Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 405/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna

2011 doručená sťažnosť doplnená podaním z 24. augusta 2011 spoločnosti G., a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej

(v citáciách aj „odporca“, pozn.) v súdnom spore žalobcu (v citáciách aj „navrhovateľ“,

pozn.) Ing. B. B. z B. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa

a náhrady mzdy vedenom Okresným súdom Bratislava

II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd medzitýmnym

rozsudkom č. k. -393 zo 14. októbra 2008 určil, že výpoveď daná

navrhovateľovi listom odporcu z 22. januára 2007 je neplatná a pracovný pomer medzi

navrhovateľom a odporcom trvá, v časti požadovanej istiny a úroku z omeškania z tejto

sumy konanie zastavil, vyslovil tiež, že o náhrade mzdy a náhrade trov konania bude

rozhodnuté v konečnom rozsudku. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti, ktorou bola určená neplatnosť výpovede danej navrhovateľovi

odporcom, potvrdil ako vecne správny. Z podnetu sťažovateľky podal 30. augusta 2010

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne

dovolanie proti obom rozsudkom. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. júna 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že považuje «Rozsudok Najvyššieho súdu SR (i)

vzhľadom na jeho neodôvodnenosť ako i nepreskúmateľnosť [vo vzťahu k Najvyšším súdom

SR neriešenej a v odôvodnení Rozsudku výslovne opomenutej kľúčovej právnej otázke

„právnej záväznosti akceptačného listu ako platného a existujúceho záväzku medzi

spoločnosťou G. a. s. a p. Š. vo vzťahu k hodnoteniu o obsadenosti či voľnosti pracovného

miesta projektového manažéra“] za arbitrárny a (ii) v kontexte na absolútne nesprávne

právne posúdenie veci [spočívajúce v „príkaze“ vyslovenom Najvyšším súdom SR v

Rozsudku, aby jeden účastník (sporového) konania (G.) porušil svoj konkrétny „platný“

záväzok voči tretej osobe (p. Š.), a takéto porušenie platného záväzku (Akceptačného listu)

prejudikuje v Rozsudku ako správny a ústavno-konformný výklad § 63 ods. 1 písm. b v

spojení s § 63 ods. 2 písm. a) Zák. prác.] za ústavne nekonformný, a preto v celosti za

nezákonný a v konečnom dôsledku i za protiústavný.».

4. Podľa názoru sťažovateľky „skutkové ako i právne závery vyvodené Najvyšším

súdom SR v napádanom Rozsudku sú zjavne neodôvodnené, a preto arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré mali v predmetnej veci za

následok porušenie... základného práva... na súdnu ochranu... podľa ...

podľa čl. 36 ods. 1 listiny... práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru... a tiež ... v nadväznosti na ... v spojení s

listiny...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom („svojím nálezom

vyslovil“):

„1. základné právo spoločnosti G., a. s... na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa

Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom

Najvyššieho súdu... zo dňa 30. marca 2011 sp. zn. porušené boli;

2. rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 30. marca 2011 sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

3. spoločnosti G., a. s..., B... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

471,28 Eur, ktorú je Najvyšší súd... povinný uhradiť...“

Súčasne navrhla odložiť vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu, uložiť okresnému

súdu dočasne sa zdržať konania v predmetnej pracovnoprávnej veci (sp. zn.

), uložiť žalobcovi „dočasne sa zdržať uplatňovania svojho práva požadovať

zaplatenie náhrady mzdy“.

6. Sťažovateľka ako dôkazový materiál v sťažnosti mimo iných písomností pripojila

prvostupňový rozsudok č. k. -393 zo 14. októbra 2008, rozsudok odvolacieho

súdu sp. zn. z 29. septembra 2009, mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora z 26. augusta 2010 a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2011.

7. V podaní doručenom ústavnému súdu 26. augusta 2011 označenom ako

„Doplnenie sťažnosti... zo dňa 27. júna 2011“ (pozri tiež bod 1) sťažovateľka uviedla:

«Sťažovateľ si týmto prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovoľuje zaslať do

pozornosti Ústavného súdu SR a zároveň i uviesť na podporu svojej právnej argumentácie

uvedenej v sťažnosti Sťažovateľa pre porušenie základných práva slobôd zo dňa 27. 06.

