Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 405/2012
PDF · 175.13 KB
No categories available
IV. ÚS 405/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. K., L., zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská
Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/2012, ako aj postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nto 1/2012 a jeho uznesením z 29. februára
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012
doručená sťažnosť JUDr. S. K., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.
T. S., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nto 1/2012 a jeho uznesením
z 29. februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresná prokuratúra Spišská Nová Ves (ďalej
len „okresná prokuratúra“) podala 10. januára 2012 okresnému súdu na sťažovateľku
obžalobu pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona. Vec bola v zmysle rozvrhu práce pridelená sudcovi JUDr. J. S.
Podaním z 20. januára 2012 doručeným okresnému súdu 23. januára 2012
sťažovateľka navrhla, aby jej trestná vec bola postupom podľa § 23 ods. 1 Trestného
poriadku odňatá okresnému súdu a následne prikázaná inému súdu toho istého druhu
a stupňa mimo územného obvodu krajského súdu, a to konkrétne Okresnému súdu
Kežmarok, ktorý sa nachádza v územnom obvode Krajského súdu v Prešove (ďalej aj
„návrh z 20. januára 2012“). Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Nto 1/2012 z 29. februára
2012 o tomto návrhu sťažovateľky rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľky okresnému
súdu odňal a prikázal ju na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Rožňava.
Okresný súd Rožňava prípisom sp. zn. 1 T 48/2012 z 22. marca 2012 s poukazom
na návrh z 20. januára 2012 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní písomne oznámila,
či namieta, aby v jej trestnej veci rozhodoval Okresný súd Rožňava, a ak áno, tak z akých
konkrétnych dôvodov.
Sťažovateľka v reakcii na prípis Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1 T 48/2012
z 22. marca 2012 podaniami zo 4. apríla 2012 a z 24. apríla 2012 namietla uznesenie
krajského súdu sp. zn. 6 Nto 1/2012 z 29. februára 2012 a uviedla, že výrok uznesenia
krajského súdu považuje „v celom rozsahu za nezákonný, zmätočný, nepreskúmateľný
a teda nespôsobilý vyvolať žiadne právne účinky“.
Sťažovateľka zastáva názor, že o jej návrhu z 20. januára 2012 mal rozhodnúť
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keďže tento je obom súdom
(okresnému súdu a Okresnému súdu Kežmarok) najbližšie spoločne nadriadený. Takýto
postup vyplýva podľa nej z ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a preto nemal
o delegácii rozhodovať krajský súd, dôvodí sťažovateľka. Sťažovateľka poukazuje na fakt,
že samotný krajský súd v namietanom uznesení skonštatoval, že nemá právomoc rozhodnúť
o návrhu sťažovateľky z 20. januára 2012, a napriek tomu vo veci rozhodol.
Podľa názoru sťažovateľky pochybil už samotný okresný súd, keď vec predložil
na rozhodnutie krajskému súdu, a nie najvyššiemu súdu. Povinnosťou krajského súdu bolo
podľa presvedčenia sťažovateľky vec „postúpiť na rozhodnutie na Najvyšší súd SR do
Bratislavy“.
Z vyjadrenia sťažovateľky z 22. júla 2012, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
25. júla 2012, okrem iného vyplýva, že sťažovateľka na podanej sťažnosti trvá.
Sťažovateľka tvrdí, že bez ohľadu na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 6/2012
z 22. mája 2012, v čase podania jej sťažnosti „bolo a je nesporné, že postupom Okresného
súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní pod č. 1 T 3/2012 a postupom a uznesením Krajského
súdu v Košiciach č. 6 Nto 1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02. 2012, boli porušené moje
základné ústavné práva...“.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje,
že postupom Okresného súdu v Spišskej Nove Vsi v konaní pod č. 1 T 3/2012 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 6 Nto 1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02.
2012, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky JUDr. S. K. a to: základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto
Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 6 Nto
1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02. 2012 a vec vracia Okresnému súdu v Spišskej Novej
Vsi na ďalšie konanie s tým, aby návrh sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci inému
súdu z 20. 01. 2012 postúpil tento súd na prejednanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.
2. Ústavný súd súčasne priznáva sťažovateľke JUDr. S. K. finančné zadosťučinenie v
celkovej výške 20 000,- Eur (slovom: dvadsaťtisíc eur), ktoré sú povinní porušovatelia jej
základných ústavných práv – Okresný súd v Spišskej Novej Vsi a Krajský súd v Košiciach
vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou zloženkou na
adresu jej trvalého bydliska.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré
budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o anonymizáciu jej osobných údajov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa § 23 ods. Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému
súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní
rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tom, že o odňatí jej trestnej veci
okresnému súdu a prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa nemal rozhodovať
krajský súd, ale najvyšší súd, keďže sťažovateľka žiadala jej trestnú vec prikázať
na rozhodovanie okresnému súdu so sídlom mimo územného obvodu krajského súdu,
konkrétne Okresnému súdu Kežmarok.
