Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a Listiny

základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. v období po

vydaní rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -39 z 3. júna

2004, ako aj po vydaní rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva č. 25763/02

z 20. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. I. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. arch. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po vydaní rozhodnutia ústavného súdu č. k. -39 z 3. júna 2004, a tiež po vydaní

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 25763/02 z 20. mája

2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne bolo

vedené pod sp. zn. ) sa žalobou podanou okresnému súdu 15. marca 1996

sťažovateľ domáha proti žalovanému (spoločnosť V., a. s., Ž.) zaplatenia sumy 19 916,35 €

(t. j. 600 000 Sk) s príslušenstvom z titulu autorskej odmeny. Okresný súd v danej veci

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 2. októbra 2001, ktorý bol na základe odvolania

sťažovateľa zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2003 a

vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd napokon o

žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -376 z 10. decembra 2009, proti

ktorému sa sťažovateľ odvolal podaním doručeným okresnému súdu 5. februára 2010,

pričom toho času sa vedie odvolacie konanie na krajskom súde pod sp. zn. .

Podľa sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd konali v jeho veci

s neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále predlžoval stav jeho právnej neistoty, a to aj

napriek tomu, že ústavný súd už v minulosti nálezom č. k. -39 z 3. júna 2004

konštatoval, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

a súčasne okresnému súdu prikázal, aby v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov.

Okrem tohto ESĽP v prípade sťažovateľa proti Slovenskej republike rozhodol

rozsudkom pod č. 25763/02 z 20. mája 2008, ktorým tiež konštatoval, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené právo sťažovateľa

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

«... 1. Súdne konanie trvá od 15. marca 1996, teda viac ako 15 rokov. Ide o skutkovo

a právne jednoduchý spor.

2. Skutočnosť, že navrhovateľ súdneho konania podal odvolanie - riadny opravný

prostriedok proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 2. októbra 2001 sp. zn. 13 C

20/1999, nemožno uznať na ťarchu sťažovateľovi, že spôsobuje predlžovanie súdneho

konania. Odôvodnenosť uplatnenia odvolania navrhovateľom súdneho konania

-sťažovateľom preukazuje jednak uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. októbra

2003 sp. zn. , ktorým uvedený súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a

jednak rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2009 sp. zn. 13 C 20/1999-

376, ktorým okresný súd priznal navrhovateľovi súdneho konania ním uplatňovanú

autorskú odmenu.

3. Zbytočné prieťahy v súdom konaní a neprerokovanie veci súdom v primeranej

lehote sú spôsobené postupom súdov Slovenskej republiky, keď

a) po podaní návrhu na súdne konanie o zaplatenie autorskej odmeny, sudkyňa

okresného súdu „riešila“ miestnu príslušnosť súdu na súdne konanie. Tým sa zároveň

vysvetľuje, že pôvodná spisová značka bola zmenená na spisovú značku 13

C 20/1999.

b) boli menené sudkyne okresného súdu, ktoré konali a rozhodovali vo veci.

c) viaceré pojednávania pred okresným súdom, najmä pred rozhodnutím Ústavného

súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva boli nečinnosťou okresného

súdu zmarené; súd otváral pojednávania a vzápätí ich odročoval na neurčito. Vzhľadom na

takýto postup okresného súdu navrhovateľ súdneho konania - sťažovateľ sa so sťažnosťou

na postup súdov Slovenskej republiky obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky.

O uvedenej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je spomenuté

vyššie v bode V. tejto sťažnosti.

d) okresný súd od polovice roku 2004, teda po viac ako trinástich rokoch súdneho

konania, hľadal znalca pre určenie primeranosti uplatňovanej autorskej odmeny. Postupne

boli súdom určení piati znalci. ...

