Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 485/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

a a podľa a 4,

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prešov sp. zn. zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. , z 22. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základných práv zaručených a 4, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 22. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom v konaní

vedenom pred okresným súdom sp. zn. domáhal svojho finančného nároku

ako ¼ všeobecnej hodnoty vecného bremena z titulu vlastníctva pozemkov, na ktorých stoja

nehnuteľnosti odporcov. Okresný súd po vykonaní dokazovania žalobný návrh sťažovateľa

zamietol rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2010. Uvedený rozsudok

okresného súdu bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 2. decembra 2010

a nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2010. Následne okresný súd uznesením

z 18. januára 2011 rozhodol o trovách konania tak, že sťažovateľa ako neúspešného

účastníka konania podľa jeho výsledku zaviazal na náhradu trov konania. Sťažovateľ

v podaní doručenom okresnému súdu 26. januára 2011 žiadal o odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania proti rozsudku z dôvodu, že v neprítomnosti právneho zástupcu

sťažovateľa rozsudok okresného súdu prevzal jeho advokátsky koncipient v rozpore

s vnútorným predpisom advokátskej kancelárie. Okresný súd o návrhu sťažovateľa

na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu

rozhodol uznesením sp. zn. z 10. februára 2011, ktorým návrh sťažovateľa

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „advokátske povolanie je slobodné

povolanie, je vecou advokáta rozhodnutie vo veci organizácie pracovných činností

súvisiacich s výkonom advokácie v tom zmysle či ich bude vykonávať sám alebo vykonaním

poverí advokátskeho koncipienta alebo iného svojho odborného alebo iného zamestnanca.

Za rozhodnutia vo veci zvolenej organizácie činností zodpovedá však advokát a vzniknuté

pochybenia, dôsledkom ktorých môže byť zmeškanie lehôt ako to bolo aj v posudzovanom

prípade, nie sú dôvodom pre ospravedlnenie. Okrem toho, a na to je potrebné taktiež

poukázať, je málo pravdepodobným, že by prekážka, pre existenciu ktorej nemohlo dôjsť

k realizácii zmeškaného úkonu mohla v advokátskej kancelárii trvať od 2.12.2010

do 21.1.2011, t. j. takmer 7 týždňov malo zostať rozhodnutie súdu nepovšimnutým. V tomto

zmysle je vysoko pravdepodobné aj to, že ak by aj existovala akákoľvek prekážka, pričom

zdôrazniť je potrebné, že preukázanou ani nebola, nemohla trvať až do 21.1.2011,

aj dodržanie lehoty pre podanie návrhu upravenej ust. je preto

nevierohodné.“.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 10. februára 2011 (ktorým okresný súd návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania zamietol, pozn.) a odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. januára 2011 (ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov

konania, pozn.). Keďže sťažovateľ spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty

na podanie odvolania podal (26. januára 2011, pozn.) aj odvolanie proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010, bolo potrebné rozhodnúť aj o tomto

odvolaní. O uvedených odvolaniach sťažovateľa rozhodol krajský súd spoločným

uznesením s dvoma spisovými značkami sp. zn. , z 22. júna

2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým v prvom výroku odmietol

odvolanie proti rozsudku, druhým výrokom potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu

a tretím výrokom rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uvádza, že „krajský súd v Prešove

na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj

samotné uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Sťažovateľ ďalej

argumentuje tým, že „senát krajského súdu, ktorý rozhodol vo veci sťažovateľa, mal

a mohol vedieť, že pokiaľ na doručenke, ktorá preukazuje prevzatie rozsudku súdu prvého

stupňa dňa 02.12.2010, nie je razítko pošty, bola zásielka doručovaná súdnym

doručovateľom a lustráciou na súde mal zistiť, či dotyčná osoba zásielku prevzala, bola

JUDr. J. G. na Okresnom súde v Prešove splnomocnená na preberanie zásielok

do vlastných rúk.

V danej veci teda nie je možné mať za to, že zásielka bola doručená advokátskemu

koncipientovi, ktorý bol pracovne činný a bol poverený prijímaním zásielok, v zmysle § 48

ods. 5 . Nie je preto možné pričítať na ťarchu právnemu zástupcovi sťažovateľa, že

zásielku súdny doručovateľ odovzdal neoprávnenej osobe.“. Z uvedenej argumentácie

sťažovateľ odvodzuje porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

a listiny) a zásady rovnosti strán ( listiny). Sťažovateľ tvrdí,

že k účinnému doručeniu právnemu zástupcovi sťažovateľa došlo až 21. januára 2011 (keď

mu okresný súd doručil uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011, ktorým rozhodol

o trovách konania, pozn.).

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „svoju neúčasť na pojednávaní konanom

16. novembra 2010 ospravedlnili... z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľa nemal

dostatok času na naštudovanie spisového materiálu“, pretože na splnomocnení

na zastupovanie sťažovateľa v konaní je uvedený dátum prevzatia zastupovania

15. november 2010.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku okresného súdu zo 16. novembra 2010 tvrdí, že

„mu postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“, pričom

poukazuje na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedený

rozsudok okresného súdu považuje navyše sťažovateľ za svojvoľný a arbitrárny, teda

porušujúci jeho označené základné práva a iné práva.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že „krajský

súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s námietkami sťažovateľa“, v čom vidí

porušenie „práva na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 a ods. 4

Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 a ods. 4 Listiny základných práv a slobôd,

základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 16.11.2010

a uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , zo dňa

22.06.2011, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 16.11.2010, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.06.2011, sp. zn. ,

, sa zrušujú a veci sa vracajú Okresnému súdu v Prešove a Krajskému súdu

v Prešove na ďalšie konanie.

