Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 451/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Z.

Č., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Z. Č., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na starostlivosť a výchovu detí podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. zo 6. júna

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2011 doručená sťažnosť R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a na starostlivosť a výchovu detí podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.

zo 6. júna 2011.

Na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sa vedie

konanie o úpravu práv a povinností rodičov o maloleté deti K. a R. (ďalej len „maloletí“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že podal návrh na zmenu predbežného

opatrenia, pretože „sa domnieval, že boli dané dôvody na nevyhnutnú zmenu dočasnej

úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, najmä z dôvodu, že sa taktiež blížili

malol. deťom dvojmesačné školské prázdniny, kedy malol. deti z dôvodu voľna by mohli

tráviť viac času s oboma svojimi rodičmi a nielen s matkou...“.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa na zmenu predbežného opatrenia rozhodol

uznesením sp. zn. z 18. januára 2011, ktorým čiastočne vyhovel návrhu

sťažovateľa. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd vyhovel návrhu

sťažovateľa v tom rozsahu, v akom s ním súhlasila matka maloletých detí.

Sťažovateľ nesúhlasiac s uznesením súdu prvého stupňa podal proti predmetnému

uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 6. júna 2011 tak, že ho zmenil a návrh sťažovateľa na zmenu

predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho

uznesenia uviedol, že „z obsahu spisu odvolací súd zistil, že vo veci je nariadené znalecké

dokazovanie, pričom sa účastníci mali dostaviť k znalkyni 07. 06. 2011, takže možno reálne

predpokladať vydanie rozhodnutia vo veci samej v krátkej dobe.

Za tejto situácie, vzhľadom na účel inštitútu predbežných opatrení, ktorými v prípade

potreby sa v nevyhnutnej miere upravujú právne vzťahy medzi účastníkmi do doby

definitívneho rozhodnutia vo veci samej, podľa názoru odvolacieho súdu doterajšie úprava

pomerov podľa predbežnej úpravy na základe uznesenia tamojšieho súdu zo dňa

18. 01. 2011, č. k. -113 v spojení s rozhodnutím tunajšieho krajského súdu

zo dňa 22. 02. 2011, č. k. -135, dostatočným spôsobom plní svoj zákonný účel,

a preto bolo potrebné návrh na novú predbežnú úpravu pomerov zamietnuť a tým zmeniť

uznesenie okresného súdu.

Otcom navrhovaná nová úprava jeho styku s maloletými deťmi je svojím obsahom

návrhom na striedavú starostlivosť a nie úpravou styku predbežným opatrením.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. -342 zo dňa 06. 06. 2011

v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: K. K., nar..., a R. K., nar..., v konaní zast.

kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P., pracovisko B., deti

rodičov, matky K. K., nar..., trvalé bytom ... B. a otca R. K., nar..., trvalé bytom B., zast.

Advokátska kancelária JUDr. Z. Č., s.r.o. o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým

deťom a nariadenie predbežného opatrenia, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručené v a právo sťažovateľa na

starostlivosť a výchovu detí zaručené v .

2. Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -342

zo dňa 06.06.2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-

€ /slovom desaťtisíc eur/, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný sťažovateľovi vyplatiť do

dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej

právnym zástupcom, ktorú je Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 6. júna 2011, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 5. mája 2010 tak, že návrh sťažovateľa na zmenu predbežného

opatrenia zamietol. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a na starostlivosť a výchovu detí podľa

.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 .

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Krajský súd v zmysle zásad upravených v Občiansky

súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že návrh na zmenu nariadeného predbežného

opatrenia (uznesenie okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2011 v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 22. februára 2011, pozn.) v danom

štádiu konania nie je opodstatnený, pretože existujúce predbežné opatrenie dostatočným

spôsobom plní svoj zákonný účel, a preto zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 5. mája 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných

ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol

dôvod zamietnutia návrhu sťažovateľa na zmenu už existujúceho predbežného opatrenia,

preto odôvodnenie predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd

v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ústavný súd považuje

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že

by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených

práv najmä v nadväznosti na zistenia ústavného súdu, a to skutočnosť, že sťažovateľ

po podaní tejto sťažnosti na pojednávaní vo veci pred okresným súdom konanom

7. septembra 2011 opätovne navrhol zmenu platného predbežného opatrenia, o ktorom

okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 9. septembra 2011 (tak, že návrh

sťažovateľa zamietol, pozn.). Ďalším, nie menej podstatným, zistením ústavného súdu je

skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní konanom 3. októbra 2011 rozhodol vo veci

samej rozsudkom, kde okrem iného komplexne upravil styk sťažovateľa s jeho deťmi.

V kontexte týchto skutočností sa napadnuté uznesenie krajského súdu javí ako ústavne

konformné a jeden z dôvodov, ktoré krajský súd viedli k zamietnutiu návrhu sťažovateľa

(že možno reálne predpokladať skoré vydanie rozhodnutia vo veci samej, pozn.), sa naplnil.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný

súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán

verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa

, a Správneho poriadku) zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva

vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 4 by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu

verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením (napr. alebo , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného

práva podľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

po predbežnom prerokovaní podľa odmietol sťažnosť

aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011