Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 397/2011
PDF · 217.28 KB
No categories available
I. ÚS 397/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. J.
Ď., Advokátska kancelária Z., Z., Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 102/2009
z 11. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. februára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len ,,listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 102/2009 z 11. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne sa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 26 Cb 60/2008 domáhala, aby súd určil, že má právo nájmu k nehnuteľnostiam
bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu. Po skutkovej a právnej stránke podstata konania
pred súdom prvého stupňa spočívala v posúdení otázky, či nájomný vzťah k predmetným
nehnuteľnostiam zanikol v súlade s nájomnou zmluvou a príslušnými právnymi predpismi
z dôvodu nezaplatenia nájomného nájomcom v lehote splatnosti alebo či nájom naďalej
trvá. Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom uviedla celý rad argumentov, ktorými
z jej pohľadu preukazovala, že nájom nezanikol, najmä poukazovala na to, že faktúra,
ktorou prenajímateľ účtoval nájomné v rozhodnom období, jej nebola riadne doručená,
a taktiež uvádzala, že táto faktúra nespĺňala náležitosti stanovené osobitným predpisom,
a preto sťažovateľke nevznikla povinnosť platby nájomného.
3. Okresný súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu sťažovateľky ako účelovú
a rozsudkom č. k. 26 Cb 60/2008-248 z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Proti tomuto
rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd sťažnosťou
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Podľa názoru sťažovateľky porušenie jej označených základných práv rozsudkom
krajského súdu, ako aj rozsudkom okresného súdu „spočíva v nesprávnej aplikácii
a interpretácii právnych predpisov a v nesprávnom hodnotení dôkazov“.
5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti predovšetkým zopakovala argumentáciu uvedenú
už v samotnom žalobnom návrhu, ako i v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoju
sťažnosť z ústavnoprávneho hľadiska takto odôvodnila: „Okresný súd Pezinok, ako aj
Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili názor, že faktúra nie je právnym
úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je možné sa stotožniť v prípade,
pokiaľ má faktúra okrem splnenia účtovno-daňových podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra
vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy
prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie splatnosti štvrťročného nájomného bolo v
súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj písomným vyjadrením žalovaného vo veci
zo dňa 24.1 1.2008.
Občiansky zákonník ďalej reguluje oblasť podmienok právnych úkonov, ako aj
právne následky zámerného splnenia či zámerného zmarenia podmienky.
V zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka je podmienka odkladacia,
ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak
od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak účastník, ktorému je
nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon
nepodmieneným.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na splnenie podmienky sa
neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník, ktorý nemal právo tak urobiť a
ktorému je jej splnenie na prospech.
Sťažovateľ a žalovaný dohodli v Nájomnej zmluve, že táto zanikne, ak nedôjde k
včasnému zaplateniu splatného nájomného. Išlo teda o rozväzovaciu podmienku, keďže
právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik
Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom
vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2.3.2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa
6.3.2009
Nezaplatenie nájomného v lehote splatnosti, ktorú si určil žalovaný vo faktúre č.
28000069 zo dňa 3.4.2008 však spôsobil sám žalovaný, a to tým. že nedoručil včas
predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.
Ak teda omeškanie Sťažovateľa s platením nájomného za 2. štvrťrok 2008
(Sťažovateľ však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému)
spôsobil žalovaný svojím úmyselným konaním (o úmyselne konanie, teda nesprávnu adresu
vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je
správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej
zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak
nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3.4.2008, ale ustanovením § 671 ods. 2
Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296, a ani rozsudok
prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu
vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa
do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť,
kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom a
žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu s
rozsudkom prvostupňového súdu.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom
Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 10/2009 a jeho rozsudkom zo dňa
11.2.2010, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením veci, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“
6. Porušenie základného práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 ústavy
a čl. 37 ods. 2 listiny odôvodnila sťažovateľka takto: „V rozsudku odvolacieho súdu sa
uvádza, že neprihliadol na podanie Sťažovateľa doručené odvolaciemu súdu
12.6.2009, a to z dôvodu, že zákonná lehota na rozšírenie rozsahu, v akom sa
rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na odvolanie, pričom posledným dňom lehoty na podanie
odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7.1.2009.
