Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 464/2011
PDF · 197 KB
No categories available
IV. ÚS 464/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,
V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.
zn. 3 To 186/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2011 doručená sťažnosť I. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. V., V., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl.
5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 186/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 (ďalej aj „namietané
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre
podozrenie zo spáchania zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne
prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona,
zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného
zákona a prečinov krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona
a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný
väzobne z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková
väzba) a v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 22. marca
2011. Sťažovateľ je trestne stíhaný spolu s ďalšími obvinenými.
Dňa 19. júla 2011 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš obžalobu proti
sťažovateľovi a ďalším obvineným pre uvedené trestné činy. Po podaní obžaloby Okresný
súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) na neverejnom zasadnutí konanom 27. júla 2011
rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, že sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sa
ponechávajú vo väzbe, pričom dôvody väzby zostali nezmenené. Proti uzneseniu okresného
súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sťažnosť.
Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu okrem iného poukázal aj na
skutočnosť, že okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby
písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka a o týchto návrhoch
nerozhodol.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 186/2011 zo 17. augusta 2011 bola sťažnosť
sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných zamietnutá. Zároveň krajský súd označeným
uznesením rozhodol, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby, a tiež, že
neukladá dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom ako náhradu väzby.
Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom krajského súdu, ktorý
namietaným uznesením rozhodol aj o návrhoch sťažovateľa na nahradenie väzby písomným
sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez toho, aby o týchto najprv
rozhodol okresný súd, bol porušený princíp dvojinštančnosti rozhodovania všeobecných
súdov.
Sťažovateľ taktiež namieta dôvodnosť väzby, resp. väzobných dôvodov.
Odôvodnenie ďalšieho trvania väzby považuje sťažovateľ za všeobecné. Pokiaľ ide
o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa tvrdenia sťažovateľa vôbec nezohľadnili okolnosť,
že sa sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa
na procesných úkonoch.
K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ
uvádza:
„Takisto konštatovanie, že môžem pokračovať v trestnej činnosti, pretože som bol
viackrát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú trestnú činnosť je iluzórne, pretože sa tak
naposledy stalo pre skutok, ktorý som spáchal v roku 2001, a bol som odsúdený súdom až
v roku 2009, kde vlastne trest pokrýval len trvanie mojej väzby po vznesení obvinenia
a nebolo preukázané, že by som sa dopúšťal majetkovej trestnej činnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici síce konštatoval, že po mojom vzatí do väzby bolo
voči mojej osobe vznesené obvinenie pre údajný zločin krádeže, ktorý som mal spáchať ešte
v roku 2010, avšak ja tvrdím, že som takýto zločin nespáchal... Doteraz v tejto veci nebolo
ukončené vyšetrovanie a táto skutočnosť podľa môjho názoru nemôže mať vplyv na
rozhodovanie súdu v tejto trestnej veci z hľadiska posudzovania pokračovania mojej osoby
v trestnej činnosti.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici vydaním uznesenia 3 To 186/2011 zo dňa 17. 08.
2011 porušil základné právo I. V., bytom V., toho čas vo väzbe, na osobnú slobodu podľa
článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici 3 To 186/2011 zo dňa 17. 08. 2011 v časti týkajúcej sa obvineného I. V. I. V. sa
bezodkladne prepúšťa z väzby na slobodu.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 261,82 € na účet advokáta JUDr. P. V., so sídlom V., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Zo sťažnosti vyplýva, že zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom
krajského súdu, ktorý namietaným uznesením rozhodol aj o návrhoch sťažovateľa na
nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez
toho, aby o týchto najprv rozhodol okresný súd, bol porušený princíp dvojinštančnosti
rozhodovania všeobecných súdov.
Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že „V súvislosti s námietkami obv. I. V.,
že súd prvého stupňa sa nezaoberal možnosťou nahradiť jeho väzbu dohľadom probačného
a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., prípadne prijatím písomného
sľubu podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., alebo peňažnej záruky podľa § 80 ods. 1 písm. a/
Tr. por. (táto nebola zákonom predpokladaným spôsobom zložená), krajský súd konštatuje,
že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky pre nahradenie väzby žiadnym z
inštitútov upravených v trestnom poriadku práve s poukazom na osobu sťažovateľa, a
obvineným navrhovaný dohľad probačného a mediačného úradníka ani písomný sľub nie je
v danom prípade pre nahradenie väzby postačujúci. Zároveň je však potrebné okresnému
súdu vytknúť, že sa týmto návrhom sťažovateľa v napadnutom uznesení nezaoberal, toto
pochybenie však krajský súd týmto svojim rozhodnutím napravil.“.
Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v danom prípade rozhodnúť o zrušení
sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu a prepustiť ho z väzby na slobodu.
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,
zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu
konal a rozhodol, s výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa
§ 72 ods. 1 písm. a), d) a f), rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd
prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody
o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4, rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu
o pokračovaní v ochrannom liečení, prepustení z ochranného liečenia alebo ukončení
ochranného liečenia, ak predseda senátu rozhodoval pred ukončením výkonu trestu podľa
§ 446a ods. 3 alebo 4 a rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na umiestnenie
odsúdeného v detenčnom ústave podľa § 462.
Podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku ak nedostatok spočíva v tom, že
v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez
toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť
orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol
alebo neúplný výrok doplnil.
Z citovaného ustanovenia § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyplýva, že
v prípade rozhodovania nadriadeného súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe v prípade,
ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby, nie je možné, aby nadriadený
súd zrušil napadnuté uznesenie a zároveň vec vrátil na nové rozhodnutie súdu prvého
stupňa.
