Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 438/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátkou JUDr. A. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. júla

2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011

doručená sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. júla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To

138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 14. júla 2009 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho

trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 6 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere jedenásť rokov. Zároveň bol týmto rozsudkom zrušený výrok o treste trestného

rozkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 9. januára 2008. Označeným

rozsudkom okresného súdu bol rovnako uznaný za vinného aj spoluobžalovaný P. Š.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2006, ktorým bola obžaloba podaná proti sťažovateľovi

a spoluobžalovanému P. Š. v rámci predbežného prejednania odmietnutá z dôvodu, že „boli

porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby, najmä teda tým, že orgány činné

v trestnom konaní sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace

proti obvinenému, tak aj dôkazy svedčiace v jeho prospech / / a v tejto

súvislosti vytkol prípravnému konaniu, že neboli vykonané žiadne relevantné úkony

smerujúce k výsluchu znovu označených svedkov.“ (v konkrétnostiach išlo o zabezpečenie

výsluchu svedkov M. L., M. M. a C. M. navrhnutých sťažovateľom). Ústavný súd zistil, že

označené uznesenie okresného súdu bolo odvolacím súdom následne zrušené uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že na vypočutí označených svedkov trval aj

následne na hlavných pojednávaniach pred okresným súdom, na ktorých „uviedol adresu

svedka M. L.“ a obhajkyňa spoluobvineného „uviedla súdu adresu svedka M. M.

Prvostupňový súd vykonal lustráciu v evidencii odsúdených, z ktorej vyplynulo, že svedok

M. M. bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Iné úkony k mnou navrhovaným

svedkom neboli urobené a môj návrh na výsluch týchto svedkov na hlavnom pojednávaní

zamietol.“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že aj v konaní pred odvolacím súdom „... taktiež

rozhodne trval na výsluchu týchto svedkov“.

Okresný súd ani krajský súd podľa názoru sťažovateľa „nevyužili všetky zákonné

možnosti na zabezpečenie prítomnosti mnou navrhovaných svedkov, ktorých výsluch

považujem za nevyhnutný.

Naplnenie práv obvineného je jedným z prvkov spravodlivého procesu a to právo

obhajovať sa osobne, vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov.

Toto moje právo bolo preto postupom súdov a jeho rozhodnutiami porušené.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 48 ods. 2 a

a právo podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a to rozsudkom zo dňa 14. júla

2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní a to rozsudkom zo

dňa 02. 06. 2011, porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vo veci opätovne rozhodol

a vykonal dokazovanie vo veci

3. odkladá sa vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 14. júla 2009

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. júla

2009 ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 2. júna 2011

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2011 sťažovateľ predovšetkým namieta, že odvolací súd zamietol jeho odvolanie napriek

tomu, že neboli v konaní pred súdom prvého stupňa vypočutí ním navrhnutí svedkovia a ani

krajský súd nevyužil všetky zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii na zabezpečenie

prítomnosti ním navrhnutých svedkov na verejnom zasadnutí.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd predovšetkým

konštatoval, že „Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané

dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10

Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak,

ako to ukladá ustanovenie a dospel tak k správnym skutkovým

zisteniam.

Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení vo výroku

napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na

hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný M. sa

spoločne s... v rozhodnom období za okolností a spôsobom ustáleným v rozsudku súdu

prvého stupňa žalovaných skutkov v bode 1/, 2/ napadnutého rozsudku dopustil.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd vyjadril k odvolacím námietkam

sťažovateľa, ktorých súčasťou bola aj jeho námietka formulovaná v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, teda námietka nevypočutia ním navrhovaných svedkov, resp.

nevynaloženia dostatočného úsilia na ich vypočutie. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného M. M., krajský súd zistil, že nejde o novú

doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale len opakované tvrdenie

z predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa dôsledne v súlade so stavom veci

a zákonom vysporiadal súd prvého stupňa a v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ani

krajský súd nemá pochybnosti o vierohodnosti dôkazov, ktoré obžalovaného z trestnej

