Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp.

zn. z 11. júna 2010, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co

222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2011 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v , základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 11. júna 2010, uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

19. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ dovolaním z 21. marca 2011

žiadal o zrušenie uznesenia krajského súdu zo 16. decembra 2010, ktorým krajský súd

potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. júna 2010, ktorým tento zastavil konanie o návrhu

navrhovateľa, v danom prípade sťažovateľa, proti odporcovi v 3. rade, pretože tento

podaním zo 7. apríla 2009 oznámil, že svoj návrh proti odporcovi v 3. rade berie späť.

Podľa sťažovateľa okresný súd „rozhodol o procesných podmienkach podľa jeho

návrhu pred zastavením konania v časti odporcu v 3. rade alebo minimálne spolu so

zastavením konania, lebo návrh sťažovateľa im predchádzal. Krajský súd v Trenčíne... však

v konaní... potvrdil uznesenie Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou údajne podľa

, pričom neprihliadol na podstatu odvolania v zmysle , podľa

ktorého sťažovateľ žiadal pred zastavením konania v časti odporcu v 3. rade pripustenie

nového účastníka konania a rozhodnutia o výške škody.“.

V konaní pred okresným súdom z dôvodu neúplného rozhodnutia o návrhu účastníka

konania, spolu s rozhodnutím krajského súdu, ktorý nezaviazal okresný súd právnym

názorom, aby sa tento zaoberal návrhom sťažovateľa, „ako sa má riadiť pred zastavením

konania v časti odporcu v 3. rade, odňatím možnosti pred súdom konať podľa § 237 písm. f)

Porušenie uvedeného ustanovenia je dôvodom na odvolanie a aj dovolanie a preto

mu mali súdy vyhovieť, lebo uvedená procesná vada konania spôsobuje sťažovateľovi

dôvodné obštrukcie a prieťahy konania. ... Ak sa dovolací súd nechcel riadiť dôvodmi

odvolania, ktoré sťažovateľ podľa b) a f) ozrejmil v odôvodnení dovolania,

bránil sťažovateľovi pred súdom konať. ... dovolací súd nekonal o dovolaní sťažovateľa,

lebo tieto dôvody ex officio neskúmal. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol

o potvrdení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu porušením § 242

ods. 1 “.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie sťažovateľom označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. júna 2010, uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2011

a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v , základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného

súdu sp. zn. z 11. júna 2010, uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. júna 2010

1.1 Na konanie o sťažnosti v časti namietaného porušenia základných práv

zaručených v a , práv zaručených v a dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. júna 2010

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, proti ktorému

sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie sp. zn.

zo 16. decembra 2010). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto

nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označené uznesenie okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol pre nedostatok svojej právomoci ( ).

1.2 Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. júna 2010 je oneskorene

podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že predmetné uznesenie okresného

súdu bolo vyhlásené 11. júna 2010 a v spojitosti s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010 muselo nadobudnúť právoplatnosť najneskoršie

1. apríla 2011, keď podal sťažovateľ proti namietaným uzneseniam okresného súdu

a krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

23. septembra 2011.

Z uvedeného vyplýva, že od 1. apríla 2011, keď sťažovateľom napadnuté uznesenie

okresného súdu mohlo najneskôr nadobudnúť právoplatnosť, do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu, t. j. 23. septembra 2011, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júna 2011

2.1 Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu zo 16. decembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu,

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Krajský súd preskúmal vec podľa a zistil, že okresný súd

rozhodol vo veci správne, a preto je potrebné jeho rozhodnutie potvrdiť podľa § 219 ods. 1

Odvolací súd rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa

Navrhovateľ má v občianskom súdnom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu

umožňuje disponovať s konaním alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj

späťvzatie návrhu na začatie konania. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje

vôľu, aby súd vo veci nekonal a meritórne o veci nerozhodoval. Uplatnený nárok však

späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992). Rovnako platí, že ak

navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (a to aj v časti, resp. proti niektorému

z odporcov), nemôže späťvzatie odvolať (R 60/1999).

