Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 397/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. J.

Ď., Advokátska kancelária Z., Z., Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a , podľa

Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 11. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len ,,listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 11. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne sa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. domáhala, aby súd určil, že má právo nájmu k nehnuteľnostiam

bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu. Po skutkovej a právnej stránke podstata konania

pred súdom prvého stupňa spočívala v posúdení otázky, či nájomný vzťah k predmetným

nehnuteľnostiam zanikol v súlade s nájomnou zmluvou a príslušnými právnymi predpismi

z dôvodu nezaplatenia nájomného nájomcom v lehote splatnosti alebo či nájom naďalej

trvá. Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom uviedla celý rad argumentov, ktorými

z jej pohľadu preukazovala, že nájom nezanikol, najmä poukazovala na to, že faktúra,

ktorou prenajímateľ účtoval nájomné v rozhodnom období, jej nebola riadne doručená,

a taktiež uvádzala, že táto faktúra nespĺňala náležitosti stanovené osobitným predpisom,

a preto sťažovateľke nevznikla povinnosť platby nájomného.

3. Okresný súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu sťažovateľky ako účelovú

a rozsudkom č. k. -248 z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Proti tomuto

rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd sťažnosťou

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal

na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Podľa názoru sťažovateľky porušenie jej označených základných práv rozsudkom

krajského súdu, ako aj rozsudkom okresného súdu „spočíva v nesprávnej aplikácii

a interpretácii právnych predpisov a v nesprávnom hodnotení dôkazov“.

5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti predovšetkým zopakovala argumentáciu uvedenú

už v samotnom žalobnom návrhu, ako i v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoju

sťažnosť z ústavnoprávneho hľadiska takto odôvodnila: „Okresný súd Pezinok, ako aj

Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili názor, že faktúra nie je právnym

úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je možné sa stotožniť v prípade,

pokiaľ má faktúra okrem splnenia účtovno-daňových podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu

alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra

vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy

prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie splatnosti štvrťročného nájomného bolo v

súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj písomným vyjadrením žalovaného vo veci

zo dňa 24.1 1.2008.

ďalej reguluje oblasť podmienok právnych úkonov, ako aj

právne následky zámerného splnenia či zámerného zmarenia podmienky.

V zmysle ustanovenia je podmienka odkladacia,

ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak

od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

Podľa ustanovenia , ak účastník, ktorému je

nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon

nepodmieneným.

Podľa ustanovenia , na splnenie podmienky sa

neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a

ktorému je jej splnenie na prospech.

Sťažovateľ a žalovaný dohodli v Nájomnej zmluve, že táto zanikne, ak nedôjde k

včasnému zaplateniu splatného nájomného. Išlo teda o rozväzovaciu podmienku, keďže

právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik

Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom

vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2.3.2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa

6.3.2009

Nezaplatenie nájomného v lehote splatnosti, ktorú si určil žalovaný vo faktúre č.

28000069 zo dňa 3.4.2008 však spôsobil sám žalovaný, a to tým. že nedoručil včas

predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.

Ak teda omeškanie Sťažovateľa s platením nájomného za 2. štvrťrok 2008

(Sťažovateľ však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému)

spôsobil žalovaný svojím úmyselným konaním (o úmyselne konanie, teda nesprávnu adresu

vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je

správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej

zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak

nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3.4.2008, ale ustanovením § 671 ods. 2

.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. -296, a ani rozsudok

prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu

vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa

do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť,

kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom a

žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu s

rozsudkom prvostupňového súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom

Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo dňa

11.2.2010, sp. zn. -296 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa nesprávnym právnym posúdením veci, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.“

6. Porušenie základného práva na právnu pomoc garantovaného

a čl. 37 ods. 2 listiny odôvodnila sťažovateľka takto: „V rozsudku odvolacieho súdu sa

uvádza, že neprihliadol na podanie Sťažovateľa doručené odvolaciemu súdu

12.6.2009, a to z dôvodu, že zákonná lehota na rozšírenie rozsahu, v akom sa

rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na odvolanie, pričom posledným dňom lehoty na podanie

odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7.1.2009.