činnosti usvedčujú. Pokiaľ sa obžalovaný v rámci odvolania domáhal vypočutia ďalších

svedkov, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že opakovanie výsluchov

spoluobžalovaného a svedkov vo veci už vypočutých nie je opodstatnené. Ďalších svedkov,

ktorých sa obžalovaný domáhal vypočuť, krajský súd uvádza, že napriek opakovaným

predvolaniam v priebehu viac ako jedného roka sa týchto požadovaných svedkov

nepodarilo zabezpečiť (C. M., M. L.).“

V nadväznosti na citované ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného

prerokovania sťažnosti zistil, že krajský súd skutočne opakovane predvolával na rôzne

termíny verejného zasadnutia svedkov M. M. a C. M. (verejné zasadnutia určené na 10.

december 2009, 18. február 2010, 21. jún 2010, 27. január 2011). Svedka M. predvolával

krajský súd opakovane z adresy... B., ako aj z adresy v S. u pani K. a svedkyňu M.

z adresy... B.

Zo zistení ústavného súdu taktiež vyplynulo, že aj okresný súd zisťoval adresy

trvalého pobytu svedkov M. a M. v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Svedka M.

predvolával okresný súd aj z adresy... S. u pani K., ktorú na hlavnom pojednávaní konanom

9. júna 2009 uviedla obhajkyňa spoluobžalovaného Š.. Okresný súd predvolával svedka M.

z tejto adresy ihneď na najbližší termín hlavného pojednávania, t. j. na 14. júl 2009.

Pobyt svedka M. krajský súd zisťoval aj dožiadaním adresovaným Prezídiu

Policajného zboru, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredni SIRENE,

Pribinova 2, Bratislava, keďže tento svedok sa mal údajne zdržiavať vo väzbe v Rakúsku,

pričom táto skutočnosť bola potvrdená aj prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídiom Policajného zboru, Úradom medzinárodnej policajnej spolupráce,

Národnou ústredňou Interpolu, Bratislava (ďalej len „Národná ústredňa Interpolu“),

č. PPZ-10125/MPS-NUI-2009-AT z 29. júla 2010. Z predmetného prípisu Národnej

ústredne Interpolu vyplýva, že svedok M. M. sa nachádzal vo vyšetrovacej väzbe

Krajinského súdu Eisenstadt od 24. septembra 2009 do 13. decembra 2009, pričom po

prepustení z väzby uviedol ako adresu pobytu – ... B.

Z adresy... B. sa krajský súd pokúšal svedka M. predviesť prostredníctvom

Policajného zboru, pričom pokus zo 16. septembra 2010 bol neúspešný. Riaditeľ

Obvodného oddelenia Policajného zboru v Pezinku prípisom zo 16. septembra 2010

krajskému súdu tiež oznámil, že na adrese... B., „od p. K. trvale bytom S. zistené, že tam

menovaný nebýva a taktiež nám nevedela uviesť, kde by sa mohol zdržiavať“.

Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní ešte v roku 2009

a krajský súd vo veci rozhodol až 2. júna 2011. V období viac ako jedného roka krajský súd

opakovane nariaďoval termín verejného zasadnutia a následne odročoval, väčšinou

z dôvodu neúspešného pokusu o doručenie predvolania sťažovateľovi alebo jeho

spoluobžalovanému Š. Krajský súd opakovane predvolával na verejné zasadnutie aj

svedkov M. a M., zisťoval pobyt svedkov a svedka M. sa snažil aj predviesť.

Po neúspešných pokusoch o zabezpečenie účasti týchto svedkov na verejnom

zasadnutí krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa na základe existujúcich

a vykonaných dôkazov, ktoré považoval za postačujúce na konštatovanie záveru o vine

sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje postup krajského súdu (v spojení

s postupom okresného súdu) smerujúci k zabezpečovaniu účasti sťažovateľom navrhnutých

svedkov za dostačujúci a primeraný okolnostiam posudzovanej veci. Za daných okolností

ústavný súd nemá dôvod spochybňovať z ústavného hľadiska postup krajského súdu

v sťažovateľovej veci a ani závery, ku ktorým dospel v namietanom rozsudku. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej konštantne

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Na základe už uvedených vlastných zistení a po preskúmaní namietaného rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2009

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľa nie sú

v posudzovanej trestnej veci opodstatnené a nezakladajú dôvody na to, aby po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených

práv. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011