V danej veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa proti odporcom 1) - 3) domáhal

zaplatenia 246.385,18 eur. Z jeho podania zo dňa 24. 3. 2010, ktoré bolo okresnému súdu

doručené dňa 29. 3. 2010, nesporne vyplýva, že svoj návrh v časti proti odporcovi

Slovenská republika, v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne, t.j. odporcovi 3) berie späť.

Odporca 3) so späťvzatím návrhu proti odporcovi 3) súhlasil.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ jednoznačne prejavil vôľu, že berie svoj návrh

v časti proti odporcovi 3) späť, teda disponoval svojím návrhom. Súd, rešpektujúc jeho

dispozičné oprávnenie, musí preto zásadne konanie proti odporcovi 3), ktorý so späťvzatím

návrhu súhlasil, zastaviť.

Procesný postup okresného súdu bol teda správny, keď aplikujúc ust. § 96 ods. 1, 2,

3 konanie o návrhu navrhovateľa proti odporcovi 3) v dôsledku čiastočného

späťvzatia návrhu zastavil.

Z tohto dôvodu krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Námietkami navrhovateľa v odvolaní ohľadne jeho dispozičného práva v súvislosti

s jeho označením nového odporcu - Obvodný pozemkový úrad Trenčín sa bude súd prvého

stupňa ďalej zaoberať za použitia ust. (vstup ďalšieho účastníka do

konania) a ohľadne výšky škody za použitia ust. (zmena návrhu na začatie

konania).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento

postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

2.2 Z odôvodnenia najvyššieho (dovolacieho) súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal účastník konania, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady

pre to, aby bolo možné preskúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Podľa ods.. 1 dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie

proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na

zaujatie stanoviska ( veta prvá ). Podľa je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže

napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení

uvedených v a , nemožno prípustnosť proti nemu smerujúceho

dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z veta druhá

a tiež so zreteľom na námietku dovolateľa dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj

uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, á! v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie

niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné tvrdenie účastníka o tom, že v konaní

došlo k vade v zmysle , ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

takouto vadou.

Žalobca netvrdil, že by konanie v danej veci bolo postihnuté vadou konania

uvedenou v ustanovení až e/ a ; existencia takej vady v dovolacom

konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.

Dovolateľ v dovolaní tvrdí, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť

pred súdom konať ( ). Pod odňatím možnosti pred súdom konať

v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu

týchto práv dochádza v dôsledku nesprávneho - zákonu sa priečiaceho procesného postupu

súdu, ktorým je účastník vylúčený z ich realizácie.

V zmysle môže žalobca za konania vziať žalobu späť, a to sčasti

alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť

sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Podľa súd konanie nezastaví, ak

žalovaný so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po

právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Obsahové náležitosti späťvzatia žaloby celkom alebo čiastočne ustanovenie § 96

ods. 1 nestanovuje, z jeho zmyslu však vyplýva, sú nimi tie, z ktorých možno bez

pochybností vyvodiť, že vyjadruje rezignáciu na pôvodný zámer, aby o žalobe vecne nebolo

rozhodované. Späťvzatie žaloby je procesným úkonom žalobcu, z obsahu ktorého

jednoznačne vyplýva (teda prejav žalobcu nezanecháva pochybnosti o svojom obsahu

a zmysle), že na prejednaní svojej žaloby celkom, prípadne v presne určenej Časti nemá

záujem a že je uzrozumený stým, že o jeho žalobe v tomto rozsahu nebude súdom meritórne

rozhodnuté. Z pojmu a povahy procesných úkonov vyplýva, že v sebe zahrňujú istý,

spravidla výslovne vyjadrený prejav vôle. Všeobecnou podmienkou procesného úkonu teda

je, aby tu bola vôľa určitý prejav urobiť. Procesné úkony sú prejavy vôle účastníkov,

ktorých adresátom je súd a ktoré sa týkajú okolností významných pre priebeh a vedenie

súdneho konania. Procesný postup súdu sa preto logicky môže vzťahovať len k tomu, čo

