Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 436/2011
PDF · 161.81 KB
No categories available
III. ÚS 436/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – J., P., zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu
Prievidza č. k. 11 C 197/2009-100 z 24. augusta 2010 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 19 Co 371/2010-121 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. – J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť P. J. – J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom Okresného
súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 197/2009-100 z 24. augusta 2010
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 371/2010-121
z 28. apríla 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„... Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08.
2010 spoločne s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa
28. 04. 2011 boli doručené žalovanému - sťažovateľovi dňa 20. 06. 2011, kedy nadobudli
právoplatnosť...
Proti rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa
24. 08. 2010 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa 28. 04. 2011
podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov podľa § 237
písm. f/ a 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dosiaľ
nerozhodol.
V právnej veci žalobcu P. J., bytom P. proti odporcovi - sťažovateľovi P. J.
podnikajúcemu pod obchodným menom P. J. – J., P. bolo pred Okresným súdom Prievidza
pod sp. zn. 11C/197/2009 a v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne pod
sp. zn. 19 Co/371/2010 vedené súdne konanie, v ktorom sa žalobca voči sťažovateľovi
domáhal zaplatenia mzdových nárokov spolu v sume 912,68 EUR s príslušenstvom
pozostávajúcim z úrokov z omeškania, trov konania a trov právneho zastúpenia.
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010
bol žalovaný - sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi 3.425,19 EUR s príslušenstvom
pozostávajúcim z úrokov z omeškania a trovy konania vo výške 556,92 EUR a to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súdu v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa 28. 04. 2011
o odvolaní žalovaného - sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.
11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu potvrdil
a žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Predmetom konania pred Okresným súdom Prievidza vedeného pod sp. zn.
11 C/197/2009 bol žalobcom tvrdený nárok na náhradu mzdy.
Žalobou podanou dňa 12. 06. 2009 sa žalobca domáhal náhrady mzdy za mesiace
marec a apríl 2009. Následne súd na základe návrhu žalobcu pripustil zmenu návrhu - jeho
rozšírenie o zaplatenie ďalších 2.494,68 EUR s prísl. a to uznesením č. k. 11 C/197/2010-63
zo dňa 12. 02. 2011. Na pojednávaní dňa 24. 08. 2010 súd na návrh právnej zástupkyne
žalobcu opätovne pripustil zmenu návrhu tak, že tento bol rozšírený na sumu 3.425,19 EUR.
Okresný súd Prievidza vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní, ktoré sa konalo
dňa 24. 08. 2011 v neprítomnosti žalovaného.
Sťažovateľ, ktorý popiera právo žalobcu na náhradu mzdy a na jej zaplatenie tak ako
to uvádzal žalobca vo svojich podaniach, podal proti rozsudku vyhlásenému Okresným
súdom Prievidza dňa 24. 08. 2010 odvolanie, v ktorom okrem vytknutia oprávnenosti
právneho nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy poukazoval na to, že pojednávanie
dňa 24. 08. 2010 sa vykonalo napriek tomu, že na toto nebol riadne a včas predvolaný.
Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie
s tým, že sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu pokiaľ ide o právo na zaplatenie
žalovanej sumy a pokiaľ ide o vykonanie pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa
konštatoval, že o pojednávaniach sťažovateľ vedel jednak z predvolaní, ktoré neprevzal
poštovým doručovateľom súdu ani na adrese, P. O. BOX- u ktorú sám oznámil súdu.
Krajský súd konštatoval, že pokiaľ okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľa,
nepochybil a uviedol, že pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že ako adresu na
doručovanie neurčil P.O. BOX, tak z oznámenia OO PZ v P. zo dňa 06. 04. 2010 má
vyplývať, že sťažovateľ býva na adrese svojho trvalého bydliska, no neotvára, hoci je doma
a naposledy dňa 20. 01. 2010 odmietol prevziať zásielku Okresného súdu Prievidza s tým,
že má aj na súde ohlásený P. O. BOX a polícii už neotvorí a nič nebude preberať. Následne
uviedol, že na adresu P. O. BOX-u sťažovateľa súd doručil vyjadrenie, ktoré prevzal
12. 11. 2009. Potom konštatuje, že pojednávanie nariadené a vykonané dňa 24. 08. 2010
súd mohol vykonať, pretože toto nariadil na čas, keď mal sťažovateľ podľa vyjadrenia jeho
ošetrujúcej lekárky vychádzky a navyše sťažovateľ odmietol prevziať predvolanie na toto
pojednávanie, ktoré mu bolo dňa 23. 08. 2010 doručované súdnym doručovateľom.
Sťažovateľ poukazuje na to, že zásielky súdu doručované v tomto konaní cestou
polície preberal a na to, že vôbec nebol svojou ošetrujúcou lekárkou informovaný o tom, že
mu jeho zdravotný stav dovoľuje zúčastniť sa pojednávania...“
Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd predmetným rozsudkom porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručené čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, pretože tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli
v jeho neprítomnosti a bez toho, aby sa konalo pojednávanie.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, § 56 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom
SR Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným
súdom Prievidza č. k. 11 C/197/2009 zo dňa 24. 08. 2010 a pred Krajským súdom
v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok
Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 a Krajského súdu
v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dna 28. 04. 2011 a podľa § 56 ods. 3
písm. b/ zákona o konaní pred Ústavným súdom SR vec sa vracia na ďalšie konanie
Okresnému súdu Prievidza.
Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd
Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho
zástupcu sťažovateľa JUDr. M. B., a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 197/2009-100 z 24. augusta 2010,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstata námietok sťažovateľa vychádza z jeho tvrdenia o procesnom pochybení
prvostupňového súdu, ktorý sťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa jeho vyjadrenia
odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa rozhodlo bez jeho prítomnosti na pojednávaní.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou skutočnosťou namietanou v ním
podanom odvolaní dostatočne nevysporiadal a takisto odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa
názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho
práva konať pred súdom premietnuté do porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na prerokovanie
veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
Sťažovateľ sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ ochranu svojich
práv uplatnil aj prostredníctvom podaného dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť na
ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu
č. k. 19 Co 371/2010-121 z 28. apríla 2011 odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011