Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 396/2011
PDF · 365.49 KB
No categories available
I. ÚS 396/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. M., Advokátska
kancelária, V., vedené pod sp. zn. Rvp 5649/2010 a sp. zn. Rvp 7289/2010, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára
2010 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
2 Tos/42/2010 z 24. septembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti K. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5649/2010 a sp. zn. Rvp 7289/2010 s p á
j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5649/2010.
2. Sťažnosti K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla
2010 a 15. novembra 2010 doručené sťažnosti K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. P. M., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18.
februára 2010 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2
Tos/42/2010 z 24. septembra 2010.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej
polície Nitra ČVS: ORP-594/OEK-NR-2007 z 23. októbra 2008 vznesené obvinenie pre
zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a pre zločin falšovania
a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej
značky podľa § 352 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Sťažovateľ bol na základe uznesenia
Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 175/08 z 25. októbra 2008 podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby. Okresnou prokuratúrou Nitra pod
č. k. 3 Pv 523/2007-116 z 30. marca 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom falšovania
a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej
značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť spoločne s A. B.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T/49/2009 zo 6. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania už uvedených trestných činov a bol mu uložený súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní osem rokov so zaradením na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia
a trest prepadnutia vecí. Uvedený rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn.
2 To/46/2009 z 1. decembra 2009 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové
konanie a rozhodnutie.
2.1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5649/2010 sťažovateľ uviedol, že na okresnom
súde podal opakované žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré uskutočnil pred
podaním obžaloby, po jej podaní i po vydaní rozsudku vo veci samej. O podaných
sťažnostiach rozhodoval okresný súd a o sťažnostiach proti rozhodnutiam okresného súdu
krajský súd. Predmetom sťažnosti sa stala jeho v poradí piata žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu, ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu
29. januára 2010 spolu s písomným sľubom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, resp. s prípadným nahradením väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd
uznesením sp. zn. 6 T 49/2009 z 11. februára 2010 žiadosť sťažovateľa zamietol, neprijal
jeho písomný sľub ani návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 tak, že zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu (pre rozdiel vo vyhlásenom a písomnom vyhotovení
uznesenia) a vo veci rozhodol sám tak, že zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nerešpektoval zásady ustanovené ústavou
a dohovorom a nekonaním o ním uplatnenej námietke zaujatosti vznesenej proti
predsedníčke senátu, neskúmaním dôvodov preventívnej väzby v danom konkrétnom štádiu
trestného konania a odôvodnením trvania väzby v rozpore so zásadou prezumpcie neviny
došlo k porušeniu jeho práv priznaných čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení označených
práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010, zrušil
predmetné uznesenie a krajskému súdu prikázal, aby sťažovateľa neodkladne prepustil
z väzby na slobodu.
2.2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7289/2010 sťažovateľ namieta, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tos/42/2010 z 24. septembra 2010, ktorým zrušil rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 6 T/49/2010 zo 17. septembra 2010 a rozhodol o nevylúčení
predsedníčky JUDr. L. K. z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci
sťažovateľa (špecifikovanej v bode 2), došlo k porušeniu jeho práva na nestranného sudcu
ako súčasti základného práva na súdnu ochranu, resp. súčasti práva na spravodlivý súdny
proces, a tým aj k porušeniu práva na prejednanie veci pred nestranným súdom, ktoré je
garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov
a rozhodovania pre zaujatosť. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že nielen on sám, ale
aj samotná predsedníčka senátu okresného súdu vyslovila svoju zaujatosť vo veci,
v dôsledku čoho sa cíti byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej
veci. Sťažovateľ poukázal na potrebu skúmania nestrannosti sudcu z objektívneho
i subjektívneho hľadiska a judikatúru ústavného súdu. Podľa názoru sťažovateľa je daná ako
objektívna, tak aj subjektívna zaujatosť sudkyne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5649/2010 a sp. zn. Rvp 7289/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
9. Sťažovateľ namietal vo svojej prvej sťažnosti porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným rozhodnutím krajského
súdu sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010, ktorým tento rozhodol o zamietnutí žiadosti
o prepustenie na slobodu. Ako už bolo uvedené, ide o rozhodnutie vydané na základe
v poradí piatej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Súdom ustanovený advokát
Mgr. P. M. opakovane podal žiadosti o prepustenie sťažovateľa na slobodu tak, ako mu to
umožňuje § 79 ods. 3 Trestného poriadku.
