Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 252/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho o sťažnosti Z. F., K., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C

949/2002, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy

konania Z. F. v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania Z. F. v sume

471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2011

doručené podanie Z. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorého vyplývalo, že sa

sťažuje na postup Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. , v ktorom malo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ vystupuje v tomto konaní ako navrhovateľ. Ústavný súd vyhovel návrhu

sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu a uznesením č. k. -20 zo 16.

júna 2011 mu ustanovil za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku

JUDr. I. R., K.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila podaním doručeným ústavnému súdu

15. augusta 2011 pôvodné podanie sťažovateľa a okrem iného v ňom uviedla:

«Je pravdou, že sťažovateľ, na prvej strane svojej sťažnosti uvádza, že svoju sťažnosť

„uplatňuje“ proti Okresnému súdu Košice II. ale na strane osem svojej sťažnosti uvádza, že

žiada aby Ústavný súd vydal rozhodnutie o uhradení nemajetkovej ujmy vo výške 150 000 €

Okresným súdom Košice II. a 33 000 € Najvyšším súdom SR za ich „úmyselné prieťahy

v súdom konaní“.

Je teda nesporné, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojho práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa . Tak v konaní I. stupňového súdu

-Okresného súdu Košice II. ako aj dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR.

Svedčí o tom aj konštatovanie sťažovateľa na strane osem jeho sťažnosti v ktorej

poukazuje na nečinnosť a zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania, ktorá je podľa jeho

názoru na strane Okresného súdu Košice II. a je za ňu zodpovedný aj „za ďalšie roky

nečinnosťou Najvyšší súd SR“.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti aj z priložených príloh, sťažovateľ podal návrh

na začatie konania o ktorom tvrdí, že v ňom dochádza k prieťahom dňa 25. 7. 2000. V tejto

súvislosti nie je podstatné, že vec je vedená na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn.

keďže zodpovednosť za plynulý priebeh konania, ktorého zmyslom má byť

rýchla a účinná ochrana práv účastníkov konania je na strane vo veci konajúceho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva postup súdu v predmetnom konaní ako vyplýva z údajov

uvedených sťažovateľom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 20. 4. 2004 teda takmer

štyri roky po podaní žaloby. Z prehľadu predloženého sťažovateľom ďalej vyplýva, že súd

nariaďoval v predmetnej veci pomerne veľký počet pojednávaní. Aktivita súdu spočívajúca

v nariaďovaní veľkého počtu pojednávaní neznamená zakaždým efektívnu činnosť súdu. ...

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru

svedčia o porušovaní jeho práva v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Tieto

skutočnosti považujem za potrebné doplniť.

Najvyšší súd SR rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

zo dňa 14. 3. 2011 tak, že rozsudok Okresného súdu Košice II. z 11. 12. 2007 sp. zn.

-698 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 10. 2008 sp. zn.

zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Košice II. na nové konanie a rozhodnutie.

Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že z podaní žalobcu z 18. 11.

2005 z 20. 1. 2005 z 22. 12. 2005 z 29. 12. 2005 a z 21. 6. 2006 vyplýva, že sťažovateľ

navrhol aby súd pripustil pristúpenie ďalších osôb, ako ďalších účastníkov konania

na strane žalovaných. Dovolací súd poukazuje aj na to, že z obsahu podania sťažovateľa

z 9. 1. 2006 je zrejmé, že sa domáhal rozšírenia žaloby o jeho mzdové nároky celkom

vo výške 1 546 542 SK.

Dovolací súd poukazuje na to, že súd sa týmito procesnými návrhmi sťažovateľa

nezaoberal a odvolací súd túto procesnú nesprávnosť postupu súdu I. stupňa prehliadol.

Aj keď uvedené procesné úkony nemali všetky predpísané náležitosti, podľa názoru

odvolacieho súdu je z nich zrejmé, že sťažovateľovi išlo o to, aby do konania pristúpili ním

označené fyzické osoby na strane žalovaných a aby bola pripustená zmena jeho žaloby.

Vzhľadom na to, že išlo o odstrániteľné vady podania mal súd v súlade s ustanovením § 43

ods. 1 vyzvať sťažovateľa aby tieto podania doplnil alebo opravil v určenej lehote

a vhodným spôsobom mu mal uviesť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Je však nesporné, že súd I. stupňa takýmto spôsobom nepostupoval. Odňal tým

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čím zaťažil svoj postup vadou, ktorá bola

dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia dovolacím súdom.

Súd I. stupňa si túto okolnosť aj uvedomoval, pretože ako vyplýva z odôvodnenia

jeho rozsudku zo dňa 11. 12. 2007 „v konaní žiadnych ďalších účastníkov nevypočúval

pretože podľa úkonu právnej zástupkyne žalobcu vykonaného na pojednávaní 4. 1. 2005

voči všetkým označeným účastníkom zobrala návrh späť avšak konanie voči ním súd

nezastavoval pretože nebolo rozhodnuté o ich vstupe do konania“. Aj keď z citovanej časti

odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa je zrejmé, že sa zaoberá podaniami sťažovateľa, ktoré

boli súdu doručené do 4. 1. 2005. Je z neho zreteľný postup súdu, ktorý nenakladal

s podaniami sťažovateľa zákonom predpísaným spôsobom. V žiadnom ustanovení

totiž nemožno nájsť ospravedlnenie pre postup súdu, ktorý

podanie ktorým účastník konania navrhuje aby do konania vstúpi ďalší účastník nechal bez

povšimnutia. Súd môže pripustiť vstup iného účastníka do konania, ak tak navrhne účastník

konania alebo v prípade že nie sú splnené zákonom stanovené podmienky na takýto vstup,

pripustiť ho nemusí. Nie je však možné, aby o takomto úkone účastníka konania nerozhodol.

