Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 438/2011
PDF · 202.32 KB
No categories available
IV. ÚS 438/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátkou JUDr. A. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudkom zo 14. júla
2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 138/2009
a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011
doručená sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho
rozsudkom zo 14. júla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To
138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 1 T 121/2006 zo 14. júla 2009 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho
trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 6 Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere jedenásť rokov. Zároveň bol týmto rozsudkom zrušený výrok o treste trestného
rozkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 136/07 z 9. januára 2008. Označeným
rozsudkom okresného súdu bol rovnako uznaný za vinného aj spoluobžalovaný P. Š.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 138/2009 z 2. júna 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa
zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 121/06
z 21. novembra 2006, ktorým bola obžaloba podaná proti sťažovateľovi
a spoluobžalovanému P. Š. v rámci predbežného prejednania odmietnutá z dôvodu, že „boli
porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby, najmä teda tým, že orgány činné
v trestnom konaní sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace
proti obvinenému, tak aj dôkazy svedčiace v jeho prospech /§ 2 ods. 10 Tr. por./ a v tejto
súvislosti vytkol prípravnému konaniu, že neboli vykonané žiadne relevantné úkony
smerujúce k výsluchu znovu označených svedkov.“ (v konkrétnostiach išlo o zabezpečenie
výsluchu svedkov M. L., M. M. a C. M. navrhnutých sťažovateľom). Ústavný súd zistil, že
označené uznesenie okresného súdu bolo odvolacím súdom následne zrušené uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 To 5/07 zo 17. januára 2007.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že na vypočutí označených svedkov trval aj
následne na hlavných pojednávaniach pred okresným súdom, na ktorých „uviedol adresu
svedka M. L.“ a obhajkyňa spoluobvineného „uviedla súdu adresu svedka M. M.
Prvostupňový súd vykonal lustráciu v evidencii odsúdených, z ktorej vyplynulo, že svedok
M. M. bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Iné úkony k mnou navrhovaným
svedkom neboli urobené a môj návrh na výsluch týchto svedkov na hlavnom pojednávaní
zamietol.“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že aj v konaní pred odvolacím súdom „... taktiež
rozhodne trval na výsluchu týchto svedkov“.
Okresný súd ani krajský súd podľa názoru sťažovateľa „nevyužili všetky zákonné
možnosti na zabezpečenie prítomnosti mnou navrhovaných svedkov, ktorých výsluch
považujem za nevyhnutný.
Naplnenie práv obvineného je jedným z prvkov spravodlivého procesu a to právo
obhajovať sa osobne, vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov.
Toto moje právo bolo preto postupom súdov a jeho rozhodnutiami porušené.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 48 ods. 2 a
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/121/2006 a to rozsudkom zo dňa 14. júla
2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 4 To 138/2009 a to rozsudkom zo
dňa 02. 06. 2011, porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vo veci opätovne rozhodol
a vykonal dokazovanie vo veci
3. odkladá sa vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 121/2006 a jeho rozsudku zo 14. júla 2009
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudkom zo 14. júla
2009 ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu a postupu
predchádzajúcemu jeho vydaniu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 138/2009 a jeho rozsudku z 2. júna 2011
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna
2011 sťažovateľ predovšetkým namieta, že odvolací súd zamietol jeho odvolanie napriek
tomu, že neboli v konaní pred súdom prvého stupňa vypočutí ním navrhnutí svedkovia a ani
krajský súd nevyužil všetky zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii na zabezpečenie
prítomnosti ním navrhnutých svedkov na verejnom zasadnutí.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd predovšetkým
konštatoval, že „Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané
dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10
Tr. por. Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak,
ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak k správnym skutkovým
zisteniam.
Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení vo výroku
napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na
hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný M. sa
spoločne s... v rozhodnom období za okolností a spôsobom ustáleným v rozsudku súdu
prvého stupňa žalovaných skutkov v bode 1/, 2/ napadnutého rozsudku dopustil.“.