V podaní Sťažovateľa, ktoré bolo Krajskému súdu Bratislava doručené dňa

12.6.2009 však vôbec nedošlo k žiadnej zmene ani rozsahu, ani dôvodov odvolania

Sťažovateľa, keďže išlo výlučne o poukázanie na také hmotnoprávne ustanovenia

právnych predpisov, ktoré vôbec prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec nebral

do úvahy. Pritom v slovenskom práve platí zásada, že súd je znalý práva, a teda

právne predpisy, na ktoré upozornil Sťažovateľ svojim podaním z 11.6.2009 bol súd

povinný vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní bez ohľadu, či na ne Sťažovateľ

upozornil alebo nie.

Okrem toho, k podaniu zo dňa 11.6.2009 došlo po tom, ako si Sťažovateľ

zvolil svojho právneho zástupcu. Ak sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

nesmie účastník konania vyjadriť pred súdom, ide opäť o odňatie možnosti konať

pred súdom, ako aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže

dať v súdnom konaní zastúpiť v zmysle ustanovenia a , a tým aj

k porušeniu základného práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj v .“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa , listiny a dohovoru

rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie

a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom. Listina v čl. 37 ods. 2 zakotvuje obsahovo totožné

právo.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

14. Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti v prevažnej miere namietala tú

skutočnosť, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na základe

čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä z jej pohľadu nesprávne ustálili

otázky preukázania doručenia spornej faktúry a právnych následkov, ktoré boli s doručením

faktúry spojené.

15. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje

sťažovateľka vo svojej sťažnosti, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti.

16. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý

upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci

ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého

nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne

vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (). Podľa čl. 124

ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.

17. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok

krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych

predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok

porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Krajský súd v odôvodnení rozsudku k námietkam sťažovateľky okrem iného

uviedol: „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že medzi

účastníkmi konania nebola sporná otázka vzniku záväzkového vzťahu medzi nimi

založeného zmluvou o nájme nehnuteľnosti č. ... zo dňa 25. 07. 2005 v znení jej

dodatkov 1 až 3, opísaných v čl. 1 predmetnej zmluvy. Sporným bolo, či táto zmluva

zanikla spôsobom predpokladaným v čl. V. bod 1 písm. c) predmetnej zmluvy. Podľa

názoru odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, v danom

prípade táto zmluva v znení jej doplnku č. 1 bola uzavretá na dobu určitú. ...

V predmetnej zmluve, ako to správne zistil súd prvého stupňa, bolo v čl. V.

bod 1 písm. c) dohodnuté, že táto zmluva zaniká nezaplatením nájomného v lehote

splatnosti faktúry za nájomné. V čl. III. bola dohodnutá výška nájomného, ktorá

bola modifikovaná dodatkami k zmluve, a spôsob úhrady. Z tohto ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že nájomné bude fakturované štvrťročne vopred. Z

dokazovania rovnako jednoznačne vyplýva, že žalovaný vyfakturoval faktúrou č. ...

nájomné za II. štvrťrok 2008 dohodnutú sumu vo výške 94.710,- Sk s dátumom

splatnosti 17. 04. 2008, ktorú žalobca neuhradil. Jeho obrana založená na tom, že

táto faktúra mu nebola nikdy doručená, nemá opodstatnenie vo vykonanom

dokazovaní. Je pravdou, že predmetná faktúra bola zasielaná na adresu ..., L., ale

je tiež pravdou, že táto faktúra bola v dispozícii žalobcu, čo osvedčuje i jeho list zo

dňa 25. 06. 2008. Ďalej jeho tvrdenie, že táto faktúra bola prevzatá len omylom,

nemožno akceptovať. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že všetky faktúry,

ktorými bolo žalobcovi vyúčtovávané nájomné za predmet nájomnej zmluvy, boli

zasielané na adresu ..., L. a tieto boli aj uhrádzané.