V podaní Sťažovateľa, ktoré bolo Krajskému súdu Bratislava doručené dňa
12.6.2009 však vôbec nedošlo k žiadnej zmene ani rozsahu, ani dôvodov odvolania
Sťažovateľa, keďže išlo výlučne o poukázanie na také hmotnoprávne ustanovenia
právnych predpisov, ktoré vôbec prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec nebral
do úvahy. Pritom v slovenskom práve platí zásada, že súd je znalý práva, a teda
právne predpisy, na ktoré upozornil Sťažovateľ svojim podaním z 11.6.2009 bol súd
povinný vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní bez ohľadu, či na ne Sťažovateľ
upozornil alebo nie.
Okrem toho, k podaniu zo dňa 11.6.2009 došlo po tom, ako si Sťažovateľ
zvolil svojho právneho zástupcu. Ak sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
nesmie účastník konania vyjadriť pred súdom, ide opäť o odňatie možnosti konať
pred súdom, ako aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže
dať v súdnom konaní zastúpiť v zmysle ustanovenia § 24 a § 25 ods. 1 OSP, a tým aj
k porušeniu základného práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie
a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom. Listina v čl. 37 ods. 2 zakotvuje obsahovo totožné
právo.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
14. Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti v prevažnej miere namietala tú
skutočnosť, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na základe
čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä z jej pohľadu nesprávne ustálili
otázky preukázania doručenia spornej faktúry a právnych následkov, ktoré boli s doručením
faktúry spojené.
15. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje
sťažovateľka vo svojej sťažnosti, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti.
16. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý
upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci
ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého
nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne
vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124
ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.
17. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
18. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok
krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych
predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Krajský súd v odôvodnení rozsudku k námietkam sťažovateľky okrem iného
uviedol: „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že medzi
účastníkmi konania nebola sporná otázka vzniku záväzkového vzťahu medzi nimi
založeného zmluvou o nájme nehnuteľnosti č. ... zo dňa 25. 07. 2005 v znení jej
dodatkov 1 až 3, opísaných v čl. 1 predmetnej zmluvy. Sporným bolo, či táto zmluva
zanikla spôsobom predpokladaným v čl. V. bod 1 písm. c) predmetnej zmluvy. Podľa
názoru odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, v danom
prípade táto zmluva v znení jej doplnku č. 1 bola uzavretá na dobu určitú. ...
V predmetnej zmluve, ako to správne zistil súd prvého stupňa, bolo v čl. V.
bod 1 písm. c) dohodnuté, že táto zmluva zaniká nezaplatením nájomného v lehote
splatnosti faktúry za nájomné. V čl. III. bola dohodnutá výška nájomného, ktorá
bola modifikovaná dodatkami k zmluve, a spôsob úhrady. Z tohto ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že nájomné bude fakturované štvrťročne vopred. Z
dokazovania rovnako jednoznačne vyplýva, že žalovaný vyfakturoval faktúrou č. ...
nájomné za II. štvrťrok 2008 dohodnutú sumu vo výške 94.710,- Sk s dátumom
splatnosti 17. 04. 2008, ktorú žalobca neuhradil. Jeho obrana založená na tom, že
táto faktúra mu nebola nikdy doručená, nemá opodstatnenie vo vykonanom
dokazovaní. Je pravdou, že predmetná faktúra bola zasielaná na adresu ..., L., ale
je tiež pravdou, že táto faktúra bola v dispozícii žalobcu, čo osvedčuje i jeho list zo
dňa 25. 06. 2008. Ďalej jeho tvrdenie, že táto faktúra bola prevzatá len omylom,
nemožno akceptovať. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že všetky faktúry,
ktorými bolo žalobcovi vyúčtovávané nájomné za predmet nájomnej zmluvy, boli
zasielané na adresu ..., L. a tieto boli aj uhrádzané.