Rovnako to platí aj pre zmenu návrhu podľa ustanovenie § 95 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

Z rozhodnutia dovolacieho súdu teda nepochybne vyplýva, že tým že súd I. stupňa

nepostupoval zákonným spôsobom a nerozhodol o pripustení a zmene návrhu žalobcu

zaťažil konanie o návrhu žalobcu ďalšími zbytočnými prieťahmi a prispel k jeho

neprimeranej dĺžke. Tým, že od roku 2005 resp. 2006 nerozhodol o procesných návrhoch

žalobcu zavinil, že v roku 2011 sa konanie žalobcu vrátilo do štádia, v ktorom sa

nachádzalo v roku 2005. resp. 2006.

Z tohto hľadiska je Okresný súd Košice II. zodpovedný nie len za dĺžku konania od

podania žaloby do vynesenia jeho rozsudku ale aj za tú dobu konania ktorá nasledovala po

vynesení jeho rozsudku. So zreteľom na uvedenú vadu bolo totiž odvolacie konanie aj

dovolacie konanie dobou o ktorú predĺžil čas konania svojim neprávnym postupom

I. stupňový súd.

Vo vzťahu k dovolaciemu konaniu na neprimeranú dĺžku, ktorého sťažovateľ rovnako

vo svojej sťažnosti poukazuje si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že z obsahu spisu

vyplýva, že sťažovateľ sa opakovane pred súdom I. stupňa domáhal aby súd konal bez

prieťahov. Aj keby najvyššiemu súdu, súdiac podľa listín ním predložených ústavnému súdu

neadresoval sťažnosť na prieťahy v konaní z obsahu spisu bolo zrejmé, že sa sťažovateľ

aktívne domáhal plynulého postupu v konaní a na prieťahy upozorňoval (Strana 3

vyjadrenia Ústavného súdu SR sp. zn. Spr 489/2010, Spr 490/2010 a Spr 491/2010 zo dňa

7. 6. 2010). Napriek tomu, že vyššie citované rozhodnutie dovolacieho súdu bolo vydané

dňa 14. 3. 2011 sťažnosť sťažovateľa bola podaná dňa 20. 4. 2011 so zreteľom

na ustanovenie sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Je nepochybné, že sťažovateľ sa mohol aj pri preňho najnevýhodnejšom výklade

citovaného zákonného ustanovenia dozvedieť o tom, že dovolací súd v jeho veci rozhodol

dňa 14. 3. 2011. Aj v takomto prípade však jeho sťažnosť nie je vo vzťahu k dovolaciemu

konaniu podaná oneskorene.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

,,Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice II. vo veci vedenej o návrhu sťažovateľa

zo dňa 25. 7. 2000 vedenej pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu SR

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II. konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II. pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 150 000 €, ktoré je mu povinný zaplatiť Okresný súd Košice II. a primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 € ktoré je mu povinný zaplatiť Najvyšší súd SR.

Okresný súd Košice II. a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť navrhovateľovi všetky

trovy tohto konania.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil dôvody na jej odmietnutie

v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , a preto uznesením č. k. -32

z 24. augusta 2011 prijal sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd (12. septembra

2011) a právnu zástupkyňu sťažovateľa (29. septembra 2011), aby sa vyjadrili, či trvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch

účastníkov a v súlade s upustil ústavný súd od ústneho

pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr.

S. G., prípisom sp. zn. z 22. septembra 2011 doručeným ústavnému súdu

29. septembra 2011. Podpredsedníčka vo vyjadrení uviedla niektoré úkony, ktoré podľa

zistenia ústavného súdu zo spisu zodpovedajú obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho

spisu, a k veci ďalej uviedla:

„Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou a napadnutým spisom tunajšieho súdu,

v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce stanovisko:

Po podaní žaloby bol sťažovateľ vyzvaný na odstránenie vád podania a zaplatenie

súdneho poplatku za podaný návrh. Následne bolo konanie pre neodstránenie vád

zastavené uznesením zo dňa 1. 6. 2001 a po podaní odvolania bol spis predložený na

rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý uznesenie tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu došlo k vylúčeniu zákonného sudcu JUDr. F. Č. z prejednávania

predmetnej veci a následne k ďalšej zmene zákonného sudcu v súlade s rozvrhom práce

tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok.

Po naštudovaní predmetného spisu novou zákonnou sudkyňou JUDr. S. Z. (spis

obsahoval v čase pridelenia - 16. 4. 2003-viac ako 150 strán) bol ňou dňa 24. 11. 2003

určený termín pojednávania na deň 3. 2. 2004.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 20. 4. 2004, 29. 6. 2004 a 4. 1. 2005.

Uznesením z uvedeného dňa bolo rozhodnuté o procesnom návrhu sťažovateľa, proti

ktorému bolo podané odvolanie, preto bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu

súdu.

Po jeho vrátení bol dňa 8. 6. 2005 určený termín pojednávania na 8. 11. 2005.

Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 8.

2006 a bolo zmenené uznesením zo dňa 22. 9. 2006 (na žiadosť pôvodne ustanovenej

znalkyne pre jej pracovnú zaneprázdnenosť).

Znalecký posudok bol po opakovaných urgenciách doručený súdu v novembri 2007.

Bezprostredne po jeho doručení bolo určené pojednávanie na deň 11. 12. 2007. Na tomto

pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. V dôsledku podaného odvolania

a po vykonaní potrebných úkonov bol spis dňa 10. 3. 2008 predložený na rozhodnutie

odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 10. 11. 2008, kedy

bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu potvrdený. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 28. 11. 2008.

Po doručení rozsudku odvolacieho súdu doručil sťažovateľ dňa 24. 11. 2008 súdu

podanie označené ako „odvolanie“. Uznesením zo dňa 16. 12. 2008 bol vyzvaný na

doplnenie svojho podania z uvedeného dňa.

Dňa 5. 2. 2009 bolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdneho poplatku za

podané dovolanie a uznesením zo dňa 16. 2. 2009 mu bol ustanovený právny zástupca. Dňa

19. 3. 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, ktorý ho 3. 4. 2009 vrátil

tunajšiemu súdu na doplnenie dovolania. Na základe pokynu dovolacieho súdu bola dňa

7. 4. 2009 vypracovaná výzva pre právneho zástupcu sťažovateľa, na ktorú nereagoval,

preto mu bola uložená poriadková pokuta.

