Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 485/2011
PDF · 219.23 KB
No categories available
III. ÚS 485/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom v konaní
vedenom pred okresným súdom sp. zn. 16 C 333/2008 domáhal svojho finančného nároku
ako ¼ všeobecnej hodnoty vecného bremena z titulu vlastníctva pozemkov, na ktorých stoja
nehnuteľnosti odporcov. Okresný súd po vykonaní dokazovania žalobný návrh sťažovateľa
zamietol rozsudkom sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010. Uvedený rozsudok
okresného súdu bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 2. decembra 2010
a nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2010. Následne okresný súd uznesením
z 18. januára 2011 rozhodol o trovách konania tak, že sťažovateľa ako neúspešného
účastníka konania podľa jeho výsledku zaviazal na náhradu trov konania. Sťažovateľ
v podaní doručenom okresnému súdu 26. januára 2011 žiadal o odpustenie zmeškania
lehoty na podanie odvolania proti rozsudku z dôvodu, že v neprítomnosti právneho zástupcu
sťažovateľa rozsudok okresného súdu prevzal jeho advokátsky koncipient v rozpore
s vnútorným predpisom advokátskej kancelárie. Okresný súd o návrhu sťažovateľa
na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu
rozhodol uznesením sp. zn. 16 C 333/2008 z 10. februára 2011, ktorým návrh sťažovateľa
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „advokátske povolanie je slobodné
povolanie, je vecou advokáta rozhodnutie vo veci organizácie pracovných činností
súvisiacich s výkonom advokácie v tom zmysle či ich bude vykonávať sám alebo vykonaním
poverí advokátskeho koncipienta alebo iného svojho odborného alebo iného zamestnanca.
Za rozhodnutia vo veci zvolenej organizácie činností zodpovedá však advokát a vzniknuté
pochybenia, dôsledkom ktorých môže byť zmeškanie lehôt ako to bolo aj v posudzovanom
prípade, nie sú dôvodom pre ospravedlnenie. Okrem toho, a na to je potrebné taktiež
poukázať, je málo pravdepodobným, že by prekážka, pre existenciu ktorej nemohlo dôjsť
k realizácii zmeškaného úkonu mohla v advokátskej kancelárii trvať od 2.12.2010
do 21.1.2011, t. j. takmer 7 týždňov malo zostať rozhodnutie súdu nepovšimnutým. V tomto
zmysle je vysoko pravdepodobné aj to, že ak by aj existovala akákoľvek prekážka, pričom
zdôrazniť je potrebné, že preukázanou ani nebola, nemohla trvať až do 21.1.2011,
aj dodržanie lehoty pre podanie návrhu upravenej ust. § 58 ods. 1 O.s.p. je preto
nevierohodné.“.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
z 10. februára 2011 (ktorým okresný súd návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie
odvolania zamietol, pozn.) a odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
16 C 333/2008 z 18. januára 2011 (ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov
konania, pozn.). Keďže sťažovateľ spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty
na podanie odvolania podal (26. januára 2011, pozn.) aj odvolanie proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010, bolo potrebné rozhodnúť aj o tomto
odvolaní. O uvedených odvolaniach sťažovateľa rozhodol krajský súd spoločným
uznesením s dvoma spisovými značkami sp. zn. 15 Co 47/2011, 15 Co 48/2011 z 22. júna
2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým v prvom výroku odmietol
odvolanie proti rozsudku, druhým výrokom potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu
a tretím výrokom rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uvádza, že „krajský súd v Prešove
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj
samotné uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Sťažovateľ ďalej
argumentuje tým, že „senát krajského súdu, ktorý rozhodol vo veci sťažovateľa, mal
a mohol vedieť, že pokiaľ na doručenke, ktorá preukazuje prevzatie rozsudku súdu prvého
stupňa dňa 02.12.2010, nie je razítko pošty, bola zásielka doručovaná súdnym
doručovateľom a lustráciou na súde mal zistiť, či dotyčná osoba zásielku prevzala, bola
JUDr. J. G. na Okresnom súde v Prešove splnomocnená na preberanie zásielok
do vlastných rúk.
V danej veci teda nie je možné mať za to, že zásielka bola doručená advokátskemu
koncipientovi, ktorý bol pracovne činný a bol poverený prijímaním zásielok, v zmysle § 48
ods. 5 O.s.p.. Nie je preto možné pričítať na ťarchu právnemu zástupcovi sťažovateľa, že
zásielku súdny doručovateľ odovzdal neoprávnenej osobe.“. Z uvedenej argumentácie
sťažovateľ odvodzuje porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a zásady rovnosti strán (čl. 37 ods. 3 listiny). Sťažovateľ tvrdí,
že k účinnému doručeniu právnemu zástupcovi sťažovateľa došlo až 21. januára 2011 (keď
mu okresný súd doručil uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011, ktorým rozhodol
o trovách konania, pozn.).
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „svoju neúčasť na pojednávaní konanom
16. novembra 2010 ospravedlnili... z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľa nemal
dostatok času na naštudovanie spisového materiálu“, pretože na splnomocnení
na zastupovanie sťažovateľa v konaní je uvedený dátum prevzatia zastupovania
15. november 2010.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku okresného súdu zo 16. novembra 2010 tvrdí, že
„mu postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“, pričom
poukazuje na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedený
rozsudok okresného súdu považuje navyše sťažovateľ za svojvoľný a arbitrárny, teda
porušujúci jeho označené základné práva a iné práva.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že „krajský
súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s námietkami sťažovateľa“, v čom vidí
porušenie „práva na spravodlivé súdne konanie“.
Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 a ods. 4 Listiny základných práv a slobôd,
základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 16 C 333/2008 zo dňa 16.11.2010
a uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co 47/2011, 15 Co 48/2011 zo dňa
22.06.2011, porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 16.11.2010, sp. zn. 16 C 333/2008
a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.06.2011, sp. zn. 15 Co 47/2011,
15 Co 48/2011, sa zrušujú a veci sa vracajú Okresnému súdu v Prešove a Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
Okresný súd v Prešove spolu s Krajským súdom v Prešove sú povinní uhradiť P. J.
spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie
a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál
7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008
zo 16. novembra 2010 a napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho
označené práva.
1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn.
16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010 poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy.
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Napadnutý rozsudok okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol
napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať
odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam poskytoval v odvolacom
konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý
rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra
2010 ,odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že krajský súd v rámci
jedného uznesenia rozhodol o troch odvolaniach sťažovateľa (proti uzneseniam okresného
súdu z 18. januára 2011 a 10. februára 2011 a rozsudku okresného súdu), a vzhľadom na to,
že sťažnostné argumenty sťažovateľa proti tomuto napadnutému uzneseniu vzájomne
súvisia a podmieňujú sa, ústavný súd považoval za nevyhnutné sa v prvom rade vysporiadať
s námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
v časti, v ktorej rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 10. februára 2011
(ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania).
2. 1 Sám sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že mu postupom okresného súdu
a jeho uznesením z 10. februára 2011 (ktorým zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania) bolo odoprené právo na opravný prostriedok a že
„mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Podľa názoru sťažovateľa toto pochybenie
okresného súdu ani krajský súd svojím postupom a uznesením nenapravil. Sťažovateľ
vlastne tvrdí, že mu postupom vo veci konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, t. j. aj
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených
v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď
nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola
postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie podľa stabilnej súdnej praxe
(pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 102/01
z 27. septembra 2001) postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať
pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj
samotným rozhodnutím.
Mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodu odňatia možnosti konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany
označených práv sťažovateľa (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že námietkami sťažovateľa
smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd
rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 10. februára
2011, sa nemohol vecne zaoberať z dôvodu ich neprípustnosti pre nevyužitie účinného
prostriedku nápravy ochrany základných práv sťažovateľa – v danom prípade dovolania.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci už po jej predbežnom prerokovaní.
2. 2 V logickej nadväznosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu ústavnej
konformnosti tej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorou odmietol odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ako už bolo konštatované, krajský súd napadnutým uznesením okrem iného potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na odpustenie zmeškania lehoty na
podanie odvolania. Vzhľadom na nevyhovenie návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania
lehoty na podanie odvolania krajský súd posúdil odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu (sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010) ako odvolanie podané
oneskorene s poukazom na § 218 ods. 1 OSP. Keďže uvedený rozsudok okresného súdu
nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2010 a sťažovateľ účinne podal odvolanie proti
nemu až 26. januára 2011, je ústavne akceptovateľný záver odvolacieho súdu o odmietnutí
odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 zo 16. novembra 2010
z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože krajský súd vychádzal z relevantného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval a aplikoval
na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd tak nezistil relevantnú súvislosť medzi
namietaným porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48
ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval
o odmietnutí odvolania sťažovateľa.
Vychádzajúc z citovanej judikatúry a svojich záverov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva
na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval
o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008
zo 16. novembra 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval
o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008
zo 16. novembra 2010, z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. 3 Ústavný súd napokon pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa
uplatnených vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008
z 18. januára 2011 (ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov konania, pozn.).
Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti o porušení jeho označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu bola založená na tvrdení, že „vzhľadom na predmet konania, je
dôvodný postup podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., teda nepriznanie trov konania úspešnému
účastníkovi“. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k tejto námietke
sťažovateľa uviedol: „Žalobca bol v predmetnom konaní neúspešný, preto súd prvého
stupňa správne posúdil nárok žalovaných na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142
ods. 1 O. s. p.. Pre použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p., ako to namietal žalobca, nebol daný
dôvod, keďže v konaní nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv
žalobcu. V opačnom prípade by totižto bolo jeho žalobe vyhovené.“ Krajský súd touto
formuláciou zaujal jednoznačný postoj k námietke sťažovateľa, pričom vychádzal
z relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne konformným
spôsobom vyložil a aplikoval. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté uznesenie
krajského súdu v časti, v ktorej rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 18. januára 2011, je dostatočným spôsobom
odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní
o náhrade trov konania, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,
nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel sťažovateľovi, a zároveň tým aj
reagoval na jeho námietku. Napadnuté uznesenie krajského súdu v časti, v ktorej krajský
súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
16 C 333/2008 z 18. januára 2011 pri odôvodňovaní svojho právneho názoru, preto
nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v uznesení krajského súdu nezistil.
Sťažovateľov nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením
krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 333/2008 z 18. januára 2011, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. 4 Ústavný súd tak v súhrne konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení
krajského súdu a jeho častiach porušenie ústavno-procesných princípov vyplývajúcich
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani porušenie základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 listiny, respektíve práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a poukazujúc na svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08,
III. ÚS 224/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6
ods. 1 dohovoru, konštatuje, že o prípadnom porušení týchto označených práv by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil namietané
porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom uznesení krajského súdu, nie je možné uvažovať
o prípadnom porušení označených práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal
porušenie svojich základných práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,
čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011