Nestalo sa, aby žalobca takúto faktúru vrátil, ako jemu nepatriacu, naopak
nájomné, aj keď s omeškaním, uhradil. Len v tomto jedinom prípade, a až po tom,
keď žalovaný oznámil žalobcovi skončenie nájomného vzťahu podľa dojednania v
nájomnej zmluve, žalobca namietal doručenie spornej faktúry, resp. jej prevzatie
omylom a napokon i to, že po nej musel pátrať. Všetky tieto tvrdenia, podľa názoru
odvolacieho súdu, sú iba účelovými tvrdeniami, ktoré nemajú žiadnu relevanciu.
Nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že faktúra je jednostranným právnym
úkonom, ktorý musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti. Čo je právnym úkonom
definuje ust. § 34 Obč. zák., podľa ktorého právnym úkonom je prejav vôle
smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinnosti, ktoré právne
predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právnym úkonom preto nemôže byt faktúra,
tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Faktúra je daňovým dokladom, s ktorej
existenciou, či neexistenciou nemožno spájať vznik, zmenu alebo zánik právneho
úkonu.
Rovnako nemožno akceptovať výčitku žalobcu, že prvostupňový sud
nezohľadnil ust. § 679 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého prenajímateľ môže
kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe užíva
prenajatú vec, alebo ak trpí užívanie veci takým spôsobom, že prenajímateľovi
vzniká škoda, alebo že hrozí značná škoda, a ak nejde o byt alebo nebytový priestor,
môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca hoci upomenutý, nezaplatil
splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia
ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie
príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať. Toto ustanovenie upravuje jeden
zo spôsobov skončenia nájmu. Jeho aplikácia prichádza však do úvahy len vtedy, ak
sú splnené podmienky zakotvené v tomto ustanovení, ktoré je kogentné, a
prenajímateľ nemá inú možnosť skončenia nájmu. V prejednávanej veci si však
zmluvné strany podmienky skončenia nájmu dojednali priamo v nájomnej zmluve a
podľa týchto podmienok žalovaný i postupoval.
Na základe takto zisteného skutkového i právneho stavu veci odvolací súd
konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“
20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu
jasne a zrozumiteľne podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne
odôvodňuje svoje výroky. V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky
otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na
súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci (podobne II. ÚS 4/94,
21. Vzhľadom na už uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi
ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). V prípade sťažovateľkou namietaného rozsudku
krajského súdu však tomu tak nie je.
22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti následne pristúpil vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 37 ods. 2 listiny k preskúmaniu zachovania procesných záruk sťažovateľky
v konaní pred všeobecnými súdmi. Podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právo na
právnu pomoc garantované ústavou a listinou bolo porušené tým, že krajský súd
neprihliadol na jej podania adresované konajúcemu súdu po uplynutí lehoty určenej na
odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za
následok porušenie označených základných práv, sťažovateľka neuvádza.
23. Ústavný súd k tejto časti odôvodnenia sťažnosti uvádza, že sťažovateľka v konaní
pred všeobecnými súdmi mala príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to,
aby jej návrh uspel, zároveň jej bolo umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa
k nim. Sťažovateľka bola počas celého konania pred súdom prvého stupňa, ako aj
v odvolacom konaní právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom a ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali oklieštenie
základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. čl. 37
ods. 2 listiny. Neobstojí ani argument sťažovateľky, že odvolací súd porušil jej základné
práva tým, že neprihliadol na jej stanovisko k vyjadreniu protistrany, a to z toho dôvodu, že
bolo doručené po podaní lehoty na odvolanie. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že krajský
súd rozhodol napadnutým rozsudkom až po nariadenom pojednávaní, na ktorom bolo
sťažovateľke umožnené nielen oboznámiť sa s argumentáciou protistrany, ale aj zaujať
k nemu stanovisko. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uzatvára, že ani z hľadiska
dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o možnom zásahu do základných práv
a slobôd sťažovateľky.
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to návrhu na zrušenie rozsudku
krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti
bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011