Dňa 24. 9. 2009 bol spis opakovane predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave,

na ktorom sa nachádzal do 25. 3. 2011, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým boli

rozsudky tunajšieho a odvolacieho Krajského súdu v Košiciach zrušené.

Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v danom

konaní nedošlo zo strany súdu k dlhodobým obdobiam úplnej nečinnosti. Pri posudzovaní

dĺžky konania je potrebné zohľadniť predovšetkým skutočnosti, že sťažovateľ podal neúplný

a nejasný návrh, preto bol vyzvaný na odstránenie jeho vád, opakovane podával do spisu

podania, s ktorými bolo potrebné sa oboznamovať, v priebehu konania boli procesnými

stranami navrhnutí viacerí svedkovia, ktorých súd vypočúval a vo veci bolo nariadené

znalecké dokazovanie, pričom z obsahu spisu vyplýva, že ustanovená znalkyňa telefonicky

oznámila súdu, že sťažovateľ sa bez riadneho ospravedlnenia nedostavil na vyšetrenie (č. l.

542).

Po doručení znaleckého posudku tunajší súd vo veci bez akýchkoľvek prieťahov

rozhodol a toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím Krajským súdom v Košiciach, ktorý

v rozhodnutí súdu prvého stupňa nezistil žiadne pochybenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujem priebežnosť daného konania

na tunajšom súde za zodpovedajúcu predmetu konania, obsahu a rozsahu jednotlivých

podaní (spis obsahuje v súčasnosti vyše 1100 strán) a jeho skutkovej obtiažnosti.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

z 10. októbra 2011 doručenom ústavnému súdu 13. októbra 2011 zotrvala na obsahu

podanej sťažnosti a k obsahu vyjadrenia uviedla:

„Pokiaľ ide o obsah vyjadrenia Okresného súdu Košice II považujem za potrebné

dať do pozornosti ústavnému súdu nasledujúce skutočnosti.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, sťažovateľ podal návrh na začatie konania dňa 25. 07.

2000. Napriek tomu, ako je zrejmé z vyjadrenia, prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené

na deň 03. 02. 2004, teda 3 a pol roka po podaní návrhu. Pre takéto obdobie nečinnosti

súdu neobstojí poukazovanie na to, že sťažovateľ nepodal návrh bez vád a, že bol vyzývaný

na odstránenie vád podania.

Ustanovenie v znení platnom v čase podania

návrhu totiž ukladalo súdu postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a, aby skutočnosti, ktoré boli medzi účastníkmi

sporné, sa spoľahlivo zistili. v ustanoveniach

umožňoval konanie pre neodstránenie nedostatkov vád podania zastaviť, rovnako ako zákon

o súdnych poplatkoch umožňoval zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ani

prípadná neúplnosť podania, či nezaplatenie súdneho poplatku, nezbavuje súd povinnosti

konať tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, teda vykonávať procesné

úkony tak, aby prostredníctvom tohto ustanovenia

zabezpečil právo účastníka konania na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov

a v primeranej lehote. Súd teda nezbavujú povinnosti konať rýchlo a efektívne prípadné

nedostatky procesného postupu na strane účastníka, ale aj v takomto stave konania má

vykonávať úkony, ktoré by viedli k odstráneniu prekážok v konaní a v prípade, že by tieto

prekážky odstránené neboli k jeho zastaveniu zo zákonných dôvodov. Nečinnosť súdu

v tomto smere nemôže byť ospravedlnená vytýkanými chybami postupu sťažovateľa. Navyše,

ako to vyplýva aj z vyjadrenia Okresného súdu Košice II, uznesenie o zastavení konania

bolo Krajským súdom v Košiciach zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že každá situácia v ktorej dôjde k zrušeniu rozhodnutia

prvostupňového súdu odvolacím súdom, je vlastne takým postupom prvostupňového súdu,

ktorý spôsobil zbytočné prieťahy spočívajúce v dĺžke odvolacieho konania.

Ako už bolo vyššie uvedené, prvé pojednávanie bolo nariadené na deň 3. 2. 2004, súd

poukazuje na skutočnosť, že vo veci došlo k zmene pojednávajúceho sudcu ako aj

na skutočnosť, že JUDr. S. Z. pred nariadením pojednávania musela preštudovať 150 strán

spisu. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti ústavnému súdu, že nie je

skutočnosťou, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľa výmena vo veci

pojednávajúceho sudcu, ani ďalšia zmena tohto sudcu, v súlade s rozvrhom práce súdu na

príslušný kalendárny rok. Je povinnosťou súdu organizovať svoju činnosť tak, vrátane

personálneho zabezpečenia výkonu súdnictva, aby táto organizácia zabezpečila plynulosť a

efektívnosť rozhodovania. Navyše sťažovateľovi sa nejaví nijako relevantný argument o

súvislosti medzi 150 stranovým spisom a skutočnosťou, že súd v jeho veci nenariadil za tri a

pol roka ani jedno pojednávanie. Štúdium spisu aj po jeho pridelení inému sudcovi je

základnou súčasťou práce sudcu a nemôže byť akceptované ako dôvod pre ktorý súd vo veci

nekoná. Navyše, ako je zrejmé súd v čase pridelenia veci sudkyni JUDr. S. Z. ešte nezačal

vykonávať žiadne dokazovanie a nemožno ospravedlňovať jeho nečinnosť akoukoľvek

zložitosťou veci, prinajmenšom v tomto štádiu konania.

V ďalšej časti sa Okresný súd Košice II venuje vo svojom vyjadrení časti konania,

v ktorej bolo nariadené znalecké dokazovanie. Toto znalecké dokazovanie, ako je zrejmé,

bolo dôvodom na odročenie pojednávania zo dňa 8. 11. 2005 a znalecký posudok bol

podaný v novembri 2007, teda po dvoch rokoch. Je potrebné aj túto časť konania,

predovšetkým jej dĺžku, považovať za takú, ktorou súd nevykonával efektívne svoju činnosť.