2011 - „nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. 8. 2007 sp. zn. “ -

ktorý sa podľa právneho názoru Sťažovateľa v podstatnom rozsahu „analogicky“ vzťahuje

tak po skutkovej ako i právnej stránke na hore uvedenú ústavnú vec.»

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 30. marca 2011.

K namietanému porušeniu , listiny a

dohovoru

11. Podľa a tiež listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...

prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného ( listiny, resp. práva podľa

dohovoru) najmä v tom, že vo veci konajúce všeobecné súdy vyslovili neplatnosť výpovede

danej žalobcovi pre nadbytočnosť, a tiež preto, že sa nevysporiadali (neprihliadli na)

s právnou záväznosťou akceptačného listu pre A. Š. z hľadiska hroziacej (možnej)

zodpovednosti za vznik (náhradu) škody (pozri tiež bod 3).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

, listiny (resp. práva podľa dohovoru)

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu

zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti

s jeho rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny

(resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení najvyšší súd okrem iného (v podstatnom vo vzťahu k námietkam

sťažovateľky) uviedol: «... Na základe opakovaného podnetu žalovanej napadol generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym

dovolaním rozsudky súdov oboch nižších stupňov. Uviedol, že v zmysle článku 2 ods. 3

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V zmysle konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, že

právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne

nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V danom prípade

odvolací súd opomenul, že výslovne stanovuje, že ak Zákonník

práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné

ustanovenia (teda ustanovenia až Občianskeho

zákonníka). neobsahuje ustanovenie zakazujúce uzatvoriť inominátny

záväzkový právny vzťah podľa za podmienky, že neodporuje

právnym predpisom. Generálny prokurátor vyslovil nesúhlas s názorom odvolacieho súdu,

že pracovné miesto je obsadené len v prípade, že na toto miesto bola uzatvorená pracovná

zmluva. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaná a A. Š. uznali svoju viazanosť

akceptačným listom a ich súvisiacimi ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle. Porušením

takto založeného záväzku by sa druhá strana mohla domáhať náhrady škody voči strane,

ktorá ju zavinila. Vzhľadom na to, že podpísaním akceptačného listu a následnými ústnymi

dojednaniami bol medzi žalovanou a A. Š. založený záväzok ohľadom obsadenia pracovnej

pozície projektového manažéra, nebolo možné považovať túto pozíciu v čase dania

výpovede žalobcovi za voľnú. Žalovaná preto ani nemala voči žalobcovi ponukovú

povinnosť ohľadom pozície projektového manažéra, ktorá už bola v čase dania výpovede

obsadená. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že A. Š. a žalovaná sa najneskôr pri

podpise akceptačného listu dohodli na všetkých náležitostiach pracovnej zmluvy podľa

. Deň nástupu do práce (rovnako tiež miesto výkonu práce) dohodli ústne.

Bez ohľadu na skutočnosť, že k formálnemu písomnému vyhotoveniu pracovnej zmluvy na

pracovnú pozíciu projektový manažér došlo až 14. februára 2007 a deň nástupu do práce v

nej bol datovaný dňom 15. februára 2007, de iure k založeniu pracovného pomeru na túto

pozíciu došlo ešte pred daním výpovede žalobcovi - už 20. decembra 2006. Samotný podpis

pracovnej zmluvy 14. februára 2007 bol len písomným potvrdením predchádzajúcich

prejavov vôle zmluvných strán, a preto nie je v danej veci ani rozhodujúci. Pokiaľ súdy na

základe vyššie uvedeného nedospeli k záveru, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi splnila

svoju ponukovú povinnosť v zmysle ponúknutím jedinej voľnej

pozície (Hotline Operátor Retail), a že teda jemu daná výpoveď je platná, spočíva ich

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Z

týchto dôvodov generálny prokurátor žiadal oba napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprel opodstatnenosť dôvodov, so

zreteľom na ktoré generálny prokurátor spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci

súdmi nižších stupňov...

Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožnila s dôvodmi mimoriadneho dovolania

a žiadala, aby mu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyhovel.

Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( ) po

zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor ( ) na

základe podnetu účastníčky konania ( a ), bez nariadenia

dovolacíeho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2

v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba

zamietnuť.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Procesné vady konania vymenované v a tzv. iné procesné vady konania

majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci generálny prokurátor nenamietal

a v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšli najavo.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zo spisu vyplýva, že žalovaná dala žalobcovi listom z 22. januára 2007 výpoveď

z pracovného pomeru v zmysle . Podľa tohto

ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, že sa zamestnanec

stal nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podmienkou platnosti

výpovede danej z uvedeného dôvodu je, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto

výkonu práce ( ), a zamestnanec nie je ochotný prejsť

na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto

inú prácu ( ). Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí

preukázať zamestnávateľ.

Generálny prokurátor zastáva v mimoriadnom dovolaní názor, že výpoveď daná

žalobcovi nie je neplatná z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63

ods. 2 . Žalovaná podľa neho túto povinnosť splnila tým, že mu ponúkla

voľné pracovné miesto na pozícii „Hotline Operátor Retail“. Uvedená povinnosť sa

netýkala pracovného miesta „projektový manažér“, ktoré v čase dania výpovede žalobcovi

nebolo voľné. Pracovná pozícia „projektový manažér“ bola už totiž v tom čase obsadená,

o čom svedčí aj akceptačný list vyhotovený žalovanou, ktorý osobne prevzal A. Š.

Akceptačný list sa v mimoriadnom dovolaní spomína v dvoch právnych

a významových rovinách: 1. ako v písomnej forme vyhotovený úkon, ktorý spolu s ústnymi

dohovormi žalovanej a A. Š. svedčí o tom, že 20. decembra 2006 bola medzi nimi uzavretá

pracovná zmluva, 2. ako úkon zakladajúci záväzkový vzťah, ktorého právne účinky bez

ďalšieho vedú k záveru, že pracovná pozícia projektový manažér bola u žalovanej už od

uvedeného dňa obsadená a žalovaná nemala možnosť zamestnávať žalobcu na tomto

pracovnom mieste.

1. neobsahuje definíciu pojmu „právny úkon“. Aj

v pracovnoprávnych vzťahoch ale pod právnym úkonom treba rozumieť prejav vôle

smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne

predpisy s takýmto prejavom spájajú ( a Občianskeho

zákonníka). Prejav vôle môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa stať

výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník

prejaviť. Náležitosťami prejavu vôle sú jeho zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých

prípadoch tiež forma. Ak nie je prejav vôle jednoznačný, možno pochybnosti o tom, aká

vôľa bola prejavená a aký bol jej obsah, odstrániť výkladom. Prejav vôle treba vykladať

tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15

). Výklad právneho úkonu ale môže vždy smerovať len k objasneniu toho,

čo bolo skutočne prejavené; výkladom nemožno (dodatočne) meniť zmysel právneho úkonu,

dotvárať, doplňovať alebo meniť jeho obsah či účel.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní zastáva názor, ktorý bol v konaní na

súdoch nižších stupňov prezentovaný žalovanou, že akceptačný list v spojení s obsahom

ústnych dojednaní žalovanej a A. Š. treba považovať za pracovnú zmluvu, v dôsledku čoho

bol dňom 20. decembra 2006 založený medzi nimi pracovný pomer.

