Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 489/2011
PDF · 195.83 KB
No categories available
II. ÚS 489/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období po
vydaní rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna
2004, ako aj po vydaní rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva č. 25763/02
z 20. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. I. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. arch. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 a postupom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období
po vydaní rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna 2004, a tiež po vydaní
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 25763/02 z 20. mája
2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 (pôvodne bolo
vedené pod sp. zn. 13 C 107/96) sa žalobou podanou okresnému súdu 15. marca 1996
sťažovateľ domáha proti žalovanému (spoločnosť V., a. s., Ž.) zaplatenia sumy 19 916,35 €
(t. j. 600 000 Sk) s príslušenstvom z titulu autorskej odmeny. Okresný súd v danej veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 20/99 z 2. októbra 2001, ktorý bol na základe odvolania
sťažovateľa zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 358/2002 zo 16. októbra 2003 a
vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd napokon o
žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 20/1999-376 z 10. decembra 2009, proti
ktorému sa sťažovateľ odvolal podaním doručeným okresnému súdu 5. februára 2010,
pričom toho času sa vedie odvolacie konanie na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 77/2010.
Podľa sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd konali v jeho veci
s neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále predlžoval stav jeho právnej neistoty, a to aj
napriek tomu, že ústavný súd už v minulosti nálezom č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna 2004
konštatoval, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
a súčasne okresnému súdu prikázal, aby v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov.
Okrem tohto ESĽP v prípade sťažovateľa proti Slovenskej republike rozhodol
rozsudkom pod č. 25763/02 z 20. mája 2008, ktorým tiež konštatoval, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 bolo porušené právo sťažovateľa
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:
«... 1. Súdne konanie trvá od 15. marca 1996, teda viac ako 15 rokov. Ide o skutkovo
a právne jednoduchý spor.
2. Skutočnosť, že navrhovateľ súdneho konania podal odvolanie - riadny opravný
prostriedok proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 2. októbra 2001 sp. zn. 13 C
20/1999, nemožno uznať na ťarchu sťažovateľovi, že spôsobuje predlžovanie súdneho
konania. Odôvodnenosť uplatnenia odvolania navrhovateľom súdneho konania
-sťažovateľom preukazuje jednak uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. októbra
2003 sp. zn. 9 Co 358/2002, ktorým uvedený súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a
jednak rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2009 sp. zn. 13 C 20/1999-
376, ktorým okresný súd priznal navrhovateľovi súdneho konania ním uplatňovanú
autorskú odmenu.
3. Zbytočné prieťahy v súdom konaní a neprerokovanie veci súdom v primeranej
lehote sú spôsobené postupom súdov Slovenskej republiky, keď
a) po podaní návrhu na súdne konanie o zaplatenie autorskej odmeny, sudkyňa
okresného súdu „riešila“ miestnu príslušnosť súdu na súdne konanie. Tým sa zároveň
vysvetľuje, že pôvodná spisová značka 13 C 107/1996 bola zmenená na spisovú značku 13
C 20/1999.
b) boli menené sudkyne okresného súdu, ktoré konali a rozhodovali vo veci.
c) viaceré pojednávania pred okresným súdom, najmä pred rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva boli nečinnosťou okresného
súdu zmarené; súd otváral pojednávania a vzápätí ich odročoval na neurčito. Vzhľadom na
takýto postup okresného súdu navrhovateľ súdneho konania - sťažovateľ sa so sťažnosťou
na postup súdov Slovenskej republiky obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky.
O uvedenej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je spomenuté
vyššie v bode V. tejto sťažnosti.
d) okresný súd od polovice roku 2004, teda po viac ako trinástich rokoch súdneho
konania, hľadal znalca pre určenie primeranosti uplatňovanej autorskej odmeny. Postupne
boli súdom určení piati znalci. ...