Aj keď sa vo vyjadrení uvádza, že podanie znaleckého posudku urgoval, nie je zrejmé, že by

súd použil poriadkové opatrenia podľa § 53, ktoré možno použiť voči každému, kto sťažuje

postup súdu.

V ďalšej časti vyjadrenia je opísaný postup súdu po vydaní rozsudku zo dňa 11. 12.

2007.

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. vyplýva, že podaniami

sťažovateľa z roku 2005, ktorými navrhoval pristúpenie ďalších účastníkov na strane

žalovaných a domáhal sa pripustenia a rozšírenia žaloby, sa súd nezaoberal a nereagoval

na ne spôsobom, ktorý mu ukladá .

neumožňuje súdu nereagovať na takéto podania, keďže

tieto vyžadujú na to, aby mohli spôsobiť zamýšľané účinky, súhlas súdu alebo pripustenie

rozšírenia žaloby.

Súd so zreteľom na ustanovenia nemusí za každých

okolností vyhovieť návrhu účastníka konania na pripustenie ďalších účastníkov do konania,

ani nemusí pripustiť žalobu. Nemôže však o takýchto podaniach nerozhodnúť. Z uvedeného

dôvodu možno celé konanie pred prvostupňovým odvolacím aj dovolacím súdom, po roku

2005 považovať za obdobie zbytočných prieťahov spôsobených prvostupňovým súdom

a obdobie, ktoré bez akéhokoľvek dôvodu prispelo k neprimeranej dĺžke konania. Je totiž

nepochybné, že nesprávny postup Okresného súdu Košice II vo vzťahu k citovaným

podaniam, vyvolal potrebu zrušenia rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu, a

vec sa dostala do štádia v ktorom sa nachádzala v roku 2005. Obdobie šiestich rokov

konania na rôznych stupňoch súdu nemohlo viesť k odstráneniu právnej neistoty účastníka

konania a túto skutočnosť možno pripísať len na vrub nesprávneho postupu Okresného súdu

Košice II. So zreteľom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR jeho sťažnosti,

tak ako bola upravená podaním zo dňa 15. 08. 2011, a v časti v ktorej ju prijal na ďalšie

konanie uznesením zo dňa 24. 08. 2011, vyhovel.“

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil takýto stav a priebeh namietaného konania:

Dňa 25. júla 2000 sťažovateľ (ako žalobca) doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa

domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti žalovanému,

a to G. (okresný súd viedol vec pod sp. zn. ).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2000 vyzval sťažovateľa,

aby upresnil označenie žalovaného a upresnil petit svojho žalobného návrhu uvedením,

čoho sa v konaní domáha, a to v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Dňa 8. januára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Odstránenie vád návrhu“ z 25. júla 2000, v ktorom upresnil okruh žalovaných a súčasne

upresnil petit žalobného návrhu.

Dňa 22. januára 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku.

Dňa 8. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o oslobodenie

od súdneho poplatku.

Dňa 19. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Upresnenie ďalšieho žalovaného v mojej veci“, ktorým navrhol rozšíriť počet účastníkov

konania na strane žalovaných.

Dňa 23. apríla 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Doplnenie – spisu“, ktorým doplnil spis o určité listiny.

Dňa 1. júna 2001 okresný súd uznesením č. k. -72 konanie zastavil

(okresný súd doručil uznesenie sťažovateľovi 19. júna 2001).

Dňa 19. júna 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Žiadosť o informácie“, ktorým okresný súd žiadal o poskytnutie informácie o stave

konania.

Dňa 20. júna 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -72 z 1. júna 2001, ktorým súd konanie zastavil.

Dňa 25. júna 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Žiadosť o pokračovanie v súdnom konaní“, ktorým ho žiadal, aby pokračoval v konaní.

Dňa 24. augusta 2001 okresný súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom

sťažovateľa Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie

o odvolaní (krajský súd vec viedol pod sp. zn. ).

Dňa 31. augusta 2001 krajský súd uznesením č. k. -99 uznesenie

okresného súdu č. k. -72 z 1. júna 2001 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesenie doručil okresnému súdu 18. októbra 2001

a sťažovateľovi 6. novembra 2001).

Dňa 2. novembra 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Urgencia v súdnom konaní vo veci “, ktorým ho žiadal, aby začal vo veci

konať.

Dňa 7. januára 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. F. Č. oznámil predsedovi

okresného súdu skutočnosti, ktoré zakladajú jeho zaujatosť proti sťažovateľovi (sťažovateľ

v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I podal na zákonného sudcu žalobu o

ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy), a predložil spis krajskému súdu na

rozhodnutie 22. februára 2002.

Dňa 28. februára 2002 krajský súd uznesením č. k. -106 vo veci

vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania veci sp. zn. vedenej okresným súdom

vrátil vec okresnému súdu (17. apríla 2002) na postup podľa § 15 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účinného od 1. januára 2002.

Dňa 22. apríla 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. F. Č. oznámil predsedovi

okresného súdu dôvody svojej zaujatosti.

Dňa 30. apríla 2002 predseda okresného súdu opatrením č. Spr. 2/02 pridelil vec

náhodným výberom sudcovi oprávnenému rozhodovať o veci príslušného registra; novým

zákonným sudcom sa stal JUDr. M. P. Okresný súd pridelil veci novú spisovú značku 20 C

949/2002.

Dňa 4. júna 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. M. P. vyzval sťažovateľa,

aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil súdu odpis upresnenej žaloby doručenej

okresnému súdu 8. januára 2001.

Dňa 11. septembra 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu upresnenú žalobu.

Dňa 23. januára 2003 a 30. januára 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu podania,

ktorými upresnil údaje o ďalších žalovaných.

Dňa 16. apríla 2003 sa v poradí treťou zákonnou sudkyňou stala JUDr. S. Z.