Z ustanovenia § 194 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že v prípade absencie
určitého výroku v rozhodnutí prvostupňového orgánu, môže nadriadený orgán, v danom
prípade krajský súd, bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, toto uznesenie
sám doplniť o chýbajúci výrok, čo sa v posudzovanom prípade aj stalo.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. júla 2011 v súvislosti
s nerozhodnutím okresného súdu o jeho návrhoch na nahradenie väzby sám uviedol, že
„V tomto prípade tak Okresný súd vo Veľkom Krtíši neurobil a žiadam, aby takéto
pochybenie napravil Krajský súd v Banskej Bystrici.“.
V danom prípade krajský súd sťažovateľom namietané pochybenie okresného súdu
napravil v súlade s príslušnými ustanoveniami procesnej predpisu – Trestného poriadku.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor, ktorý už viackrát vyslovil
vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ak bola náprava vo veci sťažovateľa
vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie
označených základných práv sťažovateľa (napr. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08). Ústavný súd
zároveň zdôrazňuje, že účelom dvojinštančnosti súdneho konania je zabezpečiť, aby sa
v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe a rozhodnutiach súdu prvého
stupňa, čo sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Na tom nič nemení skutočnosť, že krajský súd
nerozhodol podľa jeho predstáv. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie princípu dvojinštančnosti konania, za zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľ taktiež namieta dôvodnosť svojej väzby, resp. väzobných dôvodov.
Odôvodnenie ďalšieho trvania väzby považuje sťažovateľ za všeobecné. Pokiaľ ide
o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa jeho tvrdenia vôbec nezohľadnili okolnosť, že sa
sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa na
procesných úkonoch. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že v jeho prípade je daný väzobný
dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že je súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posudzoval, či
napadnuté uznesenie krajského súdu je z hľadiska sťažovateľových námietok ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne.
V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že sťažovatelia sú
dôvodne podozriví z trestnej činnosti, ktorá im je kladená za vinu a ani zo sťažností
obvinených nevyplývajú žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv
a odôvodňovali zánik týchto väzobných dôvodov.
V súvislosti s trvaním dôvodu útekovej väzby v prípade obv. I. V. je potrebné
poukázať najmä na skutočnosť, že v prípravnom konaní nepreberal uznesenia o vznesení
obvinenia, nebolo možné doručiť mu predvolanie na jednotlivé procesné úkony a jeho
prítomnosť nebolo možné zabezpečiť ani predvedením prostredníctvom orgánov
Policajného zboru, pretože obvinený vycestoval mimo územia SR a zdržiaval sa na
neznámom mieste. Z týchto dôvodov musel byť na neho vydaný príkaz na zatknutie.
Sťažovateľ sa síce neskôr prihlásil orgánom Policajného zboru, je však potrebné prihliadať
aj na skutočnosť, že je trestne stíhaný pre dva zločiny, pričom v prípade uznania viny mu
hrozí vysoký trest, z uvedených dôvodov je u neho opodstatnené trvanie útekovej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. tak, ako to konštatoval prvostupňový súd v napadnutom
uznesení.
V prípade obvineného I. V. pretrváva aj väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.
por. a to najmä s poukazom na skutočnosť, že bol doposiaľ viackrát súdne trestaný
prevažne za majetkovú trestnú činnosť. Z uvedených skutočností vyplýva dôvodná obava z
pokračovania v trestnej činnosti týmto obvineným. Navyše je v tejto súvislosti nutné
zvýrazniť skutočnosť, že po tom, čo bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby, vyšetrovateľ OO
PZ Levice vzniesol voči nemu obvinenie v inej trestnej veci pre zločin krádeže podľa § 212
ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.“
Z napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa a tieto si v celom rozsahu osvojil.
Krajský súd taktiež poukázal na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa za majetkovú
trestnú činnosť, ako aj na ďalšie obvinenie vznesené sťažovateľovi po jeho vzatí do väzby,
opäť pre majetkovú trestnú činnosť, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa pred svojím
vzatím do väzby zdržiaval v zahraničí na neznámom mieste a nepreberal uznesenia
a predvolania na procesné úkony. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd neprihliadol
na skutočnosť, že sa napokon sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, nie je
pravdivé, keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd sa aj
s touto okolnosťou zaoberal a vysporiadal sa s ňou. Rovnako nie je v danom prípade podľa
názoru ústavného súdu relevantný ani ďalší argument sťažovateľa o tom, že majetkovej
trestnej činnosti, za ktorú bol naposledy odsúdený (rok 2009), sa dopustil ešte v roku 2001.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a ďalšej
dokumentácie priloženej k sťažnosti dospel k názoru, že záver krajského súdu o existencii
dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa vzhľadom na výšku hroziaceho trestu a jeho
správanie pred vzatím do väzby (nepreberanie zásielok, pobyt v cudzine na neznámom
mieste) mohol vyhýbať trestnému stíhaniu a sťažovať alebo mariť tak dosiahnutie účelu
trestného konania, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, založený
len na abstraktnej úvahe bez konkrétneho skutkového základu. To isté platí aj o záveroch
krajského súdu týkajúcich sa existencie dôvodnej obavy z toho, že by sťažovateľ mohol
v prípade prepustenia z väzby na slobodu pokračovať v trestnej činnosti.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a nenaznačuje,
že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť
k záveru, že medzi ním a sťažovateľom označenými základnými práva podľa ústavy
a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosti, ktorá by odôvodňovala záver
o ich porušení.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011