Najvyšší súd pripomína, že v pracovnoprávnych vzťahoch je prípustnosť atypických

zmluvných foriem vylúčená. Podľa je zmluva podľa tohto zákona

alebo iných pracovnoprávnych predpisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej

obsahu. Uvedené kogentné ustanovenie je právnou teóriou i aplikačnou

praxou spájané so zásadou numerus clausus zmluvných typov v pracovnom práve, ktorá

vyjadruje zákaz iného správania, ako je správanie predpokladané pracovnoprávnou

normou. Keďže nepripúšťa možnosť inej úpravy vzniku pracovnoprávneho

vzťahu medzi jeho účastníkmi, iba takej, ktorá je obsiahnutá v príslušných ustanoveniach

pracovnoprávnych predpisov, považuje sa iná úprava za takú, ktorá je v rozpore

s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku toho aj sloboda určenia obsahu

pracovnej zmluvy zmluvnými stranami je limitovaná kogentnými ustanoveniami

pracovnoprávnych predpisov - zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na obsahu pracovnej

zmluvy, ktorý by bol v rozpore s nimi.

Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom

a zamestnancom ( ). Pracovnou zmluvou možno založiť

pracovný pomer ešte pred jeho vznikom. ani iný pracovnoprávny predpis

neustanovuje, v akom časovom predstihu možno založiť pracovný pomer pred jeho vznikom.

Pracovné zmluvy uzatvorené s určitým časovým predstihom pred vznikom pracovného

pomeru v aplikačnej praxi nahrádzajú predzmluvné typy, akým je napríklad zmluva

o budúcej pracovnej zmluve, ktorú podľa znenia ustanovenia nemožno

považovať za právnu skutočnosť zakladajúcu pracovnoprávny vzťah (viď Barancová H.,

, Komentár, SPRINT, Bratislava, 2007, str. 365). Nedodržanie písomnej

formy pracovnej zmluvy nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu (viď Zborník

III. str. 19). To znamená, že pracovnú zmluvu možno platne uzavrieť aj ústne alebo

konkludentným prejavom vôle. Požiadavkou, aby pracovná zmluva bola uzavretá v

písomnej forme, sa na jednej strane vyjadruje princíp ochrany zamestnanca pre prípad

vzniku pochybností o vzniku pracovného pomeru a na strane druhej sa súčasne zakladá

povinnosť zamestnávateľa dbať o splnenie tejto požiadavky v záujme právnej istoty a

preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre prípad sporu o vzniku pracovného pomeru

a o náležitostiach pracovnej zmluvy (viď bližšie Komentár k , 2002, ASPI,

k § 1).

Podľa je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve

so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa

zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec

a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové

podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

V akceptačnom liste (č. l. 217 spisu) zamestnávateľ žalobcu uviedol: „Týmto

akceptačným listom potvrdzujeme náš zámer zamestnať p. A. Š. na pozíciu Project Manager

v našej spoločnosti G., a. s. Pracovná zmluva bude uzavretá medzi zmluvnými stranami v

slovenskom jazyku podľa zásad našej spoločnosti. Dátum nástupu bude dohodnutý

dodatočne. Základná mesačná mzda bude vo výške 30 000 Sk mesačne, po skončení 3-

mesačnej skúšobnej lehoty 35 000 Sk mesačne + prémie podľa Internej smernice

spoločnosti G., a. s. Pracovná zmluva bude uzavretá na dobu neurčitú so skúšobnou dobou

3 mesiace“.

Akceptačný list nepotvrdil založenie pracovného pomeru 20. decembra 2006, iba

deklaroval zámer (úmysel) potenciálneho zamestnávateľa existujúci ku dňu vyhotovenia

akceptačného listu založiť v budúcnosti pracovný pomer (viď slová „potvrdzujeme zámer

zamestnať“) s A. Š. ako potenciálnym zamestnancom. Zreteľne je v ňom vyjadrené, že

samotný akceptačný list nie je ešte pracovnou zmluvou (viď na dvoch miestach uvedené

slová „pracovná zmluva bude uzavretá“). K argumentácii, že akceptačným listom

a „následnými ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle“ (v mimoriadnom dovolaní ničím

nešpecifikovanými a nekonkretizovanými) bola k 20. decembru 2006 uzavretá pracovná

zmluva, najvyšší súd uvádza, že táto argumentácia by mohla byť opodstatnená, len ak by ich

vzájomné dojednanie už v uvedený deň obsahovalo všetky podstatné náležitosti pracovnej

zmluvy ( ).

