Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 482/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. N., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. januára 2010 sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. mája 2011 sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. J. N., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní z 28. januára 2010

sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu v odvolacom konaní z 30. mája

2011 sp. zn. .

2. Sťažovateľ uviedol: „Sťažovateľ sa žalobou zo dňa 26. 07. 2006 domáhal ako

žalobca proti žalovanému JUDr. V. H., advokát, správca konkurznej podstaty I., L. M.,

uloženia povinnosti vylúčiť veci z konkurznej podstaty s alternatívnym petitom zaplatenia

sumy 4 089 183 Sk istiny s 19 % DPH a 13,5 % úrokom z omeškania ročne od 30. 06. 2006

do zaplatenia.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako prvostupňový súd rozsudkom

č. k. , zo dňa 19. 10. 2006 návrh sťažovateľa zamietol. …

Na základe podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

č. k. , zo dňa 06. 09. 2007 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 19. 10. 2006 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 4 089 183.- Sk istinu s 19 %

DPH a 13,5 % úrokom z omeškania od 30. 06. 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania

vo výške 133 045,50 Sk …“

Proti rozsudku najvyššieho súdu v odvolacom konaní sp. zn.

zo 6. septembra 2007 podal žalovaný dovolanie. Na základe podaného dovolania

„Uznesením č. 1 Obdo V 95/2007 Najvyšší súd SR zo dňa 28. 01. 2010 napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe zrušujúceho

uznesenia zo dňa 28. 01. 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (v odvolacom konaní,

pozn.) rozsudkom č. k. , zo dňa 30. 05. 2011, ktorý bol sťažovateľovi

doručený dňa 27. 06. 2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. 10. 2006

č. k. , v napadnutej časti rozsudok potvrdil.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa mu „bola postupom Najvyššieho súdu SR odňatá

možnosť konať pred súdom, a to minimálne v dvoch prípadoch.

a/ Krajský súd v Banskej Bystrici v zamietavom rozsudku č. k.: - Pr

z 19. 10. 2006 kvalifikoval nárok žalobcu voči odporcovi ako nárok na náhradu škody, ktorý

v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu bol známy a navrhovateľ ho mal uplatniť

na súde formou prihlášky.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd v rozsudku z 30. 05. 2011 odôvodnil nárok

sťažovateľa ako nárok podľa , ktorý sťažovateľovi

(navrhovateľovi) vznikol odstúpením od zmluvy, v čase vyhlásenia konkurzu táto

pohľadávka už existovala, preto mala byť uplatnená konkurznou prihláškou podľa § 20

ZKV a uspokojená mohla byť z konkurznej podstaty, len ak bola prihlásená a ak bola

podaná úspešná incidenčná žaloba.

Ide o arbitrárne rozhodnutie, pretože vylučuje aplikáciu § 19 ZKV. Správca

konkurznej podstaty totiž zaradil do konkurznej podstaty majetok patriaci sťažovateľovi

a tento bol v jeho vlastníctve po celú dobu plynutia lehoty určenej na podanie prihlášok

pohľadávok.

Sťažovateľ nemal dôvod prihlásiť do konkurzu pohľadávku titulom náhrady škody

(rozsudok KS v Banskej Bystrici č. k. Cbi/18/2006-Pr-96 z 19. 10. 2006), pretože mal

zhotovené dielo vo svojom vlastníctve, takže žiadna škoda mu nevznikla.

Obdobne tak sťažovateľ nemal dôvod prihlasovať svoju pohľadávku do konkurzného

konania ani z dôvodov uvedených v dovolacom uznesení NS SR č. 1 Obdo V 95/2007-131

z 28. januára 2010 ( ), keďže zhotovené dielo bolo v jeho vlastníctve.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že dovolací senát NS SR zmenil právnu

kvalifikáciu nároku sťažovateľa oproti právnej kvalifikácii použitej v rozsudku KS v Banskej

Bystrici. K tejto zmene bol Najvyšší súd SR povinný umožniť sťažovateľovi vyjadriť sa a to

o to viac, že ním vyslovený právny názor sa stal zrušením rozsudku NS SR

spis. zn. zo 6. septembra 2007 pre odvolací senát záväzným (§ 243d

v spojení s ).

Ak tak neurobil, nepochybne sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.

b/ Odporca ako dovolací súd v uznesení 1 Obdo V 95/2007 z 28. januára 2010 ako

dôvod zrušenia odvolacieho rozsudku uviedol nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom... Podľa názoru sťažovateľa (s odkazom na ustanovenie a

ods. 4 ), ak je tomu tak, ako dovolací súd uvádza vo svojom uznesení, nemohol

rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušiť, ale mal dovolací súd rozhodovať vo veci

rozsudkom a rozsudok NS SR č. zo 6. septembra 2007 zmeniť.

