Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 423/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., P., a M. O., P., zastúpených advokátom Mgr. S.

I., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co

32/2010 z 8. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. O. a M. O. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2010 doručená sťažnosť J. O., P., a M. O., P. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sa ako žalobkyne v 1. a 2. rade

(spolu so žalobcami v 3. a 4. rade) v občianskoprávnom konaní vedenom Okresným súdom

Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. žalobou podanou 20. apríla 2009

domáhali určenia svojho vlastníckeho práva k nimi označenej nehnuteľnosti (ďalej len

„sporná nehnuteľnosť“) v podiele po ¼ pre každú z nich, a to z titulu vydržania.

Sťažovateľky tvrdili, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku spolu so žalobcami

v 3. a 4. rade nadobudli vydržaním, keďže právny predchodca sťažovateliek a následne

aj sťažovateľky samotné spolu s ostatnými žalobcami užívali spornú nehnuteľnosť

nepretržite v dobrej viere, že im patrí, viac ako 70 rokov, pričom sťažovateľky, resp. ich

právny predchodca sa vydania spornej nehnuteľnosti začali domáhať až v roku 2001.

Sťažovateľky tvrdili, že ich držba je dobromyseľná, čo odvodzovali zo skutočnosti, «že ešte

v roku 1963 keď bolo uzavreté manželstvo B. O. a J. O., po jej príchode do ešte pôvodného

rodinného domu..., informoval B. O. svoju manželku, v zmysle - ,,toto sú naše pozemky“

pričom mal na mysli a priamo jej ukázal aj parc. č... a táto informácia bola zásadná,

pravdivá a poskytnutá blízkou osobou, že nikdy u nej nemohla vzniknúť akákoľvek

pochybnosť, že pracuje na cudzom, nie na svojom pozemku.».

Ako okamih dobromyseľného vstupu do držby sťažovateľky uviedli „moment

(vnútorné presvedčenie o oprávnenosti držby) nastal 1. 1. 1984 - deň nasledujúci po 31. 12.

1983 – Silvester. V ten deň žalobkyňa v 1. rade J. O. všetkým členom rodiny oznámila, že

uplynulo presne 20 rokov od uzavretia manželstva s neb. B. O..., a že všetci sú radi, že

dokončili stavbu a užívajú celú nehnuteľnosť (myslená aj parcela č... ktorá tvorila jeden

celok bez oplotenia a bola spojená s parcelami okolo domu... Od tohto dňa všetci prítomní

(celá rodina), vzhľadom na výslovné prehlásenie matky, nerozlišovali už, či parc. č... je

prístupová cesta k ich domu a záhrade, jednoducho vnímali celý pozemok vrátane spornej

parcely ako svoj vlastný.“.

V priebehu konania sťažovateľky žiadali pripustiť zmenu žaloby, keď žalobcovia

v 3. a 4. rade zobrali žalobu späť a žiadali, aby okresný súd voči nim konanie zastavil a určil

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v podiele po ½ pre každú zo sťažovateliek z titulu

vydržania.

Okresný súd rozsudkom č. k. -133 z 18. januára 2010 pripustil čiastočné

späťvzatie žaloby žalobcov v 3. a 4. rade a konanie v tejto časti zastavil, žalobu

sťažovateliek v časti o určenie ich vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti z titulu

vydržania pre nedostatok ich dobromyseľnosti na vydržaní vlastníckeho práva k podielom

na spornej nehnuteľnosti zamietol. Podľa okresného súdu u sťažovateliek ako

navrhovateliek v 1. a 2. rade nebola v konaní preukázaná ich dobromyseľnosť s poukazom

na titul nadobudnutia sporných nehnuteľností, čím u nich nebola splnená jedna z podmienok

vydržania ustanovená zákonom. Podľa odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu

za určitých okolností podmienky vydržania mohol splniť, t. j. mohol spornú nehnuteľnosť

užívať v dobrej viere, že vlastnícke právo na neho prevedené bolo a že mu sporná

nehnuteľnosť patrí, manžel a otec sťažovateliek ako ich právny predchodca, teda

dobromyseľnosť týkajúca sa spornej nehnuteľnosti mohla byť preukázaná len u otca

sťažovateliek, a nie u sťažovateliek samotných.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. -133 z 18. januára 2010 uviedol:

„Žalobcovia podali pôvodne žalobu na určenie vlastníckeho práva k parcele č... o

výmere 192 m2, evidovanej na LV č..., kat. úz. P. titulom vydržania. Tvrdili, že uvedenú

nehnuteľnosť užívala rodina O. viac ako 70 rokov. Žalobcom v 1/ až 4/ rade svedčí

vydržania v zmysle s tým, že ustálili dobu vydržania od 01.