Sťažovateľ po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu

pre ľudské práva už nepovažoval za účelné podať sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v

súdnom konaní a na neprimeranú dĺžku súdneho konania.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... a) rozhodol, že postupom súdov Slovenskej republiky boli porušené základné

práva sťažovateľa a to právo, aby jeho vec bola prerokovaná súdom bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny základných

práv a slobôd a aby jeho vec bola prerokovaná súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

b) prikázal Krajskému súdu v Bratislave konať a rozhodnúť o odvolaní bez

zbytočných prieťahov;

c) priznal sťažovateľovi v súlade

ca) s a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov finančné zadosťučinenie 10.000,- euro;

cb) s o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú

náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu tak bolo preskúmať, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

94/2004 z 3. júna 2004, ako aj po vydaní rozsudku ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené a listinou a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručené dohovorom.

Ústavný súd podotýka, že označený nález ústavného súdu, ako aj označený rozsudok

ESĽP predstavujú vo vzťahu k sťažovateľom touto sťažnosťou namietanému postupu

všeobecných súdov v konaní o jeho žalobe prekážku už rozhodnutej veci (res iudicata).

1. K postupu okresného súdu

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

V súvislosti so sťažovateľom namietaným postupom okresného súdu ústavný súd

z predloženého spisového materiálu zistil, že po rozhodnutí okresného súdu v danej veci

rozsudkom č. k. -376 z 10. decembra 2009 bol spis 8. apríla 2010 predložený

krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov proti tomuto rozsudku.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania sťažnosti sťažovateľom už okresný súd

vo veci vedenej pod sp. zn. nevykonával žiadne procesné úkony, pretože v tom

čase už na krajskom súde prebiehalo odvolacie konanie pod sp. zn. , okresný

súd už objektívne nemal možnosť priebeh tohto konania nijako ovplyvniť, preto v tejto časti

považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Napriek tomu však ústavný súd v záujme vyhnutia sa príliš formalistickému

posudzovaniu veci a v nie poslednom rade aj v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej

činnosti preskúmal aj postup okresného súdu a z predloženého, na danú vec sa

vzťahujúceho, spisu za obdobie po rozhodnutí ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 zistil

tento stav a priebeh konania:

Okresný súd 3. júla 2008 nariadil pojednávanie na 4. september 2008, ktoré bolo

po prerokovaní veci odročené na neurčito pre účely doplnenia znaleckého dokazovania, ako

aj ďalšieho doplnenia dôkazov účastníkmi konania. Uznesením č. k. -298

zo 16. septembra 2008 okresný súd uložil znalcovi, aby ním predložený znalecký posudok

doplnil, a súčasne bolo toho istého dňa okresnému súdu doručené podanie právneho

zástupcu sťažovateľa vo veci samej. Potom, ako znalec 28. októbra 2008 prevzal spis

30. októbra 2008, prostredníctvom okresného súdu vyzval žalovaného, aby predložil ďalšie

podklady pre účely vypracovania doplnenia znaleckého posudku. Na základe urgencie

okresného súdu z 28. novembra 2008 zaslanej znalcovi znalec 1. decembra 2008 okresnému

súdu oznámil, že sa telefonicky kontaktoval so žalovaným, ktorý uviedol, že znalcom

žiadané podklady, resp. doplnenie údajov je schopný doručiť až po 7. decembri 2008.

Znalec predložil písomné doplnenie znaleckého posudku 15. januára 2009, ktorý okresný

súd 21. januára 2009 zaslal právnym zástupcom účastníkov konania pre účely vyjadrenia.