Dňa 3. februára 2004 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa sťažovateľ

zúčastnil; okresný súd pojednávanie odročil na 20. apríl 2004, z dôvodu potreby rozhodnúť

o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku a o ustanovenie mu advokáta.

Dňa 31. marca 2004 okresný súd uznesením č. k. -166 ustanovil

sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov – JUDr. V. a uznesením č. k.

-170 mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 20. apríla 2004 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom vypočul

sťažovateľa a žalovaných, napokon pojednávanie odročil na 29. jún 2004 z dôvodu

predvolania ďalších svedkov.

Dňa 7. mája 2004 a 24. júna 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh

na doplnenie dokazovania.

Dňa 29. júna 2004 okresný súd uskutočnil pojednávanie, vypočul sťažovateľa,

svedkov MUDr. H. a Mgr. F. a odročil ho na neurčito z dôvodu potreby predvolania ďalších

svedkov; sťažovateľ požiadal okresný súd o odpis zápisnice z pojednávania.

Dňa 26. augusta 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o odpis zápisnice

z pojednávania uskutočneného 29. júna 2004, ktorú mu okresný súd zaslal 10. septembra

2004.

Dňa 14. októbra 2004 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby

upresnila okruh osôb na strane žalovaných.

Dňa 19. októbra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu fotokópie všetkých

zainteresovaných osôb v jeho veci.

Dňa 27. októbra 2004 okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 2. november

2004 na 4. január 2005 (predvolal účastníkov konania a všetkých sťažovateľom dosiaľ

navrhovaných svedkov).

Dňa 8. novembra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila okresnému súdu

návrh, aby súd do konania pripustil vstup ďalších účastníkov na strane odporcu, a to

Leteckú vojenskú nemocnicu ako odporcu v 2. rade a Ústrednú vojenskú nemocnicu ako

odporcu v 3. rade.

Dňa 15. decembra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila okresnému súdu

návrh, aby súd pripustil zmenu žalobného petitu, ktorým navrhla uloženie povinnosti

odporcom zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 3 350 000 Sk.

Dňa 4. januára 2005 okresný súd uskutočnil pojednávanie, pričom právna zástupkyňa

sťažovateľa upresnila okruh účastníkov na strane žalovaného, okresný súd vypočul

sťažovateľa a svedkov, uznesením č. k. -307 pripustil zmenu žalobného

petitu v zmysle podaného návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa z 15. decembra 2004

a uznesením č. k. -306 pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpili

ďalší účastníci na strane odporcu v zmysle návrhu podaného právnou zástupkyňou

sťažovateľa z 8. novembra 2004; pojednávanie odročil na 26. apríl 2005 na účely

predvolania ďalších svedkov.

Dňa 22. februára 2005 žalovaná v 2. rade doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu č. k. -306 zo 4. januára 2005, ktorým pripustil vstup do konania

na strane žalovaných ako žalovanú v 2. rade Leteckú vojenskú nemocnicu (okresný súd

predložil spis krajskému súdu spolu s opravným prostriedkom 2. marca 2005).

Dňa 30. marca 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na doplnenie

dokazovania, pričom uviedol, že na predvolaní a vypočutí ním navrhovaných svedkov

v predchádzajúcom období netrvá.

Krajský súd uznesením č. k. -481 z 30. marca 2005 odmietol odvolanie

žalovanej v 2. rade (spis vrátil okresnému súdu 29. apríla 2005).

Dňa 8. novembra 2005 okresný súd uskutočnil pojednávanie, pričom právna

zástupkyňa sťažovateľa upresnila okruh účastníkov na strane žalovaného, okresný súd

vypočul sťažovateľa a svedkov a pojednávanie odročil na neurčito na účely ustanovenia

znalca a vypracovania znaleckého posudku na posúdenie zdravotného stavu žalobcu;

žalobca a žalovaní boli vyzvaní, aby v lehote 10 dní formulovali otázky pre znalca.

Dňa 18. novembra 2005, 21. novembra 2005 a 22. decembra 2005 sťažovateľ doručil

okresnému súdu návrhy, aby do konania na strane žalovaných pristúpili ďalší účastníci.

Dňa 20. decembra 2005 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby

v lehote 30 dní od doručenia výzvy predložila otázky pre znalca; tieto doručila právna

zástupkyňa okresnému súdu 27. decembra 2005.

Dňa 10. januára 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na pripustenie

rozšírenia žaloby o jeho mzdové nároky (odmena a náhrada ušlej mzdy).

Dňa 9. februára 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom uviedol,

že skutočne žiada pripustenie osôb označených v jeho podaní na č. l. 377 spisu ako ďalších

účastníkov konania.

Dňa 21. júna 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh, aby do konania

na strane žalovaných pristúpil ďalší účastník.

Dňa 17. júla 2006 okresný súd uznesením č. k. -451 nariadil znalecké

dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva, odvetvia psychológie PhDr. S. (posúdenie

zdravotného stavu sťažovateľa) a uložil jej v lehote 40 dní vypracovať znalecký posudok.

Dňa 4. augusta 2006 ustanovená znalkyňa PhDr. S. doručila okresnému súdu žiadosť o

zrušenie uznesenia o jej ustanovení za znalkyňu v namietanom konaní, čo odôvodnila

svojou „výraznou“ pracovnou zaneprázdnenosťou a dlhodobejšou práceneschopnosťou.

Dňa 8. augusta 2006 sa sťažovateľ žiadosťou doručenou okresnému súdu domáhal

pokračovania v konaní.

Dňa 18. augusta 2006 okresný súd predložil spis na vypracovanie znaleckého

posudku ustanovenej znalkyni napriek jej žiadosti o zrušenie uznesenia o jej ustanovení

za znalkyňu. Ustanovená znalkyňa spis neprevzala z už uvedených dôvodov.

Dňa 18. septembra 2006 ustanovená znalkyňa PhDr. St. doručila okresnému súdu

ďalšiu žiadosť o zrušenie uznesenia o jej ustanovení za znalkyňu, pričom uviedla, že

charakter problému, na ktorý okresný súd žiada vyjadrenie odborného znalca, vyžaduje

odbornosť znalca v odbore zdravotníctva, odvetví psychiatrie, a nielen klinickej

psychológie.