V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd vyjadril k odvolacím námietkam
sťažovateľa, ktorých súčasťou bola aj jeho námietka formulovaná v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, teda námietka nevypočutia ním navrhovaných svedkov, resp.
nevynaloženia dostatočného úsilia na ich vypočutie. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol:
„Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného M. M., krajský súd zistil, že nejde o novú
doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale len opakované tvrdenie
z predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa dôsledne v súlade so stavom veci
a zákonom vysporiadal súd prvého stupňa a v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ani
krajský súd nemá pochybnosti o vierohodnosti dôkazov, ktoré obžalovaného z trestnej
činnosti usvedčujú. Pokiaľ sa obžalovaný v rámci odvolania domáhal vypočutia ďalších
svedkov, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že opakovanie výsluchov
spoluobžalovaného a svedkov vo veci už vypočutých nie je opodstatnené. Ďalších svedkov,
ktorých sa obžalovaný domáhal vypočuť, krajský súd uvádza, že napriek opakovaným
predvolaniam v priebehu viac ako jedného roka sa týchto požadovaných svedkov
nepodarilo zabezpečiť (C. M., M. L.).“
V nadväznosti na citované ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného
prerokovania sťažnosti zistil, že krajský súd skutočne opakovane predvolával na rôzne
termíny verejného zasadnutia svedkov M. M. a C. M. (verejné zasadnutia určené na 10.
december 2009, 18. február 2010, 21. jún 2010, 27. január 2011). Svedka M. predvolával
krajský súd opakovane z adresy... B., ako aj z adresy v S. u pani K. a svedkyňu M.
z adresy... B.
Zo zistení ústavného súdu taktiež vyplynulo, že aj okresný súd zisťoval adresy
trvalého pobytu svedkov M. a M. v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Svedka M.
predvolával okresný súd aj z adresy... S. u pani K., ktorú na hlavnom pojednávaní konanom
9. júna 2009 uviedla obhajkyňa spoluobžalovaného Š.. Okresný súd predvolával svedka M.
z tejto adresy ihneď na najbližší termín hlavného pojednávania, t. j. na 14. júl 2009.
Pobyt svedka M. krajský súd zisťoval aj dožiadaním adresovaným Prezídiu
Policajného zboru, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredni SIRENE,
Pribinova 2, Bratislava, keďže tento svedok sa mal údajne zdržiavať vo väzbe v Rakúsku,
pričom táto skutočnosť bola potvrdená aj prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídiom Policajného zboru, Úradom medzinárodnej policajnej spolupráce,
Národnou ústredňou Interpolu, Bratislava (ďalej len „Národná ústredňa Interpolu“),
č. PPZ-10125/MPS-NUI-2009-AT z 29. júla 2010. Z predmetného prípisu Národnej
ústredne Interpolu vyplýva, že svedok M. M. sa nachádzal vo vyšetrovacej väzbe
Krajinského súdu Eisenstadt od 24. septembra 2009 do 13. decembra 2009, pričom po
prepustení z väzby uviedol ako adresu pobytu – ... B.
Z adresy... B. sa krajský súd pokúšal svedka M. predviesť prostredníctvom
Policajného zboru, pričom pokus zo 16. septembra 2010 bol neúspešný. Riaditeľ
Obvodného oddelenia Policajného zboru v Pezinku prípisom zo 16. septembra 2010
krajskému súdu tiež oznámil, že na adrese... B., „od p. K. trvale bytom S. zistené, že tam
menovaný nebýva a taktiež nám nevedela uviesť, kde by sa mohol zdržiavať“.
Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní ešte v roku 2009
a krajský súd vo veci rozhodol až 2. júna 2011. V období viac ako jedného roka krajský súd
opakovane nariaďoval termín verejného zasadnutia a následne odročoval, väčšinou
z dôvodu neúspešného pokusu o doručenie predvolania sťažovateľovi alebo jeho
spoluobžalovanému Š. Krajský súd opakovane predvolával na verejné zasadnutie aj
svedkov M. a M., zisťoval pobyt svedkov a svedka M. sa snažil aj predviesť.
Po neúspešných pokusoch o zabezpečenie účasti týchto svedkov na verejnom
zasadnutí krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa na základe existujúcich
a vykonaných dôkazov, ktoré považoval za postačujúce na konštatovanie záveru o vine
sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd považuje postup krajského súdu (v spojení
s postupom okresného súdu) smerujúci k zabezpečovaniu účasti sťažovateľom navrhnutých
svedkov za dostačujúci a primeraný okolnostiam posudzovanej veci. Za daných okolností
ústavný súd nemá dôvod spochybňovať z ústavného hľadiska postup krajského súdu
v sťažovateľovej veci a ani závery, ku ktorým dospel v namietanom rozsudku. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej konštantne
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Na základe už uvedených vlastných zistení a po preskúmaní namietaného rozsudku
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 121/2006 zo 14. júla 2009
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľa nie sú
v posudzovanej trestnej veci opodstatnené a nezakladajú dôvody na to, aby po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených
práv. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011