Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 436/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.

J. H., Advokátska kancelária..., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 23. mája 2011 a sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

22. a 24. augusta 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. mája 2011 a sp. zn. z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

1. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 21. februára 2008 sťažovateľka poskytla

dlžníčke V. B. (sp. zn. ) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími

poplatkami bola dlžníčka povinná splatiť v dvanástich mesačných splátkach. Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, dostala sa

do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným.

Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníčkou

začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len

„rozhodcovský súd“), a dlžníčka bola rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaná na

zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 28. augusta 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným

a 29. októbra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 12. decembra

2008 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Povinná podala návrh na zastavenie

exekúcie. Okresný súd následne uznesením č. k. -65 z 8. novembra 2010

exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 13. apríla 2007 sťažovateľka poskytla

dlžníkovi Ľ. M. (sp. zn. ) úver v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími

poplatkami bol dlžník povinný splatiť v dvanástich mesačných splátkach. Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania

so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným.

Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom

začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským

nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 6. marca 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 22. mája 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. júna 2008

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k.

-14 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené

jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo

vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažností v podstatnom uviedla:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd nastolil

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu (resp. „z podnetu dlžníka/povinného“,

pozn.) ... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie... opätovne preskúmal

exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal

dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.»

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý jej vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod

dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,

ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností

na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia

prvostupňového súdu o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na

základe rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na

vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach, ktorý spočíva v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,

ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,

ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským

súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi

v zmluve.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

1. Krajský súd uznesením sp. zn. z 23. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -65 z 8. novembra 2010, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne správne podľa , pričom v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol:

„Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí

správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal

z ust. , Exekučného poriadku a ustanovenia

o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky

podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §

40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom). Zo znenia ustanovenia explicitne

vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon

rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia,

prípadne exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup

podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t.j., či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č.

, správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. a a ,

a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe

ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý

charakter a je preto absolútne neplatná.

Súd prvého stupňa považoval správne vyhodnotil, že podľa úverovej zmluvy

a následne aj vykonávaného rozsudku stáleho rozhodcovského súdu v danej veci úroky

z omeškania mali predstavovať 91,25% ročne, ktorú skutočnosť nespochybňuje ani

oprávnený vo svojom odvolaní. Výška úrokov z omeškania... je považovaná za

neprimeranú a teda za rozpornú s ust. aj v judikatúre súdov

Slovenskej republiky (rozsudok NS SR ). A zároveň správne zhodnotil, že aj

povinnosť uložená povinnej zaplatiť oprávnenému poplatok vo výške 191,19 Eur

a paušálnu náhradu nákladov veriteľa zaväzujú povinnú na právom nedovolené plnenie,

ktoré podľa rozsudku nemožno oddeliť, preto nútený výkon takéhoto rozhodnutia nie je

prípustný.

V dôsledku uvedeného bolo potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť.

Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. ,

z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný

titul bol vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť

v súlade s ust. , nemôžu obsahovať práva

a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované

absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno

odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho

súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C – 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok

v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť

z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je

potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.“

2. Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -14 z 12. januára 2011, ktorým tento

exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa a , keď sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa, pričom na zdôraznenie jeho

správnosti uviedol:

„Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného

konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre

ktoré by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí

preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo vydané poverenie, nie je

exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul.

Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993

v danej veci, keď smernice vydávané v rámci európskeho práva sú pre členské štáty

záväzné, len pokiaľ ich členský štát implementuje do svojho právneho systému, je potrebné

uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý

členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica

nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje

komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným

spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do

Slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zo dňa

02.03.2004, a to predovšetkým do ustanovení až . Súd

prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom

rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica

implementovaná.

Rovnako neobstojí námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje

možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským

konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom

v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania

zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď

žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený. Výber osoby rozhodcu evidentne uskutočnil sám

veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej

formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý

charakter dojednania a možnosti riešenia sporu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy

rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti

za neprijateľnú podmienku, a teda neplatnú, a to aj v náväznosti na judikatúra Európskeho

súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-168/05, C-40/08, C-473/00, C-243/08).

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva zo všeobecných podmienok

poskytovania úveru, súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na

v príslušnom znení za absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech

spotrebiteľa, teda povinného. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto

dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne

dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah do predloženej formulárovej zmluvy

ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže

byť, a to ani sčasti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému

voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov a podstatné na posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu

ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2007 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Napadnutými rozhodnutiami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak

všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez

návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do

úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či

rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému

zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,

pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Z okolností prípadov sťažovateľky vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť

rozhodcovských nálezov, ktorými boli dlžníci zaviazaní zaplatiť dlh vyplývajúci

z úverových zmlúv. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia

príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené z dôvodu neplatnosti

exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni

sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania

rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011