Nestalo sa, aby žalobca takúto faktúru vrátil, ako jemu nepatriacu, naopak

nájomné, aj keď s omeškaním, uhradil. Len v tomto jedinom prípade, a až po tom,

keď žalovaný oznámil žalobcovi skončenie nájomného vzťahu podľa dojednania v

nájomnej zmluve, žalobca namietal doručenie spornej faktúry, resp. jej prevzatie

omylom a napokon i to, že po nej musel pátrať. Všetky tieto tvrdenia, podľa názoru

odvolacieho súdu, sú iba účelovými tvrdeniami, ktoré nemajú žiadnu relevanciu.

Nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že faktúra je jednostranným právnym

úkonom, ktorý musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti. Čo je právnym úkonom

definuje ust. § 34 Obč. zák., podľa ktorého právnym úkonom je prejav vôle

smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinnosti, ktoré právne

predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právnym úkonom preto nemôže byt faktúra,

tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Faktúra je daňovým dokladom, s ktorej

existenciou, či neexistenciou nemožno spájať vznik, zmenu alebo zánik právneho

úkonu.

Rovnako nemožno akceptovať výčitku žalobcu, že prvostupňový sud

nezohľadnil ust. § 679 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého prenajímateľ môže

kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe užíva

prenajatú vec, alebo ak trpí užívanie veci takým spôsobom, že prenajímateľovi

vzniká škoda, alebo že hrozí značná škoda, a ak nejde o byt alebo nebytový priestor,

môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca hoci upomenutý, nezaplatil

splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia

ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie

príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať. Toto ustanovenie upravuje jeden

zo spôsobov skončenia nájmu. Jeho aplikácia prichádza však do úvahy len vtedy, ak

sú splnené podmienky zakotvené v tomto ustanovení, ktoré je kogentné, a

prenajímateľ nemá inú možnosť skončenia nájmu. V prejednávanej veci si však

zmluvné strany podmienky skončenia nájmu dojednali priamo v nájomnej zmluve a

podľa týchto podmienok žalovaný i postupoval.

Na základe takto zisteného skutkového i právneho stavu veci odvolací súd

konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho

podľa ust. potvrdil.“

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

jasne a zrozumiteľne podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne

odôvodňuje svoje výroky. V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky

otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na

súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci (podobne ,

).

21. Vzhľadom na už uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi

ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ). V prípade sťažovateľkou namietaného rozsudku

krajského súdu však tomu tak nie je.

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti následne pristúpil vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa ,

resp. čl. 37 ods. 2 listiny k preskúmaniu zachovania procesných záruk sťažovateľky

v konaní pred všeobecnými súdmi. Podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právo na

právnu pomoc garantované a listinou bolo porušené tým, že krajský súd

neprihliadol na jej podania adresované konajúcemu súdu po uplynutí lehoty určenej na

odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za

následok porušenie označených základných práv, sťažovateľka neuvádza.

23. Ústavný súd k tejto časti odôvodnenia sťažnosti uvádza, že sťažovateľka v konaní

pred všeobecnými súdmi mala príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to,

aby jej návrh uspel, zároveň jej bolo umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa

k nim. Sťažovateľka bola počas celého konania pred súdom prvého stupňa, ako aj

v odvolacom konaní právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom a ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali oklieštenie

základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa , resp.

ods. 2 listiny. Neobstojí ani argument sťažovateľky, že odvolací súd porušil jej základné

práva tým, že neprihliadol na jej stanovisko k vyjadreniu protistrany, a to z toho dôvodu, že

bolo doručené po podaní lehoty na odvolanie. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom až po nariadenom pojednávaní, na ktorom bolo

sťažovateľke umožnené nielen oboznámiť sa s argumentáciou protistrany, ale aj zaujať

k nemu stanovisko. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uzatvára, že ani z hľadiska

dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o možnom zásahu do základných práv

a slobôd sťažovateľky.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to návrhu na zrušenie rozsudku

krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti

bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011