Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 524/2011
PDF · 203.54 KB
No categories available
II. ÚS 524/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J. – J., R., zastúpenej advokátom JUDr. L. V., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 32 Cb 279/05-405
z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 367/2009-439
z 22. marca 2011 a listom Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. Kc 232/11-7
z 22. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. – J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2011 doručená sťažnosť J. J. – J., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 32 Cb 279/05-405 z 18. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 a listom Krajskej
prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra
2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozhodnutím č. k.
32 Cb 279/05-405 z 18. septembra 2009 zamietol žalobu sťažovateľky z 11. júla 2005,
ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 52 174,67 € (t. j. 1 571 813,98 Sk) uplatnenej z titulu
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka podaním z 21. júla 2011 podala
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet
na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku krajského súdu
z 22. marca 2011, ktorý prokurátorka krajskej prokuratúry listom č. k. Kc 232/11-7
z 22. septembra 2011 odložila ako nedôvodný.
Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami, ktorými
zamietli jej žalobu vo veci náhrady škody, porušili jej základné právo zaručené v čl. 46
ods. 3 ústavy. Z obsahu sťažnosti vyplýva (i keď to nie je obsahom petitu sťažnosti), že
sťažovateľka namieta porušenie označeného práva aj listom prokurátorky č. k. Kc 232/11-7
z 22. septembra 2011.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sa sťažovateľka „domáha a navrhuje, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci súdnej ochrany ústavnosti posúdil vec, zrušil
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2 Cob/367/2009-439 zo dňa 22. 03. 2011,
zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: 32 Cb/279/05-45 zo dňa 18. 09.
2009 a vec vrátil Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-405
z 18. septembra 2009, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca
2011 a listom krajskej prokuratúry listom č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom
okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-45 z 18. septembra 2009, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
rozsudkom z 18. septembra 2009), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie,
rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 2 Cob 367/2009-439
z 22. marca 2011). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-45 z 18. septembra
2009.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2
2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, je
zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených
v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto
pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim
súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona
o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že k porušeniu základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd po
predchádzajúcom pojmovom uznaní právneho stavu bez toho, aby sa s touto okolnosťou
vysporiadal, jej jednoduchým popretím odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie
okresného súdu, ktorý žalobu sťažovateľky zamietol.
Z odôvodnenia krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, vyplýva:
„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal
odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom konštatuje správnosť
dôvodov tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil riadne
vyhodnotil vykonané dôkazy a zistil skutkový stav, pričom sa správne vysporiadal
s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie aj správne právne posúdil. S jeho závermi uvedenými aj v úvode
odôvodnenia tohto rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje.
Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje
nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu, podľa ktorej sa súd prvého stupňa nezaoberal
skutočnosťami hodnými osobitného zreteľa, na ktoré žalobca poukazoval vo svojich
podania, ako aj v odvolaní.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia,
ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím
riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona
č. 58/1969 Zb.). Z toho vyplýva, že ak nejde o prípady hodné zvláštneho zreteľa, nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať len vtedy, ak účastník
využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. V prípade, že by
účastník konania riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu nepodal;
nevzniká štátu povinnosť nahradiť škodu napriek nezákonnosti rozhodnutia a vzniku škody v
dôsledku nezákonného rozhodnutia.
Dôvodom hodným osobitného zreteľa je, keď nepodanie riadneho opravného
prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo
znemožňoval jeho podanie. Takýto stav v predmetnej veci nenastal, preto súd prvého stupňa
správne vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že by
nastal prípad osobitného zreteľa. Dôvody uvádzané žalobcom za hodné osobitného zreteľa
súd nepovažoval za relevantné.
Vznik zodpovednosti štátu ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo,
teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). Nároky na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb. sú svojou povahou občianskoprávne nároky, pričom právna úprava
kladie nemalý význam na ich predbežné prerokovanie s ústredným orgánom (§ 9 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb.). Pokiaľ ide o nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie sa zo zákona nevyžaduje. V danom prípade bol
nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím predbežne
prerokovaný na Ministerstve financií SR (čl. 139), ktoré nárok žalobcu odmietlo, nakoľko
nepodal voči uvedeným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok.