účastník objektívne vyjadril a nie k tomu, čo prejaviť iba zamýšľal. Preto aj každý procesný

úkon treba posudzovať z objektívneho hľadiska, to znamená podľa toho, ako bol prejavený

navonok, nie podľa toho, či medzi prejaveným procesným úkonom a vnútornou vôľou

konajúceho je skutočný súhlas.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca reagujúc na výzvu súdu z 14. decembra 2009 (č.

l. 330 spisu) týkajúcu sa rozdielnosti označenia žalovaných v jeho podaniach z I. marca

2003 a 2. apríla 2009, v písomnom podaní z 24. marca 2010 (č. l. 350 spisu) uviedol, že „1.

svoj návrh v časti proti odporcovi SR v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne beriem späť,

2. odporcami navrhovateľa teda sú : 1/ P. R., 2/ Slovenská republika v zastúpení

Ministerstvom pôdohospodárstva SR, a 3/ Ministerstvo spravodlivosti SR“.

Z vyššie uvedeného písomného podania žalobcu vyvodil súd prvého stupňa dôsledky

v zmysle dôvodne, lebo v ňom žalobca jednoznačne a bez pochybností

navonok vyjadril svoju vôľu, že naďalej nežiada, aby žaloba bola v konaní vecne

prejednaná aj proti žalovanému 3/. Z toho dôvodu nie je pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené

v dovolaní, že „okresný súd neuznal navrhovateľovi v konaní nárok jeho vlastnej dispozície

o určení žalovaného“. Súd prvého stupňa právo žalobcu disponovať žalobou rešpektoval

a na základe čiastočného späťvzatia žaloby proti žalovanému 3/, konanie proti nemu

zastavil. Nakoľko o zrušení krajských úradov a o zmene

a doplnení o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. boli krajské úrady zrušené a ich pôsobnosť vo veci, ktorá je predmetom

daného konania, prešla na Obvodný úrad Trenčín, správne súd prvého stupňa v súlade

s pokračoval v konaní s týmto právnym nástupcom, ktorý podaním

z 12. mája 2010 (č. l. 355 spisu) vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby proti nemu.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola

postupom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení

konania proti žalovanému 3/, odňatá možnosť konať pred súdom ( ).

Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy,

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený

skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada

konania je zmysle Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti

dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ako smerujúci proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje dovolanie prípustné.»

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 16. decembra 2010, sú

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré dovolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. Tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a

výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu a najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu a najvyššieho

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu a najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom a najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v

tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2011.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté

uznesenie okresného súdu z 11. júna 2010. Vec bola predložená krajskému súdu na

prerokovanie odvolania 15. júla 2007, krajský súd vo veci rozhodol 16. decembra 2010

a následne 3. januára 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.

Najvyššiemu súdu na základe dovolania sťažovateľa z 1. apríla 2011 bol spis

predložený na rozhodnutie o dovolaní 11. mája 2011. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. júla 2011 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu odmietol.

Dňa 1. augusta 2011 bolo najvyšším súdom expedované jeho rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti

považovať namietaný postup krajského súdu a najvyššieho súdu za taký, ktorý by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle .

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu

a najvyššieho súdu v danej veci po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie

kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2

, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

2.4 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd

napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné právo zaručené v a právo

zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd sa napadnutou vecou

sťažovateľa riadne zaoberali, jeho odvolanie a dovolanie riešili ústavne konformným

spôsobom, pričom spôsob vybavenia odvolania krajským súdom proti rozhodnutiu

okresného súdu a spôsob vybavenia dovolania najvyšším súdom proti uzneseniu krajského

súdu ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný, takže napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva vlastniť majetok

zaručeného v a dodatkového protokolu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu, aby sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.5 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010

a uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2011.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína,

že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia

nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (,

, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (). Skutočnosť, že

sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) a najvyšším súdom

(dovolacím súdom) úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov

nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech

sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti

Spojenému kráľovstvu – 1989). Preto napadnuté uznesenie krajského súdu, ale ani

najvyššieho súdu nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011