Dňa 22. septembra 2006 okresný súd uznesením č. k. -461 zmenil

uznesenie zo 17. júla 2006 tak, že ustanovil za znalkyňu MUDr. K.

Dňa 10. októbra 2006 ustanovená znalkyňa MUDr. K. doručila okresnému súdu

oznámenie, že odvetvie psychológia, v ktorom okresný súd žiada posudok podať, nie je

odvetvie, v ktorom je ustanovená a vedená na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej

republiky ako znalec; pokiaľ okresný súd trvá na podaní znaleckého posudku, „trvá“

na zaslaní nového uznesenia.

Dňa 12. októbra 2006 okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. -465,

ktorým povolil ustanovenej znalkyni pribrať si konzultanta aj z iného odvetvia, ak to bude

potrebné pre odborné posúdenie veci. Sťažovateľ doručil predsedovi okresného súdu

sťažnosť na vo veci konajúcu zákonnú sudkyňu JUDr. Z.

Dňa 18. februára 2007 ustanovená znalkyňa zaslala okresnému súdu oznámenie,

v ktorom uviedla, že jej doteraz neboli predložené otázky, na ktoré má v znaleckom

posudku odpovedať, a preto žiadala o ich predloženie.

Dňa 26. marca 2007 okresný súd doručil ustanovenej znalkyni uznesenie o nariadení

znaleckého dokazovania č. k. -451 zo 17. júla 2006.

Dňa 30. apríla 2007 ustanovená znalkyňa predvolala sťažovateľa na vyšetrenie

na účely vypracovania znaleckého posudku na 12. máj 2007, na ktoré sa však sťažovateľ

nedostavil. V liste z 11. mája 2007 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že tá istá

ustanovená znalkyňa sa jeho zdravotným stavom zaoberala už v roku 2006 v súvislosti

s iným konaním, ktorého je účastníkom, a z tohto dôvodu namietal jej zaujatosť.

Dňa 16. mája 2007 ustanovená znalkyňa oznámila okresnému súdu, že 12. mája 2007

sa sťažovateľ nedostavil na vyšetrenie a ani sa neospravedlnil, a 30. mája 2007 oznámila

okresnému súdu, že ďalšie vyšetrenie sťažovateľa určila na 17. jún 2007, a v tejto súvislosti

žiadala okresný súd o súčinnosť pri zabezpečení účasti sťažovateľa na vyšetrení jeho

zdravotného stavu.

Dňa 7. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa 17. júna 2007 dostavil

na lôžkové oddelenie na vyšetrenie pre účely vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 11. júna 2007 sťažovateľ doručil okresnému súdu odpoveď na jeho urgenciu

zo 7. júna 2007, ktorú odôvodnil tým, že jeho odborná lekárka nedala súhlas na takéto

vyšetrenie, a tiež z dôvodu svojej osobnej starostlivosti o svoju chorú 81-ročnú matku;

okresnému súdu zaslal aj výpis z osobného účtu zo Spoločnej zdravotnej poisťovne, že sa

nikdy neliečil na žiadne psychiatrické choroby a ani ho nikto na ne neliečil.

Dňa 31. júla 2007, 14. augusta 2007 a 15. októbra 2007 sťažovateľ zaslal predsedovi

okresného súdu žiadosť o zmenu predsedu senátu konajúceho vo veci a aj zákonnej sudkyne

(15. októbra 2007).

Dňa 2. septembra 2007 sťažovateľ zaslal okresnému súdu „žiadosť o začatie

súdneho konania vo veci“.

Dňa 10. septembra 2007 okresný súd vyzval ustanovenú znalkyňu, aby mu oznámila,

v akom stave sa nachádza znalecké dokazovanie, ako aj dôvody, ktoré jej bránia v jeho

vypracovaní.

Dňa 24. septembra 2007 ustanovená znalkyňa oznámila okresnému súdu, že

na vypracovanie znaleckého posudku potrebuje písomné stanovisko okresného súdu, keďže

sa jej nepodarilo vyšetriť sťažovateľa, a taktiež uviedla, že znalecký posudok „nemusí byť

bez vyšetrenia sťažovateľa vykonaný riadne“.

Dňa 9. novembra 2007 okresný súd urgoval ustanovenú znalkyňu na vypracovanie

znaleckého posudku.

Dňa 27. novembra 2007 ustanovená znalkyňa doručila okresnému súdu znalecký

posudok.

Dňa 11. decembra 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa

sťažovateľ zúčastnil a súhlasil s prerokovaním veci bez súdom mu ustanovenej právnej

zástupkyne; okresný súd uznesením č. k. -666 vyhlásil dokazovanie

za skončené a rozsudkom č. k. -698 žalobu sťažovateľa zamietol, pričom

rozhodol aj o trovách konania.

Dňa 11. februára 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti rozsudku

č. k. -698 z 11. decembra 2007 a 12. mája 2008 „upresnenie odvolania“.

Dňa 13. februára 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní

od doručenia výzvy oznámil, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia

pojednávania.

Dňa 14. februára 2008 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila okresnému súdu

žiadosť o zrušenie jej ustanovenia za právnu zástupkyňu sťažovateľa z dôvodu jej pracovnej

zaťaženosti.

Dňa 10. marca 2008 okresný súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom

sťažovateľa krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (krajský súd vec viedol pod sp. zn.

a bola pridelená do senátu predsedu JUDr. S.).

Dňa 10. marca 2008 sťažovateľ doručil krajskému súdu podanie označené ako

sťažnosť proti postupu okresného súdu.

Dňa 28. marca 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu oznámenie, v ktorom

uviedol, že s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nesúhlasí.

Dňa 17. júna 2008 krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 28. júl 2008.

Dňa 20. júna 2008 krajský súd prípisom požiadal Fakultnú nemocnicu s poliklinikou,

o zaslanie kompletnej zdravotnej dokumentácie sťažovateľa.

