Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 524/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J. – J., R., zastúpenej advokátom JUDr. L. V., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -405

z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -439

z 22. marca 2011 a listom Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. Kc 232/11-7

z 22. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. – J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2011 doručená sťažnosť J. J. – J., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -405 z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -439 z 22. marca 2011 a listom Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozhodnutím č. k.

-405 z 18. septembra 2009 zamietol žalobu sťažovateľky z 11. júla 2005,

ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 52 174,67 € (t. j. 1 571 813,98 Sk) uplatnenej z titulu

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -439 z 22. marca 2011 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka podaním z 21. júla 2011 podala

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku krajského súdu

z 22. marca 2011, ktorý prokurátorka krajskej prokuratúry listom č. k. Kc 232/11-7

z 22. septembra 2011 odložila ako nedôvodný.

Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami, ktorými

zamietli jej žalobu vo veci náhrady škody, porušili jej základné právo zaručené v čl. 46

ods. 3 . Z obsahu sťažnosti vyplýva (i keď to nie je obsahom petitu sťažnosti), že

sťažovateľka namieta porušenie označeného práva aj listom prokurátorky č. k. Kc 232/11-7

z 22. septembra 2011.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa sťažovateľka „domáha a navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci súdnej ochrany ústavnosti posúdil vec, zrušil

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -439 zo dňa 22. 03. 2011,

zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: -45 zo dňa 18. 09.

2009 a vec vrátil Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

zaručeného v rozsudkom okresného súdu č. k. -405

z 18. septembra 2009, rozsudkom krajského súdu č. k. -439 z 22. marca

2011 a listom krajskej prokuratúry listom č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie základného práva zaručeného v rozsudkom

okresného súdu č. k. -45 z 18. septembra 2009, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

rozsudkom z 18. septembra 2009), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie,

rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. -439

z 22. marca 2011). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. -45 z 18. septembra

2009.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2

).

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta

porušenie základného práva zaručeného v rozsudkom krajského súdu

č. k. -439 z 22. marca 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práv uvedených

v sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto

pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom zaručené v , ktoré možno považovať konajúcim

súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona

o zodpovednosti za škodu (napr. ).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že k porušeniu základného práva

zaručeného v malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd po

predchádzajúcom pojmovom uznaní právneho stavu bez toho, aby sa s touto okolnosťou

vysporiadal, jej jednoduchým popretím odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie

okresného súdu, ktorý žalobu sťažovateľky zamietol.

Z odôvodnenia krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, vyplýva:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa , prejednal

odvolanie podľa bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa podľa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom konštatuje správnosť

dôvodov tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil riadne

vyhodnotil vykonané dôkazy a zistil skutkový stav, pričom sa správne vysporiadal

s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého

stupňa svoje rozhodnutie aj správne právne posúdil. S jeho závermi uvedenými aj v úvode

odôvodnenia tohto rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje.

Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje

nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu, podľa ktorej sa súd prvého stupňa nezaoberal

skutočnosťami hodnými osobitného zreteľa, na ktoré žalobca poukazoval vo svojich

podania, ako aj v odvolaní.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia,

ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím

riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona

č. ). Z toho vyplýva, že ak nejde o prípady hodné zvláštneho zreteľa, nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať len vtedy, ak účastník

využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. V prípade, že by

účastník konania riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu nepodal;

nevzniká štátu povinnosť nahradiť škodu napriek nezákonnosti rozhodnutia a vzniku škody v

dôsledku nezákonného rozhodnutia.

Dôvodom hodným osobitného zreteľa je, keď nepodanie riadneho opravného

prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo

znemožňoval jeho podanie. Takýto stav v predmetnej veci nenastal, preto súd prvého stupňa

správne vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že by

nastal prípad osobitného zreteľa. Dôvody uvádzané žalobcom za hodné osobitného zreteľa

súd nepovažoval za relevantné.

Vznik zodpovednosti štátu ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo,

teda zbavilo právoplatnosti ( ). Nároky na náhradu škody podľa

sú svojou povahou občianskoprávne nároky, pričom právna úprava

kladie nemalý význam na ich predbežné prerokovanie s ústredným orgánom (§ 9 ods. 1

). Pokiaľ ide o nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, predbežné prerokovanie sa zo zákona nevyžaduje. V danom prípade bol

nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím predbežne

prerokovaný na Ministerstve financií SR (čl. 139), ktoré nárok žalobcu odmietlo, nakoľko

nepodal voči uvedeným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok.

