Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 386/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

12. septembra 2011 formou elektronického podania a 16. septembra 2011 písomným

podaním doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2011

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. marca 2010.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka návrhom na

vydanie platobného rozkazu z 10. septembra 2007 žiadala, aby Okresný súd Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) zaviazal G. (ďalej len „žalovaný“) ako prevádzkovateľa

internetového portálu www.katasterportal.sk vyplatiť jej sumu 966,27 € ako vydanie

bezdôvodného obohatenia. Uvedená suma predstavovala poplatky zaplatené sťažovateľkou,

ktoré žalovaný požadoval za sprístupnenie informácií zaznamenaných v centrálnej databáze

katastra nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. -109 z 1. októbra 2008

vyhovel žalobe. Krajský súd na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

tak, že rozsudkom sp. zn. z 9. marca 2010 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

tak, že dovolanie napadnutým uznesením odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu

bolo strane sťažovateľky doručené 12. júla 2011.

3. Sťažovateľka po uvedení viacerých rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a vyslovenia právneho rozboru danej veci z jej uhla pohľadu uviedla

k rozsudku krajského súdu, že „aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom...

vybočila z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad. Právne

posúdenie veci odvolacím súdom tiež nesie zjavné znaky ľubovôle a arbitrárnosti, keď

zjavne odlišné spôsoby poskytovania informácií podľa ZSI (zákona o slobodnom prístupe

k informáciám, pozn.) a podľa odvolací súd posúdil ako totožné...

Dôsledkom uvedených vád tak je porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu

garantovaného SR... Každé rozhodnutie všeobecného súdu musí byť so

zreteľom na konkrétne okolnosti odôvodnené spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo

vyplývajú jeho právne závery. V tomto prípade KS BA bez ústavne akceptovateľného

dôvodu skonštatoval povinnosť sťažovateľa uhrádzať poplatok za informácie z internetovej

stránky prevádzkovanej G., ktorá by v zmysle ust. § 6 ods. 3 ZSI mala byť voľne a bezplatne

prístupná. V postupe KS BA v danej veci, založenom na mechanickej aplikácii zákona

č. možno vybadať zreteľné znaky nepredvídateľnosti a arbitrárnosti

predstavujúce v konečnom dôsledku zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného

v SR. V konkrétnej situácii bol KS BA povinný zohľadniť zmysel a účel

zverejňovania informácií na voľne prístupnej internetovej stránke a použiť taký výklad

zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľa podľa . KS BA

sa však odchýlil nielen od zmyslu ZSI, ale aj od jeho výslovného znenia a rozhodol

spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí zákona. Rozhodnutie KS BA tak je

arbitrárne a neodôvodnené.“. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu

sťažovateľka v podstatnom uviedla: „Uvedené pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry

za následok vadu v zmysle ust. , na ktorú je dovolaci súd v zmysle ust.

povinný prihliadať ex offo. NS SR mal preto uznesenie KS BA zrušiť a nie

dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Pokiaľ napriek uvedenému NS SR dovolanie sťažovateľa

odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1 SR.“

4. Sťažovateľka na základe uvedených dôvodov ústavný súd žiadala, aby v súvislosti

s postupom a rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

, aby zrušil obe namietané rozhodnutia a zaviazal krajský a najvyšší súd zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 9. marca 2010

a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením zo 14. júna 2011 (bod 4).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného najmä v tom, že krajský súd neodpovedal na právne

významné otázky nastolené sťažovateľkou a že nesprávne právne posúdil vec. Najvyššiemu

(dovolaciemu) súdu sťažovateľka vytýka, že už uvedené vady odvolacieho rozsudku

dôsledne neposúdil podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale dovolanie odmietol (pozri bod 3).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

označenými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

krajského a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodnutím o odvolaní, resp. dovolaní sú

zlučiteľné s označeným článkom . Ústavný súd poznamenáva, že namietané

rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu mohol preskúmavať len v rozsahu dôvodov

uvedených sťažovateľkou v podanej sťažnosti ( ).

12. Krajský súd v namietanom rozsudku z 9. marca 2010, ktorým zmenil

prvostupňový rozsudok a žalobu sťažovateľky zamietol, v podstatnom uviedol: «Krajský

súd v Bratislave ako súd odvolací... po zistení, že odvolateľ podal odvolanie včas, odvolanie

prejednal... a po zopakovaní dokazovania vec posúdil a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné. Dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil.

Odvolací súd bol toho názoru, že je vo vzťahu k zákonu

č. zákonom špeciálnym, ktorý ako je uvedené v zákona upravuje

podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.

Podľa § 2 odseku 1 uvedeného zákonného ustanovenia, osobami povinnými podľa

tohto zákona sprístupňovať informácie... sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj

tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba

v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

v znení účinnom do 30. 09. 2007 v odseku 3 ustanovoval, že

informácie zo štátnej dokumentácie sa poskytujú za odplatu podľa osobitného predpisu;

uvedené sa nevzťahuje na osoby oslobodené od platenia správnych poplatkov podľa

osobitného predpisu, pritom podľa § 11 ods. 1 zákona správy katastra a právnické osoby

zriadené úradom na zabezpečenie geodetických a kartografických činností spravujú

dokumentáciu geodetických základov, geodetickú časť hraničného dokumentárneho diela,

dokumentáciu geodetických bodov podrobných bodových polí, dokumentáciu

kartografických diel, ktorých vydavateľom je úrad, dokumentáciu štandardizácie

geografického názvoslovia, dokumentáciu katastrálneho operátu a dokumentáciu

automatizovaného informačného systému geodézie, kartografie a katastra...