Zo spisu vyplýva, že možnosti zamestnania A. Š. u žalovanej boli predmetom jeho

osobného rokovania najskôr s A. R., ktoré sa uskutočnilo na prelome novembra a decembra

2006. Podľa vyjadrenia samotného A. Š. zostalo aj po tomto stretnutí otvorené, „kedy bude

môcť nastúpiť“ (viď č. l. 306 spisu). Svedkyňa M. G. na pojednávaní 6. decembra 2007 (č. l.

304 spisu) uviedla, že telefonicky a elektronickou poštou komunikovala s A. Š. od začiatku

decembra 2006 „o vyplnení akceptačného listu“. Osobne sa s ním stretla 20. decembra

2006; na tomto stretnutí „nebola dopredu dohodnutá doba nástupu do práce“. Potvrdila aj

to, „že pracovná zmluva bola pripravená až ku dňu nástupu do práce, podpísaná

14. februára 2007 s tým, že pracovný pomer vznikol dňa 15. februára 2007“. Na opakovanú

výzvu súdu potvrdila, že 20. decembra 2006 zostal otvorený „deň nástupu do práce“.

Svedok A. Š. na tom istom súdnom pojednávaní na otázku súdu, čo všetko mu bolo pri

akceptačnom liste oznámené okrem pracovnej pozície a mzdy uviedol, že „poznal len plat a

odmeny sa riešili priebežne“. Vysvetlil tiež, že u žalovanej nenastúpil „hneď“ (t. j. po

vystavení akceptačného listu) preto, lebo „u predchádzajúceho zamestnávateľa mal

rozbehnuté projekty a len s podmienkou ich dokončenia mohol rozviazať pracovný pomer“.

Podľa názoru žalovanej takéto „nedohodnutie konkrétneho dátumu dňa práce však per se

neznamená neučinenie za dosť príslušnej podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy.

Z výsluchu vyššie uvedených svedkov totiž možno vyvodiť záver, že medzi žalovanou a A. Š.

došlo najneskôr pri podpise akceptačného listu ku konsenzu ich prejavov vôle tým

spôsobom, že deň nástupu do práce bol vymedzený právnou skutočnosťou ukončenia

pracovného pomeru u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, t.j. najneskôr uplynutím 2-

mesačnej výpovednej doby, ktorá by v prípade výpovede začala plynúť dňom 1. januára

2007 a skončila by dňom 28. februára 2007“. Tento názor žalovanej nie je ničím podložený.

Najvyšší súd pripúšťa, že deň nástupu do práce môže byť dohodnutý nielen priamym

časovým určením, ale tiež iným, dostatočne presným a nezameniteľným určením, ktoré je

založené na použití skutočností nevymedzených konkrétnym dňom. So zreteľom na obsah

akceptačného listu a zhodné vyjadrenia oboch svedkov vypočutých súdom 6. decembra

2007 ale za správny považuje právny názor súdov nižších stupňov, že k uvedenému dňu

nedošlo medzi A. Š. a žalovanou k uzavretiu pracovnej zmluvy. Žalovaná aj podľa názoru

dovolacieho súdu nepreukázala, že ku dňu vystavenia akceptačného listu došlo medzi ňou

a A. Š. k dohode o dni nástupu do práce. Pre argumentáciu, že 20. decembra 2006 dospeli k

dohode o dni nástupu do práce u žalovanej (či už určením konkrétneho dňa alebo iného

nezameniteľného časového ukazovateľa) a že „dohodnutým“ dňom nástupu do práce mal

byť práve deň nasledujúci po dni skončenia pracovného pomeru A. Š. u jeho

predchádzajúceho zamestnávateľa, nedávajú výsledky dokazovania žiadny podklad.

Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, že k 20. decembru 2006 nebola

medzi A. Š. a žalovanou uzavretá pracovná zmluva.