Okresný súd v Prešove spolu s Krajským súdom v Prešove sú povinní uhradiť P. J.

spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie

a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál

7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2010 a napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho

označené práva.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2010 poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnutý rozsudok okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol

napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať

odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam poskytoval v odvolacom

konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý

rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. novembra

2010 ,odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojich označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že krajský súd v rámci

jedného uznesenia rozhodol o troch odvolaniach sťažovateľa (proti uzneseniam okresného

súdu z 18. januára 2011 a 10. februára 2011 a rozsudku okresného súdu), a vzhľadom na to,

že sťažnostné argumenty sťažovateľa proti tomuto napadnutému uzneseniu vzájomne

súvisia a podmieňujú sa, ústavný súd považoval za nevyhnutné sa v prvom rade vysporiadať

s námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v časti, v ktorej rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 10. februára 2011

(ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania).

2. 1 Sám sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že mu postupom okresného súdu

a jeho uznesením z 10. februára 2011 (ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania) bolo odoprené právo na opravný prostriedok a že

„mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Podľa názoru sťažovateľa toto pochybenie

okresného súdu ani krajský súd svojím postupom a uznesením nenapravil. Sťažovateľ

vlastne tvrdí, že mu postupom vo veci konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, t. j. aj

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených

v v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď

nie sú splnené podmienky uvedené v . Okrem iného ide aj o prípad, ak bola

postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie podľa stabilnej súdnej praxe

(pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2001) postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu dáva (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať

pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím.

Mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodu odňatia možnosti konať

pred súdom podľa ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany

označených práv sťažovateľa (m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že námietkami sťažovateľa

smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd

rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. februára

2011, sa nemohol vecne zaoberať z dôvodu ich neprípustnosti pre nevyužitie účinného

prostriedku nápravy ochrany základných práv sťažovateľa – v danom prípade dovolania.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci už po jej predbežnom prerokovaní.

2. 2 V logickej nadväznosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu ústavnej

konformnosti tej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorou odmietol odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ako už bolo konštatované, krajský súd napadnutým uznesením okrem iného potvrdil

uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na odpustenie zmeškania lehoty na

podanie odvolania. Vzhľadom na nevyhovenie návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania krajský súd posúdil odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu (sp. zn. zo 16. novembra 2010) ako odvolanie podané

oneskorene s poukazom na . Keďže uvedený rozsudok okresného súdu

nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2010 a sťažovateľ účinne podal odvolanie proti

nemu až 26. januára 2011, je ústavne akceptovateľný záver odvolacieho súdu o odmietnutí

odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010

z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože krajský súd vychádzal z relevantného

ustanovenia , ktoré primerane interpretoval a aplikoval

na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd tak nezistil relevantnú súvislosť medzi

namietaným porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48

a napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval

o odmietnutí odvolania sťažovateľa.

Vychádzajúc z citovanej judikatúry a svojich záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a základného práva

na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa a

listiny napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval

o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2010, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa sa vzťahujú aj na namietané

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval

o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2010, z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. 3 Ústavný súd napokon pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa

uplatnených vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. januára 2011 (ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov konania, pozn.).

Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti o porušení jeho označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu bola založená na tvrdení, že „vzhľadom na predmet konania, je

dôvodný postup podľa ust. , teda nepriznanie trov konania úspešnému

účastníkovi“. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k tejto námietke

sťažovateľa uviedol: „Žalobca bol v predmetnom konaní neúspešný, preto súd prvého

stupňa správne posúdil nárok žalovaných na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142

ods. 1 . Pre použitie ust. , ako to namietal žalobca, nebol daný

dôvod, keďže v konaní nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv

žalobcu. V opačnom prípade by totižto bolo jeho žalobe vyhovené.“ Krajský súd touto

formuláciou zaujal jednoznačný postoj k námietke sťažovateľa, pričom vychádzal

z relevantných ustanovení , ktoré ústavne konformným

spôsobom vyložil a aplikoval. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté uznesenie

krajského súdu v časti, v ktorej rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2011, je dostatočným spôsobom

odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní

o náhrade trov konania, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel sťažovateľovi, a zároveň tým aj

reagoval na jeho námietku. Napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej krajský

súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. januára 2011 pri odôvodňovaní svojho právneho názoru, preto

nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v uznesení krajského súdu nezistil.

Sťažovateľov nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažnosť v časti, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti podľa a listiny napadnutým uznesením

krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2011, odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. 4 Ústavný súd tak v súhrne konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení

krajského súdu a jeho častiach porušenie ústavno-procesných princípov vyplývajúcich

z až , a teda ani porušenie základných práv podľa a

ods. 2 listiny, respektíve práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a poukazujúc na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , , ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a 4 , a 4 listiny a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

ods. 1 dohovoru, konštatuje, že o prípadnom porušení týchto označených práv by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil namietané

porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až a

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom uznesení krajského súdu, nie je možné uvažovať

o prípadnom porušení označených práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal

porušenie svojich základných práv hmotného charakteru podľa a 4 ,

čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011