Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. M., Advokátska

kancelária, V., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 18. februára

2010 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 24. septembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti K. K. vedené pod sp. zn. a sp. zn. s p á

j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla

2010 a 15. novembra 2010 doručené sťažnosti K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. P. M., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 18.

februára 2010 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2

z 24. septembra 2010.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej

polície Nitra ČVS: ORP-594/OEK-NR-2007 z 23. októbra 2008 vznesené obvinenie pre

zločin podvodu podľa a a pre zločin falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej

značky podľa a . Sťažovateľ bol na základe uznesenia

Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 25. októbra 2008 podľa

vzatý do väzby. Okresnou prokuratúrou Nitra pod

č. k. -116 z 30. marca 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre zločin

podvodu podľa a v súbehu s prečinom falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej

značky podľa , ktorých sa mal dopustiť spoločne s A. B.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania už uvedených trestných činov a bol mu uložený súhrnný trest odňatia

slobody v trvaní osem rokov so zaradením na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia

a trest prepadnutia vecí. Uvedený rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. decembra 2009 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové

konanie a rozhodnutie.

2.1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľ uviedol, že na okresnom

súde podal opakované žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré uskutočnil pred

podaním obžaloby, po jej podaní i po vydaní rozsudku vo veci samej. O podaných

sťažnostiach rozhodoval okresný súd a o sťažnostiach proti rozhodnutiam okresného súdu

krajský súd. Predmetom sťažnosti sa stala jeho v poradí piata žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu, ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu

29. januára 2010 spolu s písomným sľubom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b)

, resp. s prípadným nahradením väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa . Okresný súd

uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 žiadosť sťažovateľa zamietol, neprijal

jeho písomný sľub ani návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 18. februára 2010 tak, že zrušil

napadnuté uznesenie okresného súdu (pre rozdiel vo vyhlásenom a písomnom vyhotovení

uznesenia) a vo veci rozhodol sám tak, že zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nerešpektoval zásady ustanovené

a dohovorom a nekonaním o ním uplatnenej námietke zaujatosti vznesenej proti

predsedníčke senátu, neskúmaním dôvodov preventívnej väzby v danom konkrétnom štádiu

trestného konania a odôvodnením trvania väzby v rozpore so zásadou prezumpcie neviny

došlo k porušeniu jeho práv priznaných , 2 a 5 a a 4

dohovoru. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení označených

práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2010, zrušil

predmetné uznesenie a krajskému súdu prikázal, aby sťažovateľa neodkladne prepustil

z väzby na slobodu.

2.2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľ namieta, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2010, ktorým zrušil rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. zo 17. septembra 2010 a rozhodol o nevylúčení

predsedníčky JUDr. L. K. z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

sťažovateľa (špecifikovanej v bode 2), došlo k porušeniu jeho práva na nestranného sudcu

ako súčasti základného práva na súdnu ochranu, resp. súčasti práva na spravodlivý súdny

proces, a tým aj k porušeniu práva na prejednanie veci pred nestranným súdom, ktoré je

garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov

a rozhodovania pre zaujatosť. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že nielen on sám, ale

aj samotná predsedníčka senátu okresného súdu vyslovila svoju zaujatosť vo veci,

v dôsledku čoho sa cíti byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej

veci. Sťažovateľ poukázal na potrebu skúmania nestrannosti sudcu z objektívneho

i subjektívneho hľadiska a judikatúru ústavného súdu. Podľa názoru sťažovateľa je daná ako

objektívna, tak aj subjektívna zaujatosť sudkyne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho

práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

9. Sťažovateľ namietal vo svojej prvej sťažnosti porušenie , 2 a 5

a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným rozhodnutím krajského

súdu sp. zn. z 18. februára 2010, ktorým tento rozhodol o zamietnutí žiadosti

o prepustenie na slobodu. Ako už bolo uvedené, ide o rozhodnutie vydané na základe

v poradí piatej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Súdom ustanovený advokát

Mgr. P. M. opakovane podal žiadosti o prepustenie sťažovateľa na slobodu tak, ako mu to

umožňuje .

10. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4

dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2

a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa

na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne

patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

13. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu

sp. zn. ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené

v bode 2 tohto uznesenia. Väzba u sťažovateľa bola nariadená uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2008 a počíta sa od 23. októbra 2008 od 16,45 h. Súdom

ustanovený advokát podal v mene sťažovateľa opakované žiadosti o prepustenie z väzby,

tak ako to je uvedené v bode 2.1, pričom predmetom prieskumu sa stala v poradí piata ním

podaná žiadosť.

14. Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. februára 2010 podľa § 194

ods. 1 písm. a) zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a sám vo veci rozhodol tak, že

neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby ani návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Krajský súd vo veci rozhodol uvedeným spôsobom

z dôvodu, že na neverejnom zasadnutí okresného súdu bolo vyhlásené uznesenie, ktoré

nebolo zhodné s písomným vyhotovením rozhodnutia (neprijatie peňažnej záruky, ktoré sa

uvádza vo vyhlásenom rozhodnutí, nebolo predmetom žiadosti sťažovateľa).

15. Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o samotnú žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby, nadriadený súd

dospel k záveru, že táto nie je dôvodná a zamietol ju, pretože u obžalovaného i naďalej

trvajú dôvody väzby podľa , pretože obžalovaný je v súčasnosti

stíhaný pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného

znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zák. a pre zločin podvodu

spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu

pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom falšovania a pozmeňovania verejnej

listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky

spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 352 ods. 1 Tr. zák.

Z konania obžalovaného, t. j. zo spôsobu, akým mal páchať majetkovú trestnú

činnosť a skutočnosť, že sa jej mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia,

keď bol trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. 3. 2007 sp. zn. ,

odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák., je daná dôvodná obava,

že obžalovaný bude v prípade prepustenia z väzby na slobodu pokračovať v trestnej

činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe, pretože najmä majetkovou trestnou činnosťou si

zadovažoval podstatný zdroj svojej obživy.

Podľa názoru nadriadeného súdu, tieto konkrétne skutočnosti dostatočne odôvodňujú

trvanie väzby u obžalovaného aj v súčasnej dobe t. j. v štádiu súdneho konania.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že proti obžalovanému vedie trestné

stíhanie aj vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne pre zločin falšovania,

pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Tr.

zák. a pre prečin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Súd I. stupňa nepochybil, keď

poukázal aj na tieto skutočnosti, pretože charakterizujú osobu obžalovaného.

Aj pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného, tento nadriadený súd taktiež neprijal ani

nahradenie väzby u neho dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože vzhľadom

na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu, tieto nie sú dostatočné k tomu,

aby mu zabránili pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe (§ 80 ods.

1 písm. b/, písm. c/ ).

Námietka obžalovaného, že väzba u neho trvá neprimerane dlhý čas, nie je dôvodná,

pretože v danom prípade naďalej existujú relevantné dôvody väzby a súd koná vo veci

plynule, prednostne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo vyplýva z obsahu

jednotlivých zápisníc o hlavnom pojednávaní.

Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaného, týkajúce sa konania

a rozhodovania súdu I. stupňa o ním vznesenej námietke zaujatosti, nadriadený súd dospel

k záveru, že súd I. stupňa konal plne v súlade s ustanovením , pretože

o námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená bez meškania, sa nekoná. V danom prípade

bol obžalovaný o tomto procesnom postupe súdu poučený na hlavnom pojednávaní dňa 11.

2. 2010... Vzhľadom k tomu, že súd I. stupňa o námietke nekonal, nebolo vyhlásené

rozhodnutie, proti ktorému opravný prostriedok pripúšťa.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s príslušnými dôkazmi súvisiacimi so sťažnosťou

zistil, že krajský súd o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám potom, ako

zrušil uznesenie okresného súdu. Vo svojom rozhodnutí odstránil predovšetkým formálnu

chybu, ktorej sa dopustil okresný súd, konštatoval, že u sťažovateľa naďalej pretrvávajú

dôvody väzby podľa , pretože tento je stíhaný aj pre

ďalšiu závažnú trestnú činnosť. Krajský súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj spôsob

páchania trestnej činnosti sťažovateľom a skutočnosť, že k nej došlo v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia, a poukázal aj na ďalšie skutočnosti, ktoré charakterizujú osobu

sťažovateľa. Krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že súd koná vo veci plynulo,

prednostne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo považoval po preštudovaní

kompletného spisového materiálu za preukázané aj ústavný súd.

