Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 433/2011
PDF · 195.7 KB
No categories available
IV. ÚS 433/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 212/2009 z 26. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010
doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 212/2009 z 26. apríla 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
č. k. 12 C 155/2006-96 z 29. marca 2007 uložil Mgr. L. K. (ďalej len „žalovaný“) povinnosť
zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 700 000 Sk (56 429,66 €) spolu so 6 % úrokom z omeškania
predstavujúcu preddavok na kúpnu cenu za nehnuteľnosť zložený na základe zmluvy
o budúcej zmluve. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol. Žalovaný sa proti
označenému prvostupňovému rozsudku v zákonnej lehote odvolal.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 odvolaním žalovaného
napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, zároveň ale proti svojmu potvrdzujúcemu
rozsudku pripustil dovolanie, pričom formuloval dovolaciu otázku vzťahujúcu sa na účinky
konania o nahradení prejavu vôle účastníka zmluvy o budúcej zmluvy na plynutie
premlčacej lehoty v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho
v nevrátenom preddavku na budúcu kúpnu cenu. Konkrétne bolo znenie dovolacej otázky
krajským súdom vymedzené tak, „či objektívna premlčacia je uvedená v § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v ktorej sa možno domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v tzv. zálohe na budúcu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve plynie
(prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka
zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle
na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 112/2007
z 11. júna 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd následne vydal napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol tak, že zrušil
rozsudok prvého stupňa „okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti“
a „v rozsahu zrušenia“ vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľ namieta tú časť napadnutého uznesenia, ktorou krajský súd prvostupňový
rozsudok vo „... výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“ (ďalej aj „sťažnosťou
napadnutá časť uznesenia“) nezrušil. Sťažnosťou napadnutú časť uznesenia považuje
sťažovateľ za nezákonnú, protiústavnú a zároveň odporujúcu princípom spravodlivého
súdneho konania garantovaných dohovorom. Sťažnosťou napadnutou časťou uznesenia
malo preto dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že «Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 1 Co 212/2009 zo dňa 26. 4. 2010
porušil základné právo Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo sťažovateľa na súdnu
ochranu garantované Ústavou SR čl. 46 ods. 1.
Zrušuje časť výroku Uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 212/2009
v znení: „... okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“
Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd okrem vydania navrhovaného nálezu
vykonal aj kontrolu skutkových a právnych záverov Rozsudku Krajského súdu Prešov
č. k. 1 Co 112/07, nakoľko v tomto konaní bola pripustená dovolacia otázka bez
odôvodnenia, a v uznesení č. k. 1 Co 212/2009 je vykázané také množstvo zjavných
nesprávností, ktoré, podľa názoru sťažovateľa už spôsobujú jeho zmätočnosť.
Ak by Ústavný súd dospel k názoru, že v napádanom rozhodnutí sú uvedené právne
názory v rozpore s O. s. p. a iné zrejmé nesprávnosti v rozsahu, ktorý by robil rozhodnutie
zmätočné, tak nech je uznesenie 1 Co 212/2009 zrušené celkom a vec nech Krajský súd
v Prešove opätovne prejedná a rozhodne.».
Po podaní sťažnosti ústavný súd zistil, že v danej právnej nastali medzičasom
relevantné okolnosti, na ktoré je nutné pri jej predbežnom prerokovaní prihliadať. Ústavný
súd 22. augusta 2011 vyzval krajský súd na vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie krajského
súdu bolo následne doručené sťažovateľovi. Zo stanoviska sťažovateľa k vyjadreniu
krajského súdu zo 14. septembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra
2011 (ďalej len „stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011“), a z jeho príloh vyplynulo,
že po podaní sťažnosti krajský súd vydal „dopĺňacie uznesenie“ sp. zn. 18 Co 120/2010
z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil rozsudok prvého
stupňa sp. zn. 12 C 155/2006 aj vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Zo stanoviska sťažovateľa zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh ďalej vyplynulo, že
najvyšší súd vydal opravné uznesenie sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 21. októbra 2010, v ktorom
opravil sťažovateľom namietané nedostatky jeho uznesenia sp. zn. 3 Cdo 185/2009
z 30. novembra 2009 (išlo o zámenu spisových značiek). Krajský súd napokon vydal ďalšie
opravné uznesenie sp. zn. 18 Co 120/2010 z 11. októbra 2010, ktorým rovnako opravil
sťažovateľom vyčítané nedostatky (zámena spisových značiek, náhrada slova „žalovaný“
slovom „žalobca“).