10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré
vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru.
12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa
na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne
patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
13. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu
sp. zn. 6 T 49/2009 ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené
v bode 2 tohto uznesenia. Väzba u sťažovateľa bola nariadená uznesením sp. zn.
4 Tp 175/08 z 25. októbra 2008 a počíta sa od 23. októbra 2008 od 16,45 h. Súdom
ustanovený advokát podal v mene sťažovateľa opakované žiadosti o prepustenie z väzby,
tak ako to je uvedené v bode 2.1, pričom predmetom prieskumu sa stala v poradí piata ním
podaná žiadosť.
14. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 podľa § 194
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, zamietol
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a sám vo veci rozhodol tak, že
neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby ani návrh na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Krajský súd vo veci rozhodol uvedeným spôsobom
z dôvodu, že na neverejnom zasadnutí okresného súdu bolo vyhlásené uznesenie, ktoré
nebolo zhodné s písomným vyhotovením rozhodnutia (neprijatie peňažnej záruky, ktoré sa
uvádza vo vyhlásenom rozhodnutí, nebolo predmetom žiadosti sťažovateľa).
15. Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného uviedol:
„Pokiaľ ide o samotnú žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby, nadriadený súd
dospel k záveru, že táto nie je dôvodná a zamietol ju, pretože u obžalovaného i naďalej
trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože obžalovaný je v súčasnosti
stíhaný pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zák. a pre zločin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom falšovania a pozmeňovania verejnej
listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 352 ods. 1 Tr. zák.
Z konania obžalovaného, t. j. zo spôsobu, akým mal páchať majetkovú trestnú
činnosť a skutočnosť, že sa jej mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia,
keď bol trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. 3. 2007 sp. zn. 1T/37/2007,
odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák., je daná dôvodná obava,
že obžalovaný bude v prípade prepustenia z väzby na slobodu pokračovať v trestnej
činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe, pretože najmä majetkovou trestnou činnosťou si
zadovažoval podstatný zdroj svojej obživy.
Podľa názoru nadriadeného súdu, tieto konkrétne skutočnosti dostatočne odôvodňujú
trvanie väzby u obžalovaného aj v súčasnej dobe t. j. v štádiu súdneho konania.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že proti obžalovanému vedie trestné
stíhanie aj vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne pre zločin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Tr.
zák. a pre prečin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Súd I. stupňa nepochybil, keď
poukázal aj na tieto skutočnosti, pretože charakterizujú osobu obžalovaného.
Aj pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného, tento nadriadený súd taktiež neprijal ani
nahradenie väzby u neho dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože vzhľadom
na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu, tieto nie sú dostatočné k tomu,
aby mu zabránili pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe (§ 80 ods.
1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.).
Námietka obžalovaného, že väzba u neho trvá neprimerane dlhý čas, nie je dôvodná,
pretože v danom prípade naďalej existujú relevantné dôvody väzby a súd koná vo veci
plynule, prednostne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo vyplýva z obsahu
jednotlivých zápisníc o hlavnom pojednávaní.
Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaného, týkajúce sa konania
a rozhodovania súdu I. stupňa o ním vznesenej námietke zaujatosti, nadriadený súd dospel
k záveru, že súd I. stupňa konal plne v súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Tr. por., pretože
o námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená bez meškania, sa nekoná. V danom prípade
bol obžalovaný o tomto procesnom postupe súdu poučený na hlavnom pojednávaní dňa 11.
2. 2010... Vzhľadom k tomu, že súd I. stupňa o námietke nekonal, nebolo vyhlásené
rozhodnutie, proti ktorému Trestný poriadok opravný prostriedok pripúšťa.“
16. Ústavný súd po oboznámení sa s príslušnými dôkazmi súvisiacimi so sťažnosťou
zistil, že krajský súd o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám potom, ako
zrušil uznesenie okresného súdu. Vo svojom rozhodnutí odstránil predovšetkým formálnu
chybu, ktorej sa dopustil okresný súd, konštatoval, že u sťažovateľa naďalej pretrvávajú
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože tento je stíhaný aj pre
ďalšiu závažnú trestnú činnosť. Krajský súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj spôsob
páchania trestnej činnosti sťažovateľom a skutočnosť, že k nej došlo v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia, a poukázal aj na ďalšie skutočnosti, ktoré charakterizujú osobu
sťažovateľa. Krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že súd koná vo veci plynulo,
prednostne, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo považoval po preštudovaní
kompletného spisového materiálu za preukázané aj ústavný súd.
