Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 433/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. -96 z 29. marca 2007 uložil Mgr. L. K. (ďalej len „žalovaný“) povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 700 000 Sk (56 429,66 €) spolu so 6 % úrokom z omeškania

predstavujúcu preddavok na kúpnu cenu za nehnuteľnosť zložený na základe zmluvy

o budúcej zmluve. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol. Žalovaný sa proti

označenému prvostupňovému rozsudku v zákonnej lehote odvolal.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2008 odvolaním žalovaného

napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, zároveň ale proti svojmu potvrdzujúcemu

rozsudku pripustil dovolanie, pričom formuloval dovolaciu otázku vzťahujúcu sa na účinky

konania o nahradení prejavu vôle účastníka zmluvy o budúcej zmluvy na plynutie

premlčacej lehoty v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho

v nevrátenom preddavku na budúcu kúpnu cenu. Konkrétne bolo znenie dovolacej otázky

krajským súdom vymedzené tak, „či objektívna premlčacia je uvedená v § 107 ods. 2

, v ktorej sa možno domáhať vydania bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v tzv. zálohe na budúcu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve plynie

(prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka

zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle

na uzavretie kúpnej zmluvy podľa “.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne vydal napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol tak, že zrušil

rozsudok prvého stupňa „okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti“

a „v rozsahu zrušenia“ vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta tú časť napadnutého uznesenia, ktorou krajský súd prvostupňový

rozsudok vo „... výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“ (ďalej aj „sťažnosťou

napadnutá časť uznesenia“) nezrušil. Sťažnosťou napadnutú časť uznesenia považuje

sťažovateľ za nezákonnú, protiústavnú a zároveň odporujúcu princípom spravodlivého

súdneho konania garantovaných dohovorom. Sťažnosťou napadnutou časťou uznesenia

malo preto dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že «Krajský súd v Prešove uznesením č. k. zo dňa 26. 4. 2010

porušil základné právo Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo sťažovateľa na súdnu

ochranu garantované SR .

Zrušuje časť výroku Uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k.

v znení: „... okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“

Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd okrem vydania navrhovaného nálezu

vykonal aj kontrolu skutkových a právnych záverov Rozsudku Krajského súdu Prešov

č. k. , nakoľko v tomto konaní bola pripustená dovolacia otázka bez

odôvodnenia, a v uznesení č. k. je vykázané také množstvo zjavných

nesprávností, ktoré, podľa názoru sťažovateľa už spôsobujú jeho zmätočnosť.

Ak by Ústavný súd dospel k názoru, že v napádanom rozhodnutí sú uvedené právne

názory v rozpore s a iné zrejmé nesprávnosti v rozsahu, ktorý by robil rozhodnutie

zmätočné, tak nech je uznesenie zrušené celkom a vec nech Krajský súd

v Prešove opätovne prejedná a rozhodne.».

Po podaní sťažnosti ústavný súd zistil, že v danej právnej nastali medzičasom

relevantné okolnosti, na ktoré je nutné pri jej predbežnom prerokovaní prihliadať. Ústavný

súd 22. augusta 2011 vyzval krajský súd na vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie krajského

súdu bolo následne doručené sťažovateľovi. Zo stanoviska sťažovateľa k vyjadreniu

krajského súdu zo 14. septembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra

2011 (ďalej len „stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011“), a z jeho príloh vyplynulo,

že po podaní sťažnosti krajský súd vydal „dopĺňacie uznesenie“ sp. zn.

z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil rozsudok prvého

stupňa sp. zn. aj vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Zo stanoviska sťažovateľa zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh ďalej vyplynulo, že

najvyšší súd vydal opravné uznesenie sp. zn. z 21. októbra 2010, v ktorom

opravil sťažovateľom namietané nedostatky jeho uznesenia sp. zn.

z 30. novembra 2009 (išlo o zámenu spisových značiek). Krajský súd napokon vydal ďalšie

opravné uznesenie sp. zn. z 11. októbra 2010, ktorým rovnako opravil

sťažovateľom vyčítané nedostatky (zámena spisových značiek, náhrada slova „žalovaný“

slovom „žalobca“).

Podľa sťažovateľa „Je na úvahe Ústavného súdu ako posúdi vec, keď došlo síce

k náprave vadných rozhodnutí, ale okolnosti a čas, za ktorý sa dospelo o náprave naznačujú

podozrenie z manipulovania s prípadom, čo by malo byť asi prinajmenšom vytknuté.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd musel najprv preskúmať, či stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra

2011 nemôže byť prípadne považované za späťvzatie sťažnosti.

Keďže sťažovateľ žiada, aby boli ústavným súdom „prinajmenšom vytknuté“

pochybenia konajúcich súdov, hoci, ako sám uvádza, „došlo... k náprave vadných

rozhodnutí“, tak sa podľa názoru ústavného súdu domáha, aby ústavný súd vo veci naďalej

konal a neprejavil vôľu vziať sťažnosť späť. Stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011

preto ústavný súd nepovažuje za späťvzatie sťažnosti.

Ústavný súd preto preskúmal, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie

konanie.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. apríla

2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo stanoviska sťažovateľa zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh, ako už bolo

uvedené, vyplynulo, že po podaní sťažnosti krajský súd vydal uznesenie sp. zn.

z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil

prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. aj vo výroku o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti. Sťažnosťou napadnutá časť uznesenia tak v dôsledku jej

zrušenia označeným opravným uznesením krajského súdu prestala byť podľa názoru

ústavného súdu spôsobilým predmetom sťažnosti.

Sťažovateľ teda namieta porušenie svojich práv rozhodnutím súdu, ktoré v čase

predbežného prerokovania jeho sťažnosti ústavným súdom už neexistuje.

V dôsledku uvedeného nie je splnená jedna zo základných podmienok sťažnosti

podľa , a to existencia právoplatného rozhodnutia (opatrenia alebo

iného zásahu), ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho v sťažnosti

označené práva, a navyše konanie vo veci samej v predmetnej právnej veci ďalej pokračuje.

Konanie o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb je v zásade

založené na prieskume právoplatne skončených vecí a v prípade vyslovenia porušenia práva

alebo slobody na súčasnom obligatórnom zrušení právoplatného rozhodnutia opatrenia

alebo iného zásahu ( prvej vety ), ktorých protiústavnosť alebo rozpor

s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou už nemožno napraviť iným spôsobom,

predovšetkým na základe procesných prostriedkov vyplývajúcich z príslušných procesných

noriem upravujúcich príslušné konanie.

V danej veci neprichádza do úvahy, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie mohlo dôjsť vo veci samej k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.

V tomto prípade vzhľadom na uvedené nie je daná ani príčinná súvislosť medzi napadnutým

uznesením a sťažovateľom označenými právami, porušenie ktorých namieta (m. m.

).

Rovnaký záver platí aj pre námietky sťažovateľa týkajúce sa zmätočnosti

napadnutého uznesenia. Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie obsahuje „množstvo

zjavných nesprávností“. Ako dokladá vo svojom stanovisku zo 14. septembra 2011, ním

namietané nedostatky boli odstránené opravným uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. októbra 2010, ako aj opravným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 11. októbra 2010. V predmetnom stanovisku sťažovateľ uvádza,

že došlo „k náprave vadných rozhodnutí“. Sťažovateľ tak dosiahol úspech v inom konaní

pred všeobecnými súdmi, namietané nedostatky boli medzičasom nimi odstránené, a preto

nemohli viesť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju prechádzajúcu judikatúru, podľa

ktorej pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva,

ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie v sťažnosti označeného základného práva

(m. m. , ).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011