Podľa sťažovateľa „Je na úvahe Ústavného súdu ako posúdi vec, keď došlo síce
k náprave vadných rozhodnutí, ale okolnosti a čas, za ktorý sa dospelo o náprave naznačujú
podozrenie z manipulovania s prípadom, čo by malo byť asi prinajmenšom vytknuté.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd musel najprv preskúmať, či stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra
2011 nemôže byť prípadne považované za späťvzatie sťažnosti.
Keďže sťažovateľ žiada, aby boli ústavným súdom „prinajmenšom vytknuté“
pochybenia konajúcich súdov, hoci, ako sám uvádza, „došlo... k náprave vadných
rozhodnutí“, tak sa podľa názoru ústavného súdu domáha, aby ústavný súd vo veci naďalej
konal a neprejavil vôľu vziať sťažnosť späť. Stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011
preto ústavný súd nepovažuje za späťvzatie sťažnosti.
Ústavný súd preto preskúmal, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie
konanie.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 212/2009 z 26. apríla
2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Zo stanoviska sťažovateľa zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh, ako už bolo
uvedené, vyplynulo, že po podaní sťažnosti krajský súd vydal uznesenie sp. zn.
18 Co 120/2010 z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil
prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 155/2006 aj vo výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti. Sťažnosťou napadnutá časť uznesenia tak v dôsledku jej
zrušenia označeným opravným uznesením krajského súdu prestala byť podľa názoru
ústavného súdu spôsobilým predmetom sťažnosti.
Sťažovateľ teda namieta porušenie svojich práv rozhodnutím súdu, ktoré v čase
predbežného prerokovania jeho sťažnosti ústavným súdom už neexistuje.
V dôsledku uvedeného nie je splnená jedna zo základných podmienok sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to existencia právoplatného rozhodnutia (opatrenia alebo
iného zásahu), ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho v sťažnosti
označené práva, a navyše konanie vo veci samej v predmetnej právnej veci ďalej pokračuje.
Konanie o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb je v zásade
založené na prieskume právoplatne skončených vecí a v prípade vyslovenia porušenia práva
alebo slobody na súčasnom obligatórnom zrušení právoplatného rozhodnutia opatrenia
alebo iného zásahu (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ktorých protiústavnosť alebo rozpor
s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou už nemožno napraviť iným spôsobom,
predovšetkým na základe procesných prostriedkov vyplývajúcich z príslušných procesných
noriem upravujúcich príslušné konanie.
V danej veci neprichádza do úvahy, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie mohlo dôjsť vo veci samej k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.
V tomto prípade vzhľadom na uvedené nie je daná ani príčinná súvislosť medzi napadnutým
uznesením a sťažovateľom označenými právami, porušenie ktorých namieta (m. m.
Rovnaký záver platí aj pre námietky sťažovateľa týkajúce sa zmätočnosti
napadnutého uznesenia. Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie obsahuje „množstvo
zjavných nesprávností“. Ako dokladá vo svojom stanovisku zo 14. septembra 2011, ním
namietané nedostatky boli odstránené opravným uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 21. októbra 2010, ako aj opravným uznesením krajského súdu
sp. zn. 18 Co 120/2010 z 11. októbra 2010. V predmetnom stanovisku sťažovateľ uvádza,
že došlo „k náprave vadných rozhodnutí“. Sťažovateľ tak dosiahol úspech v inom konaní
pred všeobecnými súdmi, namietané nedostatky boli medzičasom nimi odstránené, a preto
nemohli viesť k porušeniu v sťažnosti označených práv.
V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju prechádzajúcu judikatúru, podľa
ktorej pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva,
ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie v sťažnosti označeného základného práva
(m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08).
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011