Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 475/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., Z., vo veci namietaného porušenia jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn.

z 10. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25.

januára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2011 doručená sťažnosť Ing. M. G., Z., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. augusta 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. januára

2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júla 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako žalobca podal na okresnom súde žalobu,

ktorou sa domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie nájmu a dane za užívané

pozemky v jeho vlastníctve. Nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností, a keďže

žalovaný neplatil nájom, pričom predmetné nehnuteľnosti užíval, vznikol mu nárok z titulu

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd po vykonaní dokazovania rozhodol napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 10. augusta 2009, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol

a zaviazal ho na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd

uviedol, že „právny zástupca žalovanej vzniesol námietku premlčania a túto súd musel

akceptovať ohľadom žalovaného nároku za nájom pozemkov za obdobie rokov 2000-2005,

dane z pozemkov v kat. úz. Z. za rok 2005, nájomného za obdobie rokov 2003-2005 ako aj

zo žalobcom uplatnených úrokov z omeškania. Teda vzhľadom na uvedené splatnosť nastáva

vždy 1. apríla a 1. októbra a nasledujúci deň začína plynúť trojročná premlčacia doba.

Žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 25.11.2008, teda viac ako 3 roky po splatnosti

každého zo žalovaných nárokov. Z dokladov predložených žalovanou vyplýva, že táto

zaplatila daň z nehnuteľností za rok 2005. Vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku

premlčania ohľadom už premlčanej časti žaloby a naviac ohľadom preukázateľne

zaplatenej dane z nehnuteľností za rok 2005 žalovanou, súd žalobu v celom rozsahu

zamietol.“.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

nesúhlasil so závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu, pretože súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, a nesprávne vec právne

posúdil. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 25. januára 2011 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí

žaloby a rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania zmenil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia k odvolaniu samotnému uviedol, že «v prejednávanej veci súd prvého stupňa

správne dospel k záveru, že „nájomné“ správne bezdôvodné obohatenie za roky 2000 –

2005 bolo premlčané najneskôr k 1. aprílu 2008, resp. k 1. októbru 2008, kedy uplynula

trojročná objektívna premlčacia lehota pre uplatnenie nájomného za rok 2005».

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dôkazu (výsluch starostu

obce, pozn.) krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Správne súd prvého

stupňa postupoval, keď nedoplňoval dokazovanie výsluchom starostu obce Z., pretože

z listinných dôkazov, ktoré boli založené do spisu, mal jednoznačne preukázané, že žalovaná

splnila daňovú povinnosť z poľnohospodárskych nehnuteľností, ktoré užívala, teda aj za

poľnohospodárske nehnuteľnosti žalobcu.“ Krajský súd odvolanie sťažovateľa týkajúce sa

výroku o náhrade trov posúdil ako čiastočne dôvodné, preto zmenil výrok týkajúci sa trov

konania.

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasil a podal proti nemu

dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil vadou podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a ako dovolacie

dôvody uviedol dôvody upravené v a .

Najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil uznesením sp. zn.

z 27. júla 2011 z toho dôvodu, že ani po predchádzajúcej výzve

sťažovateľovi nedošlo k odstráneniu nedostatku podmienky konania – povinného právneho

zastúpenia advokátom v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že napadnutými

rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

porušené v konaniach na Okresnom súde v Michalovciach v konaní č. , na

Krajskom súde v Košiciach v konaní č. a na Najvyššom súde SR v konaní

č. .

2. Rozhodnutia Okresného súdu v Michalovciach č. a Krajského súdu

v Košiciach č. a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. ruší a vec

vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že

podľa je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa.

Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia

ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie

o porušení ďalších základných práv hmotného charakteru (podľa )

a základného práva podľa (ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní, pozn.), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, ).

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom advokátom, čo štandardne ústavný súd vedie k výzve

sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie

doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve. V posudzovanom

prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127

ods. 1 ( v spojení s ) od výzvy adresovanej

sťažovateľovi upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie

o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe

podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie plnej moci

právnemu zástupcovi by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na

ďalšie konanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania

krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho

právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 25. januára 2010 potom, čo najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 27. júla 2011. Ústavný súd v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť

v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodoval

ako súd odvolací, dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené,

krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku

sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa, a zároveň aj reagoval na jeho

námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto

nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný so sťažovateľom označeným

článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne

konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal,

preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Ústavný súd napokon pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. júla 2011 z hľadiska namietaného porušenia práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K uvedenej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec

vzťahujúcich sa noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel

a zmysel. Ústavný súd k tomu už iba stručne poznamenáva, že sťažovateľ svojím postupom

v dovolacom konaní ani nedal najvyššiemu súdu inú možnosť ako v súlade s kogentnými

ustanoveniami konanie zastaviť. Ústavný súd preto

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011