Predmet úpravy a v otázke druhu

ani rozsahu informácií nie je totožný a ich vzťah možno vyjadriť vzťahom subsidiarity

a generality. Preto nemá derogačné účinky vo vzťahu k ustanoveniu

Tento účinok nastal až vydaním novely zákona - zákona

č. účinnej od 01. 09. 2007 tak, že ustanovenie

ods. 3 Z, z. o geodézii a kartografii znie nasledovne: „Informácie zo

štátnej dokumentácie sa poskytujú a sprístupňujú za odplatu; to sa nevzťahuje na:

a/ osoby oslobodené od platenia správnych poplatkov podľa osobitného predpisu,

b/ informácie sprístupňované prostredníctvom katastrálneho portálu z informačného

systému katastra nehnuteľností, ktorý je spravovaný na centrálnej úrovni; tieto informácie

nie sú verejné listiny podľa osobitného predpisu“.

Na základe vyššie uvedeného záveru potom žalovaný bol oprávnený požadovať za

informácie z „dokumentácie“ za odplatu podľa ním zverejneného cenníka.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa zmenil tak, že

žalobu zamietol.»

13. Najvyšší súd v uznesení zo 14. júna 201, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky, v podstatnom uviedol: «Prípustnosť dovolania žalobca oprel o ust. § 237

písm. f) Odvoláva sa na nález Ústavného súdu... podľa ktorého za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia... Uvádza jednotlivo na ktoré odvolací súd podľa neho

nereagoval, nevysporiadal sa s nimi. Namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil

jediným argumentom a to, že predmet úpravy a

nie je v otázke druhu ani rozsahu totožný a ich vzťah možno vyjadriť vzťahom subsidiarity

a generality. Tvrdí, že aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom vybočila

z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad pričom právne posúdenie

nesie zjavne znaky ľubovôle a arbitrárnosti, keď zjavne odlišné spôsoby poskytovania

informácií podľa ZSI a podľa posúdil ako totožné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preskúmal dovolanie

predovšetkým zo zreteľa jeho prípustnosti podľa , a

a dospel k záveru , že prípustné nie je.

Podľa ) dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom

dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na

určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie na Okresnom súde Bratislave II začalo podaním návrhu došlým 19. 09.

2007, kde minimálna mzdy prestavovala 7 600 Sk, t. j. 252,27 eur.

Dovolaci súd preskúmal tvrdenie dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu nie je odôvodnený v súlade s ust.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že odvolací súd v odôvodnení uviedol na jeho tvrdenia

jediný argument a to, že zák. č je v otázke rozsahu a druhu informácii lex

generalis a lex specialis, odôvodnenie napadnutého rozsudku tento

záver dovolateľa nepotvrdzuje.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že je v súlade s ust. § 157 od. 2

Uvádza sa v ňom, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako a s akým

odôvodnením rozhodol súd 1. stupňa. Odvolací súd sa v odôvodnení náležité sa vysporiadal

s podaným odvolaním, jasne a stručne vysvetlil, z ktorých dôkazov a zákonných ustanovení

vychádzal a akými úvahami sa pri ich výklade a aplikácii riadil a ako vec právne posúdil .

Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom, ktorý dovolateľ cituje

na st. 23 svojho dovolania.

Uvádza „Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie /Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993/“ (). V tomto

citáte má základný význam vymedzenie rozsahu povinností súdu zaoberať sa námietkami

argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov účastníkov tým, že musia mať význam pre

rozhodnutie veci.

Treba však konštatovať, že dovolateľ tento ním citovaný právny názor nerešpektoval,

keď odvolaciemu súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou , že „pokiaľ ust.

oprávňuje žalovaného požadovať za sprístupnenie

informácii akúsi odplatu podľa osobitného predpisu, ktorým mal byť podľa odkazu pod

čiarou o cenách, ide o legislatívny nezmysel a obsolentnú právnu

normu.“

Rovnako nemožno podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne odvolaciemu súdu

vytýkať, že sa nestotožnil ani nevysporiadal s mienkou dovolateľa, že „novela zák.

č. účinná od 01. 09. 2007 je legislatívnym potvrdením predchádzajúceho

právneho stavu a treba ho chápať ako prejav zákonodarnej moci prinútiť žalovaného

postupovať v súlade so ZSI, určite však nemá za následok akceptáciu predchádzajúceho

protiprávneho konania žalovaného.“

Uvedenú argumentáciu žalobcu objektívne nemožno považovať za takú, že by

vysporiadanie sa s ňou malo význam pre rozhodnutie veci v ktorej účastníkov zastupujú

erudovaní advokáti.

Z uvedených zistení dovolací súd vyvodil záver, že prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ , ktorú dovolateľ odôvodnil nedostatkom riadneho odôvodnenia

napadnutého odvolacieho rozsudku, nie je daná a pretože nezistil ani vady konania na ktoré

musí prihliadať ex offo, dovolanie žalobcu v súlade s ust. § 234 b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ odmietol.»

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského (bod 12) a najvyššieho súdu

(bod 13) ústavný súd dospel k záveru, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svoje

rozhodnutia, ktorými v konečnom dôsledku nevyhoveli sťažovateľke v jej právnej veci,

náležite odôvodnili. Predmetné rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu obsahujú

podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi

krajského a najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozhodnutí presvedčil, že krajský

a najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na

konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutých rozhodnutí

krajského a najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia

nevykazujú znaky svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne závery, konštatujú

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospeli na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa .

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie

o trovách konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011