Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 464/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,

V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2011 doručená sťažnosť I. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. V., V., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a práva podľa čl.

5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre

podozrenie zo spáchania zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne

prospešného zariadenia podľa a ,

zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného

zákona a prečinov krádeže podľa a

a poškodzovania cudzej veci podľa . Sťažovateľ je stíhaný

väzobne z dôvodov uvedených v (tzv. úteková

väzba) a v , pričom väzba začala plynúť 22. marca

2011. Sťažovateľ je trestne stíhaný spolu s ďalšími obvinenými.

Dňa 19. júla 2011 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš obžalobu proti

sťažovateľovi a ďalším obvineným pre uvedené trestné činy. Po podaní obžaloby Okresný

súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) na neverejnom zasadnutí konanom 27. júla 2011

rozhodol podľa , že sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sa

ponechávajú vo väzbe, pričom dôvody väzby zostali nezmenené. Proti uzneseniu okresného

súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sťažnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu okrem iného poukázal aj na

skutočnosť, že okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby

písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka a o týchto návrhoch

nerozhodol.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. augusta 2011 bola sťažnosť

sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných zamietnutá. Zároveň krajský súd označeným

uznesením rozhodol, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby, a tiež, že

neukladá dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom ako náhradu väzby.

Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom krajského súdu, ktorý

namietaným uznesením rozhodol aj o návrhoch sťažovateľa na nahradenie väzby písomným

sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez toho, aby o týchto najprv

rozhodol okresný súd, bol porušený princíp dvojinštančnosti rozhodovania všeobecných

súdov.

Sťažovateľ taktiež namieta dôvodnosť väzby, resp. väzobných dôvodov.

Odôvodnenie ďalšieho trvania väzby považuje sťažovateľ za všeobecné. Pokiaľ ide

o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa tvrdenia sťažovateľa vôbec nezohľadnili okolnosť,

že sa sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa

na procesných úkonoch.

K väzobnému dôvodu podľa sťažovateľ

uvádza:

„Takisto konštatovanie, že môžem pokračovať v trestnej činnosti, pretože som bol

viackrát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú trestnú činnosť je iluzórne, pretože sa tak

naposledy stalo pre skutok, ktorý som spáchal v roku 2001, a bol som odsúdený súdom až

v roku 2009, kde vlastne trest pokrýval len trvanie mojej väzby po vznesení obvinenia

a nebolo preukázané, že by som sa dopúšťal majetkovej trestnej činnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici síce konštatoval, že po mojom vzatí do väzby bolo

voči mojej osobe vznesené obvinenie pre údajný zločin krádeže, ktorý som mal spáchať ešte

v roku 2010, avšak ja tvrdím, že som takýto zločin nespáchal... Doteraz v tejto veci nebolo

ukončené vyšetrovanie a táto skutočnosť podľa môjho názoru nemôže mať vplyv na

rozhodovanie súdu v tejto trestnej veci z hľadiska posudzovania pokračovania mojej osoby

v trestnej činnosti.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici vydaním uznesenia zo dňa 17. 08.

2011 porušil základné právo I. V., bytom V., toho čas vo väzbe, na osobnú slobodu podľa

článku 17 ods. 1, 2 a 5 a právo podľa článku 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 17. 08. 2011 v časti týkajúcej sa obvineného I. V. I. V. sa

bezodkladne prepúšťa z väzby na slobodu.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 261,82 € na účet advokáta JUDr. P. V., so sídlom V., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom

krajského súdu, ktorý namietaným uznesením rozhodol aj o návrhoch sťažovateľa na

nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez

toho, aby o týchto najprv rozhodol okresný súd, bol porušený princíp dvojinštančnosti

rozhodovania všeobecných súdov.

Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že „V súvislosti s námietkami obv. I. V.,

že súd prvého stupňa sa nezaoberal možnosťou nahradiť jeho väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka v zmysle , prípadne prijatím písomného

sľubu podľa , alebo peňažnej záruky podľa

(táto nebola zákonom predpokladaným spôsobom zložená), krajský súd konštatuje,

že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky pre nahradenie väzby žiadnym z

inštitútov upravených v práve s poukazom na osobu sťažovateľa, a

obvineným navrhovaný dohľad probačného a mediačného úradníka ani písomný sľub nie je

v danom prípade pre nahradenie väzby postačujúci. Zároveň je však potrebné okresnému

súdu vytknúť, že sa týmto návrhom sťažovateľa v napadnutom uznesení nezaoberal, toto

pochybenie však krajský súd týmto svojim rozhodnutím napravil.“.

Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v danom prípade rozhodnúť o zrušení

sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu a prepustiť ho z väzby na slobodu.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol, s výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa

§ 72 ods. 1 písm. a), d) a f), rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd

prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody

o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4, rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu

o pokračovaní v ochrannom liečení, prepustení z ochranného liečenia alebo ukončení

ochranného liečenia, ak predseda senátu rozhodoval pred ukončením výkonu trestu podľa

§ 446a ods. 3 alebo 4 a rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na umiestnenie

odsúdeného v detenčnom ústave podľa § 462.

Podľa ak nedostatok spočíva v tom, že

v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez

toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť

orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol

alebo neúplný výrok doplnil.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že

v prípade rozhodovania nadriadeného súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe v prípade,

ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby, nie je možné, aby nadriadený

súd zrušil napadnuté uznesenie a zároveň vec vrátil na nové rozhodnutie súdu prvého

stupňa.