V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„V zmysle rozvrhu práce na rok 2012 vec bola zákonným spôsobom pridelená na
rozhodnutie sudcovi JUDr. J. S., ktorý vec predložil krajskému súdu v konečnom dôsledku s
návrhom na jej odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Tr. por. inému okresnému súdu
v obvode Krajského súdu v Košiciach.
K tomuto návrhu sa pripojila samotná obvinená JUDr. S. K., ktorá obsiahlo
odôvodňuje svoj návrh s tým, že v konečnom dôsledku žiada, aby vec bola prikázaná na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Kežmarok.
Sudca JUDr. J. S. k svojmu návrhu pripojil aj stanovisko sudcov pôsobiacich na
tomto okresnom súde (č. l. 37 – 309).
... Krajský súd preskúmal návrh sudcu okresného súdu, ako aj celý obsah spisového
materiálu a dospel k záveru, že návrh na odňatie veci Okresnému súdu Spišská Nová Ves
a jej prikázanie inému súdu je dôvodný.
... K návrhu obvinenej JUDr. S. K., aby vec po jej odňatí Okresnému súdu Spišská
Nová Ves bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Kežmarku je
potrebné uviesť, že Krajský súd v Košiciach, ako súd v tomto prípade sťažnostný takúto
právomoc, resp. kompetenciu nemá lebo im nie je spoločne nadriadený (§ 22 Tr. por.).“
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že Okresný súd Rožňava 7. mája 2012
predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľky na odňatie
a prikázanie veci okresnému súdu mimo územného obvodu krajského súdu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 6/2012 z 22. mája 2012 rozhodol, že trestná
vec sťažovateľky vedená na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 1 T 48/2012 sa tomuto
súdu neodníma.
V odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«V prvom rade treba uviesť, že Okresný súd Spišská Nová Ves nemal predkladať
spisový materiál na rozhodnutie krajskému súdu a pokiaľ bol aj tento predložený, Krajský
súd v Košiciach rozhodovať nemal, čo sám aj vo svojom rozhodnutí v závere uviedol
(„... Krajský súd v Košiciach, ako súd v tomto prípade sťažnostný, takúto právomoc, resp.
kompetenciu nemá, lebo im nie je spoločne nadriadený“.).
Pokiaľ už však krajský súd rozhodol, Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu
k jeho rozhodnutiu nie je prieskumným orgánom. Obvinenou navrhovaný petit, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie krajského súdu, je nesprávny (nevykonateľný),
pretože takýto postup by prichádzal do úvahy iba v prípade rozhodovania o opravnom
prostriedku, ktorým však návrh na delegáciu nie je. Účinky jeho uznesenia Najvyšší súd
Slovenskej republiky by mohol eliminovať len ďalšou delegáciou trestnej veci z Okresného
súdu Rožňava na iný okresný súd.
Preto úlohou v tomto konaní nebolo skúmať správnosť rozhodnutia krajského súdu,
ale rozhodnúť, či existuje nejaký dôležitý zákonný dôvod na odňatie predmetnej veci
Okresnému súdu Rožňava a jej prikázanie inému okresnému súdu v sídle (správne má byť
mimo sídla – pozn.) Krajského súdu v Košiciach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený preskúmal
podaný návrh ako aj príslušný spisový materiál a dospel k záveru, že nie ja daný dôvod na
odňatie predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Rožňava a jej prikázanie inému súdu toho
istého druhu a stupňa.»
Sťažovateľka sa svojím návrhom z 20. januára 2012 domáhala odňatia jej trestnej
veci okresnému súdu a jej prikázania inému okresnému súdu mimo územného obvodu
krajského súdu. Keďže sa sťažovateľka domáhala delegácie svojej trestnej veci na okresný
súd mimo územného obvodu krajského súdu, bol najbližšie spoločne nadriadeným súdom
v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd, ktorý, ako tvrdí sťažovateľka, mal
o delegácii rozhodnúť.
Zo skutkových okolností posudzovanej veci vyplýva, že v konečnom dôsledku
rozhodoval o návrhu sťažovateľky na delegáciu jej trestnej veci na okresný súd mimo
územného obvodu krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 6/2012 z 22. mája
2012 tak, ako to požadovala, a tak, ako to vyplýva aj z § 23 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v danom prípade nebol vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému
uzneseniu krajského súdu prieskumným orgánom, čo však nemení nič na skutočnosti, že
v konečnom dôsledku bolo o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala delegácie svojej
trestnej veci na okresný súd mimo územného obvodu krajského súdu, rozhodnuté vecne
príslušným súdom. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd poskytol
sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva na súdnu ochranu. Na tomto
konštatovaní nič nemení skutočnosť, že jej návrhu, aby vec bola prikázaná na prerokovanie
a rozhodnutie Okresnému súdu Kežmarok, nevyhovel.
V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje na svoju prechádzajúcu
judikatúru, podľa ktorej, pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci
všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie v sťažnosti
označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08, IV. ÚS 433/2011).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012