Tým, že tak neurobil, porušil zákon a sťažovateľovi odňal možnosť konať pred

súdom, pretože, sťažovateľ má nárok, aby rozhodnutia súdov upravujúce jeho postavenie,

práva a povinnosti boli zákonné a boli vydané zákonným spôsobom a aby tak bolo

zachované jeho právo na súdnu ochranu.

Navyše týmito rozhodnutiami bolo závažným spôsobom porušené ústavné právo

vlastniť majetok.

Uvedené dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie 1 Obdo V 95/2007-131

z 28. januára 2010 a rozsudok z 30. mája 2011) navodili pre sťažovateľa

situáciu, že jeho žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že si prihláškou do konkurzu neuplatnil

svoju pohľadávku z titulu náhrady škody (rozsudok KS v Banskej Bystrici), hoci obidve tieto

rozhodnutia uvádzajú, že dôvodom neúspechu sťažovateľa je skutočnosť, že si v konkurznom

konaní neuplatnil svoju pohľadávku z titulu .

Rozsudok NS SR č. k. zo 6. septembra 2007 bol v celom rozsahu

zrealizovaný, z toho v nie nepodstatnej časti v rámci exekučného konania.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. januára 2010 č. k.: 1 Obdo

V 95/2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 30. 05. 2011, č. k. boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa T., P., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu č. k. z 28. januára 2010 sa

zrušuje.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2011, č. k. sa

zrušuje.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

T., P., trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. N., do 15 dní od

doručenia tohto nálezu v sume 261,82 € plus 20 % DPH (za 2 úkony právnej pomoci,

príprava a prevzatie podania sťažnosti, 1 úkon á 123,50 € plus 2x paušál á 7,41 €).

5. Vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2011,

č. k. v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

19. 10. 2006, č. k. , sa odkladá do vynesenia nálezu Ústavného súdu SR

v tejto veci.“

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

3. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

4. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že rozsudkom najvyššieho súdu

v konaní o odvolaní z 30. mája 2011 sp. zn. a predchádzajúcim uznesením

najvyššieho súdu v dovolacom konaní z 28. januára 2010 sp. zn. V 95/2007 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa . Sťažovateľ

tvrdí, že

a) dovolací senát zmenil právnu kvalifikáciu jeho nároku oproti právnej kvalifikácii

použitej v rozsudku prvostupňového súdu, pričom bol dovolací súd povinný umožniť mu

vyjadriť sa k tejto zmene, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom;

b) podľa jeho názoru, keďže nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spočívala

len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, mal dovolací súd

podľa zmeniť napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, pričom dovolací súd rozhodol uznesením, ktorým napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom v dovolacom

ako aj odvolacom konaní, keďže podľa jeho názoru si nemohol uplatniť pohľadávku

prihláškou v konkurznom konaní, keďže mal predmetné dielo v danom čase vo svojom

vlastníctve. Sťažovateľ tvrdí, že žaloba bola zamietnutá v konaní na prvom stupni z dôvodu,

že si prihláškou do konkurzu neuplatnil svoju pohľadávku z titulu náhrady škody,

avšak podľa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí v dovolacom a odvolacom konaní bola

dôvodom neúspechu sťažovateľa skutočnosť, že si v konkurznom konaní neuplatnil svoju

pohľadávku z titulu nároku vzniknutého odstúpením od zmluvy podľa § 548 ods. 2

.

K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

v dovolacom konaní z 28. januára 2010 sp. zn. V 95/2007

2. Ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu v dovolacom konaní

z 28. januára 2010 sp. zn. V 95/2007 uvádza, že podľa zistení ústavného súdu toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. februára 2010. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namietal porušenie svojich základných práv označeným uznesením najvyššieho súdu, bola

ústavnému súdu doručená 31. augusta 2011.

3. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená

zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v . Ústavný súd

preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom najvyššieho súdu

v konaní o odvolaní z 30. mája 2011 sp. zn.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému rozsudku odvolacieho súdu z 30. mája 2011

sp. zn. vyjadruje nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu

(vysloveným na základe viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným

v uznesení z 28. januára 2010 sp. zn. ).

5. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 29. júla 2011 proti rozsudku odvolacieho

súdu z 30. mája 2011 sp. zn. dovolanie.

6. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity podľa je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

7. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva súdne orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho

súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných

súdov.

9. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj tiež rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

10. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2011