01. 1984 do 31. 12. 1993. Žalobcovia tiež uviedli, že sporná parcela bola súčasťou parciel,

ktoré boli predmetom dedenia po nebohom B. O. Z dokumentácie vyplýva, že ide o prístup k

rodinnému domu a záhrade, ktorú nerušene žalobcovia užívajú. Predmetnú nehnuteľnosť

udržiavajú počas celého roka a ohľadne nej neboli žiadne spory. Po tejto nehnuteľnosti

nebránia prechodu aj iným osobám.

Podľa tvrdenia žalobcov, ešte ich nebohý právny predchodca B. O. adresoval

Mestskému úradu v P. list z 24. 10. 2001, ktorým žiadal o jeho súhlas s vydaním osvedčenia

k spornej parcele, čím chcel vyporiadať vlastníctvo k nej. Žalovaný oznámil, že má výhrady

k vzniku vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

V priebehu konania na žiadosť žalobcov bola pripustená zmena žaloby, žalobcovia

v 3/ a 4/ rade zobrali svoju žalobu späť a žiadali voči nim konanie zastaviť. Žalobcovia v 1/

a 2/ rade žiadali určiť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v podiele po ½

pre každého tým istým titulom, ako v pôvodnej žalobe.

Prvostupňový súd dokazovaním dospel k záveru, že žaloba žalobcov v 1/ a 2/ rade je

nedôvodná. Uvedení žalobcovia nepreukázali náležitosti pre určenie ich vlastníckeho práva

tak, ako to vyžaduje .

Nebohý právny predchodca žalobcov B. O. bol príbuzný s rodinami O., ktorí vlastnia

susedné nehnuteľnosti. Predmetná parcela je prístupovou cestou a vznikla z pôvodných

mpč. parciel, patriacich ako podielové spoluvlastníctvo právnym predchodcom tak

žalobcov, ich nebohému právnemu predchodcovi B. O., ako aj ďalším príbuzným z rodiny

O. Uvedené vyplýva z pozemnoknižných zápisníc č. 2913 a 2914 kat. úz. P.

Parcela, na ktorej je postavený rodinný dom a záhrada patriace žalobcom,

nadobudol v minulosti od svojich rodičov A. a A. O. nebohý B. O. v celosti výlučne sám ešte

pred uzavretím manželstva so žalobkyňou v 1/ rade. Žalobcovia poukazovali na

nadobudnutie spornej nehnuteľnosti ich právnym predchodcom B. O., a to v období od r.

1984 do 1993 s tým, že rodina O. túto nehnuteľnosť ako pôvodne neknihovaný pozemok,

užívala viac ako 70 rokov nerušene.

Prvostupňový súd ustálil, že žalobcovia nesplnili základnú zákonnú podmienku

vydržania, a to dobromyseľnosť s poukazom na titul nadobudnutia nehnuteľnosti. V konaní

bolo preukázané, že rodina O. túto nehnuteľnosť užíva ako prístup k rodinnému domu peši,

aj motorovým vozidlom. Starajú sa o ňu, nie je oplotená a je voľne prístupná.

Predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia ani po nebohom A. O. v r. 1956,

po ktorom dedičstvo nadobudol teraz už nebohý B. O., a to rodinný dom, zastavanú plochu

a záhradu. Nebola tiež predmetom dedenia po nebohom B. O. v r. 2003. Po doplnení

dokazovania by sa dalo uvažovať o tom, že práve B. O. by mohol splniť podmienky

vydržania k predmetnej nehnuteľnosti, ale nie žalobcovia samotní. Predmetnou žalobou

žalobcovia mienili vyporiadať už aj dedičské konanie po nebohom B. O., keďže žiadali určiť

vlastnícke právo priamo žalobcom v 1/ a 2/ rade s poukazom na ich právne nástupníctvo po

nebohom B. O. Súd vychádzal z toho, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva titulom

vydržania musia byť splnené zároveň všetky tri podmienky vydržania, t.z. vydržacia lehota

po dobu 10 rokov, nerušenosť a dobromyseľnosť s poukazom na titul nadobudnutia

nehnuteľnosti, ktorá u žalobcov v 1/ a 2/ rade splnená nebola. Preto žalobu zamietol.“

Proti zamietajúcej časti uvedeného rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky

odvolanie. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2010 rozsudok

okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Kľúčovou námietkou sťažovateliek uplatnenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu

bola skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nezaoberali dôkazmi

predloženými sťažovateľkami, ktoré mali objasniť podstatu vzniku ich nároku vydržať

podiely na spornej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich základného

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

. V tejto súvislosti uviedli, že „rozsudok odvolacieho súdu je účelový,

zmanipulovaný, súd sa nezaoberal podstatnými skutočnosťami ale najmä dôkazmi

predloženými a uvádzanými žalobcami v odvolaní, prevládol vysoko subjektívny názor

a nezohľadnilo sa všetko, čo v konaní vyšlo najavo“.