Dňa 4. júla 2008 vedúci zdravotníckeho zariadenia MUDr. S. oznámil krajskému

súdu, že osobný spis sťažovateľa spolu s jeho zdravotnou dokumentáciou bol 20. septembra

2000 odoslaný do archívu v L., a odkázal krajský súd na túto inštitúciu.

Dňa 24. júla 2008 predseda senátu JUDr. S. účastníkom konania oznámil, že ruší

pojednávanie nariadené na 28. júl 2008 bez uvedenia dôvodu.

Dňa 2. septembra 2008 právna zástupkyňa sťažovateľa opakovane požiadala okresný

súd o zrušenie jej ustanovenia za právnu zástupkyňu sťažovateľa.

Dňa 3. septembra 2008 krajský súd uskutočnil vo veci pojednávanie, na ktoré sa

právna zástupkyňa sťažovateľa nedostavila; pojednávanie bolo odročené s tým, že vec bude

vrátená súdu prvého stupňa na rozhodnutie o žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa

(doručenej okresnému súdu 14. februára 2008) o zrušení jej ustanovenia za právnu

zástupkyňu sťažovateľa.

Dňa 4. septembra 2008 krajský súd uznesením č. k. -908 vrátil vec súdu

prvého stupňa (na rozhodnutie o žiadosti právnej zástupkyne o zrušenie jej ustanovenia

za právnu zástupkyňu sťažovateľa).

Dňa 7. októbra 2008 okresný súd uznesením č. k. -909 zrušil

uznesenie č. k. -206 z 31. marca 2004, ktorým ustanovil JUDr. Verešovú

za právnu zástupkyňu sťažovateľa, ktoré 14. októbra 2008 doručil sťažovateľovi,

a v nadväznosti na to 13. októbra 2008 predložil spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku č. k. -698 z 11. decembra 2007 krajskému súdu.

Dňa 27. októbra 2008 krajský súd na verejnom pojednávaní vyhlásil rozsudok č. k.

-915, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. -698

z 11. decembra 2007 (krajský súd predtým oznámil účastníkom konania verejné vyhlásenie

rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania).

Dňa 26. novembra 2008 sťažovateľ doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) podanie označené ako „Odvolanie proti rozsudku“

prvostupňového súdu aj krajského súdu a žiadal stanovisko k obidvom rozsudkom.

Dňa 1. decembra 2008 najvyšší súd odstúpil odvolanie sťažovateľa okresnému súdu.

Dňa 16. decembra 2008 okresný súd vyhodnotil podanie sťažovateľa ako dovolanie

a uznesením č. k. -979 mu uložil, aby doplnil svoje podanie, a 8. januára

2009 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v sume

6 803,50 €.

Dňa 13. januára 2009 sťažovateľ doplnil svoje podanie (dovolanie) a upresnil petit

návrhu.

Dňa 26. januára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o „odpustenie“

súdneho poplatku a doložil potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 5. februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby obratom oznámil, či žiada,

aby mu bol ustanovený zástupca z radu advokátov, keďže ako dovolateľ musí byť zastúpený

advokátom.

Dňa 5. februára 2009 okresný súd uznesením č. k. -1023 priznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 13. februára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov.

Dňa 16. februára 2009 okresný súd uznesením č. k. -1027 ustanovil

sťažovateľovi za právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T.

Dňa 19. marca 2009 okresný súd predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Dňa 3. apríla 2009 najvyšší súd vrátil vec okresnému súdu ako predčasne predložený

bez rozhodnutia (s tým, že súdom ustanovený právny zástupca sa k dovolaniu nevyjadril,

ako aj s tým, že po odstránení nedostatkov dovolania je potrebné toto doručiť ostatným

účastníkom konania).

Dňa 7. apríla 2009 okresný súd uznesením č. k. -1033 vyzval

právneho zástupcu sťažovateľa, aby doplnil dovolanie a uviedol konkrétne dovolacie

dôvody s ich odôvodnením.

Dňa 22. júna 2009 okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa na doplnenie

dovolania.

Dňa 8. júla 2009 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd o predĺženie

lehoty na doplnenie dovolania.

Dňa 6. augusta 2009 okresný súd uznesením č. k. -1038 uložil

právnemu zástupcovi sťažovateľa poriadkovú pokutu v sume 200 € z dôvodu porušenia

povinnosti doplniť sťažovateľom podané dovolanie v súdom určenej lehote.

Dňa 24. augusta 2009 právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril k výzve súdu

zo 7. apríla 2009 (opakovane žiadal sťažovateľa konkretizovať dovolacie dôvody, ktorý tak

však neurobil) a podal odvolanie proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty č. k.

-1038 zo 6. augusta 2009.

Dňa 16. septembra 2009 okresný súd zrušil uznesenie č. k. -1038

zo 6. augusta 2009 o uložení poriadkovej pokuty právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Dňa 24. septembra 2009 okresný súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o dovolaní.

Dňa 14. marca 2011 najvyšší súd uznesením č. k. -1109 zrušil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2008 a rozsudok okresného

súdu č. k. -698 z 11. decembra 2007 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie z dôvodu, že okresný súd sa nezaoberal procesnými návrhmi sťažovateľa

a nevyzval sťažovateľa na opravu a doplnenie jeho procesných úkonov, ktoré vykazovali

nedostatky.

Ústavný súd zistil, že po vrátení spisu okresnému súdu najvyšším súdom 25. marca

2011 doručoval okresný súd 14. apríla 2011 účastníkom konania rozhodnutie najvyššieho

súdu.

Dňa 1. júna 2011 právny zástupca sťažovateľa JUDr. T. požiadal o predĺženie lehoty

na odstránenie nedostatkov podania a súčasne podal námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni.

Dňa 3. júna 2011 okresný súd uznesením č. k. -1234 predĺžil

právnemu zástupcovi sťažovateľa lehotu na odstránenie nedostatkov jeho podania v zmysle

žiadosti z 1. júna 2011.