17. Sťažovateľ namietal, že krajský súd pri konaní o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu nerozhodoval o jeho námietke zaujatosti vznesenej proti predsedníčke

senátu okresného súdu z dôvodu, že na ňu podal trestné oznámenie, na základe čoho možno

mať dôvodné obavy o objektívnosti a nestrannosti jej ďalšieho rozhodovania vo veci; jeho

opakované žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorých rozhodoval okresný súd,

krajský súd po podanej sťažnosti vždy zamietol na základe tých istých dôvodov a ako

dôvod pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti uviedol iné trestné stíhanie vedené proti

nemu, čo je v rozpore s prezumpciou neviny.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. V tomto smere možno rozhodnutie krajského súdu, ktoré

sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené, považovať za akceptovateľné. Krajský

súd sa sám vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, vo svojom rozhodnutí uviedol

dôvody, pre ktoré nepovažoval uplatnenú námietku zaujatosti za opodstatnenú, zaoberal sa

skúmaním dôvodov preventívnej väzby v príslušnom štádiu konania a túto aj náležite

odôvodnil. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v rámci konania o sťažnosti sa oboznámil

so všetkými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu súvisiacimi

s predchádzajúcimi žiadosťami sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

a konštatoval, že ich v žiadnom prípade nemožno považovať za neodôvodnené

a arbitrárne).

18. Po preskúmaní všetkých skutočností a rozsahu odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej

sťažnosti, dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd neaplikoval ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov v rozpore s ich účelom, podstatou a zmyslom a nedospel

k záveru, že by jeho skutkové alebo právne závery bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkami

a dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané

porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa a 4

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2010

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že

uznesením sp. zn. zo 17. septembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby

na slobodu a jeho väzba bola nahradená písomným sľubom a dohľadom probačného

a mediačného úradníka.)

K namietanému porušeniu a dohovoru

19. Sťažovateľ vo svojej druhej sťažnosti namietal porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným uznesením krajského súdu

č. k. -1252 zo 14. septembra 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie

okresného súdu a rozhodol, že predsedníčka senátu JUDr. L. K. (ďalej len „predsedníčka

senátu“) nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník,

vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno

mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

21. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu

sp. zn. ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené

v bode 2 tohto uznesenia. V rámci trestného konania vedeného proti sťažovateľovi sa

okresný súd a krajský súd opakovane zaoberali otázkou zaujatosti predsedníčky senátu

JUDr. L. K. Predmetom sťažnosti sa stalo rozhodnutie krajského súdu, tak ako to je uvedené

v bode 2.2 tohto uznesenia.

22. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie

krajského súdu č. k. -1252 z 24. septembra 2010 a zároveň požiadal

o odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného uznesenia krajského súdu. Podľa

tvrdení sťažovateľa je daná zaujatosť sudkyne okresného súdu, čo vyplýva zo skutočností

namietaných sťažovateľom, ale aj uplatnenou námietkou zaujatosti samotnou predsedníčkou

senátu. Sťažovateľ poukázal na potrebu skúmania nestrannosti sudcu ako zo subjektívneho,

tak aj objektívneho hľadiska, pričom podľa jeho názoru sú v uvedenom prípade splnené obe

hľadiská zaujatosti, čo vyvoláva pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodovania

sudcu v jeho trestnej veci, pričom krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvedený stav

neakceptoval, a tým sa dopustil porušenia sťažovateľom označených práv.

23. Skutkový stav, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia o nevylúčení sudkyne

z rozhodovania v trestnej veci, je takýto:

Dňa 4. februára 2010 podal sťažovateľ podľa okresnému

súdu návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z konania v jeho trestnej veci z dôvodu, že 25.

januára 2010 na ňu podal trestné oznámenie. Písomné odôvodnenie svojho návrhu doplnil

na pojednávaní uskutočnenom 11. februára 2010, na ktorom bol poučený podľa § 31 ods. 4

a , že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez

meškania, a preto o námietke, ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná. Následne

18. februára 2010 podal sťažovateľ „sťažnosť proti rozhodnutiu senátu okresného súdu

o vylúčení predsedu senátu“. Krajskému súdu oznámila 17. marca 2010 svoju zaujatosť

predsedníčka senátu s odôvodnením, že okresnému súdu bol 11. marca 2010 doručený

návrh obhajcu sťažovateľa na jej vylúčenie s dokladmi preukazujúcimi, že Úrad špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky prijal trestné oznámenie

sťažovateľa na jej osobu pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa, prijímania úplatku a iných trestných činov, ktoré oznámenie odovzdal

Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ,

Nitra na vybavenie. Krajský súd uznesením sp. zn. z 23. marca 2010

rozhodol, že predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania

vo veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , s odôvodnením, že

na uplatnenie inštitútu sú potrebné pochybnosti o pomere

sudcu k prejednávanej veci alebo osobám, pričom pod pomerom k prejednávanej veci treba

rozumieť zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné

stíhanie a existencia takého vzťahu, resp. pomeru je preukázaná, k čomu v danom prípade

nedošlo. Uplatnenie tohto inštitútu neprichádza do úvahy, ak obžalovaný podá na

konajúceho sudcu trestné oznámenie. Dňa 26. apríla 2010 podal sťažovateľ opakovane

návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v trestnej veci. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 27. mája 2010 rozhodol, že predsedníčka senátu je

vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi, proti ktorému

podal sťažnosť okresný prokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. z 9. júna

2010 uznesenie okresného súdu zrušil s odôvodnením, že ide o námietku, ktorá bola

vznesená opakovane a z tých istých dôvodov. Dňa 27. júla 2010 podal právny zástupca

sťažovateľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh

na odňatie jeho trestnej veci Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu v Nitre a jej

prikázanie inému okresnému súdu v obvode iného krajského súdu z dôvodu, že nie je

zabezpečený spravodlivý proces v jeho trestnej veci pre uplatnené námietky zaujatosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. augusta 2010 rozhodol, že trestná vec

sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma a krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. augusta 2010 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania

úkonov v trestnej veci sťažovateľa a vec sa okresnému súdu neodníma. Dňa 16. septembra

2010 podal sťažovateľ opätovne námietku zaujatosti predsedníčky senátu, o ktorej okresný

súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 17. septembra 2010 tak, že predsedníčka

senátu je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažnosť okresný prokurátor a krajský súd uznesením sp. zn. z 24. septembra

2010 (ktoré je predmetom sťažnosti), zrušil uznesenie okresného súdu a rozhodol, že

predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci

sťažovateľa.

24. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„K osobnej zaujatosti sudcu môže dojsť len vtedy, ak je vzťah sudcu k osobám

uvedeným v takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý

rozhodnúť nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť aj navonok.

Pomer sudcu k veci môže spočívať napríklad v tom, že sám sudca alebo jemu blízka

osoba boli prejednávanou vecou poškodení alebo boli jej svedkom. Z dikcie zákona, ale aj

povahy problému vyplýva, že prejednávanou vecou sa rozumie skutok a všetky faktické

okolnosti s ním súvisiace, pričom pomer vylúčenej osoby musí mať celkove konkrétnu

podobu, musí mať osobný charakter, aby mohol byť dostatočne vážnym dôvodom

podmieňujúcim vznik pochybností o schopnosti takej osoby pristupovať k veci a k úkonom,

ktoré sa jej týkajú objektívne. Nemôže ísť preto o pomer abstraktného rázu.

V zmysle sudcu možno teda vylúčiť z vykonávania úkonov

v konkrétnej veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré by mu zjavne bránili

rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo v súlade so zákonom, pre jeho vzťah

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka.

Žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskom súdnom konaní

proti predsedníčke senátu, preto sama osebe nemôže opodstatniť vylúčenie predsedníčky

senátu z vykonávania úkonov trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou

profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takejto žalobe, podanej so zjavným

zámerom, rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo v trestnej veci, ktorá mu bola

pridelená na rozhodnutie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky do jednotlivých senátov,

v ktorej sa stala zákonnou sudkyňou na prerokovanie veci v zmysle

Slovenskej republiky.