Sťažovateľ po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu
pre ľudské práva už nepovažoval za účelné podať sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v
súdnom konaní a na neprimeranú dĺžku súdneho konania.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„... a) rozhodol, že postupom súdov Slovenskej republiky boli porušené základné
práva sťažovateľa a to právo, aby jeho vec bola prerokovaná súdom bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a aby jeho vec bola prerokovaná súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
b) prikázal Krajskému súdu v Bratislave konať a rozhodnúť o odvolaní bez
zbytočných prieťahov;
c) priznal sťažovateľovi v súlade
ca) s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov finančné zadosťučinenie 10.000,- euro;
cb) s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú
náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu tak bolo preskúmať, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/1999 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
94/2004 z 3. júna 2004, ako aj po vydaní rozsudku ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené ústavou a listinou a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručené dohovorom.
Ústavný súd podotýka, že označený nález ústavného súdu, ako aj označený rozsudok
ESĽP predstavujú vo vzťahu k sťažovateľom touto sťažnosťou namietanému postupu
všeobecných súdov v konaní o jeho žalobe prekážku už rozhodnutej veci (res iudicata).
1. K postupu okresného súdu
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti so sťažovateľom namietaným postupom okresného súdu ústavný súd
z predloženého spisového materiálu zistil, že po rozhodnutí okresného súdu v danej veci
rozsudkom č. k. 13 C 20/99-376 z 10. decembra 2009 bol spis 8. apríla 2010 predložený
krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov proti tomuto rozsudku.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania sťažnosti sťažovateľom už okresný súd
vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 20/99 nevykonával žiadne procesné úkony, pretože v tom
čase už na krajskom súde prebiehalo odvolacie konanie pod sp. zn. 2 Co 77/2010, okresný
súd už objektívne nemal možnosť priebeh tohto konania nijako ovplyvniť, preto v tejto časti
považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Napriek tomu však ústavný súd v záujme vyhnutia sa príliš formalistickému
posudzovaniu veci a v nie poslednom rade aj v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej
činnosti preskúmal aj postup okresného súdu a z predloženého, na danú vec sa
vzťahujúceho, spisu za obdobie po rozhodnutí ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 zistil
tento stav a priebeh konania:
Okresný súd 3. júla 2008 nariadil pojednávanie na 4. september 2008, ktoré bolo
po prerokovaní veci odročené na neurčito pre účely doplnenia znaleckého dokazovania, ako
aj ďalšieho doplnenia dôkazov účastníkmi konania. Uznesením č. k. 13 C 20/1999-298
zo 16. septembra 2008 okresný súd uložil znalcovi, aby ním predložený znalecký posudok
doplnil, a súčasne bolo toho istého dňa okresnému súdu doručené podanie právneho
zástupcu sťažovateľa vo veci samej. Potom, ako znalec 28. októbra 2008 prevzal spis
30. októbra 2008, prostredníctvom okresného súdu vyzval žalovaného, aby predložil ďalšie
podklady pre účely vypracovania doplnenia znaleckého posudku. Na základe urgencie
okresného súdu z 28. novembra 2008 zaslanej znalcovi znalec 1. decembra 2008 okresnému
súdu oznámil, že sa telefonicky kontaktoval so žalovaným, ktorý uviedol, že znalcom
žiadané podklady, resp. doplnenie údajov je schopný doručiť až po 7. decembri 2008.
Znalec predložil písomné doplnenie znaleckého posudku 15. januára 2009, ktorý okresný
súd 21. januára 2009 zaslal právnym zástupcom účastníkov konania pre účely vyjadrenia.