V tejto súvislosti sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd „vykonal kontrolu

skutkových a právnych záverov...“ krajského súdu „... z dôvodu, že skutkové a právne

závery tohto všeobecného súdu sú zjavne neodôvodnené, v rozpore s vykonanými dôkazmi

a tak z ústavného hľadiska sú tieto závery súdu neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove Rozsudkom č. k. zo dňa 8. 7. 2010 porušil

základné právo J. O. a M. O. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil právo týchto sťažovateliek na súdnu

ochranu garantované SR Čl. 46 ods. 1, a porušil ich právo vlastniť majetok

garantované SR Čl. 20 ods. 1.

Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 8. 7. 2010.

Zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. zo dňa 18. 1. 2010.

Určuje a potvrdzuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním J. O., r. Č., P.,

podiel 1/2 - ina k celku a M. O., r. O., P., podiel 1/2 - ina k celku, k parcele č... o výmere

192 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na LV č..., Obec P., katastrálne územie P.“

Ústavný súd prípismi z 13. a zo 16. mája 2011 vyzval okresný súd a krajský súd, aby

sa vyjadrili k podanej sťažnosti a aby zaslali na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

K podanej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. I.

M., prípisom sp. zn. zo 6. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 10. júna

2011. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„V predmetnej právnej veci, ktorá súdu napadla 20. 4. 2009, bolo vykonané

dokazovanie na základe návrhov oboch strán. Vo veci sa uskutočnili dve pojednávania, na

základe ktorých bol dňa 18. 1. 2010 vyhlásený rozsudok. Sťažovateľky boli v tomto konaní

neúspešné. Rozhodnutie okresného súdu Prešov bolo v dôsledku odvolania sťažovateliek

predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove, ktorý rozhodol pod sp. zn. 19 Co

32/2010 tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby

voči žalobkyniam v 1. a 2. rade, teda sťažovateľkám.

V celom rozsahu poukazujeme na dôvody, ktoré viedli súd k rozhodnutiu vo veci

samej uvedené v rozsudku z 18. 1. 2010. Sťažnosť sťažovateliek a dôvody tam uvedené

považujeme za účelové, vytrhnuté z kontextu celých súvislostí, ktoré boli zistené

v dokazovaní pred Okresným súdom Prešov. Domnievame sa, že ide len o pokus o zvrátenie

už právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu.“

K podanej sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd, zastúpený predsedom

občianskoprávneho kolégia JUDr. J. A., prípisom sp. zn. Spr 10074/2011 z 24. mája 2011

doručeným ústavnému súdu 6. júna 2011. Predseda občianskoprávneho kolégia krajského

súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že „Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na

odvolacie konanie dňa 17. 3. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 19 Co

32/2010.“, ďalej zopakoval skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu sp.

zn. z 8. júla 2010 a konštatoval, že okolnosti uvádzané sťažovateľkami v

ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhuje zamietnuť.

Argumentoval predovšetkým tým, že «V prejednávanom prípade však žalobkyne

nepreukázali, aby vstúpili do držby predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne. Nie je možné

považovať za dobromyseľný vstup do držby iba to, že blízky príbuzný budúcim držiteľom

oznámi, že „toto je naše“. Ako príklad vstupu do dobromyseľnej držby môže byť darovanie

veci, kúpa veci a podobne. Žalobkyne samotné spochybnili svoju dobromyseľnú držbu tým,

že najprv podanou žalobou sa 4 žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním

v podieloch po ¼-inu k predmetnej nehnuteľnosti, následne po čiastočnom späťvzatí žaloby

žalobcov v 3/ a 4/ rade žalobkyne v 1/ a 2/ rade žiadali určiť vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti iba v ich prospech v podiele po ½ -ici každej. Už táto okolnosť jednoznačne

preukazuje, že nemohli byť najprv dobromyseľní všetci štyria žalobcovia, že im predmetná

nehnuteľnosť v podiele po ¼ -ine patrí a následne nemohli byť dobromyseľní žalobcovia v

1/ a v 2/ rade, že tá istá nehnuteľnosť im patrí v podieloch po ½ - ici.