K dôvodom sťažnosťou napadnutého uznesenia ohľadne osobnej zaujatosti

predsedníčky senátu je potrebné navyše uviesť, že jej bola zverená rozhodovacia právomoc,

ktorá má svoje špecifikum v tom, že dala súhlas na svoje zvolenie do funkcie sudkyne, že

práve ona je oprávnená a zároveň aj povinná prejednávať a rozhodovať jej pridelené veci

zákonom predpísaným spôsobom a že výkon funkcie sudcu predpokladá u nej taký vysoký

stupeň profesionality, ktorá je i v takomto prípade zárukou jej nestrannosti a nezaujatosti.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani už spomínaná žaloba na ochranu osobnosti.“

25. Ústavný súd nepovažuje závery krajského súdu za arbitrárne a rovnako aplikácia

príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím

ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Nestrannosť je neodmysliteľným atribútom pojmu súd. Definuje sa zvyčajne ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. Možno pritom rozlišovať subjektívny

prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno a subjektívny prístup, pri

ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek

pochybnosti v tomto smere (Piersack c. Belgicko, § 30).

Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je

preukázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je

vlastne nedostatok subjektívnej zaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu (Boekmans

c. Belgicko).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,

ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so

zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória

zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť v očiach strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko). Otázka

objektívnej nestrannosti sa kladie spravidla v prípadoch, v ktorých sudca postupne

vykonával v tej istej veci rôzne funkcie.

Sťažovateľ v skúmanej námietke zaujatosti zo 17. septembra 2010 poukazuje na

novú skutočnosť (neexistujúcu v čase uplatnenia predchádzajúcej námietky zaujatosti

z 26. apríla 2010), podľa ktorej 16. septembra 2010 podal proti predsedníčke senátu žalobu

o ochranu osobnosti, a to z toho istého dôvodu, pre ktorý proti nej uplatnil predchádzajúce

námietky zaujatosti. Vzhľadom na uvedené je predmetom skúmania ústavného súdu

zásadná otázka, či skutočnosť, že obžalovaný ako žalobca vedie občianskoprávne súdne

konanie proti predsedníčke senátu ako žalovanej, ktorá rozhoduje v trestnej veci vedenej

proti obžalovanému, možno bez ďalšieho považovať za dôvod na vylúčenie predsedníčky

senátu z konania pre zaujatosť.

Pri riešení takto definovanej otázky treba v prvom rade ustáliť, či námietku

sťažovateľa treba považovať za námietku subjektívnej nestrannosti predsedníčky senátu

alebo za námietku jej objektívnej nestrannosti.

Podľa názoru ústavného súdu ide o námietku subjektívnej nestrannosti predsedníčky

senátu, pretože skutočnosť, že sa predsedníčka senátu stala žalovanou v občianskoprávnom

konaní, nemožno hodnotiť ako štatút či funkciu, ktorú vykonáva, a to tým viac, že

žalovanou v občianskoprávnom spore sa nestala z vlastnej vôle, ale z rozhodnutia

sťažovateľa ako žalobcu.

Ako to už bolo uvedené, v prípade námietky subjektívnej nestrannosti je potrebné

skúmať, čo si sudca myslí pro foro interno, resp. hodnotiť jeho navonok prejavené

správanie. Námietku zaujatosti v uvedenom prípade vyslovila aj samotná predsedníčka

senátu. Ústavný súd sa pri jej posudzovaní stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý

námietke nevyhovel, keďže bolo náležite preukázané, že tak objektívna, ako aj subjektívna

nestrannosť v danom prípade súvisí výlučne s rozhodovacou činnosťou predsedníčky senátu

v trestnej veci sťažovateľa – jeho väzbou. V záveroch krajského súdu, že neboli naplnené

znaky osobnej zaujatosti predsedníčky senátu k sťažovateľovi takej vnútornej kvality

a intenzity, že by nebola spôsobilá nestranne a nezávisle vec rozhodnúť, nemožno nájsť

prvky arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že profesionalita sudcu

vyžaduje, aby aj napriek podanej žalobe o ochranu osobnosti bol spôsobilý vec rozhodnúť

nestranne, zákonne a spravodlivo.

26. K rozhodnutiam ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. ,

ktoré sťažovateľ uviedol na podporu svojich tvrdení o porušení označených práv podľa

a dohovoru, ústavný súd uvádza, že ide o rozhodnutia týkajúce sa vecí, v ktorých

nálezy boli vydané na podklade zásadne odlišných skutočností skúmaných v súvislosti

s uplatnenou námietkou zaujatosti.

Závery krajského súdu preto ústavný súd považuje za neporušujúce sťažovateľom

uvedené práva podľa a dohovoru, ktorých porušenie

namieta.

27. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia. Ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už ústavný súd

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011