Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 386/2011
PDF · 196.22 KB
No categories available
I. ÚS 386/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo 30/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 16/2009 a jeho
rozsudkom z 9. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
12. septembra 2011 formou elektronického podania a 16. septembra 2011 písomným
podaním doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 30/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 16/2009 a jeho
rozsudkom z 9. marca 2010.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka návrhom na
vydanie platobného rozkazu z 10. septembra 2007 žiadala, aby Okresný súd Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) zaviazal G. (ďalej len „žalovaný“) ako prevádzkovateľa
internetového portálu www.katasterportal.sk vyplatiť jej sumu 966,27 € ako vydanie
bezdôvodného obohatenia. Uvedená suma predstavovala poplatky zaplatené sťažovateľkou,
ktoré žalovaný požadoval za sprístupnenie informácií zaznamenaných v centrálnej databáze
katastra nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 22 Cb74/2008-109 z 1. októbra 2008
vyhovel žalobe. Krajský súd na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že rozsudkom sp. zn. 2 Cob 16/2009 z 9. marca 2010 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
tak, že dovolanie napadnutým uznesením odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu
bolo strane sťažovateľky doručené 12. júla 2011.
3. Sťažovateľka po uvedení viacerých rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva a vyslovenia právneho rozboru danej veci z jej uhla pohľadu uviedla
k rozsudku krajského súdu, že „aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom...
vybočila z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad. Právne
posúdenie veci odvolacím súdom tiež nesie zjavné znaky ľubovôle a arbitrárnosti, keď
zjavne odlišné spôsoby poskytovania informácií podľa ZSI (zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, pozn.) a podľa zákona č. 215/1995 Z. z. odvolací súd posúdil ako totožné...
Dôsledkom uvedených vád tak je porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... Každé rozhodnutie všeobecného súdu musí byť so
zreteľom na konkrétne okolnosti odôvodnené spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo
vyplývajú jeho právne závery. V tomto prípade KS BA bez ústavne akceptovateľného
dôvodu skonštatoval povinnosť sťažovateľa uhrádzať poplatok za informácie z internetovej
stránky prevádzkovanej G., ktorá by v zmysle ust. § 6 ods. 3 ZSI mala byť voľne a bezplatne
prístupná. V postupe KS BA v danej veci, založenom na mechanickej aplikácii zákona
č. 215/1995 Z. z. možno vybadať zreteľné znaky nepredvídateľnosti a arbitrárnosti
predstavujúce v konečnom dôsledku zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V konkrétnej situácii bol KS BA povinný zohľadniť zmysel a účel
zverejňovania informácií na voľne prístupnej internetovej stránke a použiť taký výklad
zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. KS BA
sa však odchýlil nielen od zmyslu ZSI, ale aj od jeho výslovného znenia a rozhodol
spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí zákona. Rozhodnutie KS BA tak je
arbitrárne a neodôvodnené.“. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu
sťažovateľka v podstatnom uviedla: „Uvedené pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry
za následok vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktorú je dovolaci súd v zmysle ust.
§ 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo. NS SR mal preto uznesenie KS BA zrušiť a nie
dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Pokiaľ napriek uvedenému NS SR dovolanie sťažovateľa
odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR.“
4. Sťažovateľka na základe uvedených dôvodov ústavný súd žiadala, aby v súvislosti
s postupom a rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, aby zrušil obe namietané rozhodnutia a zaviazal krajský a najvyšší súd zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 9. marca 2010
a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením zo 14. júna 2011 (bod 4).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v tom, že krajský súd neodpovedal na právne
významné otázky nastolené sťažovateľkou a že nesprávne právne posúdil vec. Najvyššiemu
(dovolaciemu) súdu sťažovateľka vytýka, že už uvedené vady odvolacieho rozsudku
dôsledne neposúdil podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale dovolanie odmietol (pozri bod 3).