V tejto súvislosti odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu konštatuje, že
skutočnosť, že žalobca nepodal voči záväzným informáciám č. 2/2002 a č. 3/2002 opravný
prostriedok nebola medzi účastníkmi konania sporná. Súd prvého stupňa ju zistil z tvrdenia
oboch účastníkov konania, a preto nebolo potrebné s poukazom na § 120 ods. 3 O. s. p.
vykonávať osobitné dokazovanie. Inak ako obsahom spisu vedeného správnym orgánom sa
nedá preukázať, že účastník opravný prostriedok nepodal, avšak účastník konania - v
danom prípade žalobca, mal dokázať, že opravný prostriedok podal. Nakoľko však sám
tvrdil, že opravný prostriedok nepodal, bolo by nadbytočné k tejto otázke vykonávať
dokazovanie.
Odvolací súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, že súd prvého stupňa
nevykonal navrhované dokazovanie. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre svoje rozhodnutie a ak nezistil existenciu
jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie
k ďalším podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu pôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Aj účastníci konania pred vyhlásením
dokazovania za skončené zhodne uviedli, že nemajú návrh na doplnenie dokazovania a
žalobca netrval na výsluchu navrhovaných svedkov.
Štát zodpovedá len za takú škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, ktorá bola spôsobená priamo a nesprostredkovane práve
(teda iba) týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Z postupného sledu
jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že žalobkyňou uplatnená škoda
v podobe ušlého zisku nebola spôsobená priamo rozhodnutím colného orgánu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom V danom prípade preto nie je daná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom colného orgánu, resp. jeho nezákonným rozhodnutím
č. 2/2002 a 3/2002, a tým zmenšením, resp. nezvýšeniu majetku žalobcu, náhrady ktorého sa
domáha. Žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existencie príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom colného orgánu
a znížením, resp. nerozmnožením jej majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je
daná zodpovednosť štátu, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne,
keď žalobu žalobcu zamietol.
Keďže súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, odvolací súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“
Z uvedeného hľadiska sa závery krajského súdu, ktorý ustálil, že nároky
sťažovateľky, ktorá bola aj v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne právne zastúpená,
treba posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.), nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené, rovnako ako ani
závery krajského súdu, že zákon č. 58/1969 Zb. ešte neupravoval inštitút náhrady
nemajetkovej škody.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľky relevantné právne
normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľka nespĺňa zákonné podmienky na
uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať
arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu
Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nad rámec uvádza, že sťažnosť v tejto časti mohla byť odmietnutá aj ako
podaná oneskorene, pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto
lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo
dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439
z 22. marca 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-405
z 18. septembra 2009, nadobudol právoplatnosť 26. mája 2011 a sťažnosť sťažovateľky bola
ústavnému súdu doručená 2. novembra 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke od 26.
mája 2011 do 2. novembra 2011 uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde. Z uvedeného dôvodu mohla byť sťažnosť odmietnutá aj ako
podaná oneskorene.
3. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3
ústavy listom krajskej prokuratúry č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011, ktorým bol
odložený ňou podaný podnet generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania
proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podanie mimoriadneho dovolania je
podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení jednoznačne
vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného
inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo
sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07,
Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že
nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu krajského
súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky,
keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.
Prokurátorka krajskej prokuratúry v liste č. k. Kc 232/11-7 z 22. septembra 2011,
ktorá z poverenia generálneho prokurátora uviedla, že „... zákonné dôvody pre podanie
mimoriadneho dovolania nie sú dané“, zrozumiteľne sťažovateľke vysvetlila, že ňou
namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 32 Cb 279/05-45 z 18. septembra 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 367/2009-439 z 22. marca 2011 po ich preskúmaní
sú vecne správne a v súlade s ústavou, a preto neprichádzal do úvahy postup podľa § 243e
OSP.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade generálnej
prokuratúry) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07, II. ÚS 23/2010).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011