Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 436/2011
PDF · 283.46 KB
No categories available
II. ÚS 436/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
J. H., Advokátska kancelária..., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2173/2011 a sp. zn.
Rvp 2189/2011 vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE 1/2011
z 23. mája 2011 a sp. zn. 19 CoE 223/2011 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2173/2011 a sp. zn.
Rvp 2189/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
22. a 24. augusta 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 1/2011
z 23. mája 2011 a sp. zn. 19 CoE 223/2011 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
1. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 21. februára 2008 sťažovateľka poskytla
dlžníčke V. B. (sp. zn. Rvp 2173/2011) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími
poplatkami bola dlžníčka povinná splatiť v dvanástich mesačných splátkach. Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, dostala sa
do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným.
Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníčkou
začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len
„rozhodcovský súd“), a dlžníčka bola rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaná na
zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 28. augusta 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným
a 29. októbra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 12. decembra
2008 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Povinná podala návrh na zastavenie
exekúcie. Okresný súd následne uznesením č. k. 62 Er 2348/2008-65 z 8. novembra 2010
exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 1/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie
okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 13. apríla 2007 sťažovateľka poskytla
dlžníkovi Ľ. M. (sp. zn. Rvp 2189/2011) úver v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími
poplatkami bol dlžník povinný splatiť v dvanástich mesačných splátkach. Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania
so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným.
Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom
začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským
nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 6. marca 2008 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 22. mája 2008 bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. júna 2008
začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.
61 Er 1204/2008-14 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 223/2011
z 31. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené
jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažností v podstatnom uviedla:
«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd nastolil
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu (resp. „z podnetu dlžníka/povinného“,
pozn.) ... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie... opätovne preskúmal
exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal
dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.»
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý jej vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod
dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2173/2011 a sp. zn. Rvp 2189/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,
ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností
na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia
prvostupňového súdu o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na
základe rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka
mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného
konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na
vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach, ktorý spočíva v tom, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,
ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať
v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským
súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi
v zmluve.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
1. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 1/2011 z 23. mája 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 62 Er 2348/2008-65 z 8. novembra 2010, ktorým tento exekúciu
zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP, pričom v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol:
„Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal
z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky
podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §
40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom). Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. explicitne
vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon
rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia,
prípadne exekúcia nachádza.
Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup
podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t.j., či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č.
244/2002 Z.z., správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe
ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý
charakter a je preto absolútne neplatná.
Súd prvého stupňa považoval správne vyhodnotil, že podľa úverovej zmluvy
a následne aj vykonávaného rozsudku stáleho rozhodcovského súdu v danej veci úroky
z omeškania mali predstavovať 91,25% ročne, ktorú skutočnosť nespochybňuje ani
oprávnený vo svojom odvolaní. Výška úrokov z omeškania... je považovaná za
neprimeranú a teda za rozpornú s ust. § 39 Občianskeho zákonníka aj v judikatúre súdov
Slovenskej republiky (rozsudok NS SR 1Mcdo/1/2009). A zároveň správne zhodnotil, že aj
povinnosť uložená povinnej zaplatiť oprávnenému poplatok vo výške 191,19 Eur
a paušálnu náhradu nákladov veriteľa zaväzujú povinnú na právom nedovolené plnenie,
ktoré podľa rozsudku nemožno oddeliť, preto nútený výkon takéhoto rozhodnutia nie je
prípustný.
V dôsledku uvedeného bolo potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť.
Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.,
z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný
titul bol vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť
v súlade s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva
a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované
absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno
odoprieť vykonateľnosť.
Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho
súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C – 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok
v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť
z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je
potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.“
2. Krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 223/2011 z 31. mája 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 61 Er 1204/2008-14 z 12. januára 2011, ktorým tento
exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, keď sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa, pričom na zdôraznenie jeho
správnosti uviedol:
„Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného
konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre
ktoré by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí
preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo vydané poverenie, nie je
exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul.
Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
v danej veci, keď smernice vydávané v rámci európskeho práva sú pre členské štáty
záväzné, len pokiaľ ich členský štát implementuje do svojho právneho systému, je potrebné
uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica
nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje
komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným
spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do
Slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. zo dňa
02.03.2004, a to predovšetkým do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd
prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom
rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica
implementovaná.
Rovnako neobstojí námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje
možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským
konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom
v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania
zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď
žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený. Výber osoby rozhodcu evidentne uskutočnil sám
veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý
charakter dojednania a možnosti riešenia sporu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy
rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti
za neprijateľnú podmienku, a teda neplatnú, a to aj v náväznosti na judikatúra Európskeho
súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-168/05, C-40/08, C-473/00, C-243/08).
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva zo všeobecných podmienok
poskytovania úveru, súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení za absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech
spotrebiteľa, teda povinného. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah do predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť, a to ani sčasti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu
ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Napadnutými rozhodnutiami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak
všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez
návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do
úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či
rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému
zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,
pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Z okolností prípadov sťažovateľky vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť
rozhodcovských nálezov, ktorými boli dlžníci zaviazaní zaplatiť dlh vyplývajúci
z úverových zmlúv. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené z dôvodu neplatnosti
exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni
sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania
rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011