Z ustanovenia vyplýva, že v prípade absencie

určitého výroku v rozhodnutí prvostupňového orgánu, môže nadriadený orgán, v danom

prípade krajský súd, bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, toto uznesenie

sám doplniť o chýbajúci výrok, čo sa v posudzovanom prípade aj stalo.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. júla 2011 v súvislosti

s nerozhodnutím okresného súdu o jeho návrhoch na nahradenie väzby sám uviedol, že

„V tomto prípade tak Okresný súd vo Veľkom Krtíši neurobil a žiadam, aby takéto

pochybenie napravil Krajský súd v Banskej Bystrici.“.

V danom prípade krajský súd sťažovateľom namietané pochybenie okresného súdu

napravil v súlade s príslušnými ustanoveniami procesnej predpisu – .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor, ktorý už viackrát vyslovil

vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ak bola náprava vo veci sťažovateľa

vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie

označených základných práv sťažovateľa (napr. , ). Ústavný súd

zároveň zdôrazňuje, že účelom dvojinštančnosti súdneho konania je zabezpečiť, aby sa

v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe a rozhodnutiach súdu prvého

stupňa, čo sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Na tom nič nemení skutočnosť, že krajský súd

nerozhodol podľa jeho predstáv. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie princípu dvojinštančnosti konania, za zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľ taktiež namieta dôvodnosť svojej väzby, resp. väzobných dôvodov.

Odôvodnenie ďalšieho trvania väzby považuje sťažovateľ za všeobecné. Pokiaľ ide

o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa jeho tvrdenia vôbec nezohľadnili okolnosť, že sa

sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa na

procesných úkonoch. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že v jeho prípade je daný väzobný

dôvod podľa .

V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že je súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ) a vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posudzoval, či

napadnuté uznesenie krajského súdu je z hľadiska sťažovateľových námietok ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne.

V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že sťažovatelia sú

dôvodne podozriví z trestnej činnosti, ktorá im je kladená za vinu a ani zo sťažností

obvinených nevyplývajú žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv

a odôvodňovali zánik týchto väzobných dôvodov.

V súvislosti s trvaním dôvodu útekovej väzby v prípade obv. I. V. je potrebné

poukázať najmä na skutočnosť, že v prípravnom konaní nepreberal uznesenia o vznesení

obvinenia, nebolo možné doručiť mu predvolanie na jednotlivé procesné úkony a jeho

prítomnosť nebolo možné zabezpečiť ani predvedením prostredníctvom orgánov

Policajného zboru, pretože obvinený vycestoval mimo územia SR a zdržiaval sa na

neznámom mieste. Z týchto dôvodov musel byť na neho vydaný príkaz na zatknutie.

Sťažovateľ sa síce neskôr prihlásil orgánom Policajného zboru, je však potrebné prihliadať

aj na skutočnosť, že je trestne stíhaný pre dva zločiny, pričom v prípade uznania viny mu

hrozí vysoký trest, z uvedených dôvodov je u neho opodstatnené trvanie útekovej väzby

podľa tak, ako to konštatoval prvostupňový súd v napadnutom

uznesení.

V prípade obvineného I. V. pretrváva aj väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. a to najmä s poukazom na skutočnosť, že bol doposiaľ viackrát súdne trestaný

prevažne za majetkovú trestnú činnosť. Z uvedených skutočností vyplýva dôvodná obava z

pokračovania v trestnej činnosti týmto obvineným. Navyše je v tejto súvislosti nutné

zvýrazniť skutočnosť, že po tom, čo bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby, vyšetrovateľ OO

PZ Levice vzniesol voči nemu obvinenie v inej trestnej veci pre zločin krádeže podľa § 212

ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.“

Z napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa a tieto si v celom rozsahu osvojil.

Krajský súd taktiež poukázal na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa za majetkovú

trestnú činnosť, ako aj na ďalšie obvinenie vznesené sťažovateľovi po jeho vzatí do väzby,

opäť pre majetkovú trestnú činnosť, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa pred svojím

vzatím do väzby zdržiaval v zahraničí na neznámom mieste a nepreberal uznesenia

a predvolania na procesné úkony. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd neprihliadol

na skutočnosť, že sa napokon sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, nie je

pravdivé, keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd sa aj

s touto okolnosťou zaoberal a vysporiadal sa s ňou. Rovnako nie je v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu relevantný ani ďalší argument sťažovateľa o tom, že majetkovej

trestnej činnosti, za ktorú bol naposledy odsúdený (rok 2009), sa dopustil ešte v roku 2001.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a ďalšej

dokumentácie priloženej k sťažnosti dospel k názoru, že záver krajského súdu o existencii

dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa vzhľadom na výšku hroziaceho trestu a jeho

správanie pred vzatím do väzby (nepreberanie zásielok, pobyt v cudzine na neznámom

mieste) mohol vyhýbať trestnému stíhaniu a sťažovať alebo mariť tak dosiahnutie účelu

trestného konania, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, založený

len na abstraktnej úvahe bez konkrétneho skutkového základu. To isté platí aj o záveroch

krajského súdu týkajúcich sa existencie dôvodnej obavy z toho, že by sťažovateľ mohol

v prípade prepustenia z väzby na slobodu pokračovať v trestnej činnosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a nenaznačuje,

že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť

k záveru, že medzi ním a sťažovateľom označenými základnými práva podľa

a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosti, ktorá by odôvodňovala záver

o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011