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd
nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia
základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy označenými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci
krajského a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodnutím o odvolaní, resp. dovolaní sú
zlučiteľné s označeným článkom ústavy. Ústavný súd poznamenáva, že namietané
rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu mohol preskúmavať len v rozsahu dôvodov
uvedených sťažovateľkou v podanej sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
12. Krajský súd v namietanom rozsudku z 9. marca 2010, ktorým zmenil
prvostupňový rozsudok a žalobu sťažovateľky zamietol, v podstatnom uviedol: «Krajský
súd v Bratislave ako súd odvolací... po zistení, že odvolateľ podal odvolanie včas, odvolanie
prejednal... a po zopakovaní dokazovania vec posúdil a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné. Dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil.
Odvolací súd bol toho názoru, že zákon č. 215/1995 Z. z. je vo vzťahu k zákonu
č. 211/2000 Z. z. zákonom špeciálnym, ktorý ako je uvedené v § 1 zákona upravuje
podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
Podľa § 2 odseku 1 uvedeného zákonného ustanovenia, osobami povinnými podľa
tohto zákona sprístupňovať informácie... sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj
tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba
v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
Zákon č. 215/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. 09. 2007 v odseku 3 ustanovoval, že
informácie zo štátnej dokumentácie sa poskytujú za odplatu podľa osobitného predpisu;
uvedené sa nevzťahuje na osoby oslobodené od platenia správnych poplatkov podľa
osobitného predpisu, pritom podľa § 11 ods. 1 zákona správy katastra a právnické osoby
zriadené úradom na zabezpečenie geodetických a kartografických činností spravujú
dokumentáciu geodetických základov, geodetickú časť hraničného dokumentárneho diela,
dokumentáciu geodetických bodov podrobných bodových polí, dokumentáciu
kartografických diel, ktorých vydavateľom je úrad, dokumentáciu štandardizácie
geografického názvoslovia, dokumentáciu katastrálneho operátu a dokumentáciu
automatizovaného informačného systému geodézie, kartografie a katastra...
Predmet úpravy zákona č. 211/2000 Z. z. a zákona č. 225/1995 Z. z. v otázke druhu
ani rozsahu informácií nie je totožný a ich vzťah možno vyjadriť vzťahom subsidiarity
a generality. Preto zákon č. 211/2000 Z. z. nemá derogačné účinky vo vzťahu k ustanoveniu
§ 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z. z. Tento účinok nastal až vydaním novely zákona - zákona
č. 215/1995 Z. z. zákonom č. 346/2007 Z. z. účinnej od 01. 09. 2007 tak, že ustanovenie § 11
ods. 3 zákona č. 215/1995 Z, z. o geodézii a kartografii znie nasledovne: „Informácie zo
štátnej dokumentácie sa poskytujú a sprístupňujú za odplatu; to sa nevzťahuje na:
a/ osoby oslobodené od platenia správnych poplatkov podľa osobitného predpisu,
b/ informácie sprístupňované prostredníctvom katastrálneho portálu z informačného
systému katastra nehnuteľností, ktorý je spravovaný na centrálnej úrovni; tieto informácie
nie sú verejné listiny podľa osobitného predpisu“.
Na základe vyššie uvedeného záveru potom žalovaný bol oprávnený požadovať za
informácie z „dokumentácie“ za odplatu podľa ním zverejneného cenníka.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil tak, že
žalobu zamietol.»
13. Najvyšší súd v uznesení zo 14. júna 201, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky, v podstatnom uviedol: «Prípustnosť dovolania žalobca oprel o ust. § 237
písm. f) O. s. p. Odvoláva sa na nález Ústavného súdu... podľa ktorého za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia... Uvádza jednotlivo na ktoré odvolací súd podľa neho
nereagoval, nevysporiadal sa s nimi. Namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
jediným argumentom a to, že predmet úpravy zák. č. 211/2000 Z. z. a zák. č. 225/1995 Z. z.
nie je v otázke druhu ani rozsahu totožný a ich vzťah možno vyjadriť vzťahom subsidiarity
a generality. Tvrdí, že aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom vybočila
z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad pričom právne posúdenie
nesie zjavne znaky ľubovôle a arbitrárnosti, keď zjavne odlišné spôsoby poskytovania
informácií podľa ZSI a podľa zák. č. 215/1995 Z. z. posúdil ako totožné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preskúmal dovolanie
predovšetkým zo zreteľa jeho prípustnosti podľa § 236, § 237 a § 238 ods. 5 O. s. p.
a dospel k záveru , že prípustné nie je.
