Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 442/2011
PDF · 151.26 KB
No categories available
I. ÚS 442/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Č., B., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 15 P/429/2008-67 zo 16. februára 2011 a uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. Č. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. V. Č. (ďalej len sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15
P/429/2008-67 zo 16. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva:
„Dňa 31. 12. 2008 podal sťažovateľ ako otec maloletého dieťaťa návrh na začatie
konania v právnej veci úpravy styku s maloletou N. Č. Dňa 08. 01. 2009 podal z obavy, že
sa matka maloletej s dcérou odsťahuje do Belgicka aj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorý bol ale súdom zamietnutý.
Výzvou zo dňa 02. 08. 2010, t. j. po takmer dvoch rokoch, Okresný súd Žilina vyzval
sťažovateľa, aby súdu oznámil, či na tomto svojom návrhu na úpravu styku s maloletou...
trvá, alebo ho berie v celom rozsahu späť a žiada konanie zastaviť vzhľadom na
právoplatné rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 7 C 32/2009 zo dňa 15.
04. 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 183/2009 zo dňa 20. 08. 2009,
ktorými bolo manželstvo sťažovateľa s matkou maloletej rozvedené a zároveň bolo
rozhodnuté o úprave styku s maloletým dieťaťom.
Na túto výzvu sťažovateľ odpovedal tak, že na svojom návrhu naďalej trvá a keďže sa
od jeho podania niektoré okolnosti zmenili, svoj návrh značne doplnil a pozmenil.
Následne Okresný súd Žilina zaslal sťažovateľovi oznámenie zo dňa 04. 10. 2010,
v ktorom uvádza..., že zo spisového materiálu vyplýva, že maloletá N. Č. žije so svojou
matkou v B., kam odcestovala začiatkom roka 2009. Okresný súd Žilina namietal, že medzi
Slovenskou republikou a Belgickom neexistuje žiadna zmluva, ktorá by upravovala postup
justičných orgánov, preto súdy Slovenskej republiky postupujú podľa platných právnych
predpisov SR, a tým je Občiansky súdny poriadok... Súd teda sťažovateľovi oznámil, že ak
trvá na svojom návrhu zo dňa 31. 12. 2008, je potrebné obrátiť sa na príslušný súd v B., v
obvode ktorého má maloletá bydlisko. Záverom ešte súd uviedol, že ak sťažovateľ na
podanom návrhu netrvá, nech to písomne oznámi Okresnému súdu Žilina.
Ďalším krokom Okresného súdu Žilina bolo uznesenie č. k. 15 P/429/2008-60 zo dňa
03. 01. 2011, ktorým konanie zastavil... a uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že maloleté
dieťa má od januára 2009 svoj obvyklý pobyt v B., príslušným na konanie je súd v Belgicku
a nie slovenský súd, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, a teda Okresný súd
Žilina konanie vo veci zastavil.
Proti tomuto uzneseniu, vydanému vyššou súdnou úradníčkou, podal sťažovateľ
v zákonnej lehote odvolanie...
Dňa 16. 02. 2011 teda vydal Okresný súd... uznesenie č. k. 15 P/429/2008-67, ktorým
zrušil uznesenie vydané vyššou súdnou úradníčkou a opäť konanie zastavil, tentokrát
z dôvodu, že vec už bola rozhodnutá rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.
16 Co/183/2009-U3 zo dňa 20. 08. 2009. Z takéhoto postupu vyplýva, že súd prvého stupňa
svoju príslušnosť uznal a vyhovel teda odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka v plnom rozsahu, pretože inak by musel podľa § 374 ods. 4 toto odvolanie
predložiť odvolaciemu súdu.
Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd
v Žiline ako súd odvolací uznesenie prvostupňového súdu potvrdil svojím uznesením č. k.
5 CoP/33/2011-22 zo dňa 26. 05. 2011, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 22. 07.
2011.“
3. Podľa názoru sťažovateľa „Vyššie popísaným zmätočným až irelevantným
konaním a rozhodnutiami Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina porušili: čl. 46 ods. 1
Ústavy... čl. 48 ods. 2 Ústavy... čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
4. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „podal vo veci dovolanie z dôvodu § 237
písm. f O. s. p., čo považuje za posledný opravný prostriedok. O ňom teraz beží konanie“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením okresného
súdu č. k. 15 P/429/2008-67 zo 16. februára 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.
5 CoP/33/2011 z 26. mája 2011 boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhol zrušiť namietané
rozhodnutia menovaných všeobecných súdov a vec vrátiť na ďalšie konanie a žiadal priznať
mu náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (konanie o úprave
styku s maloletou) najmä z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu právnu
ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a základného práva na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote) (bod 2 a 3),
v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj
podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
(pozri bod 4).
10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť
č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo
mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011