Právny zástupca sťažovateľa sa k doplnenému znaleckému posudku vyjadril
6. februára 2009. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 20/1999-343 zo 6. februára 2009
rozhodol o priznaní znalečného, ktorého výrok kvôli nevykonateľnosti okresný súd upravil
uznesením č. k. 13 C 20/1999-346 zo 16. februára 2009. Okresný súd 20. mája 2009 nariadil
pojednávanie na 23. jún 2009, ktoré bolo po prerokovaní veci samej odročené
na 13. október 2009 s tým, že okresný súd účastníkom uložil, aby v lehote do 1 mesiaca
oznámili, či došlo medzi nimi k uzavretiu mimosúdnej dohody, a zároveň pre prípad, že by
k jej uzavretiu nedošlo, im uložil, aby sa vyjadrili k dôkazom predloženým na tomto
pojednávaní. Výzvami z 5. augusta 2009 okresný súd uložil právnym zástupcom účastníkov,
aby pre prípad, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo, označili ďalšie dôkazy, ktoré
navrhujú vykonať. Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril 19. augusta 2009. Dňa
13. októbra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po prerokovaní veci samej
odročené na neurčito pre účely zváženia ďalšieho postupu, ako aj pre účely vyjadrenia sa
sťažovateľa k podaniu žalovaného vo veci samej doručenému okresnému súdu krátkou
cestou na tomto pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa sa k podaniu žalovaného vyjadril
28. októbra 2009. Okresný súd 16. novembra 2009 nariadil pojednávanie na 10. december
2009, pričom na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 21. decembra 2009
predsedníčka okresného súdu na žiadosť zákonnej sudkyne súhlasila s predĺžením lehoty na
vypracovanie rozsudku do 4. februára 2010. Žalovaný 3. februára 2010 podal proti rozsudku
okresného súdu odvolanie. Následne 5. februára 2010 bolo okresnému súdu doručené aj
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku, pričom sťažovateľ zároveň žiadal, aby bol
oslobodený od súdneho poplatku za toto odvolanie. Dňa 9. februára 2010 okresný súd zaslal
účastníkom ich odvolania pre účely ich vzájomného vyjadrenia sa k ich obsahu, pričom
žalovanému zároveň uznesením uložil uhradiť súdny poplatok za ním podané odvolanie,
ktorý žalovaný 25. februára 2010 aj uhradil. Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa
k odvolaniu žalovaného proti rozsudku bolo okresnému súdu doručené 8. marca 2010.
Napokon 8. apríla 2010 okresný súd predložil spis krajskému súdu pre účely rozhodnutia
o odvolaniach účastníkov.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
Z uvedeného prehľadu účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 za obdobie po rozhodnutí ESĽP do
predloženia veci krajskému súdu, t. j. 8. apríla 2010, ústavný súd v tomto skúmanom
postupe okresného súdu nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť
ako neprimerané, resp. zbytočné prieťahy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K postupu krajského súdu
V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu ústavný súd podotýka, že
špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej
podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj
z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 74/05).
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil
protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd
preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za
predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon
o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom č. 335/1991
Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a od 1. apríla 2005 právne prostriedky
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ pred podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (princíp subsidiarity) nevyužil možnosť podať predsedovi krajského súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch a ani nepreukázal, že uvedenú
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti.
Navyše, ústavný súd pripomína, že s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa zákona
o súdoch má účastník konania k dispozícii ako účinný prostriedok nápravy proti zdĺhavému
konaniu všeobecných súdov okrem sťažnosti na prieťahy v konaní podávanej predsedovi
súdu aj ďalší prostriedok nápravy, ktorým je podľa § 67 citovaného zákona žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je názoru, že splnenie podmienky konania
pred ústavným súdom, ktorou je vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných účinných
prostriedkov nápravy namietaného porušenia práv, nemôže bez ďalšieho nahradiť sama
osebe tá skutočnosť, že o ich porušení za obdobie predchádzajúce posudzovanému obdobiu
už bolo tak ústavným súdom, ako aj ESĽP rozhodnuté.
Keďže sťažovateľ od predloženia veci krajskému súdu, t. j. od 8. apríla 2010, až
dosiaľ sťažnosť podľa zákona o súdoch, ktorú ústavný súd naďalej považuje za účinný
prostriedok na dosiahnutie nápravy aj v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 77/2010, nepodal, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní
konať bez zbytočných prieťahov, o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj
o trovách tohto konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011