2. Následne bolo v preskúmavanej veci potrebné posúdiť správnosť právnych

záverov, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov pri riešení otázky, či pracovné miesto

projektového manažéra bolo (mohlo byť) u žalovanej obsadené samotným vystavením

akceptačného listu z 20. decembra 2006. V súvislosti s tým treba pripomenúť, že voľným

pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania

výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať

znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu

nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997).

Pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo

dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak ( ). Z uvedeného ustanovenia, ktoré

upravuje najskorší možný okamih vzniku pracovnoprávneho vzťahu vyplýva, že právny

vzťah založený pred uzavretím pracovnej zmluvy nemožno kvalifikovať ako pracovnoprávny

vzťah.

V dôsledku toho ani v danom prípade pred uzavretím pracovnej zmluvy (to znamená

pred 14. februárom 2007) nemohol medzi A. Š. a žalovanou vzniknúť (či už na základe

akceptačného listu alebo inak) pracovnoprávny vzťah a akceptačný list nemohol vyvolať

pracovnoprávne účinky, ani v zmysle obsadenia pracovného miesta „projektový manažér“.

Obdobne by ani z prípadného nesplnenia zámeru zamestnávateľa deklarovaného v

akceptačnom liste nebolo možné vyvodzovať pracovnoprávne dôsledky.

Najvyšší súd uzatvára, že pokiaľ určité pracovné miesto ku dňu dania výpovede

zamestnancovi podľa nebolo obsadené na základe

pracovnej zmluvy, zostáva voľným pracovným miestom, na ktorom má zamestnávateľ

možnosť zamestnanca zamestnávať ( ), aj v prípade, že

zamestnávateľ už pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne

(v „akceptačnom liste“) potvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním

v budúcnosti predmetné pracovné miesto.

3. Z dôvodov vyššie uvedených (1. a 2.) vyplýva, že napadnuté rozsudky nespočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Vzhľadom na to, že

nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania a že nevyšli najavo vady konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť, najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol

( a 243b ods. 1 )...»

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že generálny prokurátor (a tým aj sťažovateľka) v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (v posudzovanej

veci o takýto prípad nejde, pozn.).

21. Aj napriek tomu, že sťažovateľka, kvalifikovane právne zastúpená, v petite

sťažnosti nenamietala porušenie „... v nadväznosti na ... v spojení

s čl. 2 ods. 2 listiny...“ (porovnaj body 4 a 5), ústavný súd pre informáciu poznamenáva, že

ustanovenia a (resp. listiny) neobsahujú konkrétnu

garanciu základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami

limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti

na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný zákon

rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku

možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení

s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Keď porušenie označených

základných práv sťažovateľky zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení

označených základných ustanovení (resp. aj listiny).

22. K sťažovateľkinej „doplňujúcej argumentácii“ (bod 7) ústavný súd

poznamenáva, že nálezom sp. zn. z 2. augusta 2007 bol ústavnoprávne

posudzovaný súdny spor týkajúci sa náhrady škody vo forme ušlého zisku z dôvodu

porušenia dvoch zmlúv o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu.

V predmetnej veci ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 25. mája 2006 porušil právo na súdnu ochranu podľa , zrušil

predmetný rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto

rozhodnutia bola skutočnosť, že sa odvolací súd nedostatočne zaoberal zásadnou odvolacou

námietkou sťažovateľky, ktorá mohla v konečnom dôsledku spochybniť nárok žalobcu na

náhradu škody z jednej z posudzovaných zmlúv, a v odôvodnení svojho rozhodnutia na ňu

neodpovedal. Sťažovateľka svojou sťažnosťou z 27. júna 2011 napáda rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011, ktorým zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co

170/09 z 29. septembra 2009 týkajúceho pracovnoprávnej veci (žaloba „o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou o náhradu mzdy a zaplatenie mzdy“).

Predmetné právne veci sa týkajú rôznych skutkových a právnych okolností a ich výsledky

(právne závery, aplikované všeobecné záväzné právne predpisy, posudzovanie rozhodnutí

iných odlišných stupňov všeobecných súdov) nie je možné navzájom aplikovať.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011