s prihliadnutím na nie právne zložité predmety týchto konaní. Finančné

náklady za povinné právne zastúpenie v podstate prevyšujú takmer akýkoľvek súdny

poplatok, ktorý mohol zákonodarca požadovať o obmedziť tak prístup k súdnej ochrane,

ibaže zákonodarca od tohto obmedzenia úmyselne upustil. Možno by za úvahu stálo, či ust.

(nie) je ustanovením lex specialis a tým ho nemožno aplikovať v dotknutých

konaniach okrem konania podľa druhej hlavy piatej časti . Inak si neviem vysvetliť tak

hrubo, resp. zásadne odlišnú aplikáciu, interpretáciu a aplikačnú prax jednotlivých

senátov... Najvyššieho súdu SR. Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia a najmä znenie

zákona sú presvedčivé a dávajú logiku podkladu pre rozhodnutie, ktoré napádam, ibaže čo

potom znamená tá rozdielna aplikačná prax NS SR?

Na základe uvedeného... žiadam ÚS SR, aby vo veci rozhodol v súlade

s navrhovaným sťažnostným petitom tejto sťažnosti, nakoľko v danej veci NS SR porušil

ústavný zákaz odmietnutia spravodlivosti... a znemožnil sťažovateľovi riadne konať pred

všeobecným súdom nesprávnym a nezákonným, resp. protiústavným určením procesných

podmienok.“

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa ... sa vyslovuje, že Najvyšší súd SR právoplatným,

protiústavným uznesením zo 6. júla 2011 v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy vedenom pod č. k. porušil sťažovateľove základné

právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivý súdny proces

podľa , 2 v spojení s , 2 a a právo na

spravodlivý súdny proces a právo na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Podľa vety prvej a tretej sa právoplatné protiústavné

uznesenie Najvyššieho súdu SR č. -20 zo dňa 6. júla 2011 zrušuje a vec sa...

vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania

vzniknutých štátu a sťažovateľovi v lehote 15 dní o právoplatnosti... tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

zaručeného v a 2 v spojení s a 2 a a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -20

zo 6. júla 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky výzvou z 15. novembra 2010 vyzval

navrhovateľa, aby zaslal súdu splnomocnenie udelené advokátovi na jeho zastupovanie

v tomto konaní, podľa v spojení s .

Zároveň navrhovateľa poučil o tom, že v prípade nedodržania súdom stanovenej

lehoty 14 dní na predloženie plnej moci udelenej advokátovi, bude konanie o jeho návrhu

podľa zastavené.

Navrhovateľ prevzal zásielku s výzvou súdu 18. novembra 2010, čo potvrdil

vlastnoručným podpisom na doručenke zásielky, avšak v stanovenej lehote a ani do

dnešného dňa, požadované splnomocnenie najvyššiemu súdu nezaslal.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej

alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Podľa ods. 8 na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej

hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nieje ustanovené inak.

Podľa § 250a žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí

vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie

rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane

nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej

pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,

poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu a

doplnkovej ochrany.

Podľa § 250d ods. 3 súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene,

ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie

súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený

podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2)...

Zo spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ nebol v konaní zastúpený

advokátom, nešlo o výnimku uvedenú v a na výzvu súdu v stanovenej lehote

a ani do dnešného dňa splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní

nepredložil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú

dané podmienky na pokračovanie v konaní, a preto podľa konanie o návrhu

navrhovateľa zastavil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa

zastavil.

Svoje právne závery pritom oprel o zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí citoval,

a ich výklad najvyšším súdom rozhodne nemožno považovať za rozporný so samotným

znením týchto ustanovení. Napokon túto skutočnosť v sťažnosti pripustil aj sám sťažovateľ.

V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa

nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný

súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podstata sťažovateľových námietok však spočíva v tom, že jednotlivé senáty

najvyššieho súdu otázku právneho zastúpenia v konaní o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy posudzujú rozdielne (svoju argumentáciu však nepodporil

konkrétnymi prípadmi). K tomu je potrebné poznamenať, že ústavný súd vo viacerých

svojich predošlých rozhodnutiach konštatoval, že nie je orgánom oprávneným zjednocovať

právne názory všeobecných súdov (, , ,

). Úloha ústavného súdu spočíva v tom, aby v konkrétnych prípadoch

posúdil len ústavnú akceptovateľnosť právneho názoru vysloveného všeobecným súdom

(podobne ). Taktiež nie je v právomoci ústavného súdu podávať výklad

zákona tak, ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje. Ústavný súd podáva iba výklad

alebo ústavného zákona, ak je vec sporná ( ).

V tomto prípade však ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v plnom rozsahu spĺňa požiadavky kladené na ústavne konformné

rozhodnutie. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

a 2 a a porušenia práv na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Rovnako tak vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného

v je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, pretože, ako vyplýva

z obsahu sťažnosti, sťažovateľ porušenie tohto práva odvodzuje práve od prípadného

porušenia základného práva zaručeného v , a keďže ústavný súd

nekonštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k vysloveniu porušenia základného práva

zaručeného v . Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti

sťažnosť podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Iné rozhodné skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu nenamietal.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, t. j. nedošlo v tomto prípade

k vysloveniu porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, náhrada trov konania, ale aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom) uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011