Dňa 14. októbra 2011 okresný súd zaslal výzvu právnemu zástupcovi sťažovateľa, či

má považovať podnet za námietku zaujatosti.

Ústavný súd zistil, že od vrátenia spisu krajským súdom okresnému súdu 25. marca

2011 okresný súd vo veci nenariadil žiadne pojednávanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia povinnosť pre sudcu

vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých

dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo

samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ako aj

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj

povahu prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť

sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, predmetom konania pred okresným súdom je

rozhodovanie o žalobe o ochranu osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy. Po právnej

stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Zo skutočností uvedených sťažovateľom a okresným súdom a ani z obsahu na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil nijakú okolnosť, ktorá by odôvodňovala

záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska je vec zložitejšia, a to najmä

s ohľadom na opakované dopĺňanie žaloby sťažovateľom a potrebu vykonať časovo

náročnejšie dokazovanie, pričom v súvislosti s vykonaním dokazovania je potrebné

poukázať na skutočnosť, že dokazovanie vyžadovalo tak zabezpečenie viacerých svedkov,

ako aj oboznámenie sa a vyhodnotenie mnohých listinných dôkazov a vypracovanie

znaleckého posudku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť

veci čiastočne ovplyvnila doterajšiu dĺžku namietaného konania, nemožno ňou však

ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania v trvaní viac ako 11 rokov.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu

napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Ústavný súd pripúšťa, že procesné úkony, ktoré počas doterajšieho priebehu konania

urobil sťažovateľ (žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, odvolanie proti uzneseniu

o zastavení konania a proti rozsudku, návrhy na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do

konania na strane odporcu, návrhy na zmenu petitu a opakované dopĺňania žaloby, námietky

zaujatosti proti ustanovenej znalkyni a opakované návrhy na doplnenie dokazovania),

objektívne vplývali na priebeh a dĺžku namietaného konania, keďže vo veci konajúci

okresný súd sa s týmito návrhmi sťažovateľa musel a mal zaoberať. Zároveň ale ústavný súd

konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného

konania, ale na ktorých uplatnenie má sťažovateľ právo podľa príslušných ustanovení

, a preto nemôžu ísť na jeho ťarchu. Ústavný súd ich ale

zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný

súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na prvú vetu , podľa ktorej

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

, ako aj dohovoru, môže dôjsť nielen neodôvodnenou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

Konanie okresného súdu je poznačené niekoľkými obdobiami nečinnosti:

- obdobie od zaslania výzvy okresného súdu sťažovateľovi 4. júna 2002

do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci 3. februára 2004, ktoré trvalo viac ako

19 mesiacov,

- obdobie od odročenia pojednávania na neurčito na účely ustanovenia znalca

a vypracovania znaleckého posudku v trvaní takmer deväť mesiacov, pričom znalec bol

ustanovený až po šiestich rokoch od začatia konania.

Ústavný súd ďalej dospel k záveru, že konanie okresného súdu vykazuje znaky

neefektívnej činnosti. Za takúto ústavný súd považuje:

- zamietnutie žaloby sťažovateľa uznesením č. k. -72 z 1. júna 2001

z dôvodu, že podanie sťažovateľa neobsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti.

Toto uznesenie na základe podaného odvolania krajský súd uznesením č. k.

-99 z 31. augusta 2001 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

z dôvodu, že sťažovateľ si súdom uloženú povinnosť doplniť podanie o zákonom

predpísané náležitosti v určenej lehote splnil;

- predloženie „námietky zaujatosti“ konajúceho zákonného sudcu na rozhodnutie

krajskému súdu a vrátenie veci okresnému súdu na zabezpečenie postupu podľa § 15 ods. 1

(január – apríl 2002);

- ustanovenia znalkyne na vykonanie znaleckého posudku z odboru, v ktorom nie je

vedená v zozname znalcov príslušného súdu;

- nerešpektovanie žiadosti ustanovenej znalkyne o zrušenie uznesenia o jej

ustanovení;

- nesústredený postup okresného súdu po podaní odvolania sťažovateľa proti

rozsudku č. k. -698 z 1. decembra 2007, ktorým žalobu zamietol, spočívajúci

predovšetkým v tom, že okresný súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom

sťažovateľa krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní bez toho, aby sa náležite vysporiadal

so žiadosťami právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá žiadala zrušiť svoje ustanovenie za

právnu zástupkyňu sťažovateľa v tomto konaní tak pre rozpor záujmov, ako aj z dôvodu jej

pracovnej vyťaženosti (december 2007 – október 2008);

- nedostatky v postupe okresného súdu zistené v dovolacom konaní, keď najvyšší súd

pre nedostatky konania uznesením č. k. -1109 zrušil rozsudok krajského

súdu z 27. októbra 2008, ako aj rozsudok okresného súdu z 11. decembra 2007 a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie (25. marca 2011).

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností vzhľadom na uvedené rozhodol, že

okresný súd svojou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou v konaní vedenom pod sp. zn.

s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (viac ako 11 rokov) spôsobil

zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte

namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby

v konaní vedenom pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

150 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, keď uviedol, že „... Okresný súd Košice II

v plnej miere pošliapal jeho práva, spravodlivo a včas právnou cestou vyriešiť jeho podanú

žalobu....“, pričom vyjadril presvedčenie o plnej zodpovednosti okresného súdu ,,... za jeho

dvanásťročné trápenie v domácom väzení...“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, „procesnú aktivitu“

sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo v čase rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa v sume

5 000 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátkou JUDr. I. R.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy konania za tri úkony právnej služby

v sume 471,28 €. Ústavný súd úhradu priznal v požadovanej sume, pretože neprekračovala

sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právnu

zástupkyňu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii

ústavného súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa sa na konanie pred ústavným súdom použijú

primerane ustanovenia . Podľa štát má

podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,

pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu (v bode 5 výroku tohto rozhodnutia)

povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011