V tejto súvislosti odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu konštatuje, že

skutočnosť, že žalobca nepodal voči záväzným informáciám č. 2/2002 a č. 3/2002 opravný

prostriedok nebola medzi účastníkmi konania sporná. Súd prvého stupňa ju zistil z tvrdenia

oboch účastníkov konania, a preto nebolo potrebné s poukazom na

vykonávať osobitné dokazovanie. Inak ako obsahom spisu vedeného správnym orgánom sa

nedá preukázať, že účastník opravný prostriedok nepodal, avšak účastník konania - v

danom prípade žalobca, mal dokázať, že opravný prostriedok podal. Nakoľko však sám

tvrdil, že opravný prostriedok nepodal, bolo by nadbytočné k tejto otázke vykonávať

dokazovanie.

Odvolací súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, že súd prvého stupňa

nevykonal navrhované dokazovanie. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre svoje rozhodnutie a ak nezistil existenciu

jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie

k ďalším podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu pôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Aj účastníci konania pred vyhlásením

dokazovania za skončené zhodne uviedli, že nemajú návrh na doplnenie dokazovania a

žalobca netrval na výsluchu navrhovaných svedkov.

Štát zodpovedá len za takú škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, ktorá bola spôsobená priamo a nesprostredkovane práve

(teda iba) týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Z postupného sledu

jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že žalobkyňou uplatnená škoda

v podobe ušlého zisku nebola spôsobená priamo rozhodnutím colného orgánu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom V danom prípade preto nie je daná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom colného orgánu, resp. jeho nezákonným rozhodnutím

č. 2/2002 a 3/2002, a tým zmenšením, resp. nezvýšeniu majetku žalobcu, náhrady ktorého sa

domáha. Žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existencie príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom colného orgánu

a znížením, resp. nerozmnožením jej majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je

daná zodpovednosť štátu, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne,

keď žalobu žalobcu zamietol.

Keďže súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, odvolací súd napadnutý

rozsudok v celom rozsahu potvrdil podľa a “

Z uvedeného hľadiska sa závery krajského súdu, ktorý ustálil, že nároky

sťažovateľky, ktorá bola aj v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne právne zastúpená,

treba posúdiť podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. ), nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené, rovnako ako ani

závery krajského súdu, že ešte neupravoval inštitút náhrady

nemajetkovej škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľky relevantné právne

normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľka nespĺňa zákonné podmienky na

uplatnenie si nároku podľa , pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať

arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu

.

Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd nad rámec uvádza, že sťažnosť v tejto časti mohla byť odmietnutá aj ako

podaná oneskorene, pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto

lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo

dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

( ).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. -439

z 22. marca 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -405

z 18. septembra 2009, nadobudol právoplatnosť 26. mája 2011 a sťažnosť sťažovateľky bola

ústavnému súdu doručená 2. novembra 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke od 26.

mája 2011 do 2. novembra 2011 uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

. Z uvedeného dôvodu mohla byť sťažnosť odmietnutá aj ako

podaná oneskorene.

3. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3

listom krajskej prokuratúry č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011, ktorým bol

odložený ňou podaný podnet generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania

proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. -439 z 22. marca 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podanie mimoriadneho dovolania je

podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e

a nasl. (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení jednoznačne

vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného

inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo

sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , , ,

).

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že

nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu krajského

súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky,

keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Prokurátorka krajskej prokuratúry v liste č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011,

ktorá z poverenia generálneho prokurátora uviedla, že „... zákonné dôvody pre podanie

mimoriadneho dovolania nie sú dané“, zrozumiteľne sťažovateľke vysvetlila, že ňou

namietaný rozsudok okresného súdu č. k. -45 z 18. septembra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -439 z 22. marca 2011 po ich preskúmaní

sú vecne správne a v súlade s , a preto neprichádzal do úvahy postup podľa

.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu v zmysle

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade generálnej

prokuratúry) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011