Keďže v konaní nebolo preukázané, aby žalobkyne v 1/ a 2/ rade splnili všetky

zákonom predpísané základné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,

lebo nepreukázali svoj dobromyseľný vstup do užívania predmetnej nehnuteľnosti,

aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní neboli preukázané

podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k predmetnej nehnuteľnosti.

Správne preto prvostupňový súd žalobu žalobkýň v 1/ a v 2/ rade zamietol.

Žalobkyne nepochopili základné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním. Taktiež nieje možné súhlasiť s tvrdením, že argumentácia žalobkyne v 1/ rade

vypočutej ako svedkyne vo veci nemá žiaden význam. Z jej výpovede ako

svedkyne možno vyvodiť, že cez predmetnú parcelu prechádzali aj iní ľudia. Svedkyňa

v uvedenom konaní bola určite poučená o povinnosti vypovedať pravdu a to pod následkom

možného trestného stíhania za krivú výpoveď. Vzhľadom na ďalšie tvrdenie žalobkýň, že

predmetná parcela bola v minulosti v podielovom spoluvlastníctve fyzických osôb,

a to bratov O., mohla by preto snáď obstáť žaloba o určenie rozsahu dedičstva po A. O.

alebo po B. O. v tom prípade, ak by v minulosti došlo k zrušeniu a vyporiadaniu uvedeného

spoluvlastníctva s tým, že vlastníkom sa mohol stať A. O., ktorý mohol túto nehnuteľnosť

napríklad nejakými neformálnymi zmluvami previesť na svojho syna B. Javí sa preto aj

celkom možné, že predmetným konaním sa žalobkyne chceli vyhnúť dedičskému konaniu, či

už po B. alebo ešte po jeho otcovi A. Aj keď v odvolaní sa poukazuje na iný spor, jeho

výsledok nemá žiaden právny vplyv na predmetné konanie, lebo s ním nijak nesúvisí.

Nebolo možné žalobe vyhovieť ani po započítaní držby právneho predchodcu

žalobkýň, lebo žalobkyne nepreukázali oprávnený vstup do držby tak, ako to bolo vyššie

uvedené. Iba v prípade, ak by ich vstup do držby bol oprávnený, bolo by možné započítať

oprávnenú držbu aj ich právneho predchodcu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v zmysle

ustanovenia vyhodnotiť v prípade pochybností držbu žalobkýň za držbu

oprávnenú. Žalobkyne totiž tak, ako to bolo už uvedené, nepreukázali vstup do držby.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , IV.

ÚS 136/05,

), ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.

, , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a , ako aj porušenie svojho práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 8. júla

2010.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júla

2010

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2010.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2010 ako súd odvolací

na základe odvolania sťažovateliek potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -133

z 18. januára 2010 a v časti náhrady trov zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( ),

preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania

( ) zistil, že odvolanie žalobkýň je dôvodné iba v časti čo do výroku

o trovách konania.

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo

právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je

oprávnená ( v znení zmien

a doplnkov, ďalej len ).

Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3

rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa

odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre

začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí

premlčacej doby (, a v znení zmien a doplnkov).

Pokiaľ ďalej nie uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky

z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov

( ).

Ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe

doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom

užívaní pozemku, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca

mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona ( ).“

K inštitútu vydržania krajský súd vo všeobecnosti uviedol:

„Jedným z inštitútov nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom je ich vydržanie.

Ide o osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lége), pri

splnení zákonom požadovaných predpokladov. Základnými predpokladmi nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním sú: spôsobilý predmet vydržania, to aby držba bola

oprávnená a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Výsledkom

splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov vydržania ja nadobudnutie

vlastníckeho práva k veci vydržiteľom, a to okamihom uplynutia vydržacej doby. Keďže

právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie

štátneho orgánu. Preto rozhodnutie súdu, vydané na základe určovacej žaloby vydržiteľa

o tom, že tento nadobudol vlastnícke právo vydržaním má povahu deklaratórneho

rozhodnutia. V nesporných prípadoch právnu skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vydržaním osvedčuje notár formou notárskej zápisnice. Keďže právnym

následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní

inštitútu vydržania pri nehnuteľnostiach rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej

úpravy, a to obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31. 12. 1950,

ďalej obdobie platnosti od 01. 01. 1951 do 31. 03.