Podľa § 238 ods. 5 O. s. p.) dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom
dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na
určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Konanie na Okresnom súde Bratislave II začalo podaním návrhu došlým 19. 09.
2007, kde minimálna mzdy prestavovala 7 600 Sk, t. j. 252,27 eur.
Dovolaci súd preskúmal tvrdenie dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu nie je odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Pokiaľ odvolateľ namieta, že odvolací súd v odôvodnení uviedol na jeho tvrdenia
jediný argument a to, že zák. č 212/2000 Z. z. je v otázke rozsahu a druhu informácii lex
generalis a zák. č. 225/1995 Z. z. lex specialis, odôvodnenie napadnutého rozsudku tento
záver dovolateľa nepotvrdzuje.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že je v súlade s ust. § 157 od. 2
O. s. p. Uvádza sa v ňom, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako a s akým
odôvodnením rozhodol súd 1. stupňa. Odvolací súd sa v odôvodnení náležité sa vysporiadal
s podaným odvolaním, jasne a stručne vysvetlil, z ktorých dôkazov a zákonných ustanovení
vychádzal a akými úvahami sa pri ich výklade a aplikácii riadil a ako vec právne posúdil .
Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom, ktorý dovolateľ cituje
na st. 23 svojho dovolania.
Uvádza „Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie /Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993/“ (ÚS 410/2006). V tomto
citáte má základný význam vymedzenie rozsahu povinností súdu zaoberať sa námietkami
argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov účastníkov tým, že musia mať význam pre
rozhodnutie veci.
Treba však konštatovať, že dovolateľ tento ním citovaný právny názor nerešpektoval,
keď odvolaciemu súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou , že „pokiaľ ust.
§ 11 ods. 3 zák. č. 215/1995 Z. z. oprávňuje žalovaného požadovať za sprístupnenie
informácii akúsi odplatu podľa osobitného predpisu, ktorým mal byť podľa odkazu pod
čiarou zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách, ide o legislatívny nezmysel a obsolentnú právnu
normu.“
Rovnako nemožno podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne odvolaciemu súdu
vytýkať, že sa nestotožnil ani nevysporiadal s mienkou dovolateľa, že „novela zák.
č. 215/1995 Z. z. účinná od 01. 09. 2007 je legislatívnym potvrdením predchádzajúceho
právneho stavu a treba ho chápať ako prejav zákonodarnej moci prinútiť žalovaného
postupovať v súlade so ZSI, určite však nemá za následok akceptáciu predchádzajúceho
protiprávneho konania žalovaného.“
Uvedenú argumentáciu žalobcu objektívne nemožno považovať za takú, že by
vysporiadanie sa s ňou malo význam pre rozhodnutie veci v ktorej účastníkov zastupujú
erudovaní advokáti.
Z uvedených zistení dovolací súd vyvodil záver, že prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O. s. p., ktorú dovolateľ odôvodnil nedostatkom riadneho odôvodnenia
napadnutého odvolacieho rozsudku, nie je daná a pretože nezistil ani vady konania na ktoré
musí prihliadať ex offo, dovolanie žalobcu v súlade s ust. § 234 b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.»
14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského (bod 12) a najvyššieho súdu
(bod 13) ústavný súd dospel k záveru, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svoje
rozhodnutia, ktorými v konečnom dôsledku nevyhoveli sťažovateľke v jej právnej veci,
náležite odôvodnili. Predmetné rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu obsahujú
podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi
krajského a najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozhodnutí presvedčil, že krajský
a najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na
konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.
16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutých rozhodnutí
krajského a najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia
nevykazujú znaky svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne závery, konštatujú
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospeli na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
(príčinnej súvislosti) medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie
o trovách konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011