Právny zástupca sťažovateľa sa k doplnenému znaleckému posudku vyjadril

6. februára 2009. Okresný súd uznesením č. k. -343 zo 6. februára 2009

rozhodol o priznaní znalečného, ktorého výrok kvôli nevykonateľnosti okresný súd upravil

uznesením č. k. -346 zo 16. februára 2009. Okresný súd 20. mája 2009 nariadil

pojednávanie na 23. jún 2009, ktoré bolo po prerokovaní veci samej odročené

na 13. október 2009 s tým, že okresný súd účastníkom uložil, aby v lehote do 1 mesiaca

oznámili, či došlo medzi nimi k uzavretiu mimosúdnej dohody, a zároveň pre prípad, že by

k jej uzavretiu nedošlo, im uložil, aby sa vyjadrili k dôkazom predloženým na tomto

pojednávaní. Výzvami z 5. augusta 2009 okresný súd uložil právnym zástupcom účastníkov,

aby pre prípad, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo, označili ďalšie dôkazy, ktoré

navrhujú vykonať. Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril 19. augusta 2009. Dňa

13. októbra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po prerokovaní veci samej

odročené na neurčito pre účely zváženia ďalšieho postupu, ako aj pre účely vyjadrenia sa

sťažovateľa k podaniu žalovaného vo veci samej doručenému okresnému súdu krátkou

cestou na tomto pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa sa k podaniu žalovaného vyjadril

28. októbra 2009. Okresný súd 16. novembra 2009 nariadil pojednávanie na 10. december

2009, pričom na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 21. decembra 2009

predsedníčka okresného súdu na žiadosť zákonnej sudkyne súhlasila s predĺžením lehoty na

vypracovanie rozsudku do 4. februára 2010. Žalovaný 3. februára 2010 podal proti rozsudku

okresného súdu odvolanie. Následne 5. februára 2010 bolo okresnému súdu doručené aj

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku, pričom sťažovateľ zároveň žiadal, aby bol

oslobodený od súdneho poplatku za toto odvolanie. Dňa 9. februára 2010 okresný súd zaslal

účastníkom ich odvolania pre účely ich vzájomného vyjadrenia sa k ich obsahu, pričom

žalovanému zároveň uznesením uložil uhradiť súdny poplatok za ním podané odvolanie,

ktorý žalovaný 25. februára 2010 aj uhradil. Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa

k odvolaniu žalovaného proti rozsudku bolo okresnému súdu doručené 8. marca 2010.

Napokon 8. apríla 2010 okresný súd predložil spis krajskému súdu pre účely rozhodnutia

o odvolaniach účastníkov.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

Z uvedeného prehľadu účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. za obdobie po rozhodnutí ESĽP do

predloženia veci krajskému súdu, t. j. 8. apríla 2010, ústavný súd v tomto skúmanom

postupe okresného súdu nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť

ako neprimerané, resp. zbytočné prieťahy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K postupu krajského súdu

V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu ústavný súd podotýka, že

špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že k jej

podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj

z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. ).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ), že

účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil

protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd

preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru, koná iba za

predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon

o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v spojení so

Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a od 1. apríla 2005 právne prostriedky

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ pred podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 (princíp subsidiarity) nevyužil možnosť podať predsedovi krajského súdu

sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch a ani nepreukázal, že uvedenú

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti.

Navyše, ústavný súd pripomína, že s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa zákona

o súdoch má účastník konania k dispozícii ako účinný prostriedok nápravy proti zdĺhavému

konaniu všeobecných súdov okrem sťažnosti na prieťahy v konaní podávanej predsedovi

súdu aj ďalší prostriedok nápravy, ktorým je podľa § 67 citovaného zákona žiadosť

o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je názoru, že splnenie podmienky konania

pred ústavným súdom, ktorou je vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných účinných

prostriedkov nápravy namietaného porušenia práv, nemôže bez ďalšieho nahradiť sama

osebe tá skutočnosť, že o ich porušení za obdobie predchádzajúce posudzovanému obdobiu

už bolo tak ústavným súdom, ako aj ESĽP rozhodnuté.

Keďže sťažovateľ od predloženia veci krajskému súdu, t. j. od 8. apríla 2010, až

dosiaľ sťažnosť podľa zákona o súdoch, ktorú ústavný súd naďalej považuje za účinný

prostriedok na dosiahnutie nápravy aj v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , nepodal, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní

konať bez zbytočných prieťahov, o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj

o trovách tohto konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa

( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011