1964 a napokon obdobie platného od 01. 04. 1964

so zreteľom na jeho novely, najmä účinný od 01. 04. 1983 a zákon

č. účinný od 01. 01. 1992. 0/1964 Zb. držbu

a vydržanie až do novelizácie , t. j. do 01. 04. 1983 neupravoval.

Až novela novo upravila ochrannú držbu a vydržanie s možnosťou

započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby. Platný právny stav vychádza z toho, že

pre vydržanie treba do doby oprávnenej držby započítať aj dobu pred 01. 01. 1992.

Prvostupňový súd sa v predmetnej veci riadil vyššie uvedeným, preto vo veci aj

správne rozhodol. Správne použil aj právnu normu, pod ktorú tento súd subsumoval

predmetnú právnu vec. Odvolací súd odkazuje aj na skutkový stav zistený súdom prvého

stupňa.“

K splneniu zákonom predpísaných predpokladov vydržania krajský súd uviedol:

„Aj odvolací súd je toho názoru, že žalobkyne v 1/ a 2/ rade nesplnili zákonom

predpísané predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k spornej parcele

č... o výmere 192 m2 zapísanej na LV č..., kat. úz. P. V konaní nebolo preukázané, aby

žalobkyne v 1/ a v 2/ rade vstúpili do držby oprávnene. Pod oprávnenou držbou je treba

rozumieť faktické ovládanie veci späté s vôľou nakladať s ňou ako so svojou, v dobrej viere,

že držiteľovi veci toto patrí. Pre oprávnenosť držby musia byť splnené nasledovné

náležitosti: faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou, čo znamená

správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila; a dobrá viera, že mu vec patrí.

Skutočnosť, či držiteľ veci je dobromyseľný (bona fíde) alebo nedobromyseľný (mala fide)

treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného

presvedčenia samotného držiteľa veci. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav

nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento

psychický stav navonok prejavuje. Pričom okolnosti, z ktorých možno usudzovať na

existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukazovať držiteľ práva. V prípade pochybnosti

o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá, teda platí vyvrátiteľná právna domnienka,

že držba je oprávnená. Dobromyseľnosť treba hodnotiť objektívne, nestačí subjektívne

presvedčenie držiteľa. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno, so

zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, od neho rozumne požadovať, mal resp. mohol

mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera

je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napr. prisvojuje určitú vec, teda

že okolnosti svedčia o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Ide teda o psychický

stav, o vnútorné presvedčenie subjektu. V tomto smere predmetom dokazovania môžu byť

iba skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie

prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o

dobromyseľnosti, že mu vec patrí.“

K dobromyseľnosti sťažovateliek krajský súd uviedol:

«V prejednávanom prípade však žalobkyne nepreukázali, aby vstúpili do držby

predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne. Nie je možné považovať za dobromyseľný vstup

do držby iba to, že blízky príbuzný budúcim držiteľom oznámi, že „toto je naše“. Ako

príklad vstupu do dobromyseľnej držby môže byť darovanie veci, kúpa veci a podobne.

Žalobkyne samotné spochybnili svoju dobromyseľnú držbu tým, že najprv podanou žalobou

sa 4 žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním v podieloch po ¼ – inu

k predmetnej nehnuteľnosti, následne po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcov v 3/ a 4/

rade žalobkyne v 1/ a 2/ rade žiadali určiť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti iba

v ich prospech v podiele po 1/2 – ici každej. Už táto okolnosť jednoznačne preukazuje, že

nemohli byť najprv dobromyseľní všetci štyria žalobcovia, že im predmetná nehnuteľnosť

v podiele po ¼ - ine patrí a následne nemohli byť dobromyseľní žalobcovia v 1/ a v 2/ rade,

že tá istá nehnuteľnosť im patrí v podieloch po ½ – ici.»

V nadväznosti na tieto argumenty krajský súd dospel k tomuto záveru:

«Keďže v konaní nebolo preukázané, aby žalobkyne v 1/ a 2/ rade splnili všetky

zákonom predpísané základné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,

lebo nepreukázali svoj dobromyseľný vstup do užívania predmetnej nehnuteľnosti, aj

odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní neboli žalobcami v 1/

a 2/ rade preukázané podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním

k predmetnej nehnuteľnosti. Správne preto prvostupňový súd žalobu žalobkýň v 1/ a v 2/

rade zamietol.

K odvolacím námietkam žalobkýň v 1/ a 2/ rade proti zamietavej časti rozsudku je

treba uviesť, že tieto nepochopili základné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním. Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením, že argumentácia žalobkyne v 1/ rade

vypočutej ako svedkyne vo veci nemá žiaden význam aj pre predmetné konanie.

Z jej výpovede ako svedkyne možno vyvodiť, že cez predmetnú parcelu prechádzali aj iní

ľudia. Svedkyňa v uvedenom konaní bola určite poučená o povinnosti vypovedať pravdu a

to pod následkom možného trestného stíhania za krivú výpoveď. Vzhľadom na ďalšie

tvrdenie žalobkýň, že predmetná parcela bola v minulosti v podielovom spoluvlastníctve

fyzických osôb, a to bratov O., mohla by preto snáď obstáť žaloba o určenie rozsahu

dedičstva po A. O. alebo po B. O. v tom prípade, ak by v minulosti došlo napr. k zrušeniu a

vyporiadaniu uvedeného spoluvlastníctva s tým, že vlastníkom sa mohol stať A. O., ktorý

mohol túto nehnuteľnosť napríklad nejakými neformálnymi zmluvami previesť na svojho

syna B. Javí sa preto aj celkom možné, že predmetným konaním sa žalobkyne chceli vyhnúť

dedičskému konaniu, či už po B. alebo ešte po jeho otcovi A. Aj keď v odvolaní sa tiež

poukazuje na iný spor, jeho výsledok nemá žiaden právny vplyv na predmetné konanie, lebo

s ním nijak nesúvisí.

Nebolo možné žalobe vyhovieť ani po započítaní držby právneho predchodcu

žalobkýň, lebo žalobkyne nepreukázali oprávnený vstup do držby tak, ako to bolo vyššie

uvedené. Iba v prípade, ak by ich vstup do držby bol oprávnený, bolo by možné započítať

oprávnenú držbu aj ich právneho predchodcu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v zmysle

ustanovenia vyhodnotiť (v prípade pochybností) držbu žalobkýň za držbu

oprávnenú. Žalobkyne totiž tak, ako to bolo už uvedené, nepreukázali vstup do držby.

V žiadnom prípade totiž za oprávnený vstup do držby nie je možné považovať iba

informáciu B. O. o tom, že „toto sú naše pozemky“. ...

Keďže rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, t.j. v časti o zamietnutí žaloby

žalobcov v 1/ a 2/ rade je správny, bol preto postupom podľa vo výroku

potvrdený.»

Sťažovateľky s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu,

na základe ktorého ako odvolací súd meritórne potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-133 z 18. januára 2010, nesúhlasia.

Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu z 8. júla 2010 namietajú samotné právne

posúdenie veci na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery

všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne , ). Právne závery krajského

súdu však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd svoje závery nezaložil na inom

právnom názore ako prvostupňový súd, iba nimi argumentačne posilnil alebo doplnil

konštatovania, resp. zistenia okresného súdu. Už okresný súd totiž vyslovil, že v prípade

spornej nehnuteľnosti by dobromyseľnosť ako nevyhnutná podmienka nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním bola preukázaná iba u právneho predchodcu sťažovateliek

(manžela a otca sťažovateliek), a nie u sťažovateliek samotných, pričom tento záver krajský

súd „dopovedal“ v tom zmysle, že vzhľadom na uvedené mohli by sa teda sťažovateľky

domáhať žalobou „o určenie rozsahu dedičstva po A. O. alebo B. O. v tom prípade ak by v

minulosti došlo napr. k zrušeniu a vyporiadaniu uvedeného spoluvlastníctva s tým, že

vlastníkom sa mohol stať A. O., ktorý mohol túto nehnuteľnosť napríklad nejakými

neformálnymi zmluvami previesť na svojho syna B.“. V tejto súvislosti okresný súd vo

svojom odôvodnení vyslovil názor, že sťažovateľky si predmetnou žalobou pravdepodobne

mienili vysporiadať zároveň už aj dedičské konanie po ich právnom predchodcovi.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi

okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol a zdôvodnil v ich

logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený,

svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s . Právny názor, ku ktorému dospel

na základe inštitútu vydržania, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením a dohovoru, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

V súvislosti s týmto záverom ústavný súd uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti

(, , ) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je

právnym základom pre namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú (v sťažnosti pritom

uvádzajú argumenty, ktoré uviedli aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru

o porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2010

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2010 ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím

krajského súdu a porušením základného práva sťažovateliek upraveného v čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateliek zaručeného v .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011