Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 436/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – J., P., zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prievidza č. k. -100 z 24. augusta 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -121 z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. – J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2011 doručená sťažnosť P. J. – J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti podľa a podľa listiny rozsudkom Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. -100 z 24. augusta 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -121

z 28. apríla 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„... Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. -100 zo dňa 24. 08.

2010 spoločne s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -121 zo dňa

28. 04. 2011 boli doručené žalovanému - sťažovateľovi dňa 20. 06. 2011, kedy nadobudli

právoplatnosť...

Proti rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. -100 zo dňa

24. 08. 2010 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. -121 zo dňa 28. 04. 2011

podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov podľa § 237

písm. f/ a 241 ods. 2 písm. b/ , o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dosiaľ

nerozhodol.

V právnej veci žalobcu P. J., bytom P. proti odporcovi - sťažovateľovi P. J.

podnikajúcemu pod obchodným menom P. J. – J., P. bolo pred Okresným súdom Prievidza

pod sp. zn. a v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne pod

sp. zn. vedené súdne konanie, v ktorom sa žalobca voči sťažovateľovi

domáhal zaplatenia mzdových nárokov spolu v sume 912,68 EUR s príslušenstvom

pozostávajúcim z úrokov z omeškania, trov konania a trov právneho zastúpenia.

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. -100 zo dňa 24. 08. 2010

bol žalovaný - sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi 3.425,19 EUR s príslušenstvom

pozostávajúcim z úrokov z omeškania a trovy konania vo výške 556,92 EUR a to všetko do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súdu v Trenčíne rozsudkom č. k. -121 zo dňa 28. 04. 2011

o odvolaní žalovaného - sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.

-100 zo dňa 24. 08. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu potvrdil

a žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Predmetom konania pred Okresným súdom Prievidza vedeného pod sp. zn.

bol žalobcom tvrdený nárok na náhradu mzdy.

Žalobou podanou dňa 12. 06. 2009 sa žalobca domáhal náhrady mzdy za mesiace

marec a apríl 2009. Následne súd na základe návrhu žalobcu pripustil zmenu návrhu - jeho

rozšírenie o zaplatenie ďalších 2.494,68 EUR s prísl. a to uznesením č. k. -63

zo dňa 12. 02. 2011. Na pojednávaní dňa 24. 08. 2010 súd na návrh právnej zástupkyne

žalobcu opätovne pripustil zmenu návrhu tak, že tento bol rozšírený na sumu 3.425,19 EUR.

Okresný súd Prievidza vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní, ktoré sa konalo

dňa 24. 08. 2011 v neprítomnosti žalovaného.

Sťažovateľ, ktorý popiera právo žalobcu na náhradu mzdy a na jej zaplatenie tak ako

to uvádzal žalobca vo svojich podaniach, podal proti rozsudku vyhlásenému Okresným

súdom Prievidza dňa 24. 08. 2010 odvolanie, v ktorom okrem vytknutia oprávnenosti

právneho nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy poukazoval na to, že pojednávanie

dňa 24. 08. 2010 sa vykonalo napriek tomu, že na toto nebol riadne a včas predvolaný.

Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie

s tým, že sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu pokiaľ ide o právo na zaplatenie

žalovanej sumy a pokiaľ ide o vykonanie pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa

konštatoval, že o pojednávaniach sťažovateľ vedel jednak z predvolaní, ktoré neprevzal

poštovým doručovateľom súdu ani na adrese, P. O. BOX- u ktorú sám oznámil súdu.

Krajský súd konštatoval, že pokiaľ okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľa,

nepochybil a uviedol, že pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že ako adresu na

doručovanie neurčil P.O. BOX, tak z oznámenia OO PZ v P. zo dňa 06. 04. 2010 má

vyplývať, že sťažovateľ býva na adrese svojho trvalého bydliska, no neotvára, hoci je doma

a naposledy dňa 20. 01. 2010 odmietol prevziať zásielku Okresného súdu Prievidza s tým,

že má aj na súde ohlásený P. O. BOX a polícii už neotvorí a nič nebude preberať. Následne

uviedol, že na adresu P. O. BOX-u sťažovateľa súd doručil vyjadrenie, ktoré prevzal

12. 11. 2009. Potom konštatuje, že pojednávanie nariadené a vykonané dňa 24. 08. 2010

súd mohol vykonať, pretože toto nariadil na čas, keď mal sťažovateľ podľa vyjadrenia jeho

ošetrujúcej lekárky vychádzky a navyše sťažovateľ odmietol prevziať predvolanie na toto

pojednávanie, ktoré mu bolo dňa 23. 08. 2010 doručované súdnym doručovateľom.

Sťažovateľ poukazuje na to, že zásielky súdu doručované v tomto konaní cestou

polície preberal a na to, že vôbec nebol svojou ošetrujúcou lekárkou informovaný o tom, že

mu jeho zdravotný stav dovoľuje zúčastniť sa pojednávania...“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd predmetným rozsudkom porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu zaručené a listiny

a základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručené čl. 48

ods. 2 a listiny, pretože tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli

v jeho neprítomnosti a bez toho, aby sa konalo pojednávanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Podľa SR, zákona o konaní pred ústavným súdom

SR Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným

súdom Prievidza č. k. zo dňa 24. 08. 2010 a pred Krajským súdom

v Trenčíne č. k. porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , , a podľa a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok

Okresného súdu Prievidza č. k. -100 zo dňa 24. 08. 2010 a Krajského súdu

v Trenčíne rozsudkom č. k. -121 zo dna 28. 04. 2011 a podľa § 56 ods. 3

písm. b/ zákona o konaní pred Ústavným súdom SR vec sa vracia na ďalšie konanie

Okresnému súdu Prievidza.

Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd

Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho

zástupcu sťažovateľa JUDr. M. B., a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia

Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -100 z 24. augusta 2010,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu

preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstata námietok sťažovateľa vychádza z jeho tvrdenia o procesnom pochybení

prvostupňového súdu, ktorý sťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa jeho vyjadrenia

odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa rozhodlo bez jeho prítomnosti na pojednávaní.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou skutočnosťou namietanou v ním

podanom odvolaní dostatočne nevysporiadal a takisto odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa

názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho

práva konať pred súdom premietnuté do porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a listiny a základného práva na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného a listiny.

Sťažovateľ sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv

v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ ochranu svojich

práv uplatnil aj prostredníctvom podaného dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného

prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť na

ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu

č. k. -121 z 28. apríla 2011 odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011