17. Sťažovateľ namietal, že krajský súd pri konaní o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu nerozhodoval o jeho námietke zaujatosti vznesenej proti predsedníčke
senátu okresného súdu z dôvodu, že na ňu podal trestné oznámenie, na základe čoho možno
mať dôvodné obavy o objektívnosti a nestrannosti jej ďalšieho rozhodovania vo veci; jeho
opakované žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorých rozhodoval okresný súd,
krajský súd po podanej sťažnosti vždy zamietol na základe tých istých dôvodov a ako
dôvod pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti uviedol iné trestné stíhanie vedené proti
nemu, čo je v rozpore s prezumpciou neviny.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné. V tomto smere možno rozhodnutie krajského súdu, ktoré
sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené, považovať za akceptovateľné. Krajský
súd sa sám vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, vo svojom rozhodnutí uviedol
dôvody, pre ktoré nepovažoval uplatnenú námietku zaujatosti za opodstatnenú, zaoberal sa
skúmaním dôvodov preventívnej väzby v príslušnom štádiu konania a túto aj náležite
odôvodnil. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v rámci konania o sťažnosti sa oboznámil
so všetkými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu súvisiacimi
s predchádzajúcimi žiadosťami sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
a konštatoval, že ich v žiadnom prípade nemožno považovať za neodôvodnené
a arbitrárne).
18. Po preskúmaní všetkých skutočností a rozsahu odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej
sťažnosti, dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd neaplikoval ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov v rozpore s ich účelom, podstatou a zmyslom a nedospel
k záveru, že by jeho skutkové alebo právne závery bolo možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkami ústavy
a dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že
uznesením sp. zn. 6 T/49/2009 zo 17. septembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby
na slobodu a jeho väzba bola nahradená písomným sľubom a dohľadom probačného
a mediačného úradníka.)
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Sťažovateľ vo svojej druhej sťažnosti namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným uznesením krajského súdu
č. k. 2 Tos/42/2010-1252 zo 14. septembra 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie
okresného súdu a rozhodol, že predsedníčka senátu JUDr. L. K. (ďalej len „predsedníčka
senátu“) nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci
sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 T/49/2009.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník,
vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno
mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
21. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu
sp. zn. 6 T/49/2009 ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené
v bode 2 tohto uznesenia. V rámci trestného konania vedeného proti sťažovateľovi sa
okresný súd a krajský súd opakovane zaoberali otázkou zaujatosti predsedníčky senátu
JUDr. L. K. Predmetom sťažnosti sa stalo rozhodnutie krajského súdu, tak ako to je uvedené
v bode 2.2 tohto uznesenia.
22. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie
krajského súdu č. k. 2 Tos/42/2010-1252 z 24. septembra 2010 a zároveň požiadal
o odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného uznesenia krajského súdu. Podľa
tvrdení sťažovateľa je daná zaujatosť sudkyne okresného súdu, čo vyplýva zo skutočností
namietaných sťažovateľom, ale aj uplatnenou námietkou zaujatosti samotnou predsedníčkou
senátu. Sťažovateľ poukázal na potrebu skúmania nestrannosti sudcu ako zo subjektívneho,
tak aj objektívneho hľadiska, pričom podľa jeho názoru sú v uvedenom prípade splnené obe
hľadiská zaujatosti, čo vyvoláva pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodovania
sudcu v jeho trestnej veci, pričom krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvedený stav
neakceptoval, a tým sa dopustil porušenia sťažovateľom označených práv.
23. Skutkový stav, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia o nevylúčení sudkyne
z rozhodovania v trestnej veci, je takýto:
Dňa 4. februára 2010 podal sťažovateľ podľa § 31 Trestného poriadku okresnému
súdu návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z konania v jeho trestnej veci z dôvodu, že 25.
januára 2010 na ňu podal trestné oznámenie. Písomné odôvodnenie svojho návrhu doplnil
na pojednávaní uskutočnenom 11. februára 2010, na ktorom bol poučený podľa § 31 ods. 4
a § 32 ods. 6 Trestného poriadku, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez
meškania, a preto o námietke, ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná. Následne
18. februára 2010 podal sťažovateľ „sťažnosť proti rozhodnutiu senátu okresného súdu
o vylúčení predsedu senátu“. Krajskému súdu oznámila 17. marca 2010 svoju zaujatosť
predsedníčka senátu s odôvodnením, že okresnému súdu bol 11. marca 2010 doručený
návrh obhajcu sťažovateľa na jej vylúčenie s dokladmi preukazujúcimi, že Úrad špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky prijal trestné oznámenie
sťažovateľa na jej osobu pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa, prijímania úplatku a iných trestných činov, ktoré oznámenie odovzdal
Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ,
Nitra na vybavenie. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nto/3/2010 z 23. marca 2010
rozhodol, že predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania
vo veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 T/49/2009, s odôvodnením, že
na uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Trestného poriadku sú potrebné pochybnosti o pomere
sudcu k prejednávanej veci alebo osobám, pričom pod pomerom k prejednávanej veci treba
rozumieť zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné
stíhanie a existencia takého vzťahu, resp. pomeru je preukázaná, k čomu v danom prípade
nedošlo. Uplatnenie tohto inštitútu neprichádza do úvahy, ak obžalovaný podá na
konajúceho sudcu trestné oznámenie. Dňa 26. apríla 2010 podal sťažovateľ opakovane
návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v trestnej veci. Okresný súd
uznesením sp. zn. 6 T/49/2009 z 27. mája 2010 rozhodol, že predsedníčka senátu je
vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi, proti ktorému
podal sťažnosť okresný prokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/22/2010 z 9. júna
2010 uznesenie okresného súdu zrušil s odôvodnením, že ide o námietku, ktorá bola
vznesená opakovane a z tých istých dôvodov. Dňa 27. júla 2010 podal právny zástupca
sťažovateľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh
na odňatie jeho trestnej veci Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu v Nitre a jej
prikázanie inému okresnému súdu v obvode iného krajského súdu z dôvodu, že nie je
zabezpečený spravodlivý proces v jeho trestnej veci pre uplatnené námietky zaujatosti.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 11/2010 z 18. augusta 2010 rozhodol, že trestná vec
sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma a krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nto/6/2010
z 26. augusta 2010 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania
úkonov v trestnej veci sťažovateľa a vec sa okresnému súdu neodníma. Dňa 16. septembra
2010 podal sťažovateľ opätovne námietku zaujatosti predsedníčky senátu, o ktorej okresný
súd rozhodol uznesením sp. zn. 6T/49/2009 zo 17. septembra 2010 tak, že predsedníčka
senátu je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažnosť okresný prokurátor a krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/42/2010 z 24. septembra
2010 (ktoré je predmetom sťažnosti), zrušil uznesenie okresného súdu a rozhodol, že
predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci
sťažovateľa.
24. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
„K osobnej zaujatosti sudcu môže dojsť len vtedy, ak je vzťah sudcu k osobám
uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý
rozhodnúť nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť aj navonok.
Pomer sudcu k veci môže spočívať napríklad v tom, že sám sudca alebo jemu blízka
osoba boli prejednávanou vecou poškodení alebo boli jej svedkom. Z dikcie zákona, ale aj
povahy problému vyplýva, že prejednávanou vecou sa rozumie skutok a všetky faktické
okolnosti s ním súvisiace, pričom pomer vylúčenej osoby musí mať celkove konkrétnu
podobu, musí mať osobný charakter, aby mohol byť dostatočne vážnym dôvodom
podmieňujúcim vznik pochybností o schopnosti takej osoby pristupovať k veci a k úkonom,
ktoré sa jej týkajú objektívne. Nemôže ísť preto o pomer abstraktného rázu.
V zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. sudcu možno teda vylúčiť z vykonávania úkonov
v konkrétnej veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré by mu zjavne bránili
rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo v súlade so zákonom, pre jeho vzťah
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka.
Žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskom súdnom konaní
proti predsedníčke senátu, preto sama osebe nemôže opodstatniť vylúčenie predsedníčky
senátu z vykonávania úkonov trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou
profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takejto žalobe, podanej so zjavným
zámerom, rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo v trestnej veci, ktorá mu bola
pridelená na rozhodnutie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky do jednotlivých senátov,
v ktorej sa stala zákonnou sudkyňou na prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
K dôvodom sťažnosťou napadnutého uznesenia ohľadne osobnej zaujatosti
predsedníčky senátu je potrebné navyše uviesť, že jej bola zverená rozhodovacia právomoc,
ktorá má svoje špecifikum v tom, že dala súhlas na svoje zvolenie do funkcie sudkyne, že
práve ona je oprávnená a zároveň aj povinná prejednávať a rozhodovať jej pridelené veci
zákonom predpísaným spôsobom a že výkon funkcie sudcu predpokladá u nej taký vysoký
stupeň profesionality, ktorá je i v takomto prípade zárukou jej nestrannosti a nezaujatosti.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani už spomínaná žaloba na ochranu osobnosti.“
25. Ústavný súd nepovažuje závery krajského súdu za arbitrárne a rovnako aplikácia
príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím
ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov.
Nestrannosť je neodmysliteľným atribútom pojmu súd. Definuje sa zvyčajne ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. Možno pritom rozlišovať subjektívny
prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno a subjektívny prístup, pri
ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek
pochybnosti v tomto smere (Piersack c. Belgicko, § 30).
Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je
preukázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je
vlastne nedostatok subjektívnej zaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu (Boekmans
c. Belgicko).
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,
ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so
zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko). Otázka
objektívnej nestrannosti sa kladie spravidla v prípadoch, v ktorých sudca postupne
vykonával v tej istej veci rôzne funkcie.
Sťažovateľ v skúmanej námietke zaujatosti zo 17. septembra 2010 poukazuje na
novú skutočnosť (neexistujúcu v čase uplatnenia predchádzajúcej námietky zaujatosti
z 26. apríla 2010), podľa ktorej 16. septembra 2010 podal proti predsedníčke senátu žalobu
o ochranu osobnosti, a to z toho istého dôvodu, pre ktorý proti nej uplatnil predchádzajúce
námietky zaujatosti. Vzhľadom na uvedené je predmetom skúmania ústavného súdu
zásadná otázka, či skutočnosť, že obžalovaný ako žalobca vedie občianskoprávne súdne
konanie proti predsedníčke senátu ako žalovanej, ktorá rozhoduje v trestnej veci vedenej
proti obžalovanému, možno bez ďalšieho považovať za dôvod na vylúčenie predsedníčky
senátu z konania pre zaujatosť.
Pri riešení takto definovanej otázky treba v prvom rade ustáliť, či námietku
sťažovateľa treba považovať za námietku subjektívnej nestrannosti predsedníčky senátu
alebo za námietku jej objektívnej nestrannosti.
Podľa názoru ústavného súdu ide o námietku subjektívnej nestrannosti predsedníčky
senátu, pretože skutočnosť, že sa predsedníčka senátu stala žalovanou v občianskoprávnom
konaní, nemožno hodnotiť ako štatút či funkciu, ktorú vykonáva, a to tým viac, že
žalovanou v občianskoprávnom spore sa nestala z vlastnej vôle, ale z rozhodnutia
sťažovateľa ako žalobcu.
Ako to už bolo uvedené, v prípade námietky subjektívnej nestrannosti je potrebné
skúmať, čo si sudca myslí pro foro interno, resp. hodnotiť jeho navonok prejavené
správanie. Námietku zaujatosti v uvedenom prípade vyslovila aj samotná predsedníčka
senátu. Ústavný súd sa pri jej posudzovaní stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý
námietke nevyhovel, keďže bolo náležite preukázané, že tak objektívna, ako aj subjektívna
nestrannosť v danom prípade súvisí výlučne s rozhodovacou činnosťou predsedníčky senátu
v trestnej veci sťažovateľa – jeho väzbou. V záveroch krajského súdu, že neboli naplnené
znaky osobnej zaujatosti predsedníčky senátu k sťažovateľovi takej vnútornej kvality
a intenzity, že by nebola spôsobilá nestranne a nezávisle vec rozhodnúť, nemožno nájsť
prvky arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že profesionalita sudcu
vyžaduje, aby aj napriek podanej žalobe o ochranu osobnosti bol spôsobilý vec rozhodnúť
nestranne, zákonne a spravodlivo.
26. K rozhodnutiam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 47/05,
ktoré sťažovateľ uviedol na podporu svojich tvrdení o porušení označených práv podľa
ústavy a dohovoru, ústavný súd uvádza, že ide o rozhodnutia týkajúce sa vecí, v ktorých
nálezy boli vydané na podklade zásadne odlišných skutočností skúmaných v súvislosti
s uplatnenou námietkou zaujatosti.
Závery krajského súdu preto ústavný súd považuje za neporušujúce sťažovateľom
uvedené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
namieta